OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 3.

04.07.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1145×

Kapitola 3.

Zvuky boli skreslené. Akoby s niekým telefonovala a signál sa každou sekundou zhoršoval. Maarit vedela, že to všetko je len súčasť sna. Snažila sa prebudiť, ale nikdy doteraz to nedokázala. Kopala, kričala, niekedy dokonca aj hrýzla. No vždy prišla tá ruka, ktorá ju uchopila za plece a túžila ju viesť.

Striasla sa. Zaťala zuby, aby jej necvakali strachom.

Tma kedysi pre ňu znamenala bezpečie. Krásny záves, do ktorého sa mohla poľahky obliecť a nikto by ju nezahliadol. Kým bola v tieňoch, ostávala v anonymite. Teraz ju šero znervózňovalo. Krútilo jej žalúdok.

Stála v strede obrovskej miestnosti. Jej zrýchlený dych sa odrážal od vzdialených stien. Ocitala sa na tomto mieste pravidelne a predsa jej vždy pripadalo iné. Rovnako ako sladký hlas blížiaci sa k nej zozadu. Ak by sa otočila, stretla by sa s s krásnym výzorom skazenej bytosti, ktorej čaru kedysi prepadla. Pravidelne sa k nej vracal, aby jej pripomenul, komu skutočne patrí.

A to ju desilo viac ako chyby, ktorých sa vtedy dopustila.

Na pleci jej pristála ruka...

„Niekoho hľadám,“ ozval sa sladko. Žmurkal na ňu pritom. Jeho tvár odrazu jasne visela pred tou jej. Zakláňala hlavu, aby si ho mohla svedomito obzrieť. V žalúdku sa jej usádzala láskavá nervozita. Bol príťažlivý. A po dlhej dobe niekto, kto si ju všimol.

„Možno som to ja.“

Zasmial sa jej dychtivosti. „Možno ty si to Tajomstvo, ktoré musím rozlúštiť.“

Nechala sa ním odviesť ako poslušný pes. Hopsala za ním, užívala si jeho pozornosť. Jej naivné srdce verilo jeho záujmu. Preciťovalo ho. A keď si plne získal jej dôveru, začal sa vypytovať viac.

„Kto vlastne si? Za svoj život som stretol desiatky magických bytostí. Ani jedna nebola ako ty.“

Jej dôvera zakolísala. Jediný krok vedľa ju prinútil vysloviť dávno zabudnutú lož. Začula ozvenu tých slov, ktorými si okolo krku len tesnejšie uviazala slučku. Každá slabika mala hlbší tón. Zlovestnejší. Všetko vyvrcholilo kovovým cvaknutím. Niečo ju zaťažilo na zápästiach.

Celkom jasne mu mohla povedať, že hľadá práve ju.

Zatuchnutý vzduch ju bodal do nosa.

Nevyrovnalo sa to jeho nenávistnému pohľadu.

„Nedáš mi to, čo chcem, tak si zoberiem to, čo potrebujem.“

Slová sa niesli miestnosťou, keď pred ňu dopadlo prvé telo. Patrilo vyhladovanému upírovi. Okamžite sa na ňu pokúsil zaútočiť. Dovolila mu to. Ostré zuby sa jej zaborili zo strany do hrdla. Dusila sa vlastným výkrikom. Tlmil ho studenou dlaňou. V hlave začula jeho ospravedlnenia. Zabíjal ju. A bolo mu to ľúto. Lenže rovnako nemal na výber. Videl v nej najskôr svoje jedlo a až potom umierajúcu bytosť.

Dokázala cítiť len hrôzu.

Zrazu bola jeho váha preč. Po krku jej stekal pramienok krvi. Upírovi žiarili oči načerveno. Fanaticky sa zmietal v zovretí. Snažil s od neho odtiahnuť. Strach jej dal novú silu. Lenže bolo to márne. Kvôli tým reťaziam sa nedostala dosť ďaleko na to, aby unikla.

„Zabi ho za to, čo ti urobil.“

Zabi ho, zabi ho, zabi ho!

To nutkanie bolo takmer silnejšie ako ona.

„Nikdy.“ Jedno dychtivé slovo, ktorým si podpísala rozsudok.

„Tak ťa prinútim.“

Pripravila sa na bolesť. Snažila sa obrniť. No tá neprišla. Miesto toho sa musela stať svedkom mučenia jedného upíra. Mal len toľko smoly, že sa ocitol na nesprávnom mieste. Každá rana, ktorá ho zasiahla, v nej vyvŕtala ďalšiu dieru.

Kričala a zmietala sa. Chcela, aby prestal. Nepočúval. A ona čoskoro začula sladkú pieseň jeho blížiacej sa smrti. Ako siréna lákajúca námorníkov, aby zišli zo svojej cesty. Jej chýbal už len posledný krok, aby odbočila nesprávne.

„Skráť jeho utrpenie! No tak! Ja viem, že to chceš urobiť!“ Slová sa odrážali od kamenných stien.

Život z neho unikal.

Skráť jeho utrpenie!

Pomôž jemu i sebe!

Ukoj svoj hlad...

Bol od nej tak ďaleko. No zároveň blízko. Nedokázala by ho oslobodiť. Jediné, na čo dočiahla, bola jeho krvavá noha. Pri každom švihnutí biča sa prikrčila. Akoby zasiahol ju. Krvácala pre neho. Duša jej černela kvôli jeho utrpeniu. A keď ju konečne sám poprosil...

Zlomila sa. Jej vôľa sa roztrieštila na prach.

Ostal len neukojený hlad po jeho smrti.

„Prosím...“

Tiché zašepkanie ju prinútilo natiahnuť ruku. Zľahla sa ho dotkla, akoby ho dokázal zlomiť silnejší poryv vetra. Veď z neho ostalo tak málo. Ale stačilo to. Čím dlhšie sa ho dotýkala, tým slabší bol. A tým viac sa usmieval. Ona s ním. Keď už v ňom neostalo nič, zavrela oči. Ako prázdna nádoba, z ktorej práve vypila to najlahodnejšie víno.

Ukončila jeho trápenie.

Tým však započala vlastné.

V tme zazrela jeho spokojnosťou žiariace oči. Približoval sa k nej. Nemala náladu vzdorovať mu. Nech prišiel pre čokoľvek, môže to získať. Ak ju bude chcieť zabiť, urobí to aj napriek jej protestom a snahe zastaviť ho. Len tam bezvládne ležala. Hoci jej v žilách kolovala životná sila mŕtveho.

No odrazu bola preč.

Položil jej ruky na líca, akoby ju chcel nežne poláskať. Miesto toho ju hodil ho najhorúcejších pekelných plameňov. Násilím z nej ťahal a mámil silu, ktorú ukradla tomu upírovi. V ušiach sa jej rozozvučalo trhanie, keď jej otvoril dušu. Vykríkla. Jej nárek otriasal kamenným väzením. Trvalo mu sotva niekoľko okamihov na to, aby zobral všetko, čo zobrala upírovi, aby ho tým zabila. Jej pripadalo, že prežila malú večnosť. Zanechal ju schúlenú na studenej zemi, lapajúcu po dychu.

A o krok bližšie k šialenstvu.

„Ty a ja budeme úžasný tím.“

Tím... tím... tím!

V skutočnosti ju zo sna nevytrhol vlastný výkrik. Bol to nedostatok vzduchu. Jej telo nakoniec prebralo zodpovednosť za jej prežitie. Hlavne po tom, čo to jej vôľa úplne vzdala. Cítila, ako jej po chrbte steká pot. Každý sval sa jej neuveriteľne triasol.

Dusila sa.

Skôr, ako sa stihla spamätať, vstávala z postele. Potrebovala sa dostať von. Náhly záchvat klaustrofóbie spôsobil, že jej už taký malý príbytok sa ešte zmenšil. Pred sebou zazrela len rozmazané machule pripomínajúce tváre všetkých tých, ktorým pomohla opustiť tento svet.

Pritisla k sebe viečka, aby k nej nemohol preniknúť ani zlomok svetla, ktoré si aj tak nezaslúžila. Pre ňu bola vyhradená najčernejšia temnota. Spamäti a ešte stále bez dychu nakoniec našla dvere. Rozrazila ich dokorán a rozbehla sa do treskúcej noci. No bez nutnosti použitia očí si nevšimla pripravenú prekážku.

Zakopla a ocitla a vo vzduchu. Nakoniec prudko dopadla na zem. Kosti v nej hrkli a konkurovali tak cinkaniu rozbíjajúcich sa tanierov, ktoré jej niekto zanechal na prahu. Inokedy by ju také plytvanie rozčúlilo. Teraz ju ten triviálny a zároveň nevšedný zvuk vrátil o niečo späť do prítomnosti. Hoci časť z nej ostávala uväznená v tom skutočnom sne.

Pamätala si toho upíra, akoby ho stretla len včera.

Volal sa Simon a zanechal po sebe milovanú družku a kŕdeľ netopierov.

Tá žena sa nikdy nedozvedela, čo sa s jej milovaným skutočne stalo. Vedela len, že zomrel. A niekto jej miesto neho nechával na prachu malé balíčky peňazí. Maarit vedela, že to nestačilo. Nikdy to neuľavilo jej svedomiu. Nedokázala by pomôcť všetkým ani kedy chcela. Nič by sa tým nikdy nezmenilo.

Lenže on bol prvý z tých všetkých. Prvý v rade nekonečných tvárí a výrazov. Nakoniec v nej ostalo dosť sebeckosti na to, aby prostredníctvom predstieranej nezištnosti, dokázala niektoré večery aspoň zaspať. Čo na tom, že sa vždy budila.

Vyštverala sa na nohy. Neobťažovala sa oprašovaním. Len zaťala zuby a vošla do domu. Nevšímala si črepiny. Keď sa vráti, nebudú tam. A dovtedy jej prinesú aspoň kúsok nešťastia. Melodramaticky sa zasmiala. Toto všetko bolo zbytočné. Lenže ju to nezaujímalo.

Nakoniec sa aj tak našla na ceste smerom k miestnemu baru.

Bol to špinavý pajzel, ktorý za najlepších nocí páchol močom, no mali celkom obstojný výber alkoholu. Ten ju nedokázal omámiť, ale na mieste plnom stratených duší sa necítila príliš nepatrične. Akoby na niekoľko hodín dokázala niekam zapadnúť.

Cesta k vytúženému cieľu bola dlhá, ale prekonala ju nevídane rýchlo.

To veľa vypovedalo o tom, čo v nej zanechala nevinná nočná mora.

O druhej ráno na svojich obvyklých miestach sedeli len tí najzúfalejší. Kývnutím ju pozdravili, aspoň tí, ktorí na to mali silu. Ignorovala všetkých. Zastala až pri stole, ktorý bol od nich čo možno najďalej. Prijala pivo, ktoré jej doniesol ošarpaný barman s pupkom väčší ako bežný sud.

Za posledné týždne sa stala súčasťou ranného šialenstva v tejto krčme.

Chcela len, aby ju všetci nechali osamote. Zriedkakedy však niekto dostane to, čo si skutočne praje. Ona o tom vedela viac ako všetci ostatní dokopy. Preto hneď neutiekla, keď sa pri nej objavila ryšavá dievčina, ktorá vyzerala byť príliš mladá na to, aby bola o takej skorej hodine na nohách, nieto ešte na mieste ako je toto. Určite sa k tomu viazal ďalší zaujímavý príbeh, ktorý netúžila vychutnať až do konca.

Ruky mala zložené pred sebou a žmolila v nich lem trička.

„Ehm... ty byť tá... ehm... kveykva... Nie?“ začala nakoniec potichu lámanou angličtinou s príšerným prízvukom.

Inokedy by sa na tom zasmiala.

Možno pred päťsto rokmi.

Teraz sa len zamračila a odpovedala jej plynulou nórčinou: „Nech ťa sem prinútil prísť ktokoľvek, vráť sa k nemu a nakopni ho namiesto mňa. Nie je milé, že ťa za prehru stávky takto trestajú.“

Tvár dievčiny sa ešte viac rozžiarila. Všimla si to len vďaka tomu, že si sadla oproti nej.

„Ty poznáš náš jazyk?“

Prevrátila očami a odpila si z dobre vychladeného a odporne chutiaceho piva. „Áno, a poznám ich ešte niekoľko a môžem ich na tebe vyskúšať, keďže si mi predtým aj tak nerozumela.“

Lenže bez ohľadu na to, koľko jedovatosti sa snažila do svojich slov vložiť, stále cez všetko presakovala hlavne únava a nervozita. Možno preto ju to dievča nebralo skutočne vážne. Alebo malo samovražedné sklony. Nech to malo akýkoľvek dôvod, ešte sa k nej naklonilo bližšie.

„Potrebujem pomoc.“

Zodvihla obočie. „To rozhodne, keďže tu ešte stále sedíš.“

Maarit neprekvapilo, že si jej nepriateľstvo ani v najmenšom nevšímala.

„Vieš, je tu jeden muž a ja by som...“

Zodvihla ruku, aby ju zastavila. „S neopätovanou láskou ti neviem pomôcť.“

Vlastne jej nevedela pomôcť ani s tou opätovanou a ani s ničím, čo vzdialene pripomínalo ten hrejivý pocit. Jej srdce nebolo schopné niečo také viac precítiť. Nutnosť lásky v živote sa preceňovala. Ľudia nič také v skutočnosti nepotrebovali. Celkom dobre by sa im žilo aj bez takej zbytočnosti.

Láska len bodala a ničila.

A to by povedala každému, kto by sa jej pýtal na názor.

Miesto toho si k nej ale táto mladá prišla po radu.

„Nie je to neopätovaná láska. Milujeme sa rovnako. Chceli sme spolu utiecť, no môj otec nás prichytil a zamkol ma. Len veľmi ťažko sa mi podarilo dnes utiecť. No zahliadla som teba a myslela som si, že by si nám... mohla pomôcť...“

„Mám vám naplánovať lepší útek, pri ktorom by vás nikto neprichytil?“ Pošúchala si bradu. „Skúste to cez noc, keď všetci spia.“

Dievča tak svedomito krútilo hlavou, až sa jej okolo tváre roztancovali kučery.

„Nie, nie... ja už nechcem viac utekať. Ja chcem, aby otec prijal moju voľbu.“ Do jej vystupovania sa opäť vrátila plachosť. „Môj otec si veľmi potrpí na staré zvyky. Ak by sa ho pokúsil presvedčiť niekto ako ty, určite by sa dal obmäkčiť.“

Irónia tejto noci ju nikdy neprestane udivovať.

Najskôr ten sen, potom rozbité taniere a nakoniec si k nej sadne nejaké zamilované dievčatko, ktoré chce, aby sa pokúsila presvedčiť jej tvrdohlavého otca. Maarit nechýbalo veľa, aby sa na tom nezasmiala. Akoby nestačilo, že neverila v niečo také odporné ako láska, ona od nej chce, aby sa rozprávala s jej otcom... Žiada to od osoby, ktorá sa nikdy nedozvedela, kto bol jej otec.

„Prečo sa tvojmu otcovi nepáči?“

Sklonila hlavu tak veľmi, až sa nosom takmer dotýkala dosky stola. „Je to motorkár.“

Maarit čakala, že dodá ešte niečo, ale keď zaryto mlčala, tak prehovorila ona: „Takže ty chceš, aby som presvedčila tvojho otca, že motorkár... motorkár je pre teba bezpečná voľba, rovnako ako život s ním.“

„Presne! Som už dospelá! Mala by som mať právo robiť vlastné rozhodnutia.“ Tých pár viet Maarit celkom presne ukázalo, čo je pravým koreňom problému. A nebola to potreba akceptácie milovaného muža.

Pripadala si ako pri rozhovore s dieťaťom. „Si priam zúfalá ukázať svojim rodičom, aká si nezávislá a dospelá, no na druhej strane ešte stále čakáš na ich požehnanie a súhlas.“ Odpila si z piva, aby získala trochu času. „Neporadím ti s láskou a určite si nepôjdem pohovoriť s tvojím otcom.“ Zodvihnutím ruky zastavila jej blížiaci sa protest. „Miesto toho ti dám radu. Uisti sa, že si si úplne istá svojou voľbou ešte predtým, než ju urobíš. Pretože niečo mi hovorí, že nie si zronená kvôli tomu, že tvojmu otcovi sa nepáči výber partnera, ale skôr ťa naštvalo, že s tebou jednal ako s dieťaťom a zamkol ťa. A teraz rozmýšľaš, či v niečom nemal pravdu. Takže ho chceš prinútiť, aby podporil tvoju stále neistejšiu voľbu a uľahčil ti to tak.“

„Ale ja som predsa...“ začala habkať.

Maarit pokrútila hlavou. „Byť dospelý znamená byť zodpovedný za svoje rozhodnutia. Nauč sa zvažovať všetky výhody i nevýhody svojich rozhodnutí predtým, než ich urobíš. Nespoliehaj sa na to, že ich niekto urobí za teba.“ Pokynula rukou smerom k dverám. „A teraz by som ocenila, keby si ma nechala dopiť si pivo. Osamote.“ Posledné slovo zvýraznila najviac, ako len mohla.

Dievčina nakoniec vstala, potichu sa poďakovala a urýchlene odišla.

Vtedy sa pri Maarit pristavil barman s ďalším pivom.

„O chvíľu sa to rozkríkne.“

Vedela, čo má na mysli. „Doteraz mi dali pokoj. Nemalo by sa to zmeniť.“

„Lenže doteraz si s nikým z nich neprehodila ani jediné slovo. Ja som výnimka, ale obaja vieme prečo.“ Chrapľavo sa zasmial. „Priprav s na pravidelné klopanie na dvere.“ Odišiel a ani nepočkal na odpoveď.

Maarit sa zadívala do takmer prázdnej fľaše. „Je skvelé, že sa mi s vekom zhoršuje aj sluch.“

Nemienila vypočuť ich prosby o nič viac ako predtým. Neporadila tomu dievčaťu preto, lebo sa v nej odrazu prebudilo jej staré ja. To už dávno neexistovalo. Pravdou bolo, že sa v tej malej ryšavke videla. Hoci teraz by v nich podobnosť nehľadal naozaj nikto. No pred mnohými rokmi by si Maarit želala, by mala niekoho, kto by jej povedal niečo podobné.

Keď už taká rada neprišla, pripadalo Maarit, že by ju mala sama vysloviť.

Aby to mladé dievča nedopadlo rovnako ako ona.

Každé miesto dokáže zvládnuť len istý počet šialencov.

Kapitola 2. ¤ Kapitola 4.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 3.: