OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 32.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 32.Zúrivosť

Kapitola 32.

Logan nebol známy svojou trpezlivosťou.

Aspoň nie v ten deň. Celé hodiny sa prechádzal v zničenej sieni. V jeho blízkosti sa občas vyskytla nejaká entita, ale odplávala skôr, ako sa stihol niečo dozvedieť. Čo bola výhoda pre toho nepozvaného návštevníka. Nemal náladu na mocenské hry. Chcel len posunúť čas, aby to všetko skončilo a on sa mohol ubezpečiť, že je Raven v poriadku.

Ale vesmír mal s nimi opäť iné plány. Skôr, ako sa stihol ubezpečiť, že sa všetko podarilo, objavil sa divný pocit. Začal niekde v jeho žalúdku. Kruto ním zatočil, čo ho prinútilo škrípať zubami. Kosti zasiahol plameň, ktorý hrozil, že ich spáli. V hlave mu vybuchla nálož či dve. Buď ho niekto otrávil, alebo sa niečo veľmi svedomito snažilo naznačiť mu... čosi.

V hlave sa mu objavil veľmi nejasný obraz nejakej pevnosti. A potom bolo po zábave. Bolesť zmizla, pálenie bolo uhasené. Ostalo v ňom len nepríjemné tušenie. Akoby sa... to celé nejako pokazilo.

Zdvihla sa v ňom panika spolu so zúrivosťou. No v ten moment sa k nemu začala blížiť malá skupinka. Podľa všetkého sa obrad poradil. Buď to, alebo sa našiel divoký dav, ktorý ho prišiel udupať. Prikláňal sa k prvej možnosti. Tým pádom by v čele mala kráčať Raven. Lenže ju nikde nevidel.

Stretával sa len s nepreniknuteľnými pohľadmi.

„Čo ste urobili s Raven?“ Vlastné slová akoby mu ani nepatrili. Nebol to jeho hlas, ktorý ich vyslovil. Alebo to tak aspoň pôsobilo.

Dlho bolo ticho. Napokon sa niekto z davu predsa len ozval. „Bola unesená.“

Ten rozhovor sa odohral už pred niekoľkými hodinami, no stále v ňom vzbudzoval rovnaké emócie. Strach. Zúrivosť. Nespokojnosť. Túžba niekoho zabiť. Pripraviť o hlavu rovnako, ako on prichádzal o rozum.

Lenže tým by nikomu nepomohol a už vôbec nie Raven.

To pochopil až potom, čo do neho niektorá z jej príbuzných hučala najmenej desať minút. Na to, že posledné storočia strávili v podobe bludičiek, neboli ich sociálne zručnosti na zahodenie. Len on bol nešikovný.

Sledovať ich pri práci bolo takmer fascinujúce. Väčšina z nich ešte stále používala na dorozumievanie staré nárečia. Niektoré z nich nepoznal. Iné mu pripadali aspoň vzdialene známe.

Nebyť jednej z nich, ktorej meno nezachytil, nerozumel by ničomu. Len ona si dala tú námahu, že prekladala ich rozhovor. Alebo aspoň jeho prevažnú časť, z ktorej mohla tak maximálne polovica znamenať to, čo skutočne preložila. Učiť sa angličtinu v záhrobí asi nie je rovnaké, ako rozprávať ňou v škole.

Hoci sa každým slovom zlepšovala.

Doslova.

Ale porozumel tomu najdôležitejšiemu. Rozhodovali o tom, aké kúzlo bude najlepšie použiť na nájdenie Raven a jej nasledujúcu záchranu. Logana to hnevalo. Pravdepodobne nerátali s jeho pomocou. Ak si však myslia, že bude len tak posedávať a nezapojí sa, veľmi sa mýlia. Museli by ho priviazať, aby ho tu udržali.

Vykročil dopredu. Nikto mu nevenoval pozornosť. „Čo urobíme?“ spýtal sa, snažiac sa použiť svoj rodný jazyk. Jeho schopnosti časom trochu zhrdzaveli, ale materčina bola len jedna.

A ukázalo sa, že tým jazykom nehovorí sám. „Ty nič, my nájdeme svoju sestru.“

„Ak si myslíte, že ma z toho proste vynecháte, budete ma musieť priviazať. Nič ma nezastaví v tom, aby som Raven nehľadal sám.“ Jeho hlas bol tvrdý ako oceľ. „Takže sa pýtam ešte raz – čo urobíme?“

Nastala chvíľa ticha. V nej akoby sa všetky rozhodovali, čo s ním urobia. Nezáležalo mu na tom. Mal vlastné spôsoby, ako by Raven mohol nájsť aj bez nich. Avšak zabrali by asi viac času ako ich mágia.

To bol jediný dôvod, prečo tu ešte zostával aj po tom, čo sa vyparila sprievodkyňa a on zostal s tou rôznorodou skupinkou osamote. Hoci v nej boli aj muži, boli rozhodne v menšine. Snáď akoby sa tá schopnosť dedila z matky na dcéru. Alebo to nemalo žiadny dôvod.

„Zošleme pátracie kúzlo,“ ozvala sa opäť jedna z nich. Vyzerala ako ich hovorkyňa alebo dokonca vodkyňa. To bolo smiešne. Nevyzerala dostatočne stará ani na to, aby jej v súčasnosti dovolili šoférovať. Vek bol pri týchto bytostiach asi veľmi relatívny. Ako pri hocikom, kto je nesmrteľný.

„Ako vám s tým môžem pomôcť?“

Ozvala sa salva protestu. Od nedotklivých odfrknutí hovoriacich o jeho nedôležitosti v ich veci až po urážky jeho matky. Žiadnu z nich nevnímal osobne. Teda, pokúsil sa o to. V tom čase sa snažil sústrediť na jedinú tvár, ktorá neprezrádzala žiadne nepriateľstvo. Skôr zvedavosť. Bola dostatočne blízko na to, aby dokázal vydedukovať jej neutíchajúce myšlienkové pochody.

Odrazu to dievča zodvihlo ruku. Všetci stíchli. „Má s ňou nejaké puto. Strávili spolu veľa času. Raven má pre neho slabosť. A on pre ňu. Ak je niekto, kto by poslúžil ako kotva, on je ideálny.“

Vedel, že náročky rozpráva jazykom, ktorému rozumel. Nebola v tom žiadna skrytá urážka. Proste sa jej to nechcelo opakovať niekoľkokrát. Jazykové bariéry sú skutočne otravné.

Odkašlal si. „Ako kotva?“

Pokývala hlavou. „Kvôli kúzlu. Hľadanie môže viesť len niekto, kto má s tou osobou skutočné spojenie a veľmi dobre ju pozná. My sme s ňou síce strávili najviac času, ale našu prítomnosť vždy vnímala negatívne. Bála sa nás. Ty by si však mohol mať úspech.“

Niekde v tom vysvetlení bolo niečo, čo mu zamlčala. Obavy ale hodil za hlavu. Teraz by urobil úplne čokoľvek, len aby sa nezbláznil od strachu. Určite sa by nechal dobrovoľne ohroziť.

„Začneme?“

Na to už nikto nič neodpovedal. Ostatní sa len vrhli do práce. Zoskupili sa okolo neho v niečom, čo pripomínalo zaklínačský kruh. Netušil, ako fungovali ich schopnosti, ale rozhodne siahali ďalej, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť. Síce si na krátky okamih pomyslel, že sa ho pokúsila zabiť, ale potom tú scestnú myšlienku zaplašil.

Stačilo na to hrejivé pohladenie mágie.

Cítiť ju práve v opustenom Ásgarde bolo blahodarné. Netušil, ako by malo kúzlo prebiehať a čo pri ňom cítiť, ale nad všetkým prevyšovali obavy. Dokonca aj nad žeravým hnevom. Čo ak s Raven nemá dostatočne silné puto na to, aby ju našiel? Ale násilne plašil vlastné pochybnosti.

Pokúsi sa o to. Urobí čokoľvek. Ak to nepomôže, vždy môže začať pobehovať okolo ako šialené kura. Aj keby pri tom vyzeral vyslovene komicky. Jeho vlastné schopnosti by mu tak či tak nijako nepomohli. Raven nebola smrteľník. Nájsť inú magickú bytosť dokázali len čarodejnice a očividne niekto, kto sa staral o ich mŕtve duše.

Rovnako rýchlo, ako zaklínanie začalo, aj skončilo. Necítil sa inak. Rozdiel bol v tom, že sa jeho strach o Raven premenil na fyzickú prítomnosť jej podstaty v jeho vnútri. Cítil ju pri sebe, akoby ju držal v náručí. Ale práve keď sa chcel natiahnuť sa dotknúť sa jej, vzdialila sa.

Sklamane si povzdychol.

Niekto sa zasmial. To, že sa skutočne načiahol, si uvedomil až vtedy.

„Zdá sa, že sa nám dielo zdarilo.“

Kadencia jej reči bola úplne neprípustná pre dnešné časy, ale aj tak ho nejakým spôsobom upokojovala. Niečo z dávnej slávy mágie sa vracalo. Snažil sa predstierať, že to môže znamenať len niečo pozitívne. Avšak bolo jasné, že na nich čakajú mnohé problémy.

„Čo teraz?“

„Mysli na Raven. Snaž sa ju predstaviť vo svojej mysli, spoj sa s ňou. Spýtaj sa jej odrazu, kde ju nájdeš.“ Náhle pokrčila plecami. „V skutočnosti to funguje vždy iným spôsobom. O chvíľu nájdeš ten svoj.“

To ho neupokojilo.

Lenže nemal na výber.

Zavrel oči. V skutočnosti mu to nijako nepomohlo, ale pri podobných výjavoch sa nikto nikdy nepozeral. Aspoň nie normálne. V mysli sa snažil nájsť Raven. Ale kde začať, keď obsadzovala každé voľné miesto jeho vnútra?

Vlastná posadnutosť mu nijako nemala pomôcť. Raven bola s ním, nepotreboval ju hľadať. Lenže nemohol sa jej dotknúť. Neprichádzalo do úvahy, že by objal jej predstavu vo vlastnej hlave. Hoci aj to by bola možnosť.

Nadviazať s ňou kontakt...

V duchu si predstavil, ako teraz vyzerá a čo prežíva. Jej staré ja, ktoré spoznal vtedy v kancelárii, by bolo neuveriteľne vydesené. Obávala by sa každého tieňa, každého pohybu. Možno by si začala obhrýzať nechty. Lenže jej súčasné ja...

Prešla dlhú cestu.

Vynorila sa z hlbiny vlastného strachu a smútku. Bojovala a išla vpred. Možno nie tak akčne ako to robili hrdinky na filmových plátnach, ale predsa. Tak veľa toho stratila a nevzdala to. Ctil si jej silu, obdivoval jej vytrvalosť, chápal jej občasnú skleslosť. Pochybnosti, ktoré riadili jej kroky, hlodali aj v ňom.

Lenže tá neistota z nej robila tú osobnosť, ktorú poznal a mal rád. A práve teraz ju chcel mať zúfalo pri sebe. Natiahol ruku, akoby sa jej mohol dotknúť. Volal ju k sebe. Nejaká predstava v ňom sa zmenia na magnet. A ten ho priťahoval.

Vykročil dopredu. Nedokázal si pomôcť.

Každým pohybom, ktorý jeho nohy vykonali, cítil to ťahanie o niečo silnejšie.

Rozbehol sa. Či v skutočnosti alebo len v predstave, nevedel. Nezáležalo na tom. Akoby sa približoval svetlu. A to sa stále zväčšovalo. Bolo ostré, bodavé, no na druhej strane krásne a čisté. Volalo ho k sebe svojou silou. Nedokázal mu odolať.

Pohyboval sa vpred.

Medzitým okolo neho plynuli rôzne scenérie.

Nevedel sa na ne sústrediť. A vlastne ani nechcel.

No odrazu to spojenie niekto prerušil. Ako keď krajčír zoberie ostré nožnice a odstrihne z veľkého balu látky potrebný kúsok. Ostali len rozstrapkané konce nejasných predstáv. Ako pohladenie, ktoré chladlo pod náporom studeného severného vetra.

Otvoril oči.

Prítomnosť ostatných si uvedomoval len okrajovo.

Skutočne niekam prišiel. Ale nie na miesto určenia. Stratil spojenie skôr, ako ho dokázal využiť. Preto skončili niekde v lese. Stromy boli zelené od machu, ktorý ich prikrýval. Voňal sviežosťou a pokojom.

Nehľadal pokojnú oázu. Z nejakého dôvodu ho sem priviedlo to kúzlo. Netušil, kde sa mohol nachádzať. Hocikde na svete. A v dohľade nebolo nič, čo by mu nenapovedalo, že skončil na dobrom mieste.

Zúrivosť sa v ňom opäť prihlásila s plnou silou. Prešlo príliš veľa času. Raven sa mu každou minútou vzďaľovala a on ešte pokašlal jediný spôsob, ako ju nájsť. Kedy teraz dostal do rúk toho, kto to všetko spôsobil, najskôr by ho nakrájal na maličké kúsky. A celý čas by si za to nadával.

Ale výčitky svedomia by kvôli tomu nemal.

Poobzeral sa.

Ostatní tam len ticho postávali. Asi sa rozhodovali, či ho obetujú alebo nechajú trápiť sa. Každá zmarená šanca na nájdenie Raven ho bodala ako najostrejšia dýka. Ruky sa mu začínali triasť túžbou zaškrtiť niekoho. Možno toho, kto odviedol jeho Raven.

Jeho...

Ako rýchlo si ju dokázal privlastniť, hoci nikdy predtým mu nebola vzdialenejšia. Dokonca ani vtedy, keď sa snažila samu seba presvedčiť, že jej schopnosti sú len dôkazom jej choroby.

Je možné, že by bola niekde v tomto lese?

Tu, alebo kdekoľvek inde na svete... Aj tak ju nedokázal nájsť.

A vtedy to opäť pocítil. Záchvev tej príťažlivosti, ktorá ho dostala až na toto miesto. Snažil sa sústrediť a po niekoľkých minútach sa mu to predsa podarilo. V hlave začul šepot. Tiché ševelenie vetríka. Prvý dotyk jari po nekonečnej zime.

Viedol ho. Každý jeho krok. Jeden bol dlhší, druhý o to váhavejší a kratší. Jedným smerom. Akoby tam niečo mal nájsť. Nekončené minúty ho ovládalo nutkanie stále napredovať. Zmysel toho všetkého mu unikal. Tu predsa nič nežilo. Prečo by tu mal niekoho nájsť?

No mágia sa nepýtala jeho zdravého rozumu, čo je správne. Riadila sa vlastnými pravidlami. A práve teraz ho na ich základe viedla niekde skrz ten až príliš zelený les vystlaný mäkučkým machom.

Nakoniec predsa len zastavil. Pri jednom vysokom strome, akých by len so svojej bezprostrednej blízkosti našiel hneď niekoľko. Samotnou frustráciou sa mu žiadalo do niečoho kopnúť. Využil ten strom. Podišiel k nemu a natiahol nohu. Tú vzápätí ju opäť spustil na zem. Pri koreňoch sa niečo chúlilo.

Malé, zafúľané a očividne uzimené...

Nejaká osoba.

Natiahol sa a dotkol sa jej. Obával sa dúfať, no nezastavil sa celkom. Ale čo by tu robila? Po jeho váhavom dotyku zodvihla postava hlavu. To bol jediný impulz, ktorý potreboval.

Natiahol obidve ruky a vytiahol ju z úkrytu. Od čírej radosti sa mu roztriasli prsty. Odhŕňal jej vlasy. Díval sa jej do očí. Dotýkal sa jej. No istá časť jeho mysle nedokázala uveriť, že je to skutočne Raven.

Dokonca ani vtedy, keď sa na neho radostne usmiala.

„Ako si ma našiel?“ Hlas mala zachrípnutý. Po tvári mala zvláštnym spôsobom rozmazaný prach. Akoby plakala.

Privinul si ju k sebe. „Pomohli mi.“ Nespresnil, koho má na mysli a ona sa nepýtala.

„Myslela som si, že už nikdy nenájdem cestu.“

Zovrel ju ešte silnejšie. Vzápätí ju od seba mierne odtlačil, aby sa jej mohol zadívať do očí. Chcel ju uistiť, že on by ju našiel, no slová mu zanevreli na perách. V očiach mala toľko strachu i úľavy zároveň, až ho zamrazilo.

Takže namiesto slov urobil to jediné, čo prichádzalo do úvahy – sklonil sa k nej a pobozkal ju. Zúfalstvo i zúrivosť z neho pomaly odplávala a boli nahradené úľavou a radosťou. Opäť bola pri ňom. Nechcel pomyslieť na to, ako dlho trvalo hľadanie.

Keď sa od seba odtrhli, znovu mala v očiach slzy.

Nežne jej ich utrel. V prstoch ešte stále nemal istotu.

„Ako si sa sem vôbec dostala?“ Nechcel na ňu tlačiť, ale odpoveď potreboval.

Mierne sa zachmúrila. „Utiekla som tomu, kto ma uniesol.“

Stuhla v ňom krv. „Vieš, o koho ide?“ Bolo mu jedno, že ich ostatní len nemo počúvajú a pravdepodobne im aj rozumejú. Pre neho existovala len Raven.

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Viem len, že žije v nejakom hrade a nenávidí teba a tvoju rodinu. To a...“ hlasno prehltla, „že v zajatí drží Maarit. Pravdepodobne už niekoľko storočí. Možno už od začiatku.“

Vtedy sa do rozhovoru zamiešala ich vodkyňa, ktorá sa predtým s ním rozprávala. Použila angličtinu. „Chceš povedať, že celé tie roky bola Maarit niekde v zajatí a my sme o tom nevedeli?“

Raven pokývala hlavou, akoby si vôbec neuvedomila, kto sa jej to spýtal. „Ten muž, nech je kýmkoľvek, si myslí, že Maarit má dôležitú úlohu. Celé tie roky ho držala v názore, že to ona vás ma spasiť, nie ja.“ Potriasla hlavou. „Chcela som ju zobrať so sebou, ju i jej matku, ale ani jedna so mnou ísť nechcela. Maarit bola v reťaziach a jej matka by bez dcéry neodišla.“

Logan jej položil dlaň na líce. „Ako si sa odtiaľ teda dostala ty?“

„To miesto nie je nijako strážené. Hoci Maarit bola spútaná, ja som nemala ani len zviazané ruky. Miestnosť, do ktorej ma hodil, nebola zamknutá. Nikde neboli nijaké stráže. Akoby na tom mieste nikto nežil. Alebo...“

„Alebo?“ pobádal ju k pokračovaniu.

Začala krútiť hlavou. „Akoby chcel, aby som u šla. Lenže na čo by ma unášal len pre to, aby ma potom nechal proste utiecť? Na čo sa vôbec namáhať?“

Zatiaľ čo Raven to nedávalo zmysel, on mal v hlave hneď niekoľko možností. Nič nebolo bez príčiny a ak niekto nechal utiecť svojho väzňa, nikdy to nebolo kvôli nedostatku pozornosti. Bol to zámer.

Poznal niekoľko mocných bytostí, ktoré niečo také pravidelne robili, len aby neskôr svojich utečencov znovu pochytali a brutálne ich zabili. No mal tušenie, že v tomto prípade nejde len o snahu dotyčného vyvolať v nich hrôzu.

Muselo to nejako súvisieť s tým zvyškom.

Lenže ako?

Skôr, ako našiel odpoveď na aspoň jednu otázku, obtrela sa o jeho vedomie niečia prítomnosť. Obzeral sa po okolí, no nič nevidel. Toho pocitu sa však nezbavil. Niekto ich práve teraz pozoroval. To v ňom opäť zapálilo plamienok hnevu. Hádal, že nech to bol ktokoľvek, nemal dobré úmysly.

Kapitola 31. ¦¦ Kapitola 33.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 32.:

4. Valeriee
04.06.2016 [9:40]

tak a má je a teď bude mít navíc Logana Emoticon nebo to není Raven, ale návnada? Sakra. Se mi to rozbíhá do několika stran, ale ještě dneska to zjistím. Cha! A ne za týden Emoticon
Ne, počkat, návnada to nebude. Prostě jí pustil a jen jí sledoval. nebo to je někdo úplně jiný a teď bude záležet, jestli je bude ochraňovat nebo další nepřítel. Já fakt neumím psát komentáře:))))

3. LiliDarknight webmaster
24.05.2016 [16:11]

LiliDarknightBlacky, sranda je, že vo svojich teóriách nie si až taká vzdialená pravde. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Caro, ticho pred búrkou - to dosť vystihuje túto kapitolu. Emoticon
No hej, ani Raven nemôže donekonečna vzdorovať. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
23.05.2016 [19:36]

PrincessCarolineHmmm, takže ide po Loganovi? Keď sa mu nepodarilo zabiť jeho brata tak pôjde po ňom a potom vytiahne von aj ich rodičov. Veľké pikle sa kujú Emoticon Tíško pred búrkou Emoticon
Ooo dal jej božteeek Emoticon A ona sa nebránila Emoticon

1. Blacky
23.05.2016 [9:06]

Ach, pekne sa to zamotáva. Už človek nemôže ničomu veriť. Ale keĎ sa nad tým zamyslím, prečo by ju nezviazal? Prečo by ju hodil do žalára s jednou, ako je ona? To nedáva moc zmysel. Aj keď prišli o moc ako takú. Jedine ak by šiel po LOganovi a nie po Raven? RAven je len prostredník jeho zámeru?Ak sa chce pomstiť alebo čokoľvek urobiť Hell mohli by byť tí dvaja len pešiaci v jeho snahe.

Sakra, nemám potuchy, ani ťuk, strašne ma to štve.

Teším sa za každým na nedeľu, ako na Vianoce. Netuším, čo so mnou bude až toto dielo dôjde k epilógu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!