OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 4.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 4.Hľadanie a strácanie

Kapitola 4.

Mace mal chuť nadávať sám sebe i každému, kto by mu rozumel. Strávil v tom prekliatom meste už niekoľko dní a ešte stále nenašiel ani len náznak toho, kde by sa mohla Maarit nachádzať. Pravdepodobne nikdy nevkročila ani len do stokilometrového okruhu toho miesta.

No predsa ho niečo nútilo zo trvávať tam.

Našepkávalo mu, aby bol trpezlivý. Lenže on už bol unavený tým večným čakaním. Na čokoľvek. Rumunsko mu pripadalo ako novoobjavený asteroid plný mimozemšťanov. Každý na neho zazeral. Možno aj preto, že mal na tvári masku masového vraha.

Zhlboka sa nadýchol a opäť sa poobzeral.

Zo začiatku sa mu toto všetko videlo ako perfektný plán. Cítil tu niečiu prítomnosť. Teraz sa ten neutíchajúci pocit premenil na chorobné nutkanie. Svaly mu doslova plakali túžbou urobiť niečo. No jeho vnútro mu pripomínalo, aby ešte počkal.

Cítil sa a ako na smrť vyhladovaný človek, pred ktorého postavili na stôl hostinu a prikázali mu vydržať niekoľko minút, kým prídu ostatní. Nebol by schopný ovládať sa. Aj teraz sa držal len kvôli tomu, že vlastne nevedel, čo na neho na tomto mieste čakalo.

Zacítil, ako sa na neho niekto pozerá.

Krásna blondínka s výstrihom takým hlbokým, že prakticky rozdeľoval jej šaty na dve polovice. Bola exoticky krásna. Pokožka pobozkaná hojným slnečným svitom a oči rozžiarené výrazom lovkyne pri uháňaní koristi. Mal by ísť k nej. Ako za starých čias, ktoré sa mu občas pripomínali. Stále ojedinelejšie. Miesto toho pred sebou videl niekoho úplne iného.

Keď zavrel oči, výjav proste pokračoval v premietaní.

Začul veľmi ženské a veľmi vzrušené vzdychnutie.

Mohol by odprisahať, že sa mu o ucho obtrel niečí dych.

Nevidel dotyčnej do tváre, ale tušil, o koho ide. Na prstoch pocítil krehkosť jej pokožky, jemnosť jej vlasov. Ostrosť jej nechtov. Zaškrípal zubami, keď ho chrbát zaštípal imaginárnymi škrabancami.

Celé telo sa mu prebudilo túžbou, ktorá mu bola cudzia. Prežíval ju na vlastnej koži, no na druhej strane bol od nej akýmsi spôsobom odtrhnutý. Akoby sledoval výjav z nejakého romantického seriálu pre frustrované štyridsiatničky.

„Milujem ťa,“ šepkal ten vymyslený hlas.

Necítil z toho ani jedinú kvapku. Ako slovo napísané na zošúverenom papieri. Miznúce a ťažko rozpoznateľné. Ľahko si ho zameniť s niečím iným. Rovnako ako tú lásku. V jeho tele sa prebúdzala nenávisť. Hnev. Pocit zrady.

Zrazu sa prebudil.

Kráska, ktorá dovtedy stála niekoľko metrov od neho, sa okolo neho ovíjala akoby s ním chcela splynúť. On sám kopíroval jej ladné pohyby sériou trhaných a nekoordinovaných výpadov rúk, nôh a striedavo aj celého tela.

Kým bol preč, ponorený v erotickej predstave chutiacej podobne ako šialenstvo, nejako sa k nej dostal a pozval ju do tanca. Alebo to urobila sama.

Cítil sa ako chlipný okoloidúci sledujúci párik rozdávajúci si to v temnej uličke niekde za barom.

Len s tým rozdielom, že sám bol aktérom. Stačilo veľmi málo a skutočne by s tou ženou robil niečo patriace za zamknuté dvere. Necítil však nič. Žiadny oheň spaľujúci jeho telo. Ani kúsok záujmu. Pokojne by sa o neho mohla obtierať figurína a efekt by bol rovnaký. Strácal kontakt sám so sebou.

No predstava, ktorá ani nepatrila jemu, ho takmer poslala cez okraj.

To si uvedomil až v momente, keď začala pokračovať.

Zaškrípal zubami. Toto nebol on. Ani v najmenšom. Prinútil sa uchopiť ženine ruky na svojom krku a dať ich dole. Zhlboka sa nadýchol a odstúpil od nej. V ruchu hudby a tancujúcich tiel si to nikto nevšimol. Teda, okrem jeho nevyžiadanej partnerky.

„Prepáč,“ zamumlal. Netušil, ako sa naučil po rumunsky, keď ten jazyk ani nikdy predtým v živote nepočul. Nezaujímalo ho to. Niečo v ňom sa jej potrebovalo ospravedlniť. Ako slabý šepot otravnej muchy.

Žena si ho prezrela kritickým pohľadom. „A teraz mi povieš, že to nie je moja vina, ale tvoja.“

Zvláštne, mal pocit, že kedysi by sa bol zasmial.

Tak prečo to teraz nedokázal?

„Ak by som to povedal, verila by si tomu?“

Opäť si ho prezrela, ale teraz s oveľa menším hnevom. Pravdepodobne si veľmi rýchlo uvedomila, že to nemá v hlave v poriadku. Čo rozhodne nemal. Tie veci, čo videl a počul... prichádzali z jeho podvedomia, no nebol si istý ich existenciou. Až doteraz.

Šialenstvo zapríčinené smrťou.

Aké nepravdepodobné...

„Kto je tá žena?“ Asi musel vyzerať zmätene, pretože dodala: „Kto je tá žena, ktorá ťa vzrušuje a nedovoľuje ti zabávať sa? Pochybujem, že je to muž, nevyzeráš ako ten typ človeka.“

Tak skutočne pôsobil na ostatných? Ako nadržaný samec hľadajúci svoju ďalšiu samičku?

Pokrútil hlavou. „Neviem.“ Hoci netušil, na ktorú časť jej prehlásenia v skutočnosti odpovedá.

„Ty tú ženu nepoznáš?“

„Nie?“ V skutočnosti len vedel, kým Maarit bola. Ale to je všetko.

Bol zvrátený. Chcel nájsť ženu, o ktorej nič nevedel. No nechal sa viesť vlastným nutkaním byť nejakým spôsobom v jej prítomnosti. Nebol o nič lepší než nejaké zviera. Dokonca aj to sa ovládalo lepšie ako on.

Problém bol aj v tom, že mu už na tom nemohlo záležať menej. Maarit predstavovala cieľ, ktorý musel dosiahnuť. To, čo od nej potreboval, mu ostávalo skryté, ale dozvie sa to v pravý čas.

Chce to len trpezlivosť.

„Tak by si ju mal nájsť a povedať jej to. Nech vie, aké má šťastie.“

Tie slová ho prinútili sústrediť sa na prítomnosť. Netušil, prečo do toho baru chodil. Asi dúfal v zábavu. A teraz len tupo zízal do steny. Pristihol sa pri tom, ako prikývol na súhlas na čokoľvek, čo tá žena povedala. Potom vyslovila ešte niečo. Nemohlo mu na tom záležať menej.

Nechal ju odísť.

Znovu sa sústredil na svoje okolie. Všade navôkol sa krútili masy tiel v improvizovaných tančekoch. Niektoré z nich boli veľmi nepodarené a pripomínali medveďov zasiahnutých elektrickým prúdom. Napriek tomu to miesto malo istú energiu.

Každým okamihom sa napätie zvyšovalo.

Dorážalo na neho.

Pre toto šialenstvo kedysi žil. Preplnené miesta, na ktorých veľmi rýchlo dochádzal vzduch. Lenže bez ohľadu na to, aké výhrady by voči nim mohol mať, znamenali pre neho jediný únik z reality sklamania celej rodiny. Lenže teraz... chýbala mu tá bezstarostnosť, s ktorou kedysi pristupoval k vlastnému osudu.

Teraz stál v miestnosti plnej ľudí, cítil sa osamelý a... čakal. Ako chamtivý príbuzný očakávajúci smrť zámožného lorda, po ktorom by mohol zdediť aspoň malú časť nesmierneho majetku. Ako matka odpočítavajúca kontrakcie do príchodu svojho vytúženého potomka. Ako... oživený mŕtvy pripravený na zázrak.

Jeho myšlienky prerušilo chvenie. Nie od zimy. Jeho kolená o seba buchli v márnej snahe stabilizovať náhle pohybujúcu sa zem. Zamračil sa. Dnes ešte nič nepil, čo nemienil zmeniť. Možno mala len budova slabšie základy a nevydržala nápor pohybujúci sa tiel.

Vzápätí sa to zopakovalo. S väčšou intenzitou.

Svetlá začali blikať.

Hudba utíchla. V priestore sa začala rozmáhať tma. Výkriky naberali na intenzite. To všetko sprevádzala stále sa hýbuca podlaha. Tanec úplne ustal. Ostala len panika. Či práve nemal šťastie a nenašiel jediné miesto na svete, kde sa neočakávane rozhodlo ukázať zemetrasenie.

Veľa ľudí reagovalo na jeho myšlienky.

Ohlušujúce a niekedy aj neľudské zvuky sa začali šíriť z každého kútu. Nestabilné podložie pod nohami sa stávalo ešte nebezpečnejším. Ľudia začali úplne bezhlavo pobehovať. Alebo sa o to aspoň pokúšali.

Začali sa pohybovať ako jednotné telo s jediný úmyslom – utiecť.

Východ bol priamo pred ním. Každý krok sa pre nich stával nebezpečnejším. Nedal sa predpokladať pohyb zeme. Otrasy len silneli. K strachu sa pridala aj bolesť. Počul jej stupňovanie sa. Modriny, škrabance a zlomené kosti. Akoby všetkých posadla nejaká vyššia chaotická mocnosť. Psychóza, o ktorej kedysi len počúval.

Svojim prísľubom sa vyrovnala aj sile smrti obchádzajúcej okolo.

Pozdravila ho ako starého priateľa.

Cítil jej studené prsty na chrbte.

A tým sa v ňom niečo odomklo. V budove, ktorá sa triasla prísľubom zrútenia, akoby sa na chvíľu zastavil čas. Zažmurkal, no nepredstavil si to. Zrazu videl jasne. Cítil nenásytnosť nejakej bytosti, ktorá uchvátila jeho mŕtvu dušu a teraz si brúsila nechty na týchto úbožiakov.

Stačil by jediný krok nesprávnym smerom a opäť by bol mŕtvy. Pravdepodobne by potom na tom bol lepšie. Temnota v ňom spievala na súhlas. Ale nepoddal sa jej. Miesto toho sa vzoprel. Zažiarila v ňom iskra jeho dávno zabudnutého ja. Predrala sa na povrch.

Prečo by mali nevinní ľudia trpieť a zomierať kvôli niečomu, čo nebola ich chyba?

Výboj mágie práve ničil toto miesto plné radosti a zábavy.

Ako taký by sa mal len nemo prizerať ich deštrukcii.

Lenže on nikdy nemal rád pravidlá.

Cítil, ako sa ten, ktorý prišiel pre prípadné mŕtve duše, rozzúril. Udrel na neho svojou silou, dotieral na neho prosbami i vyhrážkami. Chcel mu venovať prednášku o nutnosti zachovania rovnováhy. A to všetko v niekoľkých sekundách, keď všetko okolo nich pomaly zanikalo.

„Toto je teraz moje ihrisko,“ vykríkol triumfálne.

Jeho radostné vyhlásenie sprevádzal výboj energie, ktorý neomylne našiel svoj cieľ. Nositeľ smrti prskal a protestoval, no nedokázal sa mu vzoprieť. Nasrdený a s prísľubom odvety opustil rúcajúci sa bar.

V tom okamihu sa plynutie času opäť ustálilo.

Ľudia sa začali pohybovať s ešte väčšou snahou, bezohľadní k tým, ktorí by ich pud sebazáchovy nemuseli prežiť. Vo vzduchu začínala svojou prítomnosťou otravovať dýchacie cesty ostatných rozdrvená omietka opadajúca odvšadiaľ. Táto budova najnovší magický výboj neprežije.

Bol si istým, že s týmto úkazom príroda nemala nič spoločné.

Začal pracovať rýchlejšie.

Presúval sa z miesta na miesto. Nezáležalo mu na tom, či ho niekto uvidí. Musel len zabrániť tomu, aby to pološialené čierne svetlo pohltilo duše tých, ktorí tu dnes mali zomrieť.

Jedno dievča zachránil v poslednej chvíli, keď sa zdalo, že počet chodidiel dopadajúcich na jej ležiace telo sa stane neúnosným. Nedovolil jej zahliadnuť jeho tvár. Skláňal hlavu a prenášal ju čo najrýchlejšie. Čoskoro ju pokladal na chodník pred budovou. Nebolo to tam stopercentne bezpečné, ale stále lepšie ako v kolabujúcej budove.

Zdalo sa, že majiteľ baru sa rozhodol potopiť so svojou pomyselnou loďou. Alebo to si myslel stôl, ktorý na neho padol a pravdepodobne mu rozdrvil niekoľko kostí v nohách. Ak o ne príde, stále na tom bude lepšie, akoby sa jeho blízky mali prizerať jeho smrti.

Pre Macea sa stalo zachraňovanie ľudí ďalším druhom šialenstva. Hoci pred pár hodinami mu nezáležalo na nikom a na ničom, teraz doslova hral o čas, aby sa stihol dostať ku všetkým. Nezapamätal si ich tváre, nie skutočne. Ostávali v ňom len nejasné dojmy po dotyku s ich životnými silami.

Každý mal inú farbu i príchuť. Niečo definitívne ich, vďaka čomu by ich dokázal spoznať medzi miliónom ostatných. Ruky mal pokryté ich prítomnosťou. Odolával nutkaniu pohltiť ten kúsok krásy, ktorý na ňom ostal. Miesto toho si prsty utrel do trička.

Uhýbal sa padajúcim kusom stropu i stien. Z káblov odskakovali šikovné iskry, ktoré by ho dokázali vyradiť minimálne na niekoľko minút. Možno by ho aj zabili. Lákavá predstava, avšak nestotožňovala sa s jeho plánmi. Ešte stále tam niekde ostala nejaká osoba. Niekto, kto...

Zastavil sa.

Ak mu aj napadlo premýšľať o tom, prečo všetko okolo neho začalo tak odrazu kolabovať, nevenoval sa tomu dostatočne. Až doteraz. Neznáma sila ho začala ťahať nadol, niekam do podzemia. Zhypnotizovaný neznámym hukotom sa začal vzďaľovať.

Prekračoval popadané stoly i kusy stien. Podliezol zrútený oporný pilier a práve včas sa uhol z cesty odtrhnutej lampe. Kašľal kvôli stále sa zvyšujúcej koncentrácii prachu vo vzduchu. Hoci si uvedomoval svoje okolie i nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, stále pokračoval vpred.

Odhodlane kládol nohu pred nohu, ako drogovo závislý človek utekajúci za ďalšou dávkou. Ostávala v ňom neukojená túžba, ktorá sa stále zhoršovala. Presne úmerne tomu, ako sa blížil suterénu budovy. Ten vyzeral byť prevažne nedotknutý.

Keď si všimol takmer neviditeľné farebné ohňostroje signalizujúce prítomnosť divokej mágie, nezastavil sa. Skôr ešte pridal. Vysvetlenie všetkých udalostí i vlastnej prítomnosti ležalo pred ním rovnako nedbalo ako zabudnutá zbraň masového ničenia. Lenže tento výboj bol ešte nepredvídateľnejší.

Pre obyčajných ľudí bol neviditeľný.

Zober si tú silu.

Sladký hlas v jeho hlave mu prikazoval, čo má robiť. Opäť túžil viesť jeho kroky, ako predtým, keď mu našepkal, aby odišiel hľadať Maarit. No miesto nej našiel niečo úplne iné. Neprekážalo mu to, skôr naopak.

Sám pre seba sa usmial.

Vykročil v ústrety tej nestálej sily.

Odmietol si priznať, že nehorázne riskoval. Stačila sekunda nepozornosti a toto všetko by ho dokázalo rozmetať na také malé kúsky, že by ho nenašli ani ľudia so všetkou tou svojou špičkovou technikou. Jeho pozostatky by si utierali z kapôt áut ešte o tri štáty ďalej. V podstate by bol rozložený na maličké molekuly. Aj keby to malo byť nemožné. Mágia sa nezaujímala o nič aké triviálne ako bola ľudská logika.

Natiahol ruku.

Pri letmom dotyku zacítil mierne vibrovanie. Nebolo bolestivé, ale predstavovalo jasné upozornenie. Ešte krok vedľa a pokúsi sa ho odstrániť.

Niekde v tých záhyboch a vrstvách spoznal príchuť niečej sily, ale nedokázal určiť, komu asi patrila. Podľa stupňa deštrukcie okolia by povedal, že to musel byť niekto z vládnucej vrstvy bohov.

Ako v tranze postúpil ešte bližšie. Zaváhal sotva na pol sekundu. Celého jeho telo spolu s mysľou boli aspoň raz v niečom zajedno. Zhlboka sa nadýchol a skôr, ako stihol zaváhať, celkom sa vystavil vplyvu tej neskrotenej sily.

Vstúpil priamo do epicentra.

A vzápätí vykríkol, keď sa ho niečo pokúsilo roztrhať. Padol na kolená. V agónii skrivil tvár. Hlasivky protestovali voči jeho neutíchajúcemu revu. Akoby ho niekto rozkladal a opäť zliepal dokopy v nesprávnom poradí. Slnečné svetlo ničilo jeho polnočnú temnotu. Rozpúšťalo ju a pohlcovalo. Cítil sa, akoby to trvalo celú večnosť.

V skutočnosti to skončilo skôr, ako to vôbec začalo.

Keď opäť otvoril oči, ktoré podvedome zatvoril niekedy uprostred tej výmeny, všetko bolo pokojné. Nič sa netriaslo, neopadávala omietka. Prach mierumilovne padal na zem. Blahodarné ticho naplnilo priestory okolo neho. Cítil, ako mu stoja v pozore všetky vlasy i chlpy na tele. Netrápil sa tým. Snažil sa len udržať na nohách. Netušil, čo to práve urobil.

Snažil sa rozpamätať, ale všetko prikrývala divná hmla.

Vedel len, že sem prišiel hľadať Maarit a svoju misiu nesplnil.

Vykročil von z budovy. Možno bola niekedy v Rumunsku, ale už nie. Teraz už zmizlo to zvláštne nutkanie prísť na toto miesto. Nech už robil čokoľvek pre to, aby ju skutočne našiel, nepodarilo sa mu to. Sklamanie však nedorazilo. Miesto toho sa polarita jeho vnútorného magnetu zmenila a začala ho ťahať úplne iným smerom.

Vyšiel von.

Musí sa odtiaľ čo najskôr dostať.

No niekto mal iný názor. Postavil sa mu do cesty oficiálne sa tváriaci človek. Stále však len človek. Stačilo by, aby prudšie mykol rukou a zlomil by mu krk ako vyhorenú zápalku. Zamračil sa na neho, aby mu dal najavo svoje tajné úmysly, ale pravdepodobne to nefungovalo.

„Pane, musíte zotrvať na mieste. Pomoc je na ceste.“ A potom urobil tú chybu, že sa ho dotkol.

Mravčenie, ktoré si dovtedy uvedomoval len ako jemný hukot kdesi v pozadí, ožilo nebývalou intenzitou. V mieste spojenia ich tiel došlo k výbuchu svetla, ktoré ho na chvíľu oslepilo. Keď bol schopný opäť vidieť, muž ležal na zemi a celým telom mu mykalo v pravidelných pohyboch. Akoby tancoval.

Len to vyzeralo byť oveľa menej príjemné.

V novovzniknutom rozruchu sa veľmi rýchlo stratil v dave. Poobzeral sa okolo seba. Nikto mu nevenoval pozornosť. Aspoň jemu to tak pripadalo. To mu ako uistenie stačilo. S tou myšlienkou sa premiestnil do Talianska. Tam ho práve teraz posielal jeho vnútornú kompas.

Možno sa Maarit rozhodla pre dovolenku na pláži.

Kapitola 3. ¤ Kapitola 5.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 4.:

4. LiliDarknight webmaster
12.07.2016 [22:08]

LiliDarknightBlacky, ja viem, že to vôbec nedáva zmysel, ono miestami aj ja sa musím poriadne snažiť, aby som sa v tom nestratila, ale má to svoj dôvod. Emoticon Táto druhá časť bude asi ešte zložitejšia ako tá prvá, najťažšie bude asi prinútiť tých dvoch vôbec sa stretnúť. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Sunshines, ver mi, v strehu musím byť aj ja. Pred vlastnými postavami, aby sa mi nepozabíjali skôr, než to bude nutné Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Valeriee, no neviem, či by ti pokračovanie v niečom pomohlo, keďže nasleduje kapitola z pohľadu Maarit Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

3. Valeriee
12.07.2016 [21:46]

To je ten průšvih, že člověk nemá pokračování, protože by samozřejmě jel dál. Teď se jen musí čekat. Co se to tam v tom baru stalo? Kdo nebo co to způsobilo? Kde je Maarit? Já tušila, že si mám počkat na dvojnásobnou nálož a pak to dát najednou Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Sunshines
12.07.2016 [9:58]

Myslím, že som na tom podobne ajo Blacky v tom zmysle, že som nepochopila nič z toho, čo sa dialo v tejto kapitole. Emoticon
Včera som dočítala Stratení v čase, bolo to peckové! (nájdem si čas hodiť tam poriadny koment aspoň ku poslednej kapitole)
Tým som len chcela povedať, že v tvojich poviedkach sú často kapitoly, ktoré mi ani náhodou nedávajú zmysel, keď ich čítam, ale to ako sa to zrazu všetko začne prepájať je neskutočné! A to ako nás nútiš byť stále v strehu a v hlave vymyslieť asi tak milión scenárov ako to pôjde ďalej. Emoticon A veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu! ( aj na to ako si to moja hlava začne konečne prepájať Emoticon )

1. Blacky přispěvatel
12.07.2016 [9:09]

BlackyAni neviem, čo ti napísať. Bol to zmätok, v ktorom so sa strácala. Nepochopila som z toho nič. Ale v tom dobrom slova zmysle. nechalo ma to plnú očakávania no aj neistoty. Lebo neviem, čo sa tam udialo. Nepochopila som to. Ty vieš, si autor a vieš kam to povedie, čo sa mu deje.
my čitatelia iba blúdime a strácame sa. Ja som teda rozhodne po tomto tu stratená.
Ale už teraz viem, že mám jeho pohľady radšej ako tie Mariky. Sú depresívnejšie, zmätočnejšie, sú čistým bordelo. ZAtiaľ čo tie jej sú len plné hnevu a nedôvovery. Jeho sú rozhodne pútavejšie, pohcujú a zároveň tvoria v hlave riaden bordel.
TAkže k deju ti vie povedať len toľko, že som nepochopila viac ako to, že je schiforenik a prelievajú sa mu čati, keď je a nie je vo vedení svojho tela. To by vysvetlovalo to s tou užovkou okolo jeho tela a jeho správanie.
A ani v tom si nie som úplne istá.

Som zvedavá, tak strašne moc čo z tohto bude, kedy to už pochopím aspoň z časti.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!