OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 26.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 26.Ľadová pohostinnosť

Kapitola 26.

Maarit sa veľmi snažila potlačiť vlastné obavy, keď ich spútané tlačili pred sebou obrie kreatúry. Neboli k nim nijako krutí, dokonca sa snažili jednať s nimi ako s hosťami, ale to priamo odporovalo ich spútaným rukám.

Viac ako vlastný osud ju zaujímal Mace.

V bezvedomí visel jednému z obrov cez plece. Na zmrznutej zemi po ňom ostával chodníček vydláždený kvapkami krvi. Na jednej strane by dala čokoľvek za to, aby mu mohla pomôcť. Lenže niečo ju zastavilo, aby sa k nemu otvorene nerozbehla. Boli na nepriateľskom území. Nedá im tromf na dosiahnutie ich cieľov.

Sústredila sa na ich okolie. Nebolo možné odtiaľ ujsť. Odvšadiaľ sa vynárali vysoké postavy a zvedavo si ich prezerali. Vo svojom počítaní vyzerali zvláštne zraniteľne. Ako ktokoľvek iný, komu niekto vtrhne do domova. Až na to, že nie každý sa mohol popýšiť takmer tri metre vysokým telom so smrteľne mocnými svalmi.

Pohľad na ich samotnú prítomnosť ju desil.

Ostávalo jej už len obdivovať krajinu.

S prekvapením si uvedomila, že ich viedli do niečoho, čo vyzeralo ako obrovská škrupina z vajíčka, len táto bola vytvorená ľadom. Doteraz jej v tejto krajine nič neprišlo nádherné, ale toto ju zvláštne fascinovalo. Vysoké ľadové kryhy vo vnútri škrupiny boli vytesané ako rokokové stĺpy. Inak hladké boli doplnené nádherne zdobenými hlavicami.

Nedovidela tak ďaleko, aby rozoznala všetky detaily.

Pripadalo jej len, že majú slúžiť ako akýsi uvítací výbor.

Čím viac sa ponárali do zákutí obrovského vajca, tým viac zdobené bolo ich okolie. Takmer ako ľadový kráľovský palác. Každý detail bol chladne dokonalý. Fascinovalo ju to. Všakovaké modré odtiene. Keby neboli väzňami, určite by tvorcovi toho miesta zložila poklonu. Takto sa len zachmúrila. Akokoľvek nádherné, stále to bolo väzenie.

To sa jej potvrdilo v momente, keď dorazili do najvzdialenejšej časti, ktorá pripomínala polovicu gule zapustenú do podlahy. Steny vyzerali ako ľadovcová sieť. Vošli dnu. Maarit s úžasom sledovala, ako obor takmer až nežne položil Macea na zem. Keď im dali dolu putá, šokom otvorila ústa. O niekoľko sekúnd neskôr ostali všetci traja sami.

Ostali nehybne stáť aj niekoľko minút po tom, čo sa vytratili. Pre istotu. Nakoniec to ale nevydržala, z tváre jej padla vyrovnaná maska a s obavami sa doslova vrhla k Maceovi. Otočila ho na bok. Na zadnej časti hlavy mal obrovskú hrču, stále zaliatu krvou.

Červená šmuha na ľadovej podložke však naznačovala, že sa zranenie istým spôsobom uzatvára. To ju prinútilo trochu si oddýchnuť. Bez ohľadu na to, či ju niekto bude vidieť alebo nie, dosadla na zem. Zima jej neprekážala. Maceovu hlavu si položila do lona. Prstami mu prečesala vlasy.

„Mala by si sa začať ovládať,“ pripomenula sa odrazu čarodejnica. Na jej prítomnosť úplne zabudla.

Zmätene k nej otočila hlavu. „Čože?“

Rukou pohodila jej smerom. „Komukoľvek, kto prejde okolo, bude jasné, že ti na ňom záleží. Ovládni svoje emócie, inak na to doplatí. Alebo si myslíš, že tento tvoj cit nezneužijú proti tebe, ak príde správna príležitosť?“

Zamračila sa, nepáčilo sa jej, že má pravdu. Bez odpovede sa ale snažila vyhladiť svoju tvár zvraštenú obavami. Keby len jeho zranenie prestalo krvácať a... Zvyšok myšlienky jej unikol.

Odrazu v sebe čosi pocítila.

Netušila, ako to pomenovať, nemalo to úplne tvar. Skôr ako premenlivý obraz nad rozhorúčeným plameňom. Naklonila hlavu. Niečo začula. Úpenlivý šepot vo svojom vnútri. Iný ako predtým, keď bola závislá na esencii ostatných bytostí. Naprázdno prehltla. Zatvorila oči. Ponorila sa do toho nástojčivého šepkania.

V jej vnútri pulzovala energia. Možno jej vlastná, možno ukradnutá. Načrela do nej ako do vody. Prelievala sa jej cez prsty, vsakovala jej do kože. Zvláštne žiarila. Namodro, rovnako ako toto miesto. Jej prsty sa začali hýbať. V rytme hudby, ktorý nepočula ani ona sama.

Keď sa tá neviditeľná hmota začala chvieť, pochopila. Čoskoro jej na dlani ležala gáza vytvorená z esencie. Nikdy si nemyslela, že niečo také bude možné. Takmer zbožne priložila to maličké nič na jeho ranu. Keď však otvorila oči, nič z toho svetla nevidela. Len krv, ktorá akoby mizla.

Za viečkami však zbadala, ako magická gáza ožíva a živý sa tou drahocennou tekutinou. Všetko len preto, aby mohla úplne zatvoriť pokožku a zmenšiť opuch. O niekoľko sekúnd neskôr bolo po všetkom. Mace sa neprebúdzal, ale jeho zranenie bolo ošetrené.

„O tom malom triku nikomu nehovor,“ ozvala sa čarodejnica, ktorá stála až nebezpečne blízko. Maarit sebou trhla, ale tvár mala pokojnú a vyrovnanú.

„O akom?“

„Tvoja nevedomosť je síce rozkošná, ale takisto sa jej nedá veriť. Tvoje zúfalstvo práve teraz dokázalo prehĺbiť tvoje spojenie s týmto mužom. To si odrazu na čelo môžeš napísať, akí ste obaja zraniteľní.“

Maarit nie prvýkrát napadlo, že čarodejnica toho vie až podozrivo veľa. Po tých videniach v nej neostala len horkosť, ale aj podozrenie. Mala dojem, akoby Mace hovoril o zrade. Pravdou ostávalo, že o úmysloch ich spoločníčky vedeli len málo. To, že im chcela pomôcť, bolo príliš málo.

Sledovala aj vlastný cieľ. Bolo len otázkou času, kedy urobí chybu a oni na to prídu. Len dúfala, že im to neskôr neublíži. Lenže keby s ňou teraz začala bojovať, urobila by hlúposť. Nemôžu sa ešte viac oslabiť. No napriek tomu si neodpustia štipľavú poznámku:

„Vieš o tom všetkom akosi podozrivo veľa.“

Čarodejnica sa zasmiala. „Vážne, vybrala si si tento moment, aby si o mne pochybovala? Tak to naozaj gratulujem, si ešte hlúpejšia, než som si myslela.“ Napriek arogancii v jej hlase sa jej cez tvár čosi mihlo. Slabučké znepokojenie, ktoré jej vytvorilo vrásky na čele. Keby ju nesledovala tak pozorne, prišla by o to divadlo.

„Môžeš ma urážať, ale obe vieme, že si tu kvôli niečomu inému ako snahe pomôcť nám.“

„Obe tiež vieme, že paranoja ti nesvedčí.“

S tými slovami sa od nej vzdialila. Maarit sa uškrnula, hoci to bolo trochu neprístojné. Napadlo jej, či si čarodejnica vôbec uvedomila, že nepriamo potvrdila jej obvinenie.

Opäť sa sústredila len na Macea. Tvár mal bledú, pery modré. Vedela si predstaviť, že vyzerala rovnako. Vlastné nepohodlie ju ale netrápilo. Išlo hlavne o neho. Pravdepodobne mu nejakým spôsobom pomohla, ale kým neotvorí oči, tá hrča v jej žalúdku sa len sotva rozmotá.

Prstami mu prečesávala vlasy. Posadla ju zvláštna neha, vďaka ktorej sa jej darilo aspoň na niekoľko sekúnd zabudnúť, kde sa vlastne nachádzali. Lenže mráz jej prenikal aj do žíl a zastavoval krvný obeh. Zdanlivo boli sami, ale niekde na úrovni inštinktu si uvedomovala, že ich sledovali.

Veľmi pozorne.

Možno na niečo čakali.

Pravdepodobne sa dohadovali, ako s nimi vlastne naložia. Podvedome sa na to pripravovala. Takisto však hľadala únikovú cestu. Hoci ich obklopoval ľad, pochybovala, že bude jednoduché rozbiť ho. Navyše, stále potrebovali nájsť to magické miesto v tomto svete.

Ak budú potrebovať pomoc, možno by si nemali zo svojich hostiteľov robiť príliš veľkých nepriateľov. Bude jednoduchšie splniť úlohu, ak im miestni budú chcieť pomôcť. Vlastné analytické myslenie ju prekvapovalo. V tomto momente bola až neuveriteľne pragmatická.

Práve ten moment si vybral Mace na prebratie. Nepatrne sa zamrvil. Vzápätí zasyčal. Zahundral. To nevyberané nadávanie je vykúzlilo úsmev na perách. Hoci vulgárny, bol späť. Pomaly otvoril oči. Keď si všimol, kde sa nachádza a komu leží v náručí, nebadane sa prekvapil. Potom sa však tiež usmial.

Nebadaný pohyb kútikov a tak veľmi rozospieval jej srdce.

„Zavreli nás?“ spýtal sa, hoci zbytočne. Videl, kde sa nachádzajú.

Prikývla. „Doviedli nás sem, odvtedy sa nikto nich neukázal. Neboli k nám vyslovene krutí, takže by sme mohli dúfať, že nateraz nás neplánujú zabiť. To sa môže ale rýchlo zmeniť. Navrhujem, aby sme ich ďalej nedráždili.“

Jej obavy, že ich pozorujú, sa práve v ten moment potvrdili. Akoby čakali len na to, kým sa Mace preberie, objavili sa zo všetkých smerov. Cez hustú sieť okolo nich sa jej ťažko sústreďovalo na ich tváre. Rada by si nahovorila, že v nich nenašla nenávisť.

Lenže to boli vojaci.

Neutrálne výrazy mali v popise práce.

„Tá malá je múdrejšia, než vyzerá,“ prehovoril jeden z nich. Používali starý jazyk, no jej nerobil problém. Bola dieťaťom starej doby. K tomu patrili aj isté výhody.

„Čo od nás chcete?“ dožadovala sa odpovede.

Jeden z nich sa zasmial. „Nie ste v pozícii, aby ste čokoľvek požadovali. Teraz pôjdete s nami.“ Na potvrdenie svojich slov sa dvere ich klietky otvorili a dnu vstúpili traja obri.

Ledva sa tam zmestili, no aj tak sa im podarilo každého z nich schmatnúť za ruku a vytiahnuť ho von. Ten, ktorý predtým prehovoril, stál vonku s rukami založenými za chrbtom. Ani jeden z nich nemal zbraň. Buď si boli takí istí svojou prevahou, alebo im neplánovali ublížiť.

Neupokojilo ju to.

Skôr naopak.

Existovali aj horšie nástroje ako ostré kopije.

„Tebe radím, aby si už nič neskúšal,“ upozornil Macea a vytrvalo sa na neho mračil, „lebo nabudúce skončíš horšie ako len s malou hrčou na hlave.“

Položili ich na zem a začali hnať pred sebou, akoby boli lovnou zverou a oni psami. Radšej poslúchli, hoci Mace vyzeral, že plánuje protestovať. Stále kráčajúc sa natiahol a dotkol sa rany na hlave.

Prekvapene zasyčal.

Pozrel sa na ňu.

Akoby sa jej pýtal. Z nejakého dôvodu hlavu na chvíľu stiahla medzi plecia, snáď v geste zahanbenia. To bola hlúposť. Keď ho vyliečila, neurobila nič zlé. A predsa sa teraz našla v pochybnostiach.

Cesta nebola dlhá. Ostali v ľadovej škrupiny ale vybrali sa na opačnú stranu. Podstavec a na ňom ozrutná kamenná stolička doplnená ľadovými ozdobami. Na nej niekto sedel a šúchal si bradu. Na hlave sa mu pritom čosi matne lesklo. Niečo, čo pripomínalo ľadovú korunu. Nech sa prepadne, ak toto nebola trónna sála. Ich situácia nemohla byť zábavnejšia. Teraz si ich dá na večeru nejaký zvrchovaný panovník. Keby boli inteligentní, umrzli by v tej cele.

Nikto z nich neprehovoril, dokonca nich vtedy keď ich do jednej línie postavili niekoľko metrov pred trón. Našťastie ich nenútili klaňať sa. To jej dodalo dostatok sebadôvery na to, aby sa aspoň sčasti upokojila. Nestačilo to, keď sa dovtedy sediaci obor postavil a začal rozprávať:

„Neviem, či ste len takí neopatrní alebo rovno hlúpi, že ste sa sem snažili vkradnúť.“

No veď áno, prečo hneď nezačať urážkami. Slova sa chopil Mace. Našťastie.

„Nechceli sme nikoho ohroziť. Snažíme sa len niečo nájsť.“

„Ako všetci pred vami.“ Rukou pohodil na jednu stranu miestnosti.

Maarit sa tam neochotne zadívala. Po tom už nebola schopná odtrhnúť pohľad. Najskôr sa domnievala, že išlo len o nejakú výzdobu. V skutočnosti išlo o sochy. Nie však také, ktoré niekto vytesá. Skôr také, ktoré vzniknú potom, ako zmrazíte niečie telo. Podľa počtu postáv hádala, že bezpečnosť sa v tomto svete naozaj dodržiava. Pravdepodobne to čoskoro pocítia na vlastnej koži.

Mace vyzeral, že na neho ten pohľad nezapôsobil. Akoby bol na niečo podobné zvyknutý. „Naozaj sme neprišli nikomu ublížiť.“

„Vtrhli ste sem zo sveta, ktorý nás celé veky systematicky ničil a navyše cez bránu, ktorú nikto neotvoril od pádu bohov. To vás nestavia práve do najlepšieho svetla. A to ani nehovorím o tom, že si napadol niekoľkých mojich bojovníkov.“

„Len sme sa bránili a...“

Jeho ospravedlnenia zastavil kráľ zodvihnutím ruky. „Áno, snažil si sa chrániť svoju milovanú. To sme už predtým počuli. Takisto máme zákony, ktoré nám prikazujú zabiť. Vlastne sme to mali urobiť hneď potom, ako vás hliadka zazrela.“

Maarit sa nepáčil smer, ktorý rozhovor nabral. Bolo by možné, že... „A predsa tu všetci teraz stojíme a sme nažive.“ Nakoniec neodolala a zamiešala sa do rozhovoru.

Kráľ sa usmial. „Och, áno, náš božský výtvor. Povedz, si nebezpečná len pre ostatných, alebo aj sama pre seba?“ Jej prekvapenie sa pravdepodobne jasne črtal v jej tvári. „Och, áno, viem, kto si. Hoci o tom stále pochybujem. Moja družka však dokáže byť veľmi presvedčivá, keď chce. To jej by ste mali poďakovať za to, že tu ešte stojíte.“

Práve v ten moment sa rozhodla akási žena, že sa k nim pripojí. Na hlave mala tiež niečo podobné korune a zľadovatené vlasy mala vyčesané do nejakého honosného účesu. Na rozdiel od ostatných žien, ktoré doteraz v tomto svete zahliadla, táto bola oblečená v šatách, nie v bojovom brnení.

Napriek tomu si vyslúžila obdivné pohľady a prejavy úcty od bojovníkov, ktorí ich strážili, aby niečo nevyparatili. To, že Mace, ako jediný muž v miestnosti, mal na tvári totálny šok, ju vlastne neprekvapilo. Asi stratila schopnosť čudovať sa.

„Zdravím ťa, Eirik,“ prehovorila smerom k Maceovi.

Ten kývol hlavou. „Asi by ma nemalo prekvapovať, že ťa tu vidím, Hillevi.“ Neopravil ju však, že teraz sa už volá inak. To znamenalo, že táto žena ho musela spoznať ešte pred dávnymi storočiami. Uvedomila si, že toho jeden o druhom, napriek všetkému, ešte veľa nevedia.

„Keď ma odviedli, ukázalo sa, že bohovia ma určili ako manželku malého princa. Nemala som čas nič z toho ti vysvetliť. Musela som odísť zo dňa na deň.“ Jej slová zneli ospravedlňujúco. Mace sa tváril, akoby hrýzol citrón. „Nečakala som, že ťa ešte niekedy uvidím. Kým nám neoznámili, že tu máme votrelcov. Máš naozaj veľké šťastie, že si sa až tak veľmi nezmenil, odkedy sme sa videli naposledy.

„Ehm... ďakujem?“

Jeho hlas znel akosi plechovo. Akoby bol v šoku. Pohla sa jeho smerom úplne inštinktívne. Očividne však zabudla byť nenápadná, pretože všetci oči sa sústredili na ňu. Už vedela, prečo niektorí ľudia mali problém s vystupovaním.

„V skutočnosti vás ale všetkých zachránila prítomnosť tejto ženy,“ prehovorila kráľovná. Maarit vypleštila oči. „Samozrejme, že vieme, kto si. To, čo si dokázala vo vodnom svete, neostalo tajomstvom. Všetci si šepkajú o začiatku lepších čias. Takisto hovoria o mužovi, ktorý ti pomáha. To je Eirik. Ale čo táto stará bosorka? Prečo je tu?“

Maarit sa ako vo sne otočila na čarodejnicu. „Povedala, že nám chce pomôcť.“

„Tak, že kvôli nej vrhnete do sveta, kde na vás môže čakať niekoľkonásobná smrť len preto, že vôbec dýchate?“

Teraz nemali čas pochybovať jeden o druhom. „Ak nás chcete zabiť, proste to urobte.“

Slova sa opäť chopil kráľ. Akoby im chcel pripomenúť, že posledné slovo tu má on. „Ešte stále môžete prísť o hlavu. Vaša poprava bola len pozastavená, nie zrušená. Všetko závisí na vašej ďalej odpovede.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby ich chcel trochu potrápiť. „Povedzte, prečo ste sem prišli. Povedzte pravdu a nič nevynechajte. Možno vám to zachráni život.“

Mace sa na ňu zadíval. Cítila jeho pohľad. Pýtal si povolenie hovoriť. Alebo ju možno len povzbudzovali. Čokoľvek robil, ona to nevnímala. Slová kráľa jej na chvíľu rezonovali v hlave. Keď boli vo vodnom svete, nechcela im vlastne pomôcť.

Všetko to bola jedna veľká náhoda. Keby nebolo Macea, nepomohli by nikomu a ničomu. Teraz sa však okolnosti zmenili. Ona sama túžila niečo urobiť. Záležalo však na jej nasledujúcich slovách, či na to dostane aj príležitosť.

Odkašlala si. „Možno ste si to nevšimli, ale divoká mágia všetko ničí,“ začala tichým hlasom. „Nielen svet ľudí, ale aj svety obývané magickými bytosťami. Zabíja všetko a všetkých. Ja som bola stvorená na to, aby som tomu všetkému mohla zabrániť. Hoci som sa o to nikdy doteraz nepokúsila.“ Hlavou pokynula smerom k Maceovi. „Nebyť jeho, nikdy by som si neuvedomila, že osud je niečo, čím by som sa mala riadiť. Hlavne ak ide o osud svetov. V tom vašom sa nachádza miesto nazývané Stred svetov. Dúfame, že ak ho nájdeme, dostaneme ľahší prístup k divokej mágii. Privoláme ju sem, aby sme ju mohli vrátiť tam, kam patrí.“

Jej príhovor bol takmer romantický. Povedala im toľko, koľko mohla. Zamlčala len tie časti, ktoré by ich priamo stavali do nebezpečenstva. Netušila, či to bude stačiť, ale ak ich naozaj zabijú, aspoň zomrie s vedomím, že sa nevzdala.

Keď napokon kráľovná prehovoria, v hlase mala smútok a bolesť. „Nevšimnúť si ničenie divokej mágie? O tom všetci z nás len snívajú.“ Sklonila hlavu v zúfalstve. Kráľ jej položil ruku na plece v znamení podpory. „Nikto tam vonku náš svet skutočne nepozná. Nie je to ľadová kryha, na ktorej nič neprežije. Bol to nádherný svet prispôsobený veľkým mrazom. Rástli tu stromy, žili tu zvieratá. Po údere divokej mágie všetko nadobro zmrzlo. Odvtedy chradneme. Ostalo tu už len málo jedla a ešte menej života. Vo vodnom svete divoká mágia otrávila deti, my ich musíme zabíjať sami. Ak sa nejaké narodí... sme nútení zabiť ho. Pretože sa oň nedokážeme postarať.“

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Kráľovnej po lícach stekali slzy. Hovorila o vlastnej skúsenosti. Maarit chápala jej bolesť ako matka, ktorá tiež prišla o dieťa. Lenže ani všetka ľútosť sveta nestačila na napravenie niektorých krívd.

„Myslíte si, že vaša výprava dokáže niečo z toho, čo sa nám stalo, zmeniť?“ pýtal sa ich kráľ.

Maarit sa zadívala na Macea. Hľadala u neho oporu, no on sa miesto toho ujal slova: „V skutočnosti nevieme, či to bude fungovať alebo nie. Nikto nevie. Staré múdrosti sa stratili a z toho, čo ostalo, sa toho veľa vydedukovať nedá.“

Vtedy kráľ niečo zodvihol do vzduchu. Knihu. Tú, ktorú sem doniesli. Prepadla ju panika. Celkom zabudla na to, že ju Mace niesol. Museli ju nájsť po tom boji a odovzdať svojmu panovníkovi.

„Táto kniha tvrdí niečo iné.“

„Celý čas ste vedeli, prečo sme sem prišli,“ obvinila ho Maarit. Zbytočne tu hrali divadielko!

Kráľ bez hanby prikývol. „Tušil som to, keď ste sa ukázali. Presvedčil sa o tom, že je to pravda, keď som otvoril knihu. Chcel som vás však vyskúšať, preto som sa pýtal.“

„Dobre, viete, prečo sme sem prišli. My ale stále neviem, či nám to dovolíte.“ Z jej strany išlo o miernu hru na city, ale ako sa hovorilo, účel svätí prostriedky. Keď už jej má mrznúť zadok, nech to aspoň za to stojí.

„Miesto, ktoré chcete nájsť, väčšina z nás nikdy nevidela. Počuli sme o ňom, ale vyhýbame sa mu. Je ukryté na opačnom konci zeme v hlbokom lese. To je jediná oblasť, v ktorej ešte niečo žije. Ale my sa k nej nepribližujeme. Je to tam nebezpečné. Mnohý ten výlet neprežili.“

Maarit sa prišila, ale aj tak odmietavo pokrútila hlavou. „Na tom nezáleží, je to jediný spôsob.“ Jediný, pri ktorom by sa nezabili námahou. Nemohli hľadať všetky svety a dúfať, že nájdu všetky úložiská divokej mágie, ktoré sa denne aj niekoľkokrát presunuli. Takto by svoju úlohu mohli plniť ešte niekoľko desiatok rokov bez toho, aby našli svoj cieľ. To by ostatní nemuseli prežiť. Veď už teraz niektoré národy živorili na hranici vyhynutia.

Ťažko povedať, čo nakoniec posúrilo ich rozhodnutie. Možno za to mohla ich úprimnosť alebo ich vlastné zúfalstvo. Po niekoľkých minútach však kráľ unavene prikývol. Ako niekto, koho zahnali do kúta a dochádzali mu možnosť úteku.

„Dobre, ukážeme vám cestu. Dovolíme vám pokúsiť sa napraviť toto všetko,“ rukami poukázala na svoje okolie, „aj keď je už možno neskoro. Nemôžem vám však sľúbiť, že to, čo sa chystáte urobiť, bude aj fungovať. To miesto je nepredvídateľné.“

Maarit prikývla, keďže posledné slová adresoval jej. „Napriek tomu sa o to musíme pokúsiť.“

Konečnosť v jej vlastných slovách ju bodala. Dostali sa do bodu, z ktorého už niet návratu.

Len čas ukáže, či si zvolili aspoň správny smer.

Kapitola 25. ¤ Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 26.:

4. LiliDarknight webmaster
04.12.2016 [9:38]

LiliDarknightValeriee, v prvom rade, vitaj späť! Emoticon Som rada, že si si pri svojom nabitom programe našla čas na čítanie tohto môjho nezmyslu. Emoticon
Nuž, kto je čarodejnica a akú má úlohu, sa dozviete neskôr. Ale ak by ste sa všetci zamysleli, prišli by ste na to. Je to až smiešne jednoduché. Emoticon

3. Valeriee přispěvatel
03.12.2016 [20:20]

ValerieeJá bych řekla, že tenhle díl je zajímavější než ten první. Je tady víc "plemen":))) a víc otázek. A jsem zvědavá, jestli čarodějnice nemá s Maceem a Maarit ještě nějaké úmysly, které doteď zapírala a že jim opravdu chce pomoct. A samozřejme KDO JE TEN NEZNÁMÝ Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
28.11.2016 [18:56]

LiliDarknightBlacky, tvoja viera v moje postavy je skutočne fascinujúca. Nakoľko tí tĺci neveria ani jeden druhému. Emoticon Súhlasím, potrebovali by pusu, ale sú takí zakomplexovaní, že sa k nej nedostanú. Alebo možno aj hej, ktovie. Najskôr by sa asi mali sústrediť na záchranu sveta, ale ako už vieš, určite to nebude jednoduché. U mŇa nič nie je jednoduché. Aj ich vlastne ľutujem. Emoticon Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 27.11.2016 [16:48]

Podarí sa. Verím tomu. čarujúca Maarit bola prekvapivá. Naozaj som nečakala, že dokáže z energie usnovať hmatateľný predmet. Ale prečo nie? Všetko je vlastne energia. Nepamätám sa kde som to počula. :D

Mace a Maarit potrebujú pusu. Ja viem, že tu nie je čas ani miesto. Ale, ach, pusa. Úplne epické. Už len pre to, že všetci vidia to, čo sa obaja boja ešte pomenovať. Možno malé "cmuk" by im pomohlo to niečo konečne nazvať pravým menom. Som na zabitie, že? A to ty tvrdíš, že si chorobná romantička. :D

Neviem aký mám mať pocit z tej bosorky. Dúfam, že im neublíži. AJ keď smiala by som sa, ak by bola akýsi prepoj mysle s Pánom Zlým. A kontroľuje ich cez ňu a za odvedenie dobrej práce ju obdarí nesmrteľnosťou, večnou mladosťou, alebo čímkoľvek, čo by babičke na sklonku života urobilo radosť.

Trošku som sa usmievala pri predstave ako má niekto kus ľadu na hlave a dokáže zmysluplne uvažovať. KEď ja strácam rozum pri troch stupňoch nad nulou za slnečného dňa bez mráčka...

Teším sa na ďalšiu. Som zvedavá na tú mágiu. Som si sakra istá, že tá tvoja šialená myseľ dostane frei a my budeme oči gúľať ako si to opísala a vymyslela. TAkže, áno, čakám explózie, dúhy, svetelný prach, duše a šepoty. :D Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!