OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 10.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 10.Dôvody

Kapitola 10.

Mace si nebol celkom istý tým, ako sa ocitol späť doma. Jedna jeho časť za to bola nesmierne vďačná, ale to nič nemenilo na fakte, že opäť stratil niečo zo svojich spomienok. Posledné, na čo si spomínal, bol ring a jačiaci dav. Dokázal by si možno vybaviť jeden či dva údery, ale to len za pomoci predstavivosti. Problém bol aj v tom, že ak by sa ho niekto pýtal, nemohol by povedať, či to bolo pred týždňom alebo pred desiatimi rokmi.

A uprostred toho všetkého sa ocitol v prítomnosti nejakej ženy, ktorú všetci volali Maarit, a... pamätal si. Akoby sa vynoril z vody. Zhlboka sa nadýchol. Prvý slobodný dúšok za posledné mesiace. Jeho hlava patrila len jemu samotnému. Na ako dlho, to sa neodvážil odhadovať. Nemohol si želať viac – len zomrieť a byť pri tom sám sebou.

Aspoň to bol jeho plán. Akokoľvek nelogický niekomu pripadal, jemu dával zmysel každý detail. Čo na tom, že sa na nič z toho doteraz nespomínal. Ak niekedy uvažoval o tom, ako sa cíti človek trpiaci schizofréniou, bolo to takto nejako. Časté výpadky pamäte, neschopnosť rozpamätať sa, čo robili predchádzajúci večer. Zmeny správania. Nevyprovokované útoky, agresia. Proste šialenstvo toho najhrubšieho zrna.

A predsa to vyzeral tak, že v jej prítomnosti všetky jeho neduhy zmizli.

Nerozumel, prečo tomu tak bolo. Nebolo na nej nič výnimočné. Drobná postava, vychudnuté údy a kruhy pod očami vypovedal o tom, že denne čelí vlastným démonom. Na hlave mala čiapku, ktorú nevydúvali žiadne prebytočné vlasy a spod jedného mierne vyhrnutého rukáva vykúkali konce tenkých jaziev. Snáď škrabancov, aj keď niečo mu hovorilo, že neboli dôkazom žiadnej nehody. Pravdepodobne si niečo také urobila sama.

Prečo, to netušil. No nepáčilo sa mu to.

„Čo ťa vedie k presvedčeniu, že by som pre teba niečo také mohla urobiť práve ja?“ opýtala sa odrazu. Po dlhých minútach ticha ho to zaskočilo. Potom si spomenul, o čo ju požiadal.

Pokrčil plecami. „Neviem, ale dúfať môžem, no nie?“

Popravde naozaj nevedel, prečo ju o niečo také požiadal. Pripadalo mu to ako jediné logické riešenie jeho šialenej situácie. Cítil, akoby do svojho starého života nezapadal. Nemohol už bojovať, nakoľko sa z neho stávalo krvilačné monštrum zabíjajúce svojich súperov. Nedokázal tráviť čas so svojou rodinou, pretože vo väčšine prípadov si nespomínal na to, či hovorí so svojou tetou alebo snúbenicou – ak niečo také vôbec mal.

Na čo bol niekomu člen rodiny, ktorý útočí na ostatných a je viac ako nestabilný? Nikdy nemal dostatočné schopnosti na to, aby niekomu pomohol. A to sa nikdy nezmení.

„Je divné dúfať v to, že nájdeš niekoho dostatočne silného na to, aby ťa zabil. No je pokrytecké otvorene o to niekoho žiadať.“

Sklonil hlavu. Uvedomoval si, že jeho žiadosť bola veľmi nemiestna a sebecká. Nebrať ohľady na pocity niekoho iného dostatočne na to, aby si uvedomil, čo s ním vražda inej bytosti môže vykonať. Na svoju obranu mohol povedať, že väčšinu času nedokázal premýšľať triezvo.

„Možno to vidím ako jediné riešenie.“ Do hlasu mu preniklo niečo zo zúfalstva, ktoré v ňom preberalo kontrolu nad všetkým.

„Prečo?“

Tú otázku si pokladal pravidelne v tých prvých hodinách po tom, ako ho Raven priviedla späť. Iste, neplánoval ten večer zomrieť, ale keď sa tak už stalo, stále mal pocit, že to bolo aspoň pre dobrú vec. Vďaka nemu mohol byť jeho brat konečne šťastný.

Naučil sa, že sú aj dôležitejšie veci ako obyčajná povinnosť.

To boli posledné myšlienky, ktoré patrili len jemu. Objavil v hlave hlas, ktorý ho nabádal na rôzne veci, z ktorých väčšina nebola práve správnych, a zistil, že je niečo horšie ako smrť. Nenávidel sa za to, no ešte viac pohŕdal sám sebou za to, že mu na tom väčšinu času ani nezáležalo dostatočne na to, aby sa tomu pokúsil zabrániť.

Odkašlal si, keď jeho myšlienky začínali pripomínať ovocný šalát.

„Asi vieš, čo Raven urobila.“ Jeho hlas znel zachrípnuto, akoby dlho na niekoho kričal.

Maarit prikývla. „Niečo mi naznačila, ale prečo mi ty nepovieš, čo sa stalo?“

Zamračil sa. „Veľmi rád by som to urobil, ale na veľa detailov si proste nespomínam.“ Keď sa nezdalo, že ju jeho slová nejako vydesili, len si povzdychol a pokračoval: „Niekto nás napadol. Raven nás prišla varovať, ale v tom čase už bolo neskoro. Všetci sa snažili bojovať a nie všetkým sa to darilo. Ja som chcel...“

Zastavil sa. Bolo prekvapivo bolestné premýšľať o tom, čo urobil a čo ho k tomu viedlo.

„Čo si chcel?“

Naprázdno prehltol. „Chcel som pomôcť Raven. Niekto na ňu útočil. Nepoznal som ju dobre, ale dokázala Loganovi ukázať, že povinnosť nie je to najdôležitejšie na svete. Opäť sa smial a žil. Nemohol som sa len tak prizerať, ako ho o to niekto znovu pripraví.“

Jednotlivé detaily boli zakryté nejakou divnou hmlou, ale napriek tomu sa mu niečo objavilo v mysli. Záblesky nejakých zvukov, ktoré nedokázal rozoznať. Rozmazané tváre, sekané pohyby. Trpkosť konečného rozhodnutia. A nakoniec obrovská bolesť. Ak mu to patrilo, musel byť ten boj skutočne brutálny.

„Takže si sa obetoval.“

To konštatovanie ho zarazilo. Takto to rozhodne nevidel. „Keď to povieš takto, znie to až neuveriteľne noblesne.“ Uškrnul sa. „Pravdou však je, že v ten konkrétny moment som len túžil byť užitočný. Vďaka svojim schopnostiam som mohol byť kýmkoľvek. Aj vlastným bratom, ktorého sa niekto pokúsil zabiť.“

Keď uvažoval nad udalosťami toho dňa, s určitosťou vedel povedať, že by konal rovnako. Aj keby vedel, ako dopadne, neľutoval by. Zomrel by za dobrú vec. Jeho brat by bol živý, zdravý a šťastný. A on, člen rodiny, ktorý nikdy nebol dôležitý alebo užitočný, by bol o chvíľu predsa len oplakaný.

To všetko by dokázal prijať. Ale s návratom do života sa stále nevedel vyrovnať. Netušil, prečo by mu niekto niečo také urobil. Možno to vnímali ako formu najvyššej pocty. On to vnímal ako najhorší trest.

„Aké to je... tam na druhej strane?“

Tá otázka ho tak zaskočila, že sa na chvíľu nezmohol na odpoveď. Nikto nikdy nepomyslel na to, že by sa ho na to spýtal. Netušil, či o tom premýšľal často alebo sa snažil zabudnúť. Teraz však vedel, že jednotlivé detaily mu unikajú. No nepríjemné pocity pretrvávali. Strach. Chlad. Možno smútok.

„Ja... neviem...“ zašepkal neisto. „Pripadá mi to všetko ako sen. Všade bola tma a chlad. Tŕne. Divné stvorenia. Potom akoby sa ma niečo dotklo. Slizké a plné nenávisti. No skôr, ako som si stihol uvedomiť, o čo ide, Raven ma odtiaľ dostala.“

Roztraseným hlasom jej ponúkol čo najvernejší opis toho, čo sa skutočne stalo. Neklamal v ničom, len nezabiehal do detailov. Nemusela predsa vedieť, že ten sliz stále cítil na vlastnej koži. Dokonca aj teraz, po takom dlhom čase. Bez ohľadu na to, ako dôkladne si drhol kožu, aj tak sa cítil nečistý. Ak by bol paranoidný, tvrdil by, že si so sebou doniesol nejaký druh suveníru.

„Ale to ešte nevysvetľuje, prečo chceš tak veľmi zomrieť.“

Veľmi dobre si to uvedomoval.

„Príliš som sa zmenil. Už to nie som ja. Väčšinu času ani neviem čo a prečo robím.“ Priznať niečo také nahlas bolo dosť ťažké. Našťastie sa nezdalo, že by jej tie slová pripadali nejako divné. Skôr naopak.

„Stratil si kontakt sám so sebou.“

Prikývol. „Aj tak by sa to dalo povedať.“

Podišla k nemu o niečo bližšie. „Preto nie je správne priviesť niekoho späť zo záhrobia. Možno si mal šťastie a spolu s tebou neprišiel niekto iný, ale už nikdy nebudeš taký, aký si býval kedysi. Chápem, prečo chceš, aby ťa niekto zabil. Ale ja to nebudem. Nechcem mať na svedomí niekoho ďalšieho.“

Nestihol jej na to ani nič povedať. Nedostal príležitosť, hoci skutočne otvoril ústa. Chcel sa jej spýtať, čo sa jej stalo. Prečo je taká smutná a zničená. Ale o chvíľu na to aj tak zabudol. Zadíval sa na dvere, akoby očakával, že nimi niekto vojde dnu.

V skutočnosti ale hľadal cestu von.

Zacítil, ako sa mu v žalúdku rozlieha naliehavá potreba. Nemal nič spoločné s jeho pocitmi. Len sa v ňom prebudilo nutkanie, že niekam musí ísť. Uvedomoval si, že sa mu to stalo aj predtým, aj keď si nedokázal vybaviť detaily. Vedel len, že sa presúval po celom svete a niečo alebo niekoho naháňal.

Vďaka tomu ho nakoniec Logan našiel, ale to bolo všetko.

Ľadová ruka mu zovrela vnútornosti a kruto nimi zatočila do rytmu s pulzovaním jeho rozblázneného srdca. Nakoniec zo seba musel vydať nejaký zvuk. Akokoľvek nebadaný mohol byť, spôsobil, že sa pred ním zjavila, črty zvraštené niečím, čo mohla byť obava, ale aj strach.

„Čo sa deje?“

Jej hlas znel, akoby mu naozaj chcela pomôcť. Zvláštne, pred chvíľou bola odhodlaná zanechať ho jeho osudu.

„Musím ísť.“ Rozhodol sa byť oveľa viac vychovaný ako ona.

„Vieš mi povedať kam?“

Pokrútil hlavou. Nepoznal to miesto. Netušil, ako sa volalo alebo prečo tam musel ísť. Iba vedel, že ak čoskoro neodíde, bude príliš neskoro. A ona ho ešte zdržovala zbytočnými otázkami. Pravdepodobne si to uvedomila na základe výrazu jeho tváre, pretože odrazu len prikývla. Akoby súhlasila. Zvláštne, nebol si vedomý toho, že by niečo povedal.

„Pôjdem s tebou.“

Jej slová nepripúšťali žiadne námietky. Netušil, prečo niečo také robila. Nemala na to dôvod. Ale o to sa bude zaujímať aj neskôr. Práve teraz bol odhodlaný urobiť čokoľvek, aby zastavil tú neznesiteľnú bolesť. V spánkoch mu začalo tepať do rytmu neznámej energickej skladby.

Pripadal si ako v nejako šialenom nočnom klube, kde boli všetci skôr vyzlečení ako oblečení a kde alkohol tiekol vodopádom a drogy sa sypali hustejšie ako sneh uprostred zimy niekde za polárnym kruhom.

Zastaviť to nedokázal ani tým, že sa snažil sústrediť na to, ako krehko pôsobila jej ruka na jeho predlaktí. Miesto toho sa len sústredil. V hlave dal voľný priebeh svojmu nutkaniu a skôr, ako stihol vôbec žmurknúť, oboch ich preniesol na zvláštne miesto.

Nech očakával čokoľvek, toto ho rozhodne prekvapilo. To miesto vyzeralo byť opustené – ak nerátal niečo ako bránu, cez ktorú práve teraz niečo prechádzalo. Mohli byť kdekoľvek na svete, ale problémy s navigáciou boli proste zanedbateľné vo svetle toho, že ich práve preniesol do blížiaceho sa duelu s niečím, čo až príliš pripomínalo trolla. Bol obrovský, zelenkavý a v ruke držal niečo obrovské, čím sa na nich zahnal.

Bez premýšľania odstrčil Maarit dozadu a premenil sa na rovnako nechutné stvorenie.

Na sekundu ho prekvapilo, že niečo také dokázal. Potom sa však poddal inštinktu a začal útočiť. Trollovia možno neboli z tých najinteligentnejších stvorení, ale mali obrovskú fyzickú silu, ktorú sa nebáli použiť. Navyše, tento vyzeral, že ho niekto práve vyhodili z postele rovno do ľadového jazera, inak si nevedel predstaviť, prečo by bol taký rozhnevaný.

Mace sa snažil sústrediť hlavne na to, aby prežil.

Uhýbal sa jeho neorganizovaným výpadom.

Nebavilo hrať sa na tanečníka a rýchlo sa premenil na mrazivého obra. Tá podoba mu bola oveľa milšia a bližšia. Využil moment prekvapenia svojho protivníka a zaútočil ľadovou smršťou, ktorá ho prikovala k zemi. Nebol schopný pohybu. Akéhokoľvek.

Nesnažil sa ho mučiť, preto ho rýchlo tresol po hlave jeho vlastným kyjakom. Radšej hneď trikrát, aby to fungovalo. Keď sa o niekoľko sekúnd zrútili na zem v bezvedomí, schmatol jeho smradľavú nohu a hodil ho cez bránu späť do močiara, z ktorého sa vyhrabal.

To, že v tejto situácii skutočne nešlo o toho trolla, sa potvrdilo v sekunde, keď sa Mace premenil späť do ľudskej podoby.

Neodbytné nutkanie, ktoré dovtedy akoby predstavovalo len tiché šepkanie niekde v zadnej časti jeho mysle, sa naplno začalo prejavovať. Hlas v jeho hlave sa nevrátil. No predsa akoby ho niečo ovládalo. Aj napriek jeho úsiliu sa vybral úplne opačným smerom, než zamýšľal. Predsa sa nevyberie presne k bráne, cez ktorú práve prehodil trolla v bezvedomí. Mohol by sa každú chvíľu preberať a snažiť sa vrátiť. Mali by pracovať buď na úteku, alebo na zatvorení toho prekliateho portálu. Miesto toho k nemu prichádzal ako umelec obdivujúci nádherný obraz strateného majstra.

Zodvihol ruky, akoby niekoho zdravil. Nejasne si uvedomoval, že toto už niekedy robil, ale z nejakého dôvodu si nedokázal vybaviť žiadny detail spájajúci sa s tou spomienkou. Opäť ďalšia časť jeho pamäte, ktorú stratil. Ale teraz na niečo takom triviálnom nezáležalo.

Privrel oči.

Zhlboka sa nadýchol.

Sústredil sa na niečo, čo jasne blbotalo kdesi pod povrchom. Akoby bol v kuchyni, kde práve vrela voda. Avšak v tomto prípade išlo o čosi ešte zvláštnejšie. Cítil, akoby sa natiahol kamsi ďaleko, ale v skutočnosti sa ani len nepohodol. Myseľ blúdila kdesi okolo neho a za zatvorenými viečkami videl obrysy nejakého neznámeho miesta.

Namiesto stromov videl len ohorené pne, všade boli skaly a kostry rôznych zvierat. Nečakal by, že na takom hroznom mieste by mohlo existovať niečo krajšie. A predsa sa na to zadíval sotva o niekoľko sekúnd neskôr.

Obrovské a zložené z iskričiek to pripomínalo obrovský úľ plný neposedných včiel, ktoré mu plnili uši nerytmickým bzukotom. Rozhodol sa to ignorovať, no napriek tomu ho to priťahovalo. Čím viac sa snažil, tým rýchlejšie sa približoval.

Keď sa nakoniec predsa len dotkol tej nádhery, prebehlo ním niečo podobné mravčeniu. Spolu s tým sa do neho začalo vlievať niečo oveľa mocnejšie. Prenikalo to každým jeho pórom, každou bunkou a usádzalo sa do v najhlbších záhyboch jeho duše. Na jedinú sekundu cítil neopakovateľnú moc.

A potom otvoril oči a všetko bolo preč.

Stále sa nachádzal niekde uprostred toho z ničeného miesta. No brána, ktoré bola dovtedy otvorená, teraz pripomínala vyhasnutú hviezdu. Ako obraz, z ktorého niekto ukradol samotné dielo a zanechal po sebe len rám. Rovnako vyzerali dvere do iného sveta, cez ktorého predtým prišiel troll. Ak by to nevidel na vlastné oči, myslel by si, že tu žiadna brána nikdy nebola. No onak bol pravdou.

Jeho okolie ho prestalo zaujímať v momente, keď sa zadíval na Maarit a všimol si výraz v jej tvári.

„Stalo sa niečo?“

Pri zvuku jeho hlasu sa otriasla. „To mi povedz ty. Ako často si vyjdeš na takýto výlet?“

Jej hlas sa triasol, čo bolo v priamom kontraste s tým, ako otvorene na neho zaútočila. Nech práve urobil čokoľvek, minimálne ju to znepokojilo. Čo mu nepridalo na vnútornej pohode. Skôr naopak. Ešte viac sa schúlil, pripravený na to, ako si svet do neho opäť kopne.

„Nespomínam si,“ začal opatrne, odhodlaný neklamať. „Nie som si istý, koľkokrát som niečo takéto urobil. Netuším, prečo to robím a čo z toho mám. Viem len, že toto je prvý raz, čo som si vedomý všetkého, čo robím.“

„Prečo si o tom nikomu nepovedal?“

Pokrčil plecami. „Myslel som si, že sa mi to snívalo.“ Čo nebola celkom lož, ale ani pravda. Doteraz o tom nikomu nepovedal len preto, že si na ostatných veľmi nespomínal. Ale nechcel vyznieť ako ešte väčší slaboch.

„Koľkokrát?“

Povzdychol si. „Minimálne trikrát.“

V momente, ako to dopovedal, akoby spustil niečo ukryté hlboko v nej. O chvíľku neskôr sa už prechádzala a niečo si mrmlala popod nos. Nech už to bolo čokoľvek, muselo ju to veľmi znepokojovať. Možno to v nej dokonca prebudilo aj strach, pretože sa k nemu odmietala priblížiť. Skôr to vyzeralo, akoby sa ho začínala báť. S tým dokázal žiť. Aj tak bol viac ako len nebezpečný. No aj tak sa ho to istým spôsobom dotklo.

„Použil si potom tú moc?“

Zodvihol obočie. Aká divná otázka. „Nespomínam si, ale hádam, že keď tu teraz s tebou len tak stojím a vediem tento rozhovor... Predpokladám, že odpoveď by mohla byť nie.“ Viac neisto ani znieť nemohol.

Jeho odpoveď ju možno aj preto neupokojila. Ak by mal byť objektívny, skôr to pôsobilo, akoby ju ešte viac vydesil. A to ani netušil, čo práve teraz urobil alebo aký mal na to dôvod. Hoci ho to veľmi netrápilo. Bol to len ďalší kotrmelec na dlhej ceste späť do pekla.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhla odrazu, čo ho veľmi prekvapilo.

„A prečo by sme to mali robiť? Nezdalo sa, že by si tam skutočne chcela byť.“

Na jeho veľké potešenie sa zastavila. Síce sa začala tváriť, akoby zjedla niečo skutočne nechutné, ale aspoň sa za ňou nemusel neustále otáčať. Z nejakého dôvodu bol nesmierne vyčerpaný. Cítila, ako sa v ňom niečo pomaličky usádza, kdesi na samotnom dne jeho podstaty.

„Musím si niečo overiť.“

„To je také životne dôležité?“

Na chvíľu neodpovedala, akoby zvažovala, či stojí za to niekomu, koho poriadne nepozná, vyrozprávať celú pravdu. Premeriavala si ho pohľadom. Podľa výrazu v jej tvári pravdepodobne čakala, že mu narastie druhá hlava. On sa cítil celkom obyčajne, čo bol pre neho jednoznačný kompliment. Lenže zo skúsenosti vedel, že to nebude trvať príliš dlho. O chvíľu bude po všetkom a on opäť pocítiť, aké to je... zabudnúť na všetkých a všetko.

Keď prudko vydýchla, opäť sa na ňu sústredil. „Potrebujem si niečo overiť,“ povedala potichu, akoby sa bála toho, čo sa chystala vysloviť. „Dúfam, že sa mýlim, ale ak mám náhodou pravdu, vysvetľovalo by to, prečo ostatní chceli, aby ťa Raven priviedla späť zo záhrobia.“

V tej chvíli aspoň čiastočne pochopil, prečo je Maarit taká dôležitá. A pritom o nej stále nič nevedel.

Vlastne ani sám o sebe.

Kapitola 9. ¤ Kapitola 11.


Ani som sa nenazdala a už tu máme prvé guľatiny. Je pravda, že sa toho v príbehu zatiaľ veľa neudialo a všetko sa posúva vpred (teda, niekedy skôr vzda) veľmi pomaly, ale všetko má svoj dôvod. 

Túto kapitolu by som rada venovala hlavne Blacky, Valeriee, SunShines a Lucii. Ostali ste mi verné aj napriek tomu, že mnohé veci nedávajú zmysel. Za to vám nesmierne ďakujem.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 10.:

5. LiliDarknight webmaster
25.08.2016 [9:34]

LiliDarknightValeriee, vieš, že to možno naozaj urobí? Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

4. Valeriee
24.08.2016 [8:21]

Takže kdo všechno je do toho zapletený? Takže Maarit něco tuší... To je hrozně hezké že tuší, bylo by fajn, kdyby nám sdělila, co tuší...:))) Budu se těšit na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
22.08.2016 [22:14]

LiliDarknightBlacky, milujem tie tvoje teórie a je pravda, že v niečom máš skutočne pravdu, no v niečom zase nie. Iste pochopíš, že ti nemôžem povedať, v čom presne si sa trafila Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

SunShines, som rada, že sa ti kapitola páčila a tiež dúfam, že sa mi do ďalšej kapitoly podarí vložiť niekoľko nových odpovedí Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

2. SunShines
22.08.2016 [11:08]

Niežeby som bola z tejto kapitoly omnoho múdrejšia, ale tiež sa mi v hlave aspoň začínajú tvoriť nejaké teórie. Emoticon
A som veľmi zvedavá na to, čo zistila Maarit. Prečo ho vlastne priviedli naspäť, prečo to bolo také dôležité. Aj na to prečo je to dôležité pre ňu.
Lili, veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu!
Emoticon

1. Blacky přispěvatel
21.08.2016 [18:11]

BlackyNO my vieme, že to, že nerozumieme, má dôvod a práve to nás uchvacuje. Nebrala by som našu zmetenosť ako niečo, čo by nás mohlo otravovať, alebo odrádzať. Skôr ako výhodu tvojho genialného mozgu, že sa ti darí nás držať v napätí.

Nemôžem sa dočkať pohľadu Máárit, tá zrejme vie viac, ako chúďa Macík,takže nám bude "užitočnejšia".

Aj keď silno rozmýšľam, či to náhodou nebol celý čas toho druhého plán. Je totiž divné, že si zrazu pamätá všetko, že je "príčetný" no stále tam niečo je čo ho vedie, ak sa rozhodne urobiť krok zlým smerom.

Možno, že teraz, keď je Maarit s ním tak ho len vedie ako bábku a je vlastne prostredníkom. Ten niekto sa snaží cez neho ukázať Maarit niečo...

Možno bol ako ona. A preto núti Macíka zabíjať tie príšery a posielať ich kade prišli.

SAkra, som vo vytŕžení. Konečne som si dokázala niečo zmyslu plné poskladať v hlave!!! No je otázne čo to tak skutočne je, ale to je jedno. Mám eine kleine teorien a to je něco.

Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!