OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 13.

24.01.2016 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1012×

Kapitola 13.

Raven si veľmi dobre uvedomovala, že s ňou bolo niečo v neporiadku. Teda, viac než obyčajne. Po tom, čo videla v tej divnej vízii a čo všetko si vypočula, začínala byť náchylná všetkému tomu veriť. Bez ohľadu na to, aké veľké pochybnosti v nej hlodali.

Cítila sa, akoby sa v nej niečo zlomilo. Si silným puknutím sa to vyvalilo ako nahnevané osy z hniezda, ktoré sa niekto snaží odstrániť. Uvedomovala si, že sa správala ako šialenec, ale na druhej strane sa nedokázala ovládnuť. Akoby v nej žila ešte jedna Raven, ktorá sa túžila prejaviť. Prevzala nad ňou kontrolu.

Nedokázala to presne definovať, ale akoby dve časti jej osobnosti viedli osobnú občiansku vojnu a jej výsledkom bolo jej prazvláštne správanie. Na jednej strane to bolo celkom normálne, ale na tej druhej... bola stále tým istým šialencom. S tým rozdielom, že sa to začínalo prejavovať aj navonok.

Napriek tomu jej duša po prvýkrát za dlhé mesiace pocítila skutočnú úľavu. Tým, že prijala tú možnosť, tou jedinou myšlienkou, prinútila samú seba vyjsť zo skrýše. Jej hlava sa zbavila chaosu a jemné náznaky zasahovania do vlastného správania sa zmenili na dve rozdielne Raven.

Schizofrénia v praxi?

No mala si sama uvedomovať tie priepastné rozdiely medzi tým, kým sa narodila a tým, kým sa stala? Alebo sa stať mala, za predpokladu, že toto všetko prežije skôr, ako Logana dovedie do šialenstva a pokúsi sa ju zabiť.

Vnútorne ju niečo ťahalo, nútilo vypúšťať z úst tie ľahkovážne obvinenia. Dokonca zašla tak ďaleko, že sa obránila na vlastnú matku. Na ženu, ktorá ju milovala a podporovala a previnila sa len tým, že sa naľakala neznámej choroby svojej dcéry.

To Raven nedávalo právo správať sa ako nevychovaný fagan. Alebo áno? Chcela odpovede. Nemala snáď na ne právo? Zachvátil ju neznesiteľný zmätok. S hlasným pukaním v jej podstate niečo zapadalo na svoje miesto a opäť sa uvoľňovalo.

Netušila, čo to znamenalo.

Skutočne sa prebrala, keď jej okolo hlavy preletel pohár. Teda, aspoň myslela, že to niečo také muselo byť. S rinčaním sa to totiž rozbilo o stenu za ňou. Raven sa strhla a pozrela sa na svoju matku s celkom novým strachom.

„Och, Elizabeth, prišla si ma strašiť? Prečo sa radšej nejdeš hrať s Elizabeth?“ mumlala jej matka. Ešte nikdy ju nevidela v takom stave.

„Mama, o čom to hovoríš?“ spýtala sa Raven, pre tento moment úplne pokojná a vyrovnaná.

Žiadne prepínanie dvoch osobností. Zdalo sa, že tentokrát sa obe jej časti rozhodli spolupracovať. Najskôr usúdili, že prišiel čas na odpovede. Sama odsunula pochybnosti na vedľajšiu koľaj.

No jej matka len mávla rukou, akoby ju netrápilo, ako veľmi sa jej dcéra musela premáhať, aby sa nesprávala rovnako šialene ako pred pár minútami.

„Najskôr si mi zobrala Elizabeth a teraz chceš odísť aj ty, Elizabeth?“

Skôr, ako sa stihla Raven spýtať, či jej to vysvetlí, sa vo dverách objavil jej otec. Musel ho upútať zvuk rozbíjajúceho sa skla. Rýchlo zhodnotil situáciu a s pokojom sebe vlastným uchopil manželku za ruku a nie veľmi násilne ju odviedol z miestnosti. Dcére pri tom nevenoval ani jediný pohľad, dokonca sa zdalo, že si nevšimol nevítaného hosťa. Raven sa zmätene pozrela na Logana, ale ten mal na tvári identický výraz.

„Raven? Si... no vieš... v poriadku?“

Vedela, na čo naráža. Nemala náladu mu to vysvetľovať. „Jasné, som v úplnom poriadku. Som tá istá Raven ako ráno.“

Čo bola najväčšia lož na svete, nakoľko sa už vôbec necítila byť sama sebou. Myšlienky ju zaplavovali silou Niagarského vodopádu a nech sa snažila akokoľvek, nedokázala v sebe nájsť ani kúsok vlastnej osobnosti. Niečo v nej sa zmenilo. Ale vnútorne to dokáže skrývať.

Poobzerala sa po miestnosti. Snažila sa nájsť niečo, čím by sa mohla zabaviť. Nemusela hľadať dlho. Vo dverách sa objavil jej otec a na tvári mal veľmi strhaný výraz. Normálne upravený džentlmen v stredných rokoch dnes vyzeral ako dôchodca po urputnom boji so schodmi vedúcimi do dvanásteho poschodia.

„Čo tu robíš? Myslel som si, že o tomto čase už budeš dávno spať v izbe na klinike svojej tety,“ povedal a v jeho hlase znelo viac únavy než odmietnutia. Pohľadom zavadil o Logana. „A kto je toto? Pochybujem, že tvoj ošetrovateľ.“

„Ehm, toto je Logan, môj... môj...“ Dopekla, čo vlastne bol? Syn ženy, ktorá sa jej opakovane vyhrážala, že ak bude predpovedať smrť jej synov, tak ju zabije? Dá sa taký vzťah vôbec nejako pomenovať?

Logan asi pochopil, že sa bude musieť predstaviť sám. Natiahol k Raveninmu otcovi ruku. „Prepáčte, som Logan, Ravenin priateľ a možno aj jej budúci zamestnávateľ.“ Raven takmer padla sánka. Celkom zabudla na ten pracovný pohovor. Akoby sa odohral pre mnohými rokmi.

Jej otec jeho ruku prijal. „Ja som Peter Black, Ravenin otec.“ Na chvíľku sa mu na perách objavil náznak úsmevu. „Som síce rád, že vás spoznávam, ale iste chápete, že za týchto okolností tým nie som dvakrát nadšený. Raven by mala oddychovať.“

Raven mu skočila do reči: „Ja by som rada zaliezla do postele a pospala si, ale nemôžem, keďže stále rozmýšľam nad tým, čo také som urobila, že za mnou neprídu ani vlastní rodičia.“

S tým prehlásením v miestnosti nastalo hrobové ticho. Odrážalo sa od stien a útočilo na nich so silou, ktorá sľubovala položiť ich na kolená. Raven už začínala pochybovať, že odíde aspoň s predstieranou odpoveďou, keď vtom sa jej otec s tichým žuchnutím zvalil na pohovku a venoval jej previnilý pohľad.

„Je viem, vyzerá to tak, že sme na teba zabudli, ale nie je to tak.“

Bolo jej ľúto, ako jej otec vyzerá, ale nemohla sa dať odradiť. Prišiel čas na odchod temnoty nevedomosti. „Pravda je, že som na vás každý deň čakala. No vy ste nikdy neprišli. Všetci mi ponúkali výhovorky. Vraj ste len zaneprázdnení, máte veľa povinností a iste prídete, keď všetko vyriešite. Ale ja som vedela, že je to klamstvo. Nikdy vás práca nezastavila, aby ste nepodržali rodinu. A odrazu ste nechali samú mňa.“

Raven mala pocit, že si to zaslúžila, ale aspoň by rada poznala dôvod svojho trestu.

„Ja som bol pripravený každý večer, dokonca som sa snažil vyvliecť sa z práce úplne, aby som mohol byť s bou. Ale tvoj matka.... s tým mala problém.“

Raven na chvíľu neodpovedala. V mysli sa jej zjavil obraz jej opitej matky. Netušila, keby naposledy ju videla takýmto spôsobom piť. Dokonca ani na rodinných oslavách to nepreháňala. Ale teraz to vyzeralo tak, že žije len z alkoholu. Ozvena starého hlasu v Raven jej pripomenula, že si to zaslúžila. Za svoje správanie.

Prudko pokrútila hlavou. „Má problém s pitím, preto nemohla prísť?“

„Nie,“ namietol jej otec, „skôr má ťažkosti preniesť sa cez svoj strach.“

Tomu sa Raven trochu nervózne zasmiala. „Ale no tak, hovoríme tu o mame. Tá sa nebojí ničoho a nikoho. A už vôbec nie nejakej neznámej choroby.“ Možno to bolo necitlivé prehlásenie, ale o to viac pravdivejšie.

Madam Blacková, ako ju familiárne volali jej zamestnanci, dokázala byť veľmi citlivá žena. Ale na druhej strane bola predovšetkým obchodník. Hoci väčšinou pripomínala pitbula. Vycvičená na boj. Neexistovala možnosť, že by sa zľakla niečoho, čo nemuselo byť primárne nebezpečné.

Lenže jej otec mal na to asi iný názor. „Za normálnych okolností skutočne nepozná strach, ale keď príde na teba, je skutočne... ustráchaná. Po Elizabeth neznesie pomyslenie na doktorov a akákoľvek možná diagnóza ju desí. Ovládla ju paranoja, takže neprichádzalo do úvahy, aby za tebou prišla.“

Raven potriasla hlavou, keď v jej vnútri začalo niečo povstávať s hrozivou silou. „Po Elizabeth? Si už druhý človek, ktorý použil tieto slová. O kom to hovoríš? Nevolá ma mama Elizabeth?“

„To volá,“ dodal skutočne skepticky jej otec, „ale nehovoril som o tebe. Elizabeth, ona... bola naša dcéra.“

Rana do tváre by bola menej prekvapivá. Raven si vždy myslela, že v rodine sú k nej všetci úprimní. Preto jej tak radi pripomínali, akokoľvek sa zmenila po Marcovej smrti. Nesnažili sa ju čičíkať. No teraz sa dozvedela toto? Netušila, ako reagovať. Snáď sa jej to len snívalo, alebo si skutočne zaslúžila taký krutý trest? Cítila sa ako uprostred víchrice, ktorá hrozila, že ju strhne.

„Ja som mala... sestru? Prečo o nej nič neviem?“

Cítila, ako k nej Logan pristúpil. Napriek tomu, že nezasahoval do ich rozhovoru, chcel jej ukázať, že pri nej stojí. Netušila, či za to má byť vďačná. Ale jeho snahu sa aspoň sčasti snažila odmeniť polovičným úsmevom.

Peter Black celý znervóznel. „Raven, ja si nemyslím, že by bol vhodný čas na to, aby sme o tom hovorili. Pamätaj na svoj stav. Nemala by si myslieť na staré bolesti, ktoré sú dávno zabudnuté.“

Raven rozhodila rukami. To sa jej snáď snívalo. „Dávno zabudnuté? Nezdá sa, že by ich mama prekonala. A čo vy ostatní? Chodíte okolo mňa po špičkách akoby som bola z porcelánu. Niečo ste objavili v mojich výsledkoch, ale nedokázali ste mi ani len povedať, čo presne to bolo. Nemala by som mať nárok vedieť o svojom stave? Veď som pacient! A navyše som dospelá! Nemyslíš, že je už čas na to, aby ste ku mne boli úprimní?!“

Každým slovom zvyšovala hlas. Nezáležalo na tom, že noc stále potemnievala. Prečo by sa mala trápiť niečím takým triviálnym ako boli zásady spoločenskej etikety? Oni nemali ani toľko slušnosti, by jej povedali, že kedysi mala sestru.

Dlho na seba len nemo pozerali. Raven odmietala len tak spomaliť a vzdať sa. Po dlhom čase sa konečne vynorila spod hladiny. Zmätok s v nej premiešal s hnevom. Netušila, ako dlho vydrží byť takáto čulá.

Možno sa na druhý deň ráno prebudí a bude opäť spochybňovať všetko, čo kedy videla a urobila. Dopekla, veď aj teraz bola náchylnejšia veriť tomu, že všetko v jej živote je náhoda skôr ako následok použitia jej vlastných schopností.

„Elizabeth sme neplánovali,“ začal potichu jej otec, čím si okamžite získal Raveninu plnú pozornosť. „S tvojou sme boli svoji len niekoľko mesiacov a obaja sme s dohodli, že sa budeme venovať práci, a potom sa pokúsime o dieťa. Lenže Elizabeth mala iný názor. Tvoja matka otehotnela a napriek prekvapeniu sme sa rozhodli, že zmeníme svoje plány.“

Raven sa zamračila. „Ale... nenarodila som sa tak ja? Ako neplánované dieťa?“

Jej otec len sklonil hlavu, aby bol zahanbený jej otázkou, no nijako inak nereagoval. Len pokračoval: „Veľmi sme sa tešili, nakúpili sme výbavu, oblečenie, snívali sme o dokonalej rodine. Ani jednému z nás nenapadlo, že by sa niečo mohlo pokaziť. Vyzeralo to, že sa nám narodí zdravé dievčatko.“ Odmietavo pokrútil hlavou. „Mýlili sme sa.“

Sprudka sa nadýchla, keď jej došlo, čo tým jej otec naznačoval. No nemohla mu teraz povedať, aby mlčal. Nedokázala ho za staviť, hoci jej lámalo srdce počúvať to. O to viac, že pri pohľade na neho prežívala to, čo on. Mala pocit, že tentokrát by skutočne mala naplno precítiť niečie vnútorné muky.

„Elizabeth sa narodila predčasne. Takmer o šesť týždňov skôr. Bola maličká a slabá, taká bábika. A bola aj rovnako krehká.“ Sprudka sa nadýchol. „Nikto nevedel, čo s ňou je. Postupom dní len viac slabla, prístroje za ňu vykonávali všetky dôležité funkcie. Neotvárala oči, nehýbala sa. Nemohla dýchať. Začali nekonečné testy a vyšetrenia, ktoré len všetko zhoršovali.“

Raven zalapala po dychu. „Čo... čo... č-čo?“

Netušila, na čo sa pýta a vôbec si nebola istá tým, či chce počuť odpoveď. Nezáležalo na tom. Zdalo sa, že jej otec to už potrebuje dopovedať. Teraz, keď konečne začal. Chcel sa zbaviť toho večného bremena.

„Ukázalo sa, že ja i tvoj matka sme prenášačmi defektného génu. Nikto na to nepomyslel, pretože sme neboli chorí. Ale kvôli našej nezodpovednosti sme preniesli na Elizabeth ťažkú chorobu. Nebola len anemická, mali podozrenie, že má cystickú fibrózu. Bola príliš... malá. Uškodilo jej aj to, že sa narodila predčasne. Netušili, ktoré príznaky súvisia s ochorením a ktoré s tým, že bola nedonosená.“

Netušila, čo to všetko presne znamená. Nevyznala sa v lekárskych termínoch. No na tom nezáležalo. Posadila sa k otcovi a snažila sa mu poskytnúť útechu. To jediné skutočne mohla urobiť. Hoci to nič neznamenalo. Kútikom oka zahliadla Loganov výraz.

Akoby mu to zlomilo srdce.

„Tvoja matka sa odmietala vzdať. Sústredila sa na získavanie informácií. Rozprávala sa s iným rodinami, čítala knihy, navštevovala lekárov. Nič nepomáhalo. Mohli sme mať všetky dostupné odpovede, lenže Elizabeth... lekári si dokonca neboli úplne istí, akou chorobou trpela. A jej medzitým dochádzal čas.“

Naprázdno prehltla. „Ona...“

Otec jej prikývol. „Zomrela sotva dva mesiace po tom, ako sa narodila. Rodinu to takmer zničilo. Tvoja matka sa úplne zrútila a na niekoľko týždňov prestala komunikovať. Akoby sa naše manželstvo i naše životy ocitli v očistci. No napriek tomu všetkému sa neviem zbaviť... vieš, ja som bol v niektoré dni aj vďačný, že Elizabeth zomrela. Vedel som, že by s celý život len trápila. Čo by to vlastne bol za život! Samé lieky, vyšetrenia a nikto nedokázal zaručiť, že by sa dožila aspoň dospelosti.“

Raven si uvedomila, že plače, keď sa otec natiahol, aby jej zotrel slzy z líca. On sám bol nesmierne smutný, ale nejakým spôsobom vyrovnaný. Už prijal to, čo sa stalo. Oplakal svoju dcéru a jednej jeho časti odľahlo.

Neklamal.

Skutočne sa modlil za skorý odchod Elizabeth zo sveta. Hanbil sa za to a nikdy to verejne nepriznal, no Raven to chápala. Bolo by kruté odsúdiť nevinné dieťa na taký život. Smrť mohla byť niekedy vykúpením. Aspoň v tom prípade to tak bolo.

„Ako som sa teda narodila ja?“

Nevedela si predstaviť, že po tom všetkom by jej rodičia plánovali mať ďalšie deti. Navyše sa určite odcudzili. Alebo nie? Možno, že ona bola liečbou ich bolesti. Neodporúčali žene, ktorá potratila, znovu otehotnieť? Teda, z psychologického hľadiska.

Miestnosť naplnilo smutné povzdychnutie. „Tvoja matka odmietala moje pokusy. Našiel som stredisko, v ktorom by nám dokázali pomôcť. V tom čase to bola len experimentálna liečba, ale existovala veľká možnosť, že by sa nám mohlo narodiť zdravé dieťa.“ Pokrútil hlavou. „Ale ona to odmietala. Miesto toho sa dala... sterilizovať.“

„Ale... ale...“ začala koktať Raven. Akoby dostala ranu do žalúdka. Dych sa jej skracoval.

Pochybnosti v nej hlodali.

Opäť sa ponárala do vlastnej temnoty.

Zrazu sa ocitla v otcovom náručí. Objal ju okolo pliec, čím jej znemožnil pohľad do očí. „Rozhodla sa bezo mňa a ja som jej to dlho nedokázal odpustiť. Hrozilo, že naše manželstvo proste... zanikne,“ pokračoval šepkom, do slov sa mu vkrádali slzy. „Až raz, takmer dva roky po smrti Elizabeth, sa niečo zmenilo. Janette bola na prechádzke. Celý deň tvrdila, že počuje detský plač. Myslel som si, že je len prepracovaná. Až kým ma nedoviedla do mesta, kde sme v kočiariku našli opustené dievčatko, ktoré z plných pľúc kričalo.“ Potichu sa zasmial. „Janette to dieťa zobrala do náručia. Okamžite sa utíšilo. Čakali sme, že sa objaví jeho matka, ale boli sme tam sami. Obrátili sme sa na políciu, ale nikomu nechýbalo. Takže sa do hry zamiešala sociálka. Dieťa nám prirástlo k srdcu a nedokázali sme sa ho vzdať. Tak sme... podali žiadosť o adopciu.“

„Chceš povedať, že som... adoptovaná?“ skríkla Raven viac prekvapene, než ublížene.

Možno aj preto, že jej ešte nedošiel plný význam tých slov. Nikdy sa necítila, že by nebola súčasťou rodiny. Hoci ňou vlastne nebola. Zmätok sa rýchlo menil na čosi temnejšie.

„Áno, si, ale napriek tomu si vždy bol naša dcéra,“ rýchlo ju uistil. „Niekoľkokrát som ti to chcel povedať, ale Janette to odmietla. Nechcela si kaziť dokonalú predstavu. Takým zvláštnym spôsobom to vyliečilo jej psychické problémy. Lenže začala byť posadnutá. Stotožnila ťa s dieťaťom, o ktoré prišla. Nič to nedokázalo zmeniť. V podstate bola šťastná a keď trvalo na pravidelných testoch, aby sa uistila, že si zdravá, vyhoveli sme jej. Bola to maličkosť.“

„A zrazu to vyzerá tak, že som chorá.“

Cítila, ako otec prikývol. „Drukýhrát to už nevydržala.“

„Druhýkrát?“

Čo ešte o sebe nevedela?

„V skutočnosti si myslím, že to nič nebolo, ale tak...“ Zhlboka sa nadýchol a vzápätí pokrčil plecami „Keď si mala päť rokov, začala si sa správať trochu zvláštne. Celé hodiny si kreslila, odmietala si sa na kohokoľvek pozrieť a občas si sa rozprávala s niekým, koho nikto nevidel a používala si zvláštny jazyk. Ja som si myslel, že sa len snažíš upútať pozornosť, ale tvoja matka...“ Povzdychol si. „Opäť začali testy. Dlho si mysleli, že trpíš schizofréniou, hoci to nedokázali nijako potvrdiť. O niekoľko týždňov neskôr si s tým prestala.“

Raven úplne stratila reč. To, čo opisoval, tak veľmi pripomínalo jej život teraz. Hoci nepoužívala iný jazyk, stále mala pocit, že vidí a počuje to, čo ostatní okolo nej nedokázali. Bola samotárska a nikomu sa nepozerala do očí zo strachu, že bude cítiť ich emócie.

Potriasla hlavou.

Nezáležalo na tom. Prišla pre odpovede a našla ich. Aspoň sčasti. Ale dostala aj viac otázok. Koho smrť predpovedala keď mala päť rokov? Alebo to len bol dôkaz toho, že je chorá? Nevedela. Už viac nič nedokázala s presnosťou určiť.

„Raven?“ prebudil ju otcov hlas. „Ja viem, že je to pre teba šok, ale mala by si vedieť, že pre mňa i pre Janette si milovaná dcéra. Možno nie sme pokrvní príbuzní, ale to neznamená, že nie si naša.“

Prikývla na znak vďaky. Na viac sa nezmohla. „Neviete, odkiaľ som prišla?“

Pravdepodobne to vyznelo nevďačne, ale nejasnosti v jej pôvode vlastne dávali zmysel. Logan nedokázal pochopiť, ako by sa niekto taký ako ona mohol narodiť do rodiny smrteľníkov. Zdalo sa, že sa tu nenarodila.

Odrazu jej otec vstal. Bez slova odišiel z miestnosti. Raven sa nezmohla na nič. Cítila, ako sa k nej Logan priblížil, ale ignorovala ho. Nedokázala by zniesť slová útechy, ktoré by jej iste poskytol.

Ona ich nepotrebovala.

Zo všetkého najviac sa totiž cítila dotknutá tým, že jej rodičia nedôverovali natoľko, aby jej povedali pravdu. Veď čo tam po krvi a ostatných hlúpostiach, toto bola jej rodina! Nemohla by si želať väčšiu podporu či lásku! Ak by si ohla vybrať rodičov, strýkov, tety, či kohokoľvek iného, vybrala by si tých istých ľudí.

Jej oduševnenú vnútornú prísahu prerušil otec, keď vošiel do miestnosti. V rukách niesol malú škatuľku. Vzápätí jej ju podal. Boli v nej nejaké papiere. Zodvihla ich. Adopcia? Rodný list?

Zodvihla k nemu pohľad. „Dlho sme sa snažili zistiť, odkiaľ pochádzaš, ale neboli sme úspešní. Vďaka menu vyšitému na košieľke sme vedeli, ako ťa volať. Hoci sme sa nevedeli dohodnúť, či je to Rayen alebo Raven.“ Zasmial sa, akoby si na niečo spomenul. „Ale okrem toho, nič. Akoby si nikomu nechýbala. Na zemi sme vtedy našli ešte nejaký náhrdelník. Možno patril niekomu z tvojej rodiny, ale ani s jeho pomocou sme nič nezistili.“

Skôr, ako sa stihla spýtať, aký náhrdelník má na mysli, našla ho na dne škatule pod všetkými papiermi. Zodvihla ho do výšky s nepríjemným pocitom, že ho nevidí po prvýkrát. Hrubý kožený remeň bol značne ošúchaný, ale zachovalý. Obšitý bol hrubou koženou šnúrkou, ktorá vzadu tvorila niečo na spôsob uzatvárania.

V jeho strede sa niečo hojdalo. Nahrubo opracovaný kus kovu, v ktorom bolo vyryté zrkadlovo otočené Z a naklonené bolo tak, že vrchným cípom sa dotýkalo diery v prívesku.

Netušila, čo by mohol znamenať.

Jej myseľ sa jej snažila niečo povedať, ale ignorovala ju. To, čo sa predtým jej vlastným pričinením zodvihlo, opäť zapadlo na svoje miesto. Zdalo sa jej, že počula Logana vykríknuť. Pravdepodobne predstava. Nový sen. Alebo vízia chorej mysle. Nevedela odpoveď.

Bola si istá len jedným. Temnota v jej duši zapadla na svoje pôvodné miesto.

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 13.: