OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 23.

06.11.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 860×

Kapitola 23.

Mace nerozumel svojim pocitom. Pri pohľade na to záhadné kúzlo by predsa nemal nič cítiť. Maximálne zmätok, keďže dokonca ani po niekoľkých minútach nemal potuchy, prečo by tam bolo. Lenže čím ďalej sa pozeral na tie slová, tým väčší nepokoj sa v ňom prebúdzal. Nakoniec samovoľne prešiel až do niečoho, čo dokázal pomenovať len jediný slovom – panika.

Zovrelo sa mu hrdlo.

Ťažko sa mu dýchalo.

Potili sa mu ruky.

Celé telo sa mu triaslo.

Zvraštili čelo.

Bolo nelogické, aby takto reagoval na nejaký zdrap, ktorý videl prvýkrát v živote. Opak bol pravdou. Odrazu mal nutkanie utiecť odtiaľ. Možno dokonca to kúzlo spáliť. Čo bolo ešte menej logické. Čím ďalej sa naň pozeral, tým viac si pripadal ako vo sne. Všetko sa v ňom točilo. Nedávalo to zmysel. Než aby to ešte viac vyhrocoval, odskočil dozadu ako nejaký reinkarnovaný baran. Nevšímal si šialenosť svojho konanie. Chcel len pokojne dýchať.

„Mace?“ oslovila ho Maarit.

Potriasol hlavou. „Niečo... sa mi len zdalo...“

Myseľ si práve slúžila nadčas. Ak jeho podvedomie takto reagovalo len pri pohľade na to kúzlo, to by sa asi stalo, ak by ho naozaj prečítal? Možno by bolo prospešné, keby si ho nechal. Pre niečo tam naozaj muselo byť a pochyboval, že bolo venovaná Maarit alebo tej čarodejnici. To on mal pocit, akoby nebol sám sebou, odkedy ho Raven vrátila zo sveta mŕtvych. V spoločnosti Maarit sa všetko vracalo do normálu, ale niečo s ním bolo v neporiadku. A tí elfovia... čo ako ho o značili za zradcu právom?

„Čo tu budeme robiť?“ spýtal sa náhle, aby odpútal ich pozornosť, ale hlavne svoju vlastnú, od toho pergamenu. Na to, či sa ho pokúsi neskôr odtiaľto odniesť, odmietal myslieť.

Maarit neochotne pokrčila plecami. „Dúfala som, že tu nájdeme nejaké odpovede. V skutočnosti tu ale nie je nikto, koho by sme sa mali opýtať. Takže teraz na nás asi čaká tá horšia úloha – nájsť všetky svety a po jednom ich navštevovať.“

„To znie ako zábava.“ Jeho hlas pripomínal smútiaceho na pohrebe.

„Tak to tu prehľadajme, možno nájdeme nejakú mapu,“ navrhla čarodejnica, čím im opäť pripomenula svoju prítomnosť.

Popravde, Mace netušil, prečo s nimi stále bola. Čo sa jeho týkalo, mohla pokojne odísť. Ale ona to nemala v pláne. Buď im teda chcela naozaj pomôcť, alebo mala ešte iný, skrytý motív. V každom prípade sa rozhodol, že ju bude pozorne sledovať. Nebude riskovať, že ich niekto zradí. Už bez toho mali pred sebou mali až príliš.

Na jeho prekvapenie Maarit pomaly prikývla. „To znie ako dobrý nápad. Ale dávajte si pozor na ďalšie prekvapenia.“ V hlase jej znelo varovanie a Mace tušil, že naráža na tých elfov. Stačilo skutočne málo a mohli ich všetkých zabiť.

Mace sa otočil čelom k tým policiam. Z istého pohľadu boli takmer nekonečné, čo ho ani v najmenšom neupokojovalo. Neboli nijako rozdelené, aspoň si nič očividné nevšimol. Zvitky a niečo podobné knihám z najstarších období, ktoré sa mohli pri nesprávnom dotyku pokojne rozpadnúť.

Niekde tu by sa mohlo nachádzať niečo, čo im pomôže.

S povzdychom zvesil plecia. Asi by sa mali dať do práce. Lenže to sa ľahšie povedalo, než urobilo. Už pri o tvorení prvých zvitkov pochopil, že tu strávia minimálne niekoľko hodín. Každá listina sa venovala niečomu inému. Konštelácie hviezd, súpis zásob, dokonca niečo čo pripomínalo prepis súdneho sporu. Obyčajné, každodenné záležitosti, ktoré nemali s mágiou nič spoločné. Možno tak to, že dokázali prežiť tie dlhé stáročia bez toho, aby z nich vybledol atrament.

Začal uvažovať. Takto tu mohli stráviť nielen niekoľko hodín, ale aj dní alebo týždňov. A medzitým by divoká mágia mohla zničiť polovicu svetov. Nemohli sa spoliehať, že si nejako nájdu cestu do všetkých krajov. To bolo nemožné. To je akoby sa posadili na stoličku a čakali, kým im niekto poklope na plece a povie, že majú ísť tým alebo oným smerom. To už bolo jednoduchšie, keď ich uniesli rybí ľudia.

Porozhliadol sa. Maarit sa mračila, ale aj tak zobrala z police ďalší zvitok a čítala jeho obsah. Mračila sa rovnako nespokojne, ako sa on sám cítil. Čarodejnica sa síce ničoho nedotýkala, len prechádzala s natiahnutou rukou popri policiach. Akoby čítala svojimi schopnosťami.

On sám sa nehýbal.

Premýšľal.

Na policiach nevládol žiadny poriadok. Bol to len chaos zachytený na nekonečných kúsok pergamenu alebo papyrusu, či čo to práve teraz držal v ruke. Nič z toho nebolo prospešné. Dokonca to nemalo nič spoločné s mágiou. Táto knižnica bola len kamufláž.

Pri tejto myšlienke prekvapene zodvihol obočie.

Áno, len optická hra.

V prípade, že by sa sem dostal niekto nevítaný, toto bola jeho skúška. Začal by prehľadávať jednotlivé police a po niekoľkých hodinách by ho to prestalo baviť. Odišiel by predtým, než by skutočne odhalil to, čo sem prišiel hľa dať. Ono to tam však bolo.

Analytická časť jeho mozgu začala všetko spracovávať. Všetky tie zvitky.... nič ich nechránilo pred zubom času. Pokiaľ si spomínal na staré písomnosti, bolo potrebné ich ošetriť určitým spôsobom, aby sa zaručila ich trvácnosť. Hlavne papyrus sa musel skladovať istým spôsobom. Tu ale nebol dodržaný.

Sem-tam zahliadol spráchnivené okraje a určite by sa nejedna písomnosť pod jeho neopatrným dotykom rozpadla. Tým pádom bolo jasné, že tie poškodené exempláre neboli dôležité. Neobsahovali nič prospešné. Ani pre nich, ani pre nikoho iného. Preto tých niekoľko v koži viazaných predchodcov kníh.

Pozorne si prezrel jednotlivé oddelené časti knižnice. Bolo ich tam sedem a zvitky boli uložené z oboch strán. Prvá kniha bola v treťom regáli na polici, ktorá bola otočená ku stene. Keď sa vlastne postavil čelom k prvému, nedovidel až na posednú policu. Tým pádom nemohol len tak povedať, že niekde na konci sa nachádza niečo, čo je asi natoľko dôležité, až sa niekto bál o prežitie danej informácie.

Musel uznať, že hoci to bola veľmi jednoduchá stratégia, zároveň bola rafinovaná. Keďže tam nebol žiadny návod, podľa ktorého bolo možné roztriediť jednotlivé oddelenia, bol predpoklad, že ktokoľvek sem príde, začne od prvej police pri vchode. A svoju snahu vzdá skôr, ako sa dostane k tomu podstatnému, pretože si povie, že s niečím takým zbytočným nebude strácať čas.

Neveriacky pokrútil hlavou. Nech toto stvoril ktokoľvek, pristupoval k tomu skutočne zodpovedne. Možno až príliš, ale na druhej strane im to zabezpečovalo akú-takú istotu, že to, čo potrebujú, sa tu ešte nachádza.

„Počúvajte,“ vyzval svoje spoločníčky, „vykašlite sa na zvitky a radšej sem doneste všetky knihy. Snažte sa zachovať poradie, v ktorom sú uložené na policiach.“

Maarit prešla spomedzi políc, aby sa na neho mohla zadívať so zdvihnutým obočím. „A prečo by sme niečo také robili?“

„Našla si v tých zvitkoch niečo prospešné?“

Pokrútila hlavou. „Zatiaľ len súpis úrody, kto komu čo požičal a dokonca som tu našla niečo ako prehistorický horoskop pre úrodu obilia. Ale nič, čo by nám mohlo pomôcť.“

Pokyvkal hlavou. „Niekto sem dal priniesť všetky tie listiny, aby vyčerpali prípadného nevítaného hosťa. Všetci tie zvitky sú nepotrebné a plné informácií dôležitých možno pre správcu nejakého hradu. Dokonca sú také nepotrebné, že sa nikto nepostaral o ich prežitie.“

Maarit zaiskrilo v očiach a prekvapením otvorila ústa. „Takže to, čo malo prežiť, pretože je to dôležité, bolo zviazané do pevnejšej väzby.“

„To je moja teória.“

Do rozhovoru sa zamiešala čarodejnica: „Mohla by byť pravdivá.“

Jej slová akoby odštartovali ďalšiu fázu ich hľadania. V tichej dohode spolupracovali pri vyslobodzovaní kníh spod kopy zvitkov. Nikto nevedel, ako dlho tam jednotlivé kusy odpočívali, takže sa snažili byť veľmi opatrní. Určite by si nechceli zmariť šancu na úspech vlastnou neschopnosťou krotiť nadšenie.

Pomaly ich kládli na ten istý stôl, na ktorom odpočíval ten záhadný pergamen. Len ho zvinul a položil na okraj. Nesmie naň zabudnúť. Nakoniec, po dlhých minútach, dali dokopy všetky knihy s výnimkou jednej. Tá bola reťazou pripevnená k polici a nech sa snažili akokoľvek, nedokázali ju odstrániť bez toho, aby riskovali poškodenie knihy.

Mace sa zamračil, ale rozhodol sa, že bude lepšie, ak si oddýchnu pri čítaní toho, čo už dali dokopy. Otvoril krehko pôsobiacu väzbu exempláru, ktorý vytiahol z police ako prvý. Bol zabarikádovaný kopou zvitkov, z ktorých niektoré sa teraz povaľovali po zemi.

S takmer zatajeným dychom sa začítal do runového písma. Pripadal si, akoby sa vrátil do sídla smrtonosov, kde dlhé nudné večery trávil študovaním všetkého, čo sa mu dostalo pod ruku. Času mal vždy nazvyš. To sa teraz menilo a ukazovalo sa, že mal sotva príležitosť voľne dýchať. Neprekážalo mu to. Vítal to. Len keby to menej súviselo s osudom ľudstva.

Prečítal prvých niekoľko viet. Prekvapene zodvihol hlavu. „Je to časť proroctva.“

Maarit sa k nemu naklonila. „Proroctva? A akého?“

„Ak sa nemýlim, tak by malo byť o nás.“ Skôr, ako sa ho Maarit stihla opýtať, ako na to prišiel, prečítal prvých niekoľko slov: „A potom príde tá, ktorá sa nikdy nenarodila... Myslím, že takých po svete veľa nepobehuje.“

„Myslíš, že všetky tieto knihy hovoria o nás?“

Pokrčil plecami, naoko nonšalantne. „Je len jeden spôsob, ako to zistiť.“

Prikývla na súhlas. Len ten signál im stačil, aby sa horúčkovito pustili do práce. Otvárali knihy zaradom a vždy nahlas prečítali prvý niekoľko slov alebo viet. Potom nasledovali posledné. Zradená i zachránená, pomôže svetu. Vždy nadväzovali.

Proroctvo bolo najskôr priveľmi dôležité na to, aby ho zapísali na jediné miesto. Nikdy nezíska schopnosti svojho rodu. V tých nemenovaných protagonistoch spoznával seba a Maarit. Ten, kto sleduje ich kroky, útočí so zákernosťou hada. Posledná veta ešte chvíľu visela vo vzduchu ako strašiak. Nebola súčasťou proroctva, bolo to varovanie. Varovanie, ktoré im tam zanechal niekto, kto sa im snažil anonymne pomôcť.

„Toto proroctvo ale nie je žiadny tajomstvom,“ prehlásil Mace trochu sklamane.

Maarit odmietavo pokrútila hlavou. „Je možno známe, ale nikde nenájdeš jeho úplné znenie, len tu. Navyše existuje ešte jedna jeho časť, ktorú už splnila Raven, keď vrátila život svojmu druhu.“

„Naše životy boli naplánované dávno predtým, než začali plánovať naše narodenie.“

„Tak to väčšinou funguje.“ Tá jej nadnesenosť ho nepresvedčila.

Trápilo ju to rovnako ako jeho, ale ani jeden z nich to nevyslovil nahlas. Na čo by im to aj bolo? Je zbytočné takto hovoriť o niečom celkom očividnom. Navyše, už vyčerpali svoje odmietanie vlastného osudu. Nikomu to neprinieslo nič dobré.

Z Maarit sa skoro stala troska, pričom ani teraz na tom nebola práve najlepšie, a on vlastne zomrel. Aj keď nie vlastnou rukou, ale bolo to jeho rozhodnutie, ktoré ho postavilo do prvej línie smrtiaceho úderu. Schopný odborník by o nich mohol napísať príručku pre začínajúcich terapeutov.

Jeho pochmúrne uvažovanie prerušil zvuk, ktorý sa nápadne ponášal na rinčanie reťaze. Mace zodvihol obočie na Maarit, ale bez slova sa obaja vybrali tým smerom. Napokon došli až k čarodejnici, ktorá sa snažila dostať tú poslednú knihu z police. Podľa jej šomrania bolo jasné, že sa jej darí len o trošku lepšie ako jemu predtým.

„Na čo ti je tá kniha?“ spýtala sa Maarit.

„Síce ma veľmi dojalo to vaše čítanie častí proroctva, ale v ničom vám to nepomohlo. Takže tie praktické informácie nájdeme v tejto knihe. Len keby som sa mohla zbaviť tej reťaze...“ prešla späť do svojho mumlania.

„Prečo je takto chránená?“ napadlo odrazu Maceovi.

Trvalo niekoľko minút, kým si čarodejnica uvedomila, že hovorí s ňou. „Tá reťaz nechráni knihu, ale prípadných zvedavcov.“ Potom sa zamračila, akoby uvažovala. „Keď čarodejníc bývalo viac, existovali akadémie, v ktorých sa vzdelávali. Takéto zariadenia vždy mali knižnice, v ktorých veľa kníh bolo zamknutých na reťaz a kľúče od nich dostali len tie najmocnejšie z nás.“

Pripadalo mu to ako vystrihnuté z nejakého fantazijného románu. „Prečo takéto opatrenie?“

„Čo je napísané v čarodejníckych knihách? Predsa kúzla. A niektoré z nich sú príliš nebezpečné na to, aby k nim mali všetci prístup. Nahlas vyslovená formulka urobí čarodejníka aj z obyčajného človeka. Vďaka takej nepozornosti by sa mohlo všeličo pokaziť. Preto tá reťaz.“

„Prečo sa ju teda pokúšaš pretrhnúť, keď je bezpečnejšie, že tam je?“ Maarit ho predbehla v spochybnení jej úmyslu.

„Tak pozrite, to vaše čítanie nič neprinieslo. Nenašli ste mapu, ani nič prospešné. Ja som túto knihu videla vo vízii. Je v nej niečo dôležité. Tak prestaňte kotkodákať ako vyplašené sliepky a pomôžte mi.“

Hoci mal svoje pochybnosti, radšej len prikývol a pristúpil k nej. Podržal knihu a podľa pokynov ju k sebe potiahol. Nefungovalo to, rovnako ako prvýkrát. Dokonca ani keď silnejšie potiahol, ako mu bolo odporučené. To už sa čarodejnica mierne mračila. Vytrhnúť regál zo zeme a všetko tam zničiť tiež neprichádzalo do úvahy.

Nakoniec sa jej tiché nadávanie zmenilo na niečo podobné zaklínaniu. No nech robila čokoľvek, neradilo sa jej. Zásahy kúziel len tak skĺzli, niekedy prešli cez jemné mravčenie až jemu do rúk. Keď ho zasiahol silnejší výboj pripomínajúci elektriku, knihu pustil a odstúpil niekoľko krokov.

„Toto je celé tvoje snaženie?“ oborila sa na neho čarodejnica.

„Nechcem, aby si ma upiekla.“ Pokrútil hlavou. „Nie je iný spôsob, ako to otvoriť?“

„Ale iste, nemáš poruke nejaký kľúč? Ale prepáč, ja som zabudla, že na knihe nie je žiadny zámok!“ rozohnila sa.

Radšej sa od nej ešte viac vzdialil. Bolo niečo rozhodne nepredvídateľné na rozčúlenej a očividne príliš mocnej čarodejnici, nehovoria o tom, že bola možno už aj senilná. Po tých stáročiach, ktoré prežila, by sa nečudoval. Čo bolo nanajvýš povrchné. On sám bol len o pár desiatok rokov mladší a nepripadal si ako súčasť zberných surovín.

„Čo ak je tam iný druh zámku? Čo ak sa táto kniha otvorí len vybranej osobe?“ ozvala sa Maarit, čím čarodejnicu a jej zaklínanie prerušila.

Čarodejnica sa na ňu za mračila. „A kto by mal byť ten vyvolený?“

Rukou ukázala kamsi za nich. „Keď tie knihy boli plné častí proroctva o mne a o Maceovi, možno my sme tým kľúčom? Teda, Mace knihu držal a nič sa nestalo, možno by som to mohla skúsiť aj ja.“

„To je ten najšialenejší plán, aký som kedy počula,“ prehlásila čarodejnica stoicky.

„A máš snáď lepší nápad, ó mocná a nepremožiteľná čarodejnica?“

Ak aj chcela niečo povedať, Maarit jej nedala príležitosť. Podišla bližšie k polici a bez zaváhania sa natiahla k reťazi. Mace chcel veľmi veriť, že toto vyjde, ale pripadalo mu to, akoby sa všetci topili a snažili a pri tom držať toho najtenšieho stebla, aké vo svojom okolí našli. No potom jeho neisté myšlienky prerušil ohlušujúci rámus, keď reťaz dopadla na zem.

Začínalo to byť čoraz záhadnejšie. Neodvážil sa nič povedal, len vytiahol knihu z police a odniesol ju na stôl k ostatným. Len čo dopadla na dosku, čarodejnica ju vyhladovane otvorila. On spolu s Maarit sa držali trochu bokom. Rád si myslel, že sa mu darí skrývať ju za chrbtom, ale na to bola priveľmi tvrdohlavá.

„Je tu veľa rituálov,“ pošepla nakoniec čarodejnica. „O niektorých som nikdy v živote nepočula. Ale namiesto mapy je tu niečo oveľa lepšie.“

„A čo to je? Návod na použitie?“ neudržal sa nakoniec. Už ho to naozaj nebavilo.

„Kúzlo zhromažďujúce mágiu.“

Skôr, ako stihol nejako reagovať, začul, ako Maarit zalapala po dychu. Pravdepodobne len prekvapením, no aj tak sa k nej otočil. Oči mala nesústredené. Celé telo sa jej triaslo. Ruky mala zovreté v pästiach. Ale najdesivejší bol výraz čírej paniky hyzdiaci jej tvár. Natiahol sa k nej, aby ju nejako upokojil. No ona sa odtiahla. Nič však nepovedala.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa opatrne.

Až príliš rýchlo začala krútiť hlavou. „Nič, len som prekvapená,“ pretisla pomedzi drkotajúce zuby priškrtene. „Idem skontrolovať police, či sme na niečo nezabudli.“

Nechal ju odísť, pretože očividne potrebovala byť sama. Predtým tie police kontrolovali dvakrát, je len malá pravdepodobnosť, že niečo naozaj prehliadli. Rozhodoval sa, či má ísť za ňou hneď alebo až o niekoľko minút. Čarodejnica nakoniec jeho dilemu vyriešila, keď povedala:

„Vyzerá ako ja, keď som prvýkrát videla vlastnú smrť.“

Rýchlo sa k nej otočil. „Čože?!“

Čarodejnica sa zasmiala. „Napriek všetkým tým rozprávkam o tých, čo predpovedajú budúcnosť, nie je pravda, že by nevideli vlastnú smrť. Vidia ju až príliš často. Hoci sa tomu budú snažiť zabrániť, nepodarí sa im to. Proste je to súčasť schopnosti. Vidieť smrť všetkých, i samého seba, a ustáť to.“

„Nemôžem jej nijako pomôcť?“

Očakával nejakú premúdrenú odpoveď o tom, ako sa chce do všetkého pliesť. Dokonca bol pripravený aj na výsmech. Ale nič z toho neprišlo. Len si ho premeriavala od hlavy po päty, akoby ho v tej sekunde videla o prvýkrát v živote. Po niekoľkých sekundách to začalo byť poriadne nepríjemné.

„Čo je?“ vybafol na ňu.

Naklonila hlavu na stranu. „Ona ti toho veľa nehovorí, však?“

Zarazil sa. „Čo máš na mysli?“

„Povedala ti niekedy, aká je tvoja úloha v proroctve a prečo ste potrební obaja?“

Len pokrútil hlavou. Nemal potuchy, kam toto vlastne smerovalo.

Povzdychla si. „Nemám všetky informácie, ale niečo som pochopila z proroctva a niečo som videla. Tvoja schopnosť súvisí s divokou mágiou. Dokážeš ju pohltiť bez toho, aby ťa ovplyvnila alebo zničila. No nevieš ju použiť. Vieš, akú schopnosť má Maarit?“

„Okrem predpovedania budúcnosti? Myslím, že vie pohltiť životnú energiu druhých.“

Čarodejnica pritakala. „Jej schopnosti boli v priebehu storočí zneužívané a jej to veľmi ublížilo. Teraz sa dala trochu dokopy, ale ešte stále to nie je ono. Nie je taká, aká bola predtým, keď som ju poznala ja.“ Keďže šepkala, musel sa k nej nakloniť skutočne blízko. „Je to jej najväčšia zbraň, ale aj slabosť. Nie kvôli tomu, že by chcela sama zosilnieť. Keď do seba vstrebá časť niečej podstaty, prídu aj spomienky tohto jedinca.“

„Takže to znamená, že keď niekomu ukradne životnú silu, spolu s ňou si zoberie aj niečo z jeho spomienok?“ hádal. Popravde mu tento rozhovor nedával veľký zmysel. Buď sa ho snažila vydesiť, alebo toho až príliš veľa nevedel. Tak či onak, dá jej ešte niekoľko minút a ako nič z toho nepochopí ani dovtedy, vyberie sa za Maarit. Bola tam vzadu príliš potichu.

„Pohltí podstatu nejakej bytosti a spolu s ňou kúsky jeho osobnosti v podobe spomienok. Najskôr to vyvolá len nočné mory a výčitky svedomia. Neskôr, ,keď je spomienok príliš veľa, stanú sa jej súčasťou. Akoby boli jej vlastné.“

Teraz mu už doslova behal mráz po chrbte. Na jednej strane ju chcel zastaviť, no na tej druhej bol až morbídne fascinovaný a zvedavý. Toto by mu Maarit nikdy nepovedala.

Naprázdno prehltol. „Ale ako to súvisí s proroctvom?“

Čarodejnica rozhodila rukami v geste frustrácie. „Nepoznám ho celé, takže neviem, aké presne sú vaše úlohy. Poznám len prvú časť. Ty pozbieraš divokú mágiu a uschováš ju v sebe. Akoby si bol nejaký magický trezor,“ to sa mu viac páčila už tá magická špongia, „bez dna. A keď na svete nebude už ani zrnko, vysaje túto mágiu práve Maarit.“

Stuhol, krv v žilách sa mu doslova zastavila. „Chceš povedať, že...“

„Divoká mágia je nepredstaviteľne silná sila, ale takisto predstavuje schopnosti a životnú esenciu bohov, ktorí ju celé tisícročia používali. Predstavuje ich životnú silu. So všetkými spomienkami. Takže v momente, keď od teba prijme divokú mágiu...“ S očakávaním zodvihla obočie, chcela, aby dokončil myšlienku.

„... spolu s mágiou prijme aj ich spomienky.“

Prikývla. „Je ich príliš veľa na to, aby to dokázala zniesť. Stratí sa v nich a zabudne, kým je. Vlastne zomrie.“

Kapitola 22. ¤ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 23.: