OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 21.

06.03.2016 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1047×

Kapitola 21.

Raven sa ani v najmenšom nechcelo odísť. Mala by pomáhať Maceovi a Loganovi zistiť, čo znamená tá kopa kníh. Ak by odhalili to tajomstvo, možno by sa opäť dostala k svojej mŕtvej sestre, ktorá o nej vedela najviac.

Lenže jej to nebolo dopriate.

Doteraz si nevedela predstaviť, že by sa vyparila z ľudského sveta. Držala sa zubami-nechtami svojho starého života, snažila sa plniť všetky povinnosti a pomaly si odškrtávať položky na zozname čo najnormálnejšieho prežívania, vrátane nájdenia si práce, vhodného manžela a porodenie dokonalých detí.

Lenže ešte nikdy nebola od vlastného predsavzatia taká vzdialená.

Čím ďalej, tým viac bola presvedčená, že medzi ľudí vlastne nepatrí o nič viac ako divoká šelma z pralesa. Dokázali ju skrotiť, prinútili ju správať sa civilizovane. Lenže stačil by najmenší impulz a zaútočila by.

Stále síce ostávalo veľa nezodpovedaného, ale ešte viac sa toho vynáralo. Nedokázala strácať čas tým, že by sa snažila zistiť viac o vlastnom zdravotnom stave. Teraz bola presvedčená o tom, že jej nič nehrozilo. Pravdepodobne bola nesmrteľná, rovnako ako Logan. Akákoľvek choroba sa tým pádom dala vylúčiť. Nech tie vyšetrenia ukazovali čokoľvek, malo to, pravdepodobne, veľa spoločného s jej magickým pôvodom.

Potriasla hlavou. Samú seba sa snažila upokojiť celý čas, ako kráčala ku klinike. Nepreniesla sa rovno pred vchod, ale snažila sa pôsobiť ako každý obyčajný človek, ktorý niekam musí ísť aj pešo.

Lenže ani čas, ktorý sama sebe darovala, jej nepriniesol odpovede. V jej živote bolo príliš veľa čiernych miest na to, aby ich osvetlilo niekoľko návštev minulosti. Navyše jej robili starosti aj chýbajúce záchvaty. Už pomerne dlho nič nenakreslila, dokonca ani zlomenú kvetinu. Buď sa naučila ovládať svoje nadanie, o čom pochybovala, alebo sa niečo chystalo.

Pripomínalo jej to ticho pred búrkou.

Lenže aj to jej vyfučalo z hlavy, keď otvorila presklené dvere a videla zástup svojich čakajúcich príbuzných. Zaškrípala zubami. Celkom zabudla, že sa len tak vyparila a oni vôbec netušili, kam zmizla. Pripadalo jej neuveriteľné, že v skutočnosti ubehlo len niekoľko hodín. Cítila sa staršia najmenej o desaťročie.

„Kam si zmizla?“ oborila sa na ňu teta Amanda, no vyzerala, že jej odľahlo.

Zhlboka sa nadýchla. „Potrebovala som vypadnúť a prečistiť si hlavu.“

Až príliš neskoro jej napadlo, že toto by jej staré, deprimované ja ovplyvnené temnotou v duši nepovedalo. Buď si to nikto nevšimne, alebo ich to usvedčí v tom, že je blázon. Tak či onak, nemohla s tým nič robiť. To ju rozčuľovalo.

„Robili sme si starosti,“ prehlásila teta. Raven to ocenila len kývnutím hlavy.

Neboli tu jej rodičia, takže hádala, že matka ešte stále bola namočená v liehu a otec sa ju snažil zachrániť pred utopením. Tým pádom sa ani jeden z nich neukáže. Snažila sa necítiť sa tým dotknutá. Možno neboli biologicky spriaznení, ale milovala ich. A oni tu neboli. Bolelo to viac ako dýka zabodnutá s srdci.

Takto chutila zrada.

„Prečo ste ma hľadali?“ spýtala sa Raven, aby zamerala svoju pozornosť iným smerom.

Až teraz si všimla, že okrem známych tvárí je tam aj niekoľko, ktoré jej nič nehovorili. Pripadali jej ako ďalšie kulisy do scény tragédie jej osudu. Ale len jedna z tých neznámych masiek profesionality ju nútila cítiť sa nepríjemne. Neskúmala, ktorá z nich.

Tentokrát si odkašlala Amanda. „Chceme urobiť ešte niekoľko testov. Snažíme sa vylúčiť čo možno najviac chorôb, ku ktorým tvoje symptómy smerujú.“

Raven žasla. Toto bolo najdlhšie vysvetlenie vlastného zdravotného stavu, ktoré jej doteraz ktokoľvek ponúkol. Asi boli zúfalí. Alebo cítili, že nemajú čo stratiť.

„Takže potrebujete morča.“ Nepýtala sa a jej vlastného slová mohli vyznieť ako ostrá výčitka, ale nemala náladu sa tým zaoberať. Mala až po krk tajností.

„Raven...“

Zodvihla ruku. „Čím skôr začneme, tým skôr budem môcť vypadnúť. Mám ešte veľa práce.“

Nedala nikomu príležitosť na čokoľvek sa spýtať a rovno zamierila do svojej provizórnej izby, kde bolo všetko tak, ako to nechala v momente, keď odišla s Loganom. Odvtedy zachránili jeho brata, zistili viac o jej vlastnej minulosti a poznamenali si ešte viac otázok, ktoré ostávali nezodpovedané.

Takisto to bolo miesto, kde sa naposledy najedla.

Zvláštne, až doteraz nepociťovala hlad ani smäd. Všetko sa zmenilo v moment, keď ju začala vypočúvať sestrička bez tradičného diplomatického úsmevu. Asi niekoho vážne naštvala tým, že odišla. Možno z toho mal niekto aj problém.

Jej chvíľkové výčitky svedomia pominuli v sekunde, ako začali odoberať všetky obvyklé vzorky. Niekoľko ampuliek krvi. Raven len mrzuto sledovala, ako do nej sestrička bodá ihlu. V lakťovej jame ešte stále mala nevyblednutú modrinu z poslednej upírskej akcie. Potom jej dokonca odobrali sliny, vlasy a kúsky kože z okolia nechtov.

Netušila, či sa snažia odhaliť jej diagnózu, alebo naklonovať jej dvojča. Len mrzuto sledovala, ako do nej všetci zabŕdajú. Akoby bola nepodarený experiment. Musela sa veľmi premáhať, aby neprevracala očami. Chcela byť na inom mieste, ale to neprichádzalo do úvahy.

Naplánovali jej harmonogram a ani sa o tom nehodlali nejako zmieniť. Chodili za ňou v pravidelných intervaloch a len tak medzi rečou opisovali, čo na ňu čaká. Bolo to zámerné, nikto nechcel riskovať, že by začala hrýzť. Celkom im stačilo, keď vrčala. Už vedela, ako sa cítiť priemerná voodoo bábika prepichnutá špendlíkmi.

Nakoniec zase skončila v tom elektronickom tuneli. Nesmela sa hýbať, len tam ležala ako mŕtvola pripravená na pitvu. Možno to bola morbídna predstava, ale hádala, že to je ďalšie štádium. Pri toľkých vyšetreniach už museli vedieť aj kedy jej vypadol prvý zub, koľkokrát si rozbila koleno a možno aj detaily jej sexuálneho života. Alebo skôr jeho neexistencie.

Keď ju konečne vybrali von, bola taká rozzúrená, že by dokázala metať blesky. Ostentatívne sa posadila, založila si ruky na hrudi a bola odhodlaná nepohnúť sa, až kým nedostane nejaké odpovede.

Ostatní na to nereagovali práve nadšene.

„Čo hľadáte?“

Skupina doktorov odrazu vyzerala ako jeden organizmus, ktorý si pochutnával na citróne. Veľmi kyslom citróne. „Snažíme sa vylúčiť všetky možnosti predtým, než nasadíme liečbu.“

Bolo to ako rozprávať sa s robotom. „Nejaké podozrenie musíte mať.“

„Ide o štandardný postup,“ ohradil sa jeden z tímu ostrejšie, než mal. Raven sa uškrnula.

„Takže je bežné len tak pichať a štuchať do pacienta, kým to sám nevzdá a neukončí svoje trápenie? Museli ste zistiť aspoň niečo. Inak by ste neopakovali stále tie isté vyšetrenia dookola. Čakáte snáď, že budem mať iné výsledky?“

Pohľadom prešla všetkých piatich. Okrem tety nikoho z nich nepoznala, ale pokojne mohli byť súrodenci. Hlavne s ohľadom na to, ako sa tvárili. Ten profesionálny kukuč pokerového hráča sa asi naučili v rámci štúdia. Začínala mať mierne obavy. Žeby predsa len bola súčasťou je stavu aj nejaká diagnóza?

„Raven...“ začala jej teta.

Zodvihla ruku, aby ju zadržala. „Pokiaľ viem, som dospelá. A pokiaľ ma nikto nezbavil svojprávnosti, mám právo vedieť, čo sa so mnou deje. Takže by som ocenila, keby ste prestali klamať a povedali mi to na rovinu.“ Prezerala s ich tvrdým pohľadom. „Čo mi je?“

Niekto z nich si povzdychol. Bol to ten chlapík, z ktorého mala Raven veľmi zlý pocit. Necítila sa v jeho prítomnosti príjemne. Pripadala si ako myš v spoločnosti pytóna, ktorý sa práve chystal na večeru a tá úbohá myška mala byť hlavný chod.

Ale prečo by to robil? Bol predsa lekár, svoj život zasvätil pomáhaniu ostatných. Pre nič iné tu byť nemohol. Pravdepodobne bola len paranoidná, pretože tušila, že pre ňu nemal dobré správy.

„To nevieme,“ povedal pomaly a chrapľavo. Zvláštne, takto by mala znieť rocková hviezda, nie lekár. „Postupne sme sa snažili vylúčiť niekoľko diagnóz, ale nedarí sa nám. Objavujú sa rôzne príznaky indikujúce niekoľko ochorení. Dokonca ani snímky vášho tela zvnútra nám neposkytli väčšiu istotu. Váš mozog... vyzerá to tam ako v lunaparku. Bohužiaľ nemáme výhodu lekárskych záznamov vašej rodiny, aby sme mohli vylúčiť alebo potvrdiť nejaké dedičné choroby.“

Raven prevrátila očami. „To je výsledok adopcie a faktu, že netušíte, odkiaľ pochádzate.“

Tentoraz to bola jej teta, ktorá zalapala po dychu. „Myslela som si, že to nevieš.“

„Keby to bolo na moje matke, asi by som to nevedela až do smrti. Ale keďže má teraz príliš veľa starostí s opíjaním sa a bojovaním s predstavou, že zomriem, ujal sa tej cti otec.“

„Nechcela, aby si sa trápila, že nepatríš do rodiny.“

Raven sa zasmiala. „Nemusíš ma upokojovať, mne je jedno, odkiaľ pochádzam. Toto je moja rodina. Ale naštvalo ma, že matka nemá ani toľko odvahy, aby mi to povedala sama a posledné týždne trávi skrývaním sa.“

„Má to ťažké,“ obraňovala ju teta. Typický prejav členov rodiny. Stále jeden druhému kryli chrbát. Raven sa neudržala a takmer prevrátila očami.

„Ťažké to máme všetci a predsa necítime potrebu skrývať sa s fľašou pod perinou.“ Skôr, ako mohla povedať ešte niečo ostrejšie, otočila sa späť k tomu ochotnému lekárovi: „Teraz by ste mi mohli ukázať moju hlavu zvnútra, aby som pochopila, čo sa mi snažíte zamlčať.“

Na niekoľko sekúnd ešte skupina zaváhala. Všetci očakávali nejakú reakciu. Raven očakávala, že šéfom celej procesie bude práve jej teta, tak sa na ňu zadívala. Už ju unavovalo nič nevedieť. Nevedomosť mohla byť ešte horšia ako smrteľná choroba.

Dozvedieť sa odpovede bolo omnoho lepšie ako tápanie v tme. A ju temnota už unavovala. Niečo z toho sa jej muselo odraziť ja na tvári, pretože nepatrne prikývla. Raven sa snažila nereagovať nejako prehnane, takže víťazný tanček si odloží až do chvíle, keď sa to všetko skončí.

Zaviedli ju do nejakej malej miestnosti so sklom, odkiaľ ju pozorovali v tom tuneli. Vždy zabudla, ako sa to všetko volalo. Z nejakého dôvodu sa jej podarilo úplne vypínať, keď sa v rodine rozprávali o niečom medicínskom. Výsledkom bola úplná neznalosť, čo tiež nemuselo byť nutne zlé. Hlavne ak by to viedlo k paranoji.

Raven samú seba považovala z blázna a hračku prírody, netúžila si zapisovať k menu aj titul hypochonder.

V malom priestore nakoniec neskončili všetci. Len ten muž a jej teta, akoby bola morálna podpora. Raven nevylučovala, že ju potrebovať bude. Hoci už vedela, že jej doterajší stav mala na svedomí mágia, stále to neznamenalo, že nemohla byť chorá. Netušila, ako si niečo také predstaviť. Telom jej prešla nervozita. Bola to prvá prirodzená reakcia na vzniknutú situáciu.

„Toto sme našli,“ povedal lekár, aby si získal jej pozornosť a ukazoval na nejaký monitor.

Raven musela zapojiť každý kúsok predstavivosti, ktorý mala, aby si uvedomila, že sa pozerá na vlastnú hlavu. Nevyzeralo to však tak, ako si myslela. Nenašla tam niečo, čo pripomínalo vlašský orech, skôr akoby sa temnota prevážala z jednej strany jej hlavy na druhú a odmietala sa nechať chytiť. Nech rozmýšľala akokoľvek tuho, nič jej to nepripomínalo.

Práve sa z jej potenciálne smrtiacej situácie stala situácia úplne nepravdepodobná.

Koľkým ľuďom sa v hlave niečo preháňa?

„Zdá sa mi to, alebo môj mozog predstiera, že je v podstate cirkus, v ktorom sa preháňajú opice?“

Muž sa neusmial. „Teraz vidíte naše váhanie. Nechceli sme vám nič prezradiť. Nie je to dobré pre váš zdravotný stav a navyše to ani nevieme pomenovať. Z medicínskeho hľadiska ste úplne v poriadku, máte len pomerne nízku hladinu železa v krvi. No toto,“ ukázal na obrazovku, „je... prinajmenšom zvláštne. A objavilo sa to len nedávno, takže nech je to čokoľvek, príznaky by sa ešte nemuseli prejaviť.“

Teraz bola Raven ešte viac zmätená. „Myslela som si, že je to niečo, čo ste objavili ešte pri tom prvom vyšetrení.“

Vtedy sa do toho vložila jej teta: „Odvtedy sa všetko zmenilo. Nevieme to vysvetliť. Najskôr to vyzeralo ako niekoľko psychických ochorení, ale tie sme vylúčili. Odvtedy tápeme v temnote. Ale nech máš v hlave čokoľvek, nebude to prospešné.“

Raven sa zamyslela. V tomto štádiu pátrania netušila ani ona sama, čo všetko mala v hlave. Nepamätala si toho až príliš veľa, ale vzhľadom na to, že bola ešte len batoľa, keď vyhubili takmer celý jej druh, sa vlastne ani nečudovala. Lenže muselo existovať niečo, čo jej zabezpečilo prežitie. O to niečo sa postarala jej nevlastná sestra Maarit, lenže bez jej pomoci sa nikdy o tom nedozvie nič viac.

Mohla sa domnievať, že čokoľvek odhalili pri bližšom skúmaní jej mozgu, mohlo byť magického charakteru. Možno nejaké kúzlo, ktoré ju v mladom veku zachránilo, no spôsobilo, že nemala prístup ku schopnostiam, až kým raz náhodne nezabila svojho priateľa. Pri tej myšlienke sa jej vnútro zovrelo v ťaživom kŕči. Čelo sa jej orosilo námahou ostať pokojná.

Ak v jej živote všetko so všetkým súvisí, toto by mohol byť prvý krok k zlepšeniu. Alebo skôr druhý. Lenže ako by ľudské prístroje mohli odhaliť prítomnosť nejakého kúzla, alebo nebodaj kliatby?

Raven nevedela dosť na to, aby im v tomto smere dokázala nejako pomôcť. Vlastne nevedela nič. Vychádzala len zo skúseností spojené s čítaním populárnej literatúry. To sa len ťažko stotožňovalo s jej skutočnosťou. Raven nemala tušenia, kým vlastne bola. A to ju štvalo ešte viac ako možnosť, že by sa z nej stalo morča s novým druhom choroby.

„Raven?“ ozvalo sa odrazu. Zatriasla hlavou a uvedomila si, že na ňu všetci s očakávaním pozerajú.

„Čo je?“ ohradila sa ostro, aby tak zakryla fakt, že nepočula nič z ich konverzácie.

Teta si povzdychla. „Rozprávali sme sa o tom, že by bolo najlepšie odstrániť čokoľvek, čo máš v mozgu navyše.“ Raven pri tej eufemistickej odpovedi zodvihla obočie.

„Zdá sa mi to, alebo mi chceš naozaj naznačiť, že máte v pláne otvoriť mi hlavu a pozrieť sa, čo je vnútri?“

Akoby pichla do osieho hniezda.

„Je to jediná možnosť. Rovnako postupujeme aj pri podozrení na prítomnosť nádoru.“

Raven zodvihla ruky v obrannom geste. „To nebola kritika. Len som zvedavá, čo vlastne chcete robiť.“

„Povedané čo najjednoduchšie – pozrieť sa ti dovnútra hlavy v mieste, kde tušíme prítomnosť cudzieho telesa.“ Raven pripadlo, že to teta vo svojom prejave so sterilnosťou preháňa, ale nijako to nekomentovala.

Hádala, že niečo také si nacvičujú ešte na univerzite. Niečo ako semester herectva v záujme zachovania zdravého rozumu svojho pacienta. Na Raven to nefungovalo. Možno preto, že akokoľvek túžila po zdravotnom ospravedlnení jej šialenstvu podobného stavu, teraz bola presvedčená o nemožnosti takého riešenia.

Nebola chorá, aspoň nie v ľudskom ponímaní toho slova. Jej schopnosti boli skutočné, rovnako kreslenie a všetko ostatné. Nakoniec zlomila temnotu, alebo ju aspoň dočasne porazila, a tým pádom sa začala s právať ako stará Raven. V súčasnosti mala pocit, akoby sa jej moderná medicína nemohla nijako dotknúť.

Žila v dezilúzii.

Silou vôle sa prinútila sústrediť na prítomnosť, v ktorej jej teta čakala na odpoveď.

„Keby plánujete toto všetko zrealizovať?“

No neprišla okamžitá odpoveď. Amanda si ju chvíľu prezerala. „Neviem, či ma desí viac náhla zmena tvojho správania alebo absencia strachu.“

Raven pokrčila plecami. Až príliš nonšalantne. „Možno som len dobrá herečka.“ Na tie slová dostala odpoveď v podobe prižmúrenia očí. „Alebo mi je len jedno, čo so mnou bude. Možno len chcem, aby celé toto šialenstvo konečne skončilo. Aby sme poznali odpovede. Aby sa mama prestala tváriť, že som už zomrela a stála mi po boku, kým ešte stále žijem.“ Do hlasu sa jej vkradla prekvapivá horkosť.

Toľko vecí sa kazilo v jej živote, ale ona sa sústredila na tento jediný aspekt, hoci bol v porovnaní s ostatnými úplne nepodstatný. Pravdepodobne preto, lebo si vždy zakladala na podpore rodiny. A teraz, keď sa všetko rúcalo, nič z toho necítila.

Nebol tu nikto, kto by jej povedal, že bez ohľadu na to, ako to skončí, bude tu pre ňu. A preto jej už viac nezáležalo na tom, aby to dotiahla do konca. Stala sa úplne ľahostajnou voči vlastnému zdravotnému stavu. Najhoršie rozhodnutie, ktoré môže pacient u robiť. Či už vie alebo vôbec netuší, čo sa s ním vlastne deje.

„Ale ja som tu, Raven,“ ozval sa odrazu hlas, ktorý nezapadli do toho nevýrazného profesionálneho mumlania, ktoré púšťala jedným uchom dnu a druhým von.

Prekvapene zodvihla hlavu. Nečakala, ž tam uvidí svoju matku. Ale bez ohľadu na to, koľkokrát žmurkla, stále tam stála. Rovnako dokonalá ako vždy, len jej oči vypovedali o tom, ako je na tom.

„Čo tu robíš? Doteraz ťa nezaujímalo, čo sa so mnou stane.“ Opäť sa prejavila Ravenina znovu objavená prchkosť. Tou sa snažila zakryť ublíženosť, ktorá jej zovrela srdce.

„To, že som tu nebola, neznamená, že som sa o teba nebála.“

Raven sa rozochvene uškrnula. „Máš zvláštny spôsob, ako ukazovať náklonnosť.“

Jej matka neodpovedala hneď. Namiesto toho sa obrátila ku zvyšku ich publika, na ktoré Raven úplne zabudla. Neboli dôležití.

„Nechajte nás na chvíľu osamote.“

Ostatní prekvapivo rýchlo poslúchli. Asi vo vzduchu zacítili blížiacu sa hádku. Nech to bolo akokoľvek, sotva o dve minúty neskôr stála Raven zoči-voči svojej matky a jedinými svedkami ich rozhovoru sa s tanú nemá tváre najmodernejšej techniky, ktorá tvorila, že je Raven chorá. Hoci ona tomu teraz už neverila.

„Čakala som ťa. Každý večer, celý deň. Ale nikdy si si nenašla čas na svoju vystrašenú dcéru.“

„Ale stále som na teba myslela. Bála som sa o tvoje zdravie.“ Priškrtený hlas jej matky Raven napovedal, koľko úsilia ju stojí priznať niečo také nahlas. Ju to však neohúrilo.

Zodvihla obočie. „Takže si svoje obavy utopila v alkohole namiesto toho, aby si si o nich pohovorila so mnou.“

„Otec mi povedal, že už všetko vieš,“ zmenila hneď tému. „Chápem, že si pre to nahnevaná.“

Raven takmer pretočila očami. „Áno, som rozzúrená, ale z iného dôvodu, ako si myslíš.“ Zhlboka sa nadýchla a pristúpila bližšie k matke. „Som adoptovaná, rovnako ako kopec iných ľudí. Nie je to žiadna veda. Ale mali ste mi o tom povedať skôr. Nie som malé dieťa!“

Jej matka si ju dlho len mlčky prezerala. „Chceš mi povedať, že sa cítiš dotknutá len tým, že sme tak dlho mlčali?“

„Možno ťa to prekvapí, ale mne nezáleží na tom, odkiaľ pochádzam. Otec mi povedal to, čo vedel a veľa toho nebolo, ale ja z toho mála som dokázala pochopiť, že nebyť vás, možno by som už nežila.“ Naprázdno prehltla, keď sa jej do očí začali tlačiť slzy. „Našli ste a prijali do rodiny. Nikdy ste mi nedali pocítiť, že som iná. Podporovali ste ma, naučili ma, čo je v živote dôležité a vždy ste ma milovali, bez ohľadu na to, ako nevďačne som sa dokázala správať. Vy ste moja rodina, vybrala by som si vás bez zaváhania.“ Nespoločensky potiahla nosom. Teraz už otvorene fňukala. „Zranilo ma však, ako málo ste mi dôverovali! Milujem vás celým svojím srdcom, som vaša dcéra, ale aj tak ste mi neplánovali prezradiť, že som adoptovaná. Prečo ste mi tak dlho klamali? Prečo?“

Raven pocítila, ako ju matka zovrela v silnom objatí. Aj jej sa plecia triasli od zadržiavaného plaču. „Za to môžem ja. Tvoj otec ti chcel dávno povedať pravdu.“

„Tak prečo ste to neurobili?“

„Bála som sa, že by som o teba mohla prísť. Môj strach bol silnejší ako láska.“ Bolo to len priškrtené priznanie, ale to nič nemenilo na jeho sile.

Matka s dcérou sa ešte silnejšie objali. Obe si užívali ten skvelý pocit vzájomnej blízkosti. Raven cítila, že toto vždy bola a bude jediná matka, ktorú má. Bez ohľadu na to, že ju porodila iná žena, ktorú videla v snoch, táto žena sa o ňu postarala, keď to najviac potrebovala. Ich vzťah možno nebol dokonalý, ale o to silnejší. Ešte viac ich to zblížilo – tie vzájomné rozdiely.

„A čo teraz?“ pošepla Raven potichu.

Matka sa od nej odtiahla, aby sa mohla usmiať. Dokonalý make-up mala roztečený od sĺz, ale neuvedomovala si to. Nebolo to viac dôležité.

„Vyrovnáme sa s tým, čo príde.“ Slabo sa usmiala. „Ešte stále žiješ, ako si sama povedala. Budeme spolu bojovať, aby to tak ostalo.“

Raven sa opäť pritúlila k matke. Hľadala dlho stratenú rovnováhu. Teraz sa už nebála, že by prišli odhalenia v jej duši, po ktorých netúžila. Jej schopnosti driemali a nereagovali. Boli len dve ženy, ktoré sa objímali a prejavovali si vzájomnú podporu.

„Milujem ťa, mami,“ pošepla Raven.

Matka ju zovrela ešte silnejšie. „Aj ja teba... Raven.“

Poskočilo jej srdce v hrudi. Samotné vyznanie lásky nemalo takú silu, ale jej vlastné meno vyslovené ústami niekoho takého dôležitého. Tým jedným slovom dávala najavo, že ju vníma ako svoju vlastnú. Prijala ju so všetkými odlišnosťami, ktoré kedy prišli a ešte prídu. Stala sa z nej jedinečná bytosť s vlastným menom i osudom.

Ako tam stáli v objatí, premietala Raven, čo všetko na nich ešte čaká. Netušila, ako veľmi súvisia jej schopnosti s fyzickým telom. Možno prístroje dokázali v jej hlave objaviť preháňajúce sa zaklínadlo, ktoré ju ochránilo dlhé stáročia. Alebo len bola človekom viac, než ktokoľvek predpokladal a predsa bola chorá.

Nedesilo ju, dokonca jej neodľahlo ako predtým. Bola to len ďalšia prekážka, s ktorou sa musí popasovať na svojej ceste k pravde. Jej duša i telo patrili do dvoch svetov, ale to, že objavila svoju mágiu, neznamenalo, že zabudne na svet ľudí.

Obe časti jej osobnosti bojovali o presadenie, ale pravdou ostávalo, že nedokázala zabudnúť na minulosť len kvôli budúcnosti. Jej adoptívna rodina predstavovala veľkú časť toho, kým je. Možno najväčšiu. Ak aj bola nadprirodzená bytosť živiaca sa smrťou ostatných, samu seba vnímala ako človeka. So všetkým, čo k tomu patrí. Ak nezistí všetky odpovede o svojom stave v ľudskom svete, nikdy sa naplno nesústredí na pátranie vo svete mágie.

Odhodlane sa odtiahla od matky. „Mala by som ísť za Amandou. Musíme sa porozprávať o možnostiach, ktoré mám.“

Matka prikývla. „Pôjdem s tebou.“ Nebola to ponuka, ale skalopevné presvedčenie matky stáť po boku svojej jedinej dcéry. Raven to ocenila slabým úsmevom.

Vybrali sa von, aby pokračovali v rozhovore, ktorý prerušili kvôli urovnaniu rodinných záležitostí. Raven možno pôsobila, že je nad vecou, ale stále mala obavy. Jej logická posadnutosť spojená so snahou fyziologicky ospravedlniť temnotu v jej vnútri sa až príliš rýchlo zmenila na nedôležitý aspekt. Snažila sa samu seba presvedčiť, že nie je možné, aby bola skutočne chorá. Viac tomu neverila.

Tak prečo sa temnota v jej vnútri neustále hýbala?

Žeby sa opäť mýlila?

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.

Ďakujem za podporu a krásne umiestnenie v Naj poviedke! Veľmi ste ma potešili a opäť dokázali, že sa vám príbeh napriek všetkému páči. Túto kapitolu preto venuje všetkým čitateľom bez rozdielu a bez ohľadu na to, či pravidelne komentujú alebo nie.

Ďakujem.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 21.: