OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 25 - Kam tento svet speje?

21.09.2014 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 733×

Tak, som tu z ďalšou kapitolou. :) Hádam sa bude páčiť, aj keď mne príde, tak trochu nudnejšie, ale čo už. Veď to poznáte, dôležitá pre pokračovanie. Inak veľmi ďakujem za komentáre a dúfam, že aj na túto časť sa nejaké nájdu. :D

Sisa118

Kapitola 25

Zúfalstvo a zdesenie zo mňa sálalo vo vlnách, ale v momente, keď otvoril oči, mierne opadlo.

„Tony!“ šepla som roztraseným hlasom a nahla sa bližšie pre prípad, že by ma nebolo počuť. „Tony, si v poriadku... jasné, že nie si, krvácaš!“ opravila som sa a vzápätí otázku zmenila na: „Žiješ?“

Nechápavo na mňa hľadel, a akoby si len dodatočne rozpomenul na rozseknuté líce, tíško sykol. Zodvihol ruku. Chcel sa dotknúť zraneného miesta, ale namiesto toho jeho dlaň prekryla moju. Zrenice sa mu rozšírili. Bolelo to a ja som mu do rany zaniesla bodrel! Chcela som ruku odtiahnuť, ale nedovolil. Prečo? To je teraz jedno! Musím to vydezinfikovať skôr, ako sa tam dostane infekcia... teda, ak sa tak už nestalo.

„Tony!“ štekla som ho nedočkavo. „Krvácaš!“

Tlak na chrbte pravej ruky zosilnel, ako sa k nej tisla jeho dlaň. Bola veľká, teplá... zvláštna. Nie ako Dannyho - poznačená každodenným vybrnkávaním na gitare. Tonyho prsty boli iné - jeho ruka bola jemná. Skutočne jemná, ale zároveň silná. Ak by som ju mala nejak opísať, tak jedine, že bola ako dlaň aristokrata.

„Tony!“ zopakovala som náhlivo a on sa konečne prebral. Zažmurkal a dovolil mi vyprostiť si končatinu spod jeho moci. Posadil sa a tým pádom aj ja, keďže som na ňom sedela. Jemne sa dotkol krvácajúcej rany. Zasyčal.

„Prestaň!“ napomenula som ho zostra. „Zanesieš si tam infekciu!“ Boli sme od seba len pár centimetrov. Chytila som mu zápästie a pohotovo ho odtiahla z dosahu rany, pričom vzápätí ho sama chytila za bradu a natočila ju tak, aby som sa na to mohla lepšie pozrieť. Krvácalo to a silno.

Nie, že by mi pohľad na krv robil problémy, ale keď krváca niekto z mojich blízkych, vždy ma to tak trochu vydesí. Životodarná tekutina mu v tenkých pramienkoch stekala na bradu, a tak aj na moje prsty. Automaticky som siahla do vrecka bundy, kde som vždy mala preventívne pripravený nejaký ten kus papiera a aj pre teraz sa mi z neho podarilo vyloviť poloprázdny balíček vreckoviek. Vytiahla som jednu a opatrne mu ju pritisla na ranu. Dúfala som, že robím správne, lebo ani rýchlokurz na autoškole so mnou nedokázal spraviť zázraky a naučiť ma, ako sa starať o zranených!

„Antonio!“ ozvalo sa mi za chrbtom. „Antonio!!!“

„Som v poriadku, Florence,“ odvetil okamžite, ale stále mierne oťapene. Tony, dúfam, že si si tú hlavu neudrel príliš... Bože, čo to trepem, veď krváca! „Je to len škrabnutie,“ hral tvrdého.

„Jasné, že nie je!“ skríkla som mierne hystericky. „Vieš, ako to krváca!?“

„Simone, pokoj,“ chlácholil ma. Moment, to on je tu zranený, tak prečo chlácholí mňa? Nemalo by to byť naopak? „Neumieram.“

„Len aby!“ varovala som ho a vzápätí si uvedomila, že ešte stále sedím na ňom. V momente som už stála na nohách a ťahala ho do útrob obrovského domu.

Než som ho dotlačila do kresla, už pri nás stála Florence aj s lekárničkou v ruke. Tak teraz je rýchla! To si nemohla pohnúť aj vonku? Beriem späť. V tomto dome majú „prvú pomoc“ roztrúsenú na každom rohu, a dokonca aj takom, ako je neďaleká, starožitná komoda.

Štafetu prebrala Florence, lebo ja a podobné záležitosti typu „zachráňte priateľa“ nejde dokopy. Stála som obďaleč a potichu čakala, dokým s ním neskončí, aby som mu mohla za jeho sprostosť vyčistiť žalúdok. Čo ho to napadlo? Moja motorka mohla spadnúť! Nemám ju ani hodinu a už jej hrozila kolízia so zemským povrchom! A čo horšie, mohla dopadnúť na nás!

„Nie je to vážne,“ obrátila sa smerom k mojej popolavej tvári. „Je to len škrabanec. Bude v poriadku.“

„Fakt?“ štekla som. „V tom prípade ho môžem prizabiť ja!“ zúrila som. „Krucinál, Tony, čo si si myslel?“

„No, niekde v podvedomí som dúfal, že sebou nebudeš až tak hádzať, ale mohlo mi dôjsť, že je to ako dúfať v Treyovo obrátenie k dobru,“ uzavrel a tvár mu skrivil bolestivý úškrn, ktorí mal pôvodne symbolizovať zmierlivý úsmev. Nepodarilo sa.

„Tak prečo si to, kruci, robil?“

„Lebo som ťa z tej veci chcel mať dole! Vieš aká je motorka nebezpečná? Vieš koľko ľudí už zabila?“

„Nie, prepáč, akosi ma to nezaujímalo,“ zatiahla som sarkasticky.

„Je to najnebezpečnejší dopravný prostriedok!“ zvolal. Klame? Istotne klame... či nie?

„Auto je rovnako nebezpečné ako motorka!“ bránila som sa.

„Hej? Keď sa stretne auto a motorka, kto z toho vyviazne so škrabancami?“

„Cesta,“ odbila som múdro. Nesúhlasne sa zamračil.

„Auto,“ opravil ma.

„Bože, Tony! To sa nemôžeš tešiť so mnou?“ lamentovala som teatrálne.

„Nie. Niekto musí mať rozum! Prečo si si nekúpila auto?!“

„Lebo nie som milionár?“

„Tvoj otec je.“

„Obaja veľmi dobre vieme, že za ním by som nešla ani keby mi na dvere klopala smrť!“ uzavrela som, ale on nepochopil.

„Stavím sa, že nevie, čo si si kúpila!“ zvolal.

„Jasné, že nie. Ale dozvie sa!“ Už len výraz na mojej tvári prezrádzal, ako veľmi som sa na ten okamih tešila.

„Nedovolí ti na tom jazdiť,“ varoval ma.

„Akoby ma to zaujímalo.“

„Mala by si ju vrátiť.“

„Už ma vidíš. Je moja! Šetrila som si na ňu roky, a ak by sa foter zaujímal o čosi viac, vedel by, čo chcem urobiť! Bože, veď o mojich plánoch vedela aj mama!“ uzemnila som ho, ale on neprestal.

„Vedela? A súhlasila?“

Fajn, tu ma dostal.

„Nie, nesúhlasila. Ale keďže tu nie je, nemôže ma za to zvoziť.“

„Takže si to spravila aj napriek tomu, že to tvoja mama nechcela?“

„Moja mama je mŕtva, Tony! Čo by chcela a nechcela to sa už nedozviem, ale jedným som si istá. Nebola by nadšená, keby videla, aký ignorant sa vykľul z jej manžela.“

„Simone...“

„Tony, je mi jedno, čo si myslíš. Len som dúfala, že ma pochopíš.“ Mýlila som sa.

„Tak prepáč, ale nechápem ťa. Chceš sa nechať zabiť?“

„Jasné, že nie.“

„Tak prečo si si ju kúpila?“

„Lebo motorky symbolizujú slobodu! Jedinečný životný štýl!“ zvolala som. Je vážne tak zlé, že to chcem? Slobodu, domov, pohodu a hlavne svoj vlastný kúsok sveta, kde nemusím zažívať dennodenné infarktové stavy? Prepaľovali sme sa pohľadmi. Obaja sme pevne stáli za svojim a asi by tento očný súboj pretrval až do skonania svetov, keby sa vo dverách neobjavil, pre mňa neznámy, muž. Vysoký, vcelku dohľadný s jasnými talianskymi črtami. Tmavé vlasy mu elegantne padali do očí a bradu mu zakrývalo udržiavané strnisko.

„Tony? Kúpil si motorku? Čo si nič nepovedal?!“ zvolal neznámy a až potom si uvedomil, že oslovený nie je v izbe sám. Prekvapene zvrátil svoj hnedý pohľad na mňa. Mohol mať tak dvadsať päť. „Ále, a kto že je toto?“ zatiahol a za ten vrkavý tón som mu chcela preraziť rovný nos až do útrob lebky.

„To je priateľka tvojho bratranca!“ schladila ho Florence.

„Nie, je to...“ začal pohotovo naprávať Tony, ale ja som ho predbehla.

„V kamarátskom zmysle slova,“ spresnila som. „A tá motorka je moja.“

Tony bratranec si nás premeral kritickým pohľadom a nakoniec zvolal:

 „Ja som nevedel, že si na kovové lady!“

„Kovové lady?“ nechápala som.

„Motorkárky,“ objasnil. „Ale ja som...“ zatiahol a jasnejším tónom to povedať nemohol.

„Som zadaná!“ schladila som ho, no jeho nadšenie sa nezmenšilo.

Tony si decentne odkašlal, čím sa snažil zmierniť napätie, ktoré v miestnosti vzniklo.

„Simone, toto je môj bratranec Briano Gualtiero,“ predstavil až príliš oficiálnym tónom. „Briano, toto je Simone Mayor.“

„Stačí americká verzia Brian,“ usmial sa a natiahol ku mne ruku. Priala som ju. Mal pevný stisk, čo bolo len dobre. Široko sa usmial a myslím, že to bol ten typ úsmevu „Poď sem, baby!“. Stiahla som sa a on upriamil pohľad opäť na Tonyho.

„Amico, čo si robil?“ zatiahol pohoršene a ukázal na čerstvo ošetrenú ranu.

„Nič vážne...“ snažil sa zahrať do autu.

„Prečo ti neverím?“

Tony mykol plecami, no bratranec mu neveril.

„Čo robil?“ obrátil sa na mňa a mne to pripadalo ako ideálna príležitosť na malú pomstu.

„Stret zo zemou,“ bonzla som.

„So zemou? Tony...“ zvolal káravo, „... a ty nevieš, že sa pije až večer?“

Tonyho tvár sa skrivila do urazeného ksichtíku.

„Ja som nepil!“

„Nie? Tak to doznieva včerajší záťah?“

Čo? Tak tentoraz som to bola ja, koho jeho slová zaujali. „Včerajší záťah?“

Brian mi venoval krátky pohľad a bez okolkov odpovedal.

„Jasné, včera sa sťal tak, že som ho musel vliecť domov!“

„Vážne, Brian? Ja si to pamätám presne opačne!“ štekol podráždene spomínaný.

„Fakt? Tak to si bol na tom ešte horšie, ako som si pamätám!“ odbil späť.

„Brian!“ zatiahol varovne Tony a jeho bratranec zodvihol ruky v obrannom geste.

„No, ale keď nad tým tak rozmýšľam, tak možno – ale len možno - máš pravdu.“

„Možno?“ zavrčal Tony a Brian okamžite dodal.

„Isto... Tony, s tebou nie je žiadna zábava!“

„Hovor mi o tom,“ pridala som sa a Brian sa okamžite chytil.

„A čo spravil tentokrát?“

„Nepáči sa mu moja motorka!“ prehodila som tónom, ktorý veľmi, ale veľmi pochyboval o jeho zdravom rozume.

„Vážne? Tak jemu sa nepáči taký nádherný stroj?“

„Skôr vražedný...“ precedil pomedzi zuby Tony.

„Nie, bratranec, nádherný!“ opravil ho Brian a opäť sa žiarivo usmial. Kedy mu dôjde, že som mimo jeho dosah?

„Brian, nemal by si byť niekde inde?“ spýtal sa z ničoho nič Tony.

„A kde? Tu mi je dobre... veľmi dobre.“ Ten slizák na mňa žmurkol!

„Čo ja viem, napríklad s tou brunetkou zo včera?“

„Nattani? Nevidel som ju od rána, ale keď už sme pri brunetkách, ty si veľmi pekný exemplár,“ zaflirtoval a ja som tvrdo zaťala prsty v päť. „Som zadaná! A ver mi, ty naňho nemáš!“ zasyčala som. Bolo mi maximálne nepríjemné jeho flirtovanie.

„Ale no ták, kto je to? Nejaké bohaté decko?“

„Frontman kapely Daiwish,“ schladila som jeho nadšenie. Neveriacky pozrel na Tonyho, ale keď ten vážne prikývol, vysoko pískol.

„Aha,“ povedal len a jeho žiarivé vystupovanie pohaslo o pár stupňov. „Tak ja teda idem, bratranček... a ty,“ obrátil sa na mňa, „daj vedieť, keď ťa omrzí... Dante Corado.“ Vábivo sa na mňa usmial a vzápätí sa jeho vypracované pozadie stratilo za dvermi. Ešte hodnú chvíľu som za ním hľadela neschopná slova. Prebrali ma až Tonyho slová.

„Prepáč. Niekedy nevie, kedy prestať.“

„Tak to skutočne nevie! Čo si o sebe myslí? Že je novodobý Casannova? Lebo ak hej, tak by mu niekto mal povedať, že mu to vôbec nejde!“

„Ver mi, už som to urobil. Nezabralo.“

Tonyho rodina. Prečo sú v nej všetci tak divní? Teda aspoň tí, ktorých poznám? V tom sa mi v mysli vybavil rozhovor spred pár mesiacov a nemohla som sa nespýtať:

„Len tak mimochodom, to je ten bratranec, ktorý tak rád cestuje?“

„Je,“ potvrdil.

„Prečo je tu?“

Tony si ťažko povzdychol.

„Kvôli otcovej päťdesiatke. Pripravuje sa veľká oslava, na ktorú sa zíde celá família.“

„Neznieš nadšene.“

„Keby si mala takú rodinu ako ja, tiež by si neznela.“

„No tak, nemôžu byť až aký zlí!“ bránila som ich. Ja síce mám na hovno otca, ale zvyšok mojej rodiny je... no perfektný!

„Sú horší, ako si vieš predstaviť. Moja stará mama je hádavá harpya, segrenka vypočítavá sviňa a teta so strýkom na hlavu postavení magori...“ oboznámil ma s inteligenčnou krivkou jeho rodiny.

„Aha,“ povedala som iba. Čo iné sa dá na to povedať? Tony sa mi pozrel priamo do očí a na tvári sa mu rozprestrel výraz typu „Len ma nezabi za to, čo ti teraz poviem“.

„Ste pozvaní aj vy,“ zatiahol tónom, ktorý očakával, že vybuchnem. No ja som nevybuchla, namiesto toho som vyvalila oči a pootvorila pory.

„Čo?“

„Otec pozval aj tvojho otca... a pozvánka platí pre celú rodinu,“ dodal. Aha, tak až teraz som si uvedomila, prečo som mala vybuchnúť.

„Aj pre Larrisu a jej matku?“ štekla som podráždene. Prikývol. „Môžem odmietnuť?“ Podráždenosť vystriedal plamienok nádeje, ktorý vzápätí pohasol ako sviečka ponorená do oceánu.

„Nie. Pochybujem, že ti to tvoj otec dovolí. A navyše... prosím, poď tam!“ zvolal zúfalo – skutočne, nefalšovane zúfalo. Konečne, toto je ten Tony, ktorého si pamätám! Milý, vydesený a zúfalý!

„Prečo?“

„Prečo?! Nevieš si predstaviť, čo za peklo sú tieto oslavy! Ak tam pôjdeš so mnou, budem mať aspoň ako-takú šancu, že to prežijem v zdravý!“ zvolal vážne.

„Obávam sa, že to ja budem tá, ktorá to v zdravý neprežije! Ja, Larrisa plus jej matka spolu? WTF? Koniec sveta sa blíži!“ varovala som ho.

„No tak, prosím!“

Nahodil psie oči a popravde povedané, tie boli odjakživa mojou slabosťou. Znechutene som sa usmiala a nakoniec sa podvolila. Veď akoby som mohla toto bezbranné stvorenie nechať napospas jeho šialenej rodine? A navyše, nerobila som si ani najmenšie ilúzie, že by mi dovolili ostať doma. Jeho úsmev sa o pár stupňov rozžiaril. Toto bol ten Tony, ktorého som si obľúbila hneď v prvý deň školy! Toto bol môj Tony. Šteňa s krásnymi zelenými očami, ktoré potrebujú ochranu! Toto bol on. Nie mafiánsky synáčik, za akého sa prezentuje v škole a akého ho vidí Danny. Toto bol jednoducho môj Antony.

„Tak fajn. Jeden večer hádam zvládnem. Kedy sa to bude konať?“

Tak toto nie je dobré. Nesmial sa, akoby po takomto vyhlásení mal!

„Na budúci víkend... v Coloráde. A nebude to len jeden večer,“ dodal opatrne.

„Čo?!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 25 - Kam tento svet speje?: