OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 6.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 6.Pohľad späť

Kapitola 6.

Mace sa cítil ako vo sne, hoci si nespomínal, že by bol išiel spať. Po príchode do Talianska sa nezdržoval obdivovaním úžasného počasia alebo národných kultúrnych pamiatok. Proste sa vrhol do svojho poslania. Hľadal a stále nenachádzal. Odmietol sa vzdať. Hoci celé dni len blúdil v blízkosti miesta, kde cítil niečiu prítomnosť.

A potom sa opäť rozpútalo peklo.

Tentokrát sa na prístavné mestečko vylialo more.

Len spomienka na tú hrôzu mu nedovolí pokojne spávať niekoľko mesiacov. Istá časť tohto hrozného zážitku pred ním opäť ostala skrytá. Určite niečo urobil, alebo sa o to aspoň snažil, a nakoniec skončil úplne inde.

Nejasne si uvedomoval, že sa natiahol dopredu.

Prsty vystrel v márnej snahe niečo dočiahnuť. Čokoľvek. A keď sa končekmi obtrel o niečo hrejivé, v tele sa mu rozpútal mráz, na ktorý sa snažil všemožne zabudnúť. Chlad záhrobia ho privítal ako starého známeho. V ten moment si bol istý, že skôr či neskôr predsa len skončí na tom istom mieste, z ktorého bol zachránený. Možno to nakoniec bude skôr, ako sám očakával.

Keď sa začal okolo seba obzerať teraz, uvedomoval si, že scenéria okolo neho je príliš prepychová na to, aby predstavovala smrť. Vysoký strop bol zdobený kovanými ornamentmi, ktoré mohli byť jedine zo zlata. Nič sa neblýska rovnako. Nejako mu to zapadalo do toho, na čo sa pozeral.

Hoci bol zavretý v malej v miestnosti, dovnútra prúdili čerstvý vzduch. Skrz obrovské okná mal výhľad na neskrotenú prírodu ponúkajúcu pokoj i pohladenie pre dušu. Vodopád ticho šepkal svoju nenáhlivú pieseň a obkrúcal sa okolo vysokej sochy.

Nikdy predtým na to mieste nebol, no s určitosťou vedel povedať, že sa práve pozeral na Ásgard z legiend. Nič nemohlo byť majestátnejšie. Na chvíľu sa cítil upokojený tým odhalením. Ale vzápätí sa spamätal. Jeho rodičia utiekli skôr, ako vôbec začali pomýšľať na ďalšieho potomka. Tým pádom sa práve nepozeral na panorámu vlastných spomienok.

V rámci obmedzených možností toto všetko bolo skutočné. Jemu to však nepatrilo. Vlastnú prítomnosť len náznakovo tušil, hoci telo mu patrilo oveľa viac ako v skutočnosti. Bol nehmotný, ale jeho myseľ patrila len jemu a každý pohyb priesvitnej končatiny sa udial len a výlučne vďaka jeho rozhodnutiu.

Prenikol ním úžasný pocit spokojnosti.

Ten sa vyparil, keď si uvedomil, že v miestnosti nie je sám. Tvár toho cudzinca ostávala v tieni, hoci sa pozeral priamo na neho. Z nejakého dôvodu nemal poznať identitu dotyčného. Nemal z toho zlý pocit, ale všetko sa môže veľmi rýchlo zmeniť.

Zatiaľ len ticho sledoval runové kostičky rozložené po stole v divných obrazcoch. Trvalo mu niekoľko minút , kým si uvedomil, že je práve svedkom veštenia. O chvíľu neskôr si všimol, že nie je jediným divákom.

„Príliš sa zaoberáš tým, čo bude.“

Veštca tie slová neprekvapili, takže o prítomnosti druhého muža musel vedieť.

„Je mojou úlohou vidieť tak ďaleko do budúcnosti, ako sa len bude dať. Moje oči potrebujú výzvu.“ Otočil niekoľko rún. Maceovi pripadalo, že s nimi hrá podivnú hru. „Aký by som to bol strážca, keby som svoj ľud nevedel varovať pred nebezpečenstvom.“

Jeho hlas bol pokojný a bez emócií, akoby práve komentoval počasie a nehovoril o možnom katastrofickom scenári, ktorý nejako vydedukoval zo špeciálnej konštelácie spráchnivených kostičiek. Zdalo sa však, že druhý z dvojice nemal najmenšie pochybnosti o profesionalite toho šarlatána.

„Čo si videl?“ Dychtivosť jeho otázky vyvážil len strach v očiach.

Lenže ani to neprinútilo, aby sa odvrátil od práce. Len ďalej študoval každú ryhu. Macea to fascinovalo. Necítil strach. Vlastne bol úplne prázdny, žiadna emócia neskrížila jeho plány. Bol prázdny a predsa plný. Z nejakého dôvodu mal vidieť práve toto. Netušil prečo, ale dúfal, že sa to dozvie skôr, ako si ktokoľvek jeho prítomnosť všimne.

„Budúcnosť.“ To jediné slovo akoby všetko vysvetľovalo.

Mace veľmi rýchlo z istil, že nebol jediný zmätený.

„Dostanem aj presnejšiu odpoveď?“

Veštec sa pomaly usmial. „Polož tú správnu otázku a dostaneš správnu odpoveď.“ Takže si ho len doberal. Chcel ho prinútiť položil celkom inú otázku. Mace si pripadal ako vo filme. Všetko mu pripadalo príliš fantastické na to, aby išlo o skutočnosť.

A predsa si bol istý tým, že bol práve uväznený v niečej spomienke.

„Videl si koniec.“

Tentokrát ustal akýkoľvek pohyb. Mace podvedome zadržal dych. Runové kostičky predsa len neboli až také zaujímavé, pretože teraz ich nechal len tak ležať na stole. Zabudnuté, rovnako ako čokoľvek, čo robil pred niekoľkými minútami. Teraz sa ten záhadný muž pozeral priamo na nich. Alebo skôr na toho druhého muža. Nebola možnosť, aby videl niekoho priesvitného. No s tými zvláštnymi očami...

„Teraz sa nepýtaš, ale predsa ti odpoviem,“ začal pomaly. „Všetko má svoj začiatok a voj koniec. Ódin si myslí, že tomu dokáže zabrániť. Dúfa, že uvidím koniec a on mu bude môcť zabrániť. Nedovolil by som mu to, ani keby to bolo možné.“

„Zradil by si nás?“

Mace sa pozeral na oboch aktérov a mal pocit, že ich odniekiaľ pozná. Možno z nejakého starého príbehu, ktoré im otec kedysi rozprával pred spaním v dňoch, keď všetci mali čas na osobný život a povinnosť nebola rozsudkom smrti. Ich mená cítil na jazyku, ale nedokázal ich vysloviť. Ešte nie.

„Nikdy,“ odvetil automaticky. „No ani kvôli svojej prísahe by som nenarušil prúdenie času.“

Posledné slová ostali visieť vo vzduchu ako výkričník. Obaja akoby ich spracovávali. Mace zatúžil prebudiť sa. Hoci na druhej strane ho čakala existencia, v ktorej strácal kontakt sám so sebou. Netušil, prečo to tak bolo. Nedokázal to vyriešiť. Jeho vlastná podstata akoby mu patrila už len sčasti.

Pravdepodobne za to mohol jeho návrat z ríše mŕtvych. Raven mu mala dovoliť zomrieť. Nie kvôli narušovaniu nejakej rovnováhy. Mal na to právo. Smrť by znamenala začiatok niečoho iného. Miesto toho len ďalej pokračoval vo svojej mizérii. Tentokrát ju ani nedokázal skrývať za nonšalantnosť. Nemal nad sebou kontrolu.

„Čím to začne?“ zaznela otázka, ktorá priviedla Macea späť do miestnosti zo spomienky.

„Zradou.“

Akoby sa tým jediným slovom všetko uzatváralo, ale opak bol pravdou. Všetci to vedeli. No namiesto slov len veštec naznačil druhému mužovi, aby ho nasledoval. Neochotne tak urobil. Mace nemal na výber, len urobiť to isté.

Cesta sa zdala dlhšia, než bola v skutočnosti. Prešli cez dlhú chodbu a zastali pred jedinými dverami. Veštec ich odomkol a po schodoch nadol spoznávali nové rozmery podzemnej temnoty. Vzduch bol zatuchnutý a vlhký. Napriek tomu pokračovali stále vpred.

Zastavovali len ojedinele, aby ich sprievodca mohol odstrániť ďalšie a ďalšie zámky – mechanické aj magické rôzneho tvaru a pôvodu. Nech sa tam ukrývalo čokoľvek, muselo ísť o niečo veľmi mocné a vzácne. Pravdepodobne nejaký starodávny poklad.

Mace si predstavoval jeho hodnotu a ničivú silu. Keď však prekročili posledný prah a ocitli sa v kruhovej miestnosti, premkol ho zvláštny pocit. Stále neprišiel na to, čo očakával, že tam uvidí. Rozhodne to však nebol košík, umiestnený na vysokom piedestáli, v ktorom nehybne ležalo bábätko.

„Mŕtve dieťa!?“ skríkol zdesene druhý muž.

No veštec ostával nedotknutý jeho náhlym nepriateľstvom. „Ešte nenarodené dieťa.“

„Prečo nie je v matkinom lone?“

„Pretože nemá matku. Ani otca.“

V náhlom tichu by niekto nadanejší dokázal počuť aj trávu rásť.

„Ako je to možné?“

Mace neočakával, že príde nejaká odpoveď. Ak by jeho najväčším tromfom bolo mŕtvo vyzerajúce dieťa, pravdepodobne by jeho existenciu držal v tajnosti a keby sa o ňom predsa len niekto dozvedel, radšej by nepovedal viac, než by bolo potrebné.

Lenže tak by sa správal on.

Ten veštec mal očividne iný názor.

„Keď bolo deväť svetov len pustinou ničenou výbojmi divokej mágie, stvorili posledné kúsky Svetla života prvého boha. Samotná podstata bytia sa rozhodla pomôcť bojovať proti tomu, čo sa ju pokúsilo naveky zničiť. A zrazu sa tu objavil boh, bytosť taká mocná, že ani všetka mágia ho nedokázal len tak ľahko zabiť. Tento potom ukoristil časť mágie sám pre seba, čím vrátil svetlu časť pôvodnej sily, aby mohlo stvoriť ďalšieho. Tvorenie a krotenie pokračovalo ešte dlhé roky, až kým neostal jediný kus čohokoľvek magického, čo by mohlo narúšať novonastolený blahobyt,“ začal rozprávať veštec pomaly. „Všetci však vedeli, že mágia je nestála a to, čo ktorýkoľvek boh uchvátil, opäť prenikne do sveta a vytvorí chaos okamihom jeho či jej smrti. Bohovia sú síce nesmrteľní, ale aj oni vedeli, že raz príde ich koniec.“

Druhý muž sa zasmial. „Nezdá sa mi, že by ktokoľvek z nich pamätal na vlastnú možnú smrť.“

Veštec si jeho slová nevšímal. „Stvorili ľudí, magické bytosti, vytvorili prostredie hodné nového života. Spojili svoje sily a postupne osídlili pusté svety a nastolili v nich stabilitu. No nech sa snažili akokoľvek, nedarilo sa im zaručiť, že mágia prestane byť hrozbou, hoci bola bezpečne spútaná vo vnútri ich tiel. Až raz jeden z nich prišiel s veľkolepým nápadom. A bohovia sa rozhodli, že proti mágii môžu bojovať jedine mágiou.“ Teraz prešiel až celkom k dieťaťu. Mace sa naklonil nad provizórnu kolísku. Nevinné stvorenie. „Čoskoro začali spriadať mocné kúzla v snahe vytvoriť Strážcu, ktorý bude dohliadať na rovnováhu a včas zabráni mágii vymknúť sa kontrole. No miesto toho stvorili toto dieťa.“

Všetci traja teraz sledovali toho malého záchrancu, ktorý si zatiaľ neuvedomoval vlastný osud. V takomto stave toho veľa nezachrániť. Snáď ani samého seba.

„Mágia má vlastné cestičky. A jedna z nich viedla k tomu, že namiesto kúzla prišlo dieťa. Najskôr boli všetci presvedčení, že je mŕtve. No muselo by žiť, aby mohlo zomrieť. Bohovia nepotrebovali Strážcu, ktorý nežije. Chceli zbraň a miesto prišlo malé stvorenie, ktoré by najskôr museli vychovať. Lenže nie je v povahe bohov čakať na niečo, čo chceli mať hotové hneď v ten moment. Preto svoje čary zopakovali znovu.“

Keby sa Mace práve nedíval na toho druhého muža, celkom by mu uniklo svetlo náhleho pochopenia, ktoré sa mu mihlo v očiach. Črty jeho tváre boli príliš neurčité na to, aby ich dokázal nejako popísať alebo si ich zapamätať, ale stále dokázal rozoznať odtieň očí, ktorými tak zvedavo prevŕtaval veštca.

„Toto je tvoj predchodca.“

Veštec prikývol. „A aj nástupca.“

„Ako je niečo také možné?“

Mace mal pocit, že odpoveď na tú otázku už pozná. Len si na ňu nevedel spomenúť.

„Bohovia toto dieťa chceli zničiť, ale ja som im to nedovolil. Ukryl som ho sem a mnohí na jeho existenciu už zabudli. Myslia si, že sú v bezpečí. Pravdou však je, že sa stále blížime svojmu koncu a toto dieťa ho môže odvrátiť. Zobudí sa presne v deň, keď naša existencia bude končiť.“

„Ragnarök,“ vydýchol potichu.

„Presne tak,“ prisvedčil veštec. „Bohovia padnú vďaka človeku. Zničí ich rasa, ktorá mala zabezpečiť ich prosperitu. A keď sa tak stane, divoká mágia obývajúca ich telá premení všetky svety na nebezpečné miesta, ktorými boli kedysi. Ale teraz jej výboje budú ohrozovať všetko živé, čo bohovia stihli vytvoriť. Nestane sa to naraz, všetko sa bude stupňovať až do bodu, keď nebude nádej na záchranu.“

„A to dieťa?“

Veštec takmer nežne pohladil nehybné dieťa po líci. Mace si bol istý, že je to dievča. Netušil, ako to vedel. „Môže byť čímkoľvek, čo bude ľudstvo potrebovať. Vyrastie medzi ľuďmi bez toho, aby tušilo o svojom osude. Jeho pôvod dosvedčia len jeho ukryté schopnosti. Dokáže pohltiť mágiu. Ukradne tak mnoho životov, no ešte viac ich spasí. Vďaka tomu bude môcť predstierať, že je niekým iným.“

„Takže je len nástrojom.“

Nebola to otázka, no veštec predsa len odpovedal: „Každý z nás je len nástrojom niekoho iného.“

„Prečo mi to všetko hovoríš?“ Mace uvažoval o tom istom.

„Pretože to potrebuješ vedieť,“ odvetil veštec bez náznaku netrpezlivosti či hnevu. „Veľmi dobre viem, kto ťa sem poslal. Takisto viem, že nie si prvý a ani posledný, kto to bude skúšať. Ostatní bohovia by radi poznali odpovede na svoje otázky, ale nedokážu ich položiť sami. Tak si vyberajú nejakú obeť a tú potom prinútia prísť za mnou, dúfajúc, že táto osoba uspeje tam, kde sa oni neodvážili ani len začať.“

„Takže ja som ten šťastný?“

Mace si v hlave premietol všetko, čo odznelo. Pod váhou tých informácií si nebol celkom istý, či stálo za to vôbec ich poznať. Avšak nevidel tvár ani jedného z nich, takže nevedel určiť ich výraz či emóciu. Zdalo sa mu, že sa začína pomaly vytrácať. Jedna jeho časť nechcela. Potreboval sa dozvedieť viac, aby tomu všetkému porozumel. Ale jeho názor nikoho nezaujímal.

„Skôr prekliaty. Poznať pravdu nemusí vždy znamenať výhodu.“ Opäť pohladil to dieťa po líci. „Dobrý úmysel a zrada niekedy kráčajú ruka v ruke. Toto dieťa bude potrebovať zradu rovnako ako bude potrebovať pomoc, aby nakoniec našlo správnu cestu.“

„A čo budem v budúcnosť ja? Pomocník alebo zradca?“

Veštec na chvíľu zaváhal, akoby premýšľal, čo všetko by mu ešte mohol povedať. Nakoniec sa rozhodol pre diplomaciu. „To sa dozvieš v pravý čas.“ Jeho hlas znel akoby z veľkej diaľky. „To sa dozviete vy všetci.“

Hoci Mace odchádzal z toho miesta, mal pocit, akoby na sebe zacítil veštcov pohľad. Posledné slová adresoval jemu a nikomu inému. On ho priviedol na toto miesto. Ukázal mu kus vlastnej minulosti. Dôvod mu však unikal. Rovnako ako unikal cestou, ktorou sem prišli.

Očakával, že sa prebudí niekde na posteli a začne rozmýšľať, čo sa stalo. Či jeho sen bol skutočný alebo to bola len nevinná predstava. No miesto toho ešte stále zotrvával na tom istom mieste.

Z nejakého dôvodu sa nevytratil úplne.

Nepočul viac slová, ale stále videl ostatných. Veštec s tým druhým mužom odišli zo zabezpečenej miestnosti. Mace mal pocit, že by mal to dieťa chrániť, ale proti svojej vôli sa pomaličky vzďaľoval. Vracal sa späť, kopíroval kroky tých dvoch. Keď sa vrátili späť do domu, v ktorom mali byť len runové kostičky, čakalo ich prekvapenie. Mace mal pocit, akoby sledoval film a veľkú časť z neho proste prespal.

Keď sa zadíval okolo seba, všetci boli v zápale boja. Niečo, čo sa nemohlo odohrať rýchlo a bez prípravy. Netušil, ako veľmi do budúcnosti ho táto spomienka presunula. Všetci okolo neho bojovali. Nábytok bol poprevracaný, niektoré kusy napol spálené alebo rozlámané. Vôkol neho mnohí zomierali a iní ich zabíjali. Chóru bolestných výkrikov sa vyrovnal len rachot zbraní.

Čudoval sa, že bol schopný počuť aj niečo iné.

No nemožné sa stalo pravdou.

Nad všemožný rachot sa vzniesol krik dieťaťa, ktoré bojovalo o svoj prvý skutočný nádych. Maceovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, čo mu na tom nevinnom, no predsa násilnom, zvuku pripadalo iné. Nepočul len jeden hlas.

Išlo o plačlivý duet.

Ale len v jednom prípade išlo o novorodenca.

Kapitola 5. ¤ Kapitola 7.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 6.:

3. Valeriee přispěvatel
02.08.2016 [21:27]

ValerieeTakže se nám to tu zašmodrchává, teď si nejsem jistá, jestli můj úsudek byl správný, nicméně nedokážu určit, jakým směrem se to vydá, což je super Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
27.07.2016 [21:59]

LiliDarknightBlacky, len ma príliš neprechváľ, aby mi to nestúplo do hlavy Emoticon
Ale som nesmierne rada, že sa ti tie moje zlátaniny naozaj páčia, mne sa to zdá celé postavené na hlavu, takže sa vôbec čudujem, že to ešte niekto číta. Emoticon
Ďakujem za komentár

1. Blacky přispěvatel
27.07.2016 [9:15]

BlackyTakže Maarit a? MAce? Alebo je tu niekto treti? Lebo pravdepodobne ten čo si dal veštiť bude náš zloduch?
Je to sakra bludisko. Nemôžem sa dočkať keď to konečne pochopím.

A zasa, tie tvoje skrúcaniny sú tak neskutočne premyslené, že tomu príbehu dodávajú až skutočný reálny nádych. Len som čumela si fantastická a ja skláňam klobúk pred tvojím umením vytvoriť dokonalý svet a bytosti a vlastne celý chod vecí.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!