OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 30 - Cesta

03.11.2014 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 701×

Tak a som tu s ďalšou kapitolou po...? Ani neviem akom dlhom čase. Hádam sa bude páčiť a mám na vás takú malú otázku. Kto sa vám páči viac? Danny alebo Tony?

P. S.: Vďaka za komentáre. : ) Tie vždy potešia a nakopnú!

Sisa118

Kapitola 30

Danny sa zatváril prekvapene, ale prekvapenie rýchlo vystriedal šibalský úsmev. Zle ma pochopil... teda, nie, že by mi predstava divokého sexu v mojej izbe bola proti srsti. „Ešte si nevidel moju izbu!“ spresnila som. Mala som pravdu. Ako dlho sa už poznáme? Ako dlho sme už spolu? A on ešte nikdy nebol v mojej izbe. Obývačku a zvyšok prízemia má prešliapanú hore dolu, ale moju izbu ešte nikdy nevidel.

Zarazil sa, ale nakoniec kladne prikývol.

„Ukážeš mi ju?“ navrhol a ja som vyskočila na nohy, schytila ho za ruku a ťahala na poschodie. Ako je možné, že som mu ju ešte nikdy neukázala? Aha, jasné, už viem. Predtým sme boli len priateľa – kamaráti a ja som nič nechcela riskovať a keď sme sa stali priateľmi – milencami, môj drahý otecko sa rozhodol tráviť s rodinou viac času.

Vyšliapali sme všetky schody a ocitli sa na druhom poschodí plnom bielych dverí. Zaviedla som ho k svojim a ešte predtým, ako som ich otvorila, som sa zhlboka nadýchla. Sezame, otvor sa! zaznel nemý príkaz a pootočila som kľučkou.

Vstúpili sme dnu. Pohľadom skenoval každý kúsok môjho malého sveta. Prešiel po zelených stenách, minimalistickom nábytku, horách kníh v rohoch a každom voľnom povrchu, čiernom notebooku, pri ktorom stála polička s PC hrami, sivom psovi schúlenom na zelenom pelechu, ale najviac ho zaujali obrazy.

„To si maľovala ty?“ Jeho hlas znel prekvapene, ale neskrýval uznanie.

„Áno,“ potvrdila som a sledovala, ako si pozorne prezerá výjav ceruzkou nakreslenej lampy na moste.

„Kde to je?“

Podišla som bližšie a jemne sa usmiala.

„To je Praha – Karlov most.“

„Praha? Ty si bola v Prahe?“

„Niekoľkokrát. Raz by som tam chcela študovať,“ priznala som. Oči sa mu mierne zúžili. Nepáčila sa mu predstava, že raz budem študovať za veľkou mlákou, ale nechal to tak - pre teraz.

„A toto?“ Pre zmenu ukázal na obraz vychudnutého muža navlečeného do všemožných handier bez ladu a skladu, ktorý sedel na chodníku s rukami vystrčenými pred seba. Žobrák.

„To je... pár blokov od našej školy. Raz som si šla kúpiť knihu a na tej ulici majú jedno malá kníhkupectvo... odbieham od témy. Ehm, je to odtiaľto.“

Ťažko si vzdychol.

„Prečo aj z L.A. nemôžeš nakresliť niečo takéto? Pekné? Veselé?“ posťažoval si a ukázal na obraz s lampou.

„Namaľovala som!“ bránila som sa ukázala mu dva obrazy. Na jednom bola jeho izba – presne taká, akú som si ju pamätala z našej prvej noci a bol tam aj on. Ležal na boku tak, že ho bolo vidieť zozadu. Pevný široký chrbát bol uvoľnený, ale aj tak sa na ňom rysovali povrazce svalov. Vlasy mu neupravene padali na všetky strany...

Druhý zachytával divoké vlny a pieskové duny s otlačkami nôh. Načiahol sa poň. Spoznal ho.

„To je naša pláž!“ zvolal a ja som sa usmiala na súhlas.

„Áno. Je to jedno z mála miest, ktoré sa mi na tomto kontinente skutočne páčia,“ prezradila som a v jeho očiach sa zablysol šibalský tieň.

„A moja izba?“ zatiahol.

„Tá je... možno o čosi obľúbenejšia,“ vrkla som hravo. Široko sa usmial a odložil obraz späť na pôvodné miesto.

„Krásne kreslíš,“ pochválil ma a ja, ak by som bola páv, tak v tej chvíli prasknem od pýchy a blaha. Natiahol sa po ďalší. Tento krát na ňom bola žena s tmavými vlasmi a očami.

„To je moja mama,“ povedala som skôr, ako sa stihol čokoľvek spýtať. Pozrel sa na mňa, potom na obraz a vyhlásil:

„Tak, teraz sa nečudujem.“

„Čo?“ nechápala som.

„Už viem, po kom si taká krásna.“ A než som sa stihla nazdať, sedela som na ňom, pričom on ležal na zelených prikrývkach.

Pripomienka pre mňa: Treba dokúpiť antikoncepciu! Nebezpečne rýchlo sa nám míňa.

Ľudia, povedzte mi, prosím vás, ako je možné, že ten čas tak rýchlo letí?! Len toť som sa s Dannym vo vášnivom objatí rozvaľovala na zelených prikrývkach mojej postele a teraz? Teraz, prosím pekne, ťahám ťažký červený kufor po hlavnom LA-skom letisku a nemám ani najmenšiu páru, kam ísť. Keby som nebola taká sprostá, mohla som sem naklusať v závese za Tonym! Ale nie, ja som sa musela rozlúčiť s Dannym... no neľutujem to, čo v preklade znamená, že môj balíček kondómov je opäť o čosi ľahší. Bože, niekedy si fakt pripadám ako králik na stereoidoch!

Odbieham od témy. Keďže moje orientačné schopnosti sú na bode mrazu, rozhodla som sa pre poslednú možnosť. Bez váhania som tasila mobil a vytočila správne číslo. Tony zdvihol po druhom zazvonení.

„Tony?! Kam mám ísť?“ zafňukala som. Nemám rada letiská - teda rada lietam, ale nenávidím tie davy, ktorými sa pred odletom musím prebiť.

„Kde si?“ Jeho hlas znel v mobile zastreto.

„Na checkingu, pred odletovou tabuľou.“

„Môžeš to bližšie špecifikovať?“

„Budem čakať pri 290-tke.“

„Fajn, niekoho po teba pošlem,“ odvetil.

„Dobre... vidíme sa.“ S tým som zložila a čakala. Svoj sľub dodržal, ale takmer som si začínala myslieť, že zabudol. Vysoký chlap v čiernom smokingu sa vynoril z ničoho nič, po pätnástich minútach čakania. Pozorne som si ho premerala kritickým pohľadom. Vysoký, svalnatý - možno až priveľa, ale nie až tak ako Veľký Bill – mal tmavé vlasy a zvláštne zelené oči - akoby ste zmiešali zelenú so sivou, ale v konečnom dôsledku to ešte stále bola zelená. Mohol mať tak štyridsať a vek sa mu začal podpisovať na tvári. Ale ešte viac v nej bola vtisnutá tvrdá maska, ktorú ste mohli vídať u vyslúžilých mariňákov.

Pristúpil ku mne a postavil sa do typického, pevného, vojenského postoja.

„Slečna Simone Mayor,“ nepýtal sa, len si vecne overoval moju identitu. Ehm, radšej nechcem vedieť, odkiaľ ma pozná.

„Ehm... áno. To som sa.“ Kútiky sa mi jemne skrútili do úsmevu, ale jeho tvár ostala rovnako chladná.

„Smiem vám zobrať batožinu?“ spýtal sa bez akéhokoľvek náznaku citu. Prekvapil ma a ja som sa zmohla len na záporné pokrútenie hlavou. Prijal moje rozhodnutie bez reptania.

„Nasledujete ma!“ rozkázal mi, akoby som bola jeho podriadený, čo ma mierne naštvalo. Nevrlo som otrčila spodnú peru, ale bez reptania ho nasledovala. Veď koniec koncov, čo iné som chcela? Súkromné nosidlá – najlepšie zo zlata a diamantov – a podnos plný čerstvého hrozna, ktorým by ma kŕmil sexi muž? Napríklad Danny? Snívaj ďalej dievča.

Kráčala som po preplnenom letisku a s oneskorením si uvedomila, prečo mu to tak dlho trvalo. Tá štreka bola nekonečná!

 Zastavili sme pri kontrole, kde som si musela všetko kovové zložiť a prejsť cez istú, nesmierne otravnú vec, ktorá vždy zapíska, keď ňou prejdem! Bože, pomaly si začínam pripadať ako terorista!

S naštvaným mrmlaním som si do riflí natiahla opasok a náhlivo sa pripojila k môjmu sprievodcovi, ktorý ma trpezlivo čakal. Trhnutím som uviedla kufrík do pohybu. Nechápem, prečo si musím brať celý kufor! Veď idem len na dva dni! Ale nie. Otec trval na tom, aby som si zbalila všetko. Že vraj „Človek nikdy nevie“. A keď už sme pri ňom, som vážne veľmi rada, že som sa vyhla jeho spoločnosti na ceste tam. On sa do Colorada dopraví až zajtra so zvyškom „rodiny“. Čo tiež znamená, že pre dnešok to tam celé mám len sama pre seba.

Čo sa týka môjho chlpatého spoločníka (Erena), tak ten má na najbližší víkend (aj s Larrisinou mačkou) zarezervovaný pobyt vo zvieracom hoteli.

Ticho som si vydýchla, keď sme vyšli von a prechádzali pomedzi lietadlá k... no tak počkať! Ja som vedela, že poletím súkromným triskáčom, ale to ma fakt nikto nemohol upozorniť na to, že to „lietadlo“ - ak sa to tak vôbec dá nazývať - bude vyzerať až takto nekresťansky draho!? Mne osobne to skôr pripomínalo mimozemské vznášadlo skrížené s pozemským lietadlom! Pričom dávam dôraz hlavne na slovo „mimozemské“.

„Slečna,“ oslovil ma sprievodca, keď som dobrú pól minútu bez pohnutia hľadela na tú nádheru. Žmurknutím som odbremenila oči od nepríjemného pálenia a vzápätí ich uprela naňho.

„Ehm, áno... už idem.“ Ako som to dopovedala, moje nohy už stúpali po kove hore. Vnútro bolo rovnako luxusné ako zovňajšok. Svetlé drevo a biele či béžové poťahy boli doplnené príjemnými dekoráciami. Sedačky boli veľké a pohodlné... a na jednej z nich sa ležérne rozvaľoval ich mladý majiteľ.

Tony ležal na bielych vankúšoch, v ruke držal knihu a na očiach mu trónili okuliare z tenkého kovu. Niekde v hĺbke duše mi skrsla zvláštna predstava. Pripomínal mi spokojného leva užívajúceho si pokojné popoludnie. Jeho zelené oči prelietali riadkami písmen a zarazili sa v momente, ako sa moje ja dostalo do jeho zorného poľa.

„Simone,“ zatiahol.

„Nie, to čo vidíš, je len môj duch. Neprežila som tú štreku sem,“ posťažovala som teatrálne a on pobavene nadvihol obočie.

„V tom prípade, čo ťa zdržuje na tomto pozemskom svete?“

„Neviem.“

„Podľa mňa je to tvoja neznalosť fyzikálnych zákonov,“ predniesol a ja som si s hrôzou uvedomila, čo to drží v rukách.

„Nie!“ zaprotestovala som. Uškrnul sa.

„Ale áno.“

„Nie! Ani ma nehne! Daj mi stým pekelným predmetom pokoj!“ zavrčala som.

„Týždeň v nemocnici! Týždeň. Veľa si zameškala.“

„Do týždňa máme len dve hodiny!“

„A pre niekoho, s takým mizerným citom pre rovnice, ako si ty, je to večnosť.“

„Ver mi, pre mňa je večnosť bez fyziky, veľmi príjemne strávený čas,“ zamrmlal som.

„A čo týždeň bez matiky?“ zatiahol a z kapsy, ktorú mal doteraz opretú o kraj sofy, vytiahol bifľu s nápisom môjho neobľúbeného predmetu.

„Ty ma chceš mučiť!“ zajačala som zhrozene.

„Nie, chcem ťa učiť. V tom je rozdiel.“

„Jedno písmenko hore dolu! Učenie matiky a fyzi, je MUČENIE! A malo by byť klasifikované ako trestný čin!“

„No tak. Máme pred sebou dve a pol hodinový let a potom ešte ďalšiu cestu. Čo chceš za tú dobu robiť?“

„Spať?“

„Spí sa večer.“

„Netopiere spia cez deň.“

„Netopiere sú nočné tvory.“

„Tony... ja sa nechcem učiť!“ zafňukala som, ale jedinou odozvou mi bol jeho vytrvalý pohľad. Prosím, zviažte ho niekto a tie mučiarenské nástroje vyhoďte von oknom... teda dverami, okná sa tu otvoriť nedajú.

„Hodinu a dám ti pokoj,“ vyhlásil.

„Nie...“

„Hodinu!“

„Štvrť!“

„Vážne? Pri tvojej averzii sa nezačneš ani sústrediť!“ Och, bože! Ten chalan je horší ako môj otec!

„Pol.“

„Hodinu!“ trval na svojom. Zaťala som zuby, ale nakoniec to povedala.

„Trištvrte a to je moja posledná ponuka!“ vyhlásila som. Nie je to divné, že osemnásť ročný chalan tak neoblomne trvá na tom, že ma bude učiť? Je to divné a poriadne!

„Fajn,“ pristúpil. „Ale budeš ma vnímať.“

„Pokúsim sa,“ zapriadla som. Nič nesľubujem.

„Začneme fyzikou,“ vyhlásil a z vrecka vytiahol hárok papierov. Ťažko som vzdychla a smrteľne vážne vyhlásila:

„Si divný, Tony! Extrémne divný.“

„Nekecaj a sadaj. Čas beží!“

Ak je niekto totálny magor z matiky, tak som to ja - a ak je niekto totálny blázon do matiky, tak je to Tony. Ten chalan ma hodinu, HODINU, nútil venovať sa mojim dvom najneobľúbenejším predmetom. Na jej konci som takmer od úľavy odpadla. No na druhú stranu, mu nemôžem uprieť výsledky. Tony ma za hodinu naučí viac, ako profesor za celý školský rok. Zmučene som sa zvalila do mäkkých vankúšom s slastne vydýchla:

„Nenávidím matiku!“

Tony vedľa mňa len nesúhlasene zakrútil hlavou.

„Ale pseudovedy miluješ!“ nechápal.

„Pseudo!?“ zavrčala som, vystrela sa v sede ako pravítko a otočila sa k nemu.

„Dejepis a noska nie sú pseudovedy!“ štekla som.

Bez okolkov mi pohľad opätoval. „Sú,“ trval na svojom.

„Nie sú! Bez nich by tie tvoje „dokonalé“ vedné disciplíny nevznikli!“

„Vznikli. Matika nemá s noskou nič spoločné,“ oponoval mi.

„Má! Bez nosky by ne...“

Ťažko si povzdychol a ja som sa zasekla v polke slova.

„Čo vlastne chceš robiť?“ spýtal sa.

„Čo?“

„Kde chceš pracovať?“ spresnil.

„Prečo?“

„Lebo s dejinami a noskou si prácu nenájdeš. Tak kde?“

Zmĺkla som. Nad týmto som nikdy moc nezamýšľala. Čo vlastne chcem robiť? No, keď som nad tým teraz tak premýšľala, na jazyk sa mi priplietla jediná odpoveď:

„Kriminológia!“

Prečo nie? S hajzlami mám praxe dosť, plus tá predstava mi vôbec, ale vôbec nie je nepríjemná.

Tony si ma pochybovačne premeral.

„Ty a policajt?“ neveril mi a ani nechcel veriť, čo dával jasne najavo tónom.

„Áno, ja chcem byť policajt!“ pritakala som nadšene. V mysli sa mi vynorila predstava seba samej - len o čosi staršej - ako sa oháňam odznakom a Larrisa sa mi plazí pri nohách – fajn, viem, je to nereálne, ale už len tá idea je lákavá.

„Aha... nie, to jednoducho nejde!“ zvolal pobavene.

„Ide.“

„Nie, nejde. Nedokážeš si spraviť poriadok ani vo vlastnom živote... akoby si, preboha, chcela vnášať poriadok do životov iných?“ nechápal. Aj keď nechcene, zaťal do živého. Moja dobrá nálada bola v okamihu tam-tam a ostalo len vedomie, že má pravdu. Fakt si nedokážem poradiť sama so sebou, tak ako by som si chcela dať rady s ostatnými? Tento výklad reality sa mi nepáčil – bolel – ale bol pravdivý.

„To nie je moja vina!“ precedila som pomedzi zuby ublížene, ale Tony si už dávno uvedomil, že prestrelil.

„Ja... tak som to nemyslel...“ začal, ale ja som ho stopla.

„Nechaj to tak.“ Odvrátila som hlavu a po krátkej odmlke pokračovala. „V podstate máš pravdu.“ Toto priznanie mi neskutočne liezlo na nervy, ale čo som s ním mohla robiť?

„Simone, nemám, nemyslel som to tak...“

„Tony, nechaj to tak!“ oborila som sa naňho a uprene sa mu zahľadela do očí.

„Nenechám. Nemyslel som to tak...“

„Tony...“ skočila som mu do reči, ale to isté spravil vzápätí on:

„Nie, Simone. Počúvaj ma! Myslel som tak, že si príliš tvrdohlavá a bezhlavo sa vrháš do problémov, ktorým by si sa mala vyhýbať.“

V podstate tým povedal, že som nezodpovedná. Ale... aj tak. Myslím, že by zo mňa bol dobrý poliš.

„Navyše byť polišom je rovnako špinavá robota, ako byť... no mafiánom. Bordel, úplatky, mŕtvoly... len výplata je menšia.“

Tak v tomto mal pravdu. Nie som nijaká naivka. Veľmi dobre viem, aký bodrel v policajných zložkách je! Ale aj tak. Bola by to zaujímavá práca. Možno... Ale fakt budem musieť niečo spraviť s tým „bordelom“ v mojom živote.

„Je mi to jedno,“ predniesla som po chvíli. „Budem polišom a je mi jedno, čo si o tom kto myslí!“ Môj tichý, no odhodlaný hlas zaplnil priestor paluby, ktorá sa v tej chvíli vznášala niekoľko kilometrov nad zemou. Tony vedľa mňa nechápavo krútil hlavou.

„Prečo nechceš byť, napríklad, lekárkou?“ navrhol a ja som pobavene vyprskla.

„Chudák človek, ktorého by mi zverili. S najväčšou pravdepodobnosťou by som ho do týždňa zabila – aj keď nedopatrením, pravdaže.“

„Veterinár?“

„Jediné zviera, ku ktorému mám bližší vzťah, je Eren. Zvyšné vidím len na tanieri.“

„Fajn a čo... hm... právnik?“

„Ha, jasné. Neviem, či si už niekedy počul o obhajcovi, ktorý nakopal vlastného klienta - lebo ja by som to stopercentne spravila. Nemala by som nervy na to obhajovať niekoho, o kom si myslím, že je vinný.“ Nie to by som fakt robiť nemohla.

„Dobre a čo učiteľka?“

„Ja a deti spolu vychádzame iba vtedy, keď je každá strana spokojná a dobre najedená! V opačnom prípade nás od seba držte čo najďalej!“ priznala som. Ja fakt nemusím tých malých, ufňukaných usmrkancov!

„Ty nemáš rada deti?“ zvolal a ja nechápem, čo ho na tom tak neskutočne prekvapilo.

„To nie... nedalo by sa povedať, že ich „nemám rada“, ale k životu ich jednoducho nepotrebujem. Sú rozmaznané, plačú kvôli každej somarine a vedia byť poriadne zákerné! V podstate sú to démoni v zmenšenom prevedení!“

Pozrela som naňho a sledovala ako túto informáciu zobral – moc dobre nie. Díval sa na mňa ako na blázna a ja som ho počastovala vlastnou odrodou tohto typu pohľadu.

„Nechci mi povedať, že ty máš deti rád.“

„Keď to povieš takto, znie to dosť úchylne,“ zatiahol, načo som len mykla plecami. Podstatu otázky pochopil.

„Ja, no, deti sú deti. A mne ako démoni neprídu... skôr ako...“ zamotával sa vo vlastných sieťach.

„Prídu ti zlaté?“

„Hej.“

„Veď počkaj, keď ťa ich plač bude v noci budiť, potom zmeníš názor.“ 

Hovorím z vlastnej skúsenosti. Brat bol odo mňa o päť rokov mladší a jeho rev ma vždy zobudil.

„Ale aj tak, by som ich raz chcel,“ priznal.

„Ja nie. Alebo zatiaľ nie... predstava toho, že by som mala mať deti, ma tak trochu desí.“

„Desí? Čo je na tom desivého?“

„Okrem toho, že ich najskôr musí niekto porodiť, tak aj to večné stávanie, prebaľovanie, starostlivosť a výchova... Čo ak vychováš nejakého narkomana, ktorý bude okrádať vlastných rodičov, len aby mal na ďalšiu dávku?“ Už len tá myšlienka je hrozná!

„Ak sa budem dostatočne starať a ak...“

No, asi nejako takto sme skĺzli do dlhosiahlej debaty a deťoch, rodine a iných svetových problémoch, ktorú sme nakoniec aj tak ukončili u našich vlastných famílii. On rozoberal všetky možné protiklady tej jeho, plus ja som pridala zopár podnosov na otca, Giselle a Larrisu. Asi by sme sa o tom rozprávali do skonania svetov, nebyť nečakaného príchodu môjho záchrancu z letiska, ktoré mi Tony predstavil ako Werrena Duka. Náš let sa chýlil ku koncu a po úspešnom pristáti sme nasadli do čiernych BMW, ktoré nás odviezli na ranč.

Ranč s veľkým R.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 30 - Cesta: