OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 29. kapitola

21.06.2014 (17:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 922×

Prešli sme cez kovanú bránu a šli sme po príjazdovej ceste. Uvidela som veľké sídlo a zalapala po dychu.

„To je obrovské,“ vyhŕkla som a prilepila sa k oknu.

Čo robí slobodný človek s takým veľkým sídlom? Na parkovisku nás čakali dvaja ľudia, čo nám prevzali batožinu. Hm, nešťastník ten, kto bude ťahať moje kufre. Previedli nás sídlom a ukázali nám krídlo, kde sme ubytovaní.

„Krídlo, celé krídlo je naše,“ pišťala som vo veľkej izbe, keď sme osameli. Nate sa na mne skvele bavil.

„To si naozaj tak unesená?“

„Videla som luxusné izby, vily a bývala na jachte, ale v sídle som ešte nebola.“

„Nechceš sa pred ním pokloniť  a oslovovať ho gróf?“ spýtal sa pobavene, načo som ho štuchla.

„Nemusím, že?“ uistila som sa po chvíli, načo vybuchol do smiechu.

Viedol ma po sídle, ktoré evidentne poznal. Vyšli sme cez francúzske okná a ja som zbadala obrovskú záhradu a lesy. Pár metrov od nás bolo krásne jazero a jeho hladina bola rozčerená. Oliver sedel v pohodlnej sedačke a pozoroval postavu, ktorá sa ponorila pod vodu.

„Oliver,“ pozdravil ho Nate a pripútal jeho pozornosť.

Padli si do náručia a vtipkovali. Bol od môjho priateľa trochu vyšší, no statný chlap. Na hlave mal vojenský zostrih a zistila som, že je starší ako my. Mohol mať cez dvadsaťštyri? Pozrel sa na mňa a mňa napadla len jedna myšlienka. On nemôže riadiť firmu.

„Ty musíš byť Lana, o ktorej som sa napočúval,“ ozval sa a privinul si ma do náručia. „Vitaj v rodine.“ Úsmev som mu vrátila a pohľad mi padol na retiazku na krku. Bol vojak? Všimol si môj pohľad a len sa usmial.

„Vidíš, ja som o tebe toho veľa nepočula,“ povedala som vyčítavo smerom k Nateovi.

„Z toho si nič nerob,“ mávol Oliver rukou, „Nathaniel je zdržanlivý, čo sa týka jeho blízkych.“ Ponúkol nám miesto na sedenie a zavolal nejakých ľudí. Priniesli nám poháre a začali donášať misy a taniere.

„Vyhral si stávku,“ prehovoril Nate a napil sa limonády, ktorú nám priniesli. Oliver sa spokojne usmial.

„To sa ti tu tak páči?“ spýtal sa ma a natiahol ruku ku kamarátovi. Ten mu s úškrnom podal zväzok bankoviek.

„Je to tu nádherné,“ potvrdila som to, ale venovala im hnevlivý výraz.

„Stavil som sa, že sa ti tu bude páčiť,“ obraňoval sa Oliver pobavene.

„Je to tu naozaj nádherné a ten les naokolo,“ znovu som sa opustila.

„Dávaj si pozor, aby si neodchádzal bez frajerky,“ rozosmial sa Oliver. Spozorovala som osobu, ktorá plávala v jazere.

Pomaly vychádzala a ja som zistila, že je to dievča. Dlhé čierne vlasy si vyžmýkala a zabalila sa do dlhej šatky. Čím bola bližšie, tým som mala chuť otvoriť ústa, aby mi padli na zem.

„To nemyslíš vážne,“ ozval sa Nate vážne. Oliver len pokrčil pohľadom a obrátil sa k dievčaťu, ktoré k nám kráčalo.

„Amelle, dnes máme hostí,“ povedal zvesela a Amelle si sadla k nemu na operadlo.

„Ach, Lana,“ povedala prekvapene, keď ma zočila. „Teší ma, že sa znovu stretávame.“

„Ahoj,“ pozdravila som ju vykoľajene aj ja. Potriasla som hlavou a zbavila sa prvotného šoku. „Si tu aj s Liamom?“ Na to na mňa pozrela vykoľajene ona.

„Nie, odletel naspäť,“ prehovorila po chvíli a rýchlo sa usmiala. „Idem sa prezliecť.“ Vstala a nechala nás v tichu.

„Vy sa poznáte?“ ozval sa Nate a uprel na mňa zmätený pohľad. Bol to zmätený pohľad, nie?

„Kto je Liam?“ spýtal sa zaujato Oliver. Vyhla som sa ich pohľadom.

„Stretla som sa s nimi na letisku pred dvoma mesiacmi v Londýne.“

„Svet je malý,“ uchechtol sa Oliver, no Nate sa neusmial. Zadumane sa oprel a pozeral do neznáma. Vtom ma napadlo, že ho ani nepozdravila.

„Je mi odniekiaľ známa,“ ozvala som sa a snažila sa pritiahnuť jeho pozornosť, no zdalo sa, že ma nepočúva.

„Bola chvíľu v správach, keď utiekla do Európy. Rozmaznané decko,“ prehodil ľahostajne Oliver a zodvihol sa.

„Urobíme si niečo na jedlo a zabavíme sa, čo vy na to? Čakal som dlho na to, aby som ťa stretol Lana,“ usmial sa na mňa a vydal sa k plnému stolu.

Nechcela som sa pýtať pred Oliverom a tak som usúdila, že sa ho to spýtam, keď budeme sami. Postavila som sa aj ja a rozmýšľala, ako túto divnú atmosféru zahnať. Amelle prišla naspať v šortkách a voľnom tričku, ktoré zrejme nepatrilo jej. Čierne vlasy mala zapletené v cope. Závidela som ich jej. Doniesla so sebou pár fliaš alkoholu. Naliala nám tequilu a ja som sa zhlboka nadýchla.

„Nemáš ju rada?“ spýtala sa zvedavo a nakrájala citrón. Silene som sa usmiala.

„Pripomína mi začiatok prázdnin,“ prehodila som ľahostajne a štrngla som si s ňou. Alebo skôr to vracanie do mora.

Hodila som to do seba a čakala, či sa mi žalúdok neobráti. Keď sa však žiadne strápňovanie nekonalo, nechala som si naliať ešte jeden. Postavili sme sa k druhému stolu a začali robiť šalát. Väčšinou sme sa bavili len o postupe a ingredienciách. Ja som sa vyhýbala téme Liam a ona zas téme Oliver.

Mala som v tom šalát pretože predsa mala rada Liama. Či? Bol to predsa pekný chalan. Ale zas Oliver... Obrátila som sa na dotyčného a prezrela si ho. Rozprával sa s Nathanielom a obaja boli pri grile pohrúžení do vášnivej debaty. Boli to dva protiklady. Obrátila som sa späť a stretla sa s jej pohľadom. Mala nádherné oči, ktoré ma však strašili. Hoci sa na mňa stále usmievala a nevyzerala, že sa na mňa hnevá. Niečo s ňou nie je v poriadku.

„Mám taký pocit, že sa ma chceš niečo spýtať,“ prehovorila po chvíli a natiahla ku mne ruku s fľašou.

Zazrela som briliantový prsteň. Kopla som do seba celý poldecák a nechala si naliať ešte raz. Na to budem potrebovať odvahu. Len sa uškrnula a naliala mi znovu.

„Ak sa chceš spýtať na prsteň, je to tajné,“ prehovorila a začala čistiť zeleninu.

Chvíľu som ju pozorovala a radšej do seba kopla aj druhý pohár. Za to, že mi zmarila úsilie. Nechala som to plávať a radšej sme pili. Keď začala krájať, robila to obratne a šikovne.

„Bol by z teba dobrý krájač zeleniny,“ snažila som sa odľahčiť ticho medzi nami. Usmiala sa na mňa a chytila menší nôž. Len sa na mňa nevinne usmiala a hodila ho smerom ku mne. Vo mne stuhla všetka krv, keď som zacítila, ako preletel popri mojej tvári.

„To by ma nebavilo,“ prehodila s úsmevom a znovu začala krájať zeleninu. Otočila som pomaly hlavu a zbadala som nôž, zapichnutý v strede terča na šípky.

„Mohla si ma zabiť,“ vyhŕkla som priškrtene.

„Som šikovná, neboj,“ uškrnula sa pobavene a robila ďalej šalát.

Zhlboka som sa nadýchla a napila sa z fľaše. Píšem si do zošítka: prekonala som prvý infarkt! Ak mi doteraz nenaháňala strach, tak teraz začala, kurevsky. Vôbec ju nesralo, že po mne hodila nôž. Zdalo sa, že to má na saláme. Dokonca sa usmievala, keď na ňu Oliver vrčal za ten hodený nôž. A vtedy sa zdal byť naozaj nahnevaný.

„Bola to zábava, opití ľudia robia sprostosti,“ potľapkala ho s úsmevom po pleci a ja som sa prikrčila. Bála som sa, aby nevybuchol. Len sa zhlboka nadýchol a zobral si zo stola novú fľašu.

„Cirkus, v ktorom vyrastala, jej trochu spôsobil traumu, ale inak je neškodná,“ povedal mi s úsmevom a odišiel od nás.

Pozrela som na zmätene na ňu, ale dostalo sa mi len zahorklého pohľadu. Aký cirkus? Nate nás pozoroval a v momente, keď na neho Amelle zazrela, odvrátil zrak. Neobchádzajú sa od začiatku? Niekde vo mne sa to znepokojene zatriaslo. Čo sa tu, dopekla, deje? Bez slova sme dorobili šaláty a najedli sa.

Debata viazla, ale tento krát kvôli nej. Zdalo sa, že ju Oliver nasral. Nate sa tváril uvoľnene a neustále sa na mňa usmieval. Pripisovala by som to aj k alkoholu. Dali sme si do tela a vďaka Oliverovi som skončila v jazere. Vyliezla som odtiaľ a ďakovala, že som pred tým prezliekla. Vytackala som sa k nim a Amelle ma zabalila do deky. Zobrala som si od nej pitie a jej sa podivne zaleskli oči. Potom zaklipkala a napila sa z fľaše.

„Ak sa ma chceš niečo spýtať, von s tým, máš poslednú šancu,“ vyzvala ma. „Nehryziem.“ Sadla som si na sedačku a zaostrila na ňu.

„Len hádžeš nože,“ zafrflala som, načo sa uškrnula. „Mala si niečo s Nateom, že? Obchádzate sa,“ vyhŕkla som po chvíli, čo ma pálilo vo vnútri. Stisla pery a nadýchla sa.

„Tvoj priateľ mi zničil život.“ Tej vete som nerozumela a tak som chcela spýtať prečo.

Bolo však strašne ťažké otvoriť ústa. Zistila som, že sa cítim strašne unavená. Ten alkohol musel fungovať. Padla som na sedačku a privrela oči. Aspoň mi nie je zle. Musela som zaspať tvrdo a sníval sa mi divný sen. Oliver s Nathanielom sedeli pri mne a Amelle sa prudko zodvihla.

„Nechcela som sem prísť!“ zasyčala a hodila na zem prázdny pohár. Ten sa rozbil a nalomil ticho. „Dobrú noc,“ povedala potichu a odkráčala preč. Nate sa zodvihol a začal sa prechádzať.

„Myslíš, že jej niečo povedala?“ spýtal sa úzkostlivo Olivera. Ten si odfrkol a kývol ku mne.

„Pozri sa na ňu, spí opileckým spánkom. Aj keby jej niečo povedala, nebude si to pamätať.“ Myslí to s tým, tvoj priateľ mi zničil život?

„Nemôže sa tu nachádzať, kým je tu Lana. Nemôžem dopustiť, aby si otvorila hubu na špacír.“

„Tak o nej nehovor,“ zastal sa jej Oliver. Nate prestal chodiť dookola a pozrel na neho. Nič mu na to nepovedal, len sa znovu zložil do sedačky pri mne. Zacítila som jeho hladenie na pleci a usmiala sa. Je to divný sen, ale jeho dotyky sú tak upokojujúce.

„Ja som ju sem nevolal, na mňa sa nepozeraj. Pozvala sa sama a vy ste tiež prišli skôr, ako som očakával.“

„Tak sa teda modli, aby nám neurobila zo života peklo,“ zamrmlal Nate podráždene. Oliver sa uškrnul a krátko sa zasmial.

„Ja? Ja som nič neurobil. Toto sú čisto, len tvoje sračky, ktoré sa tu teraz premieľajú a ver mi, že by si ich mal vyriešiť.“ Nate ma hladkal stále na tom istom mieste a mňa to začalo bolieť. Ako ma to mohlo začať bolieť?

„To je naozaj divný sen,“ prehovorila som do ticha, načo sa obaja ku mne otočili. Niečo v ich tvárach mi nahováralo, že to možno sen nebude.

Keď som však otvorila oči a zahľadela sa do vysokého lustru, všetky spomienky sa mi miesili cez seba. Natiahla som sa a vedľa seba zbadala Natea ako spí. Bol to veľmi zvláštny sen. Ale bol to sen, pretože si nepamätám, ako som sa sem dostala.

Pohladila som ho po tvári a striasla nepríjemný pocit z včerajška. Všetko to bol len zlý sen a dnes to bude lepšie. Oliver sa nevie hnevať, Amelle nehádže nože a môj priateľ jej nezničil život. Mala by som prestať fajčiť trávu a piť. Nerobí mi to dobre na hlavu.

Potichu som vstala a dala som si riadnu sprchu. V hlave mi treštilo, ale to bolo jediné, čo mi po včerajšku ostalo. Obliekla som sa do teplákov a trička a zbehla z krídla dolu do kuchyne, ako som si to pamätala. Šli odtiaľ dva hlasy a nevedela som sa rozhodnúť či to bola hádka alebo doťahovanie. Vošla som do vnútra a obaja stíchli. To ticho mi kričalo v hlave a bolelo.

„Dobre ráno,“ prehovorila som a šla si zobrať ku stolu niečo na jedenie. Amelle si zobrala raňajky a šla na terasu.

„Dobré,“ ozval sa po chvíli Oliver, len čo odlepil oči od terasy.

„Máš ju rád, že?“ spýtala som sa a naložila si jedlo. Nie veľa, aby mi nebolo zle. Vykoľajene na mňa pozrel. Pokrčil plecami a nalial mi vodu do pohára.

„Ako sa cítiš?“ obrátil tému na mňa a podal mi pohár. „Nemáš okno?“ Pokrútila som hlavou a vyšla na terasu. Oliver šiel so mnou v tesnom závese.

„Nemám okno, dokonca sa necítim ani zle,“ povedala som a sadla si k Amelle.

„To preto, že som ti dala prášky do pitia. Jednak si upadla do hlbokému spánku a prečistil tvoj organizmus,“ ozvala sa ľahostajne Amelle až mi zabehla voda.

„Prečo?“ vyštartovala som po nej ublížene.

„Potrebovala som sa porozprávať s Nathanielom a obaja tvrdili...“

„Mlč,“ zastavil ju Oliver a mne sa rozbúchalo srdce od strachu. Nebol to sen.

„Má právo to vedieť,“ zavrčala a s rachotom pustila vidličku na tanier.

„Nie od teba,“ odbil ju Oliver a otočil sa ku mne. „Ja viem, že sa ti to zdá akoby si bláznila, ale ver mi. Všetko sa vyrieši.“

„Pozri sa na ňu, panikári. Si slepý? Keď ju budete odstrihávať od pravdy, prekĺzne vám cez prsty a výsledok bude ešte horší,“ zastala sa ma a priamo pozrela na mňa. Tento krát som sa je nebála. Nechcela mi ublížiť.

„Mám právo to vedieť,“ ozvala som sa po chvíli vnútorného boja.

„Vedieť, čo?“ ozvalo sa do dverí a zbadala som Natea. Zívol si a potom strnul. Očami behal po našej skupinke a zatiaľ, čo Amelle sa tvárila odhodlane, Oliver zas ospravedlňujúco. „Čo sa deje?“ zahrmel naštvane, načo som sa od ľaku mykla.

Než stihol ktokoľvek niečo povedať, všetkým trom zazvonil telefón a všetci traja ich vytiahli. Amelle niečo čítala a mračila sa pritom. Oliver bez pohnutia počúval niekoho na druhej strane a Nate upieral zrak na mňa a zbledol. Oliver zaklapol telefón prvý a Nate niečo zamrmlal do telefónu. Cítila som sa ako v zlom vtipe.

„Lana,“ oslovil ma Nate a vykročil ku mne. Oliver sa zodvihol a vytiahol ma na nohy. „Čo robíš?“ opáčil sa Nate a zrýchlil krok.

„Nemám čas,“ zodvihla sa Amelle a kráčala k Nateovi. Oliver ma pustil, zatiaľ čo Amelle natiahla ruku k Nateovi a rýchlo mu vtlačila prsty ku krku. Ten by sa zosypal k zemi, ak by ho Oliver nezachytil.

„Prepáč, Nate,“ ozval sa Oliver potichu a zložil ho na sedačku.

Stála som bez slova a zízala na nich. Všetko vo mne kričalo od paniky a strachu. Pozrela som sa na Amelle, ktorá kráčala ku mne, no nemohla som sa pohnúť. Tvár mala bez výrazu, oči nemenné. Oliver si založil ruky a pozoroval nás. Keď sa ma dotkla, akoby vo mne spustila znovu všetky funkcie a vyšlo zo mňa prekvapené „huh“.  Oliver sa rozosmial a Amelle sa uškrnula.

„Čakala som, že omdlieš,“ prehodila a chytila ma za ruku.

Ťahala ma do vnútra, no ja som mala oči na Nateovi, ktorý ležal bezvládne na sedačke. Kto ma teraz ochráni? Vzbúrila sa vo mne panika a hystericky som sa nadýchla. Potiahla ma k sedačke a strčila do mňa, aby som si sadla. Zvalila som sa tam a cítila sa, akoby ma opustila sila. Mala som panický strach a nechápala som celej situácii. Oliver si kľakol predo mňa, zatiaľ čo Amelle niekam odkráčala.

„Nechcem, aby si sa ma bála,“ prehovoril upokojujúco.

„Na to ste mali myslieť skôr. Čo to má byť za cirkus?“ vyletela som na neho hystericky.

„Budeš musieť odletieť domov, Lana.“ Tie slová zneli pokojne, ale cítila som, akoby som dostala facku.

„Domov?“ zašepkala som zmätene a švihla som pohľadom k terase. Najprv ma napadlo, že mi chcú ublížiť. Potom, že Nathanielovi. Ale mám odletieť?

„Sama,“ doložil, keď videl, kam pozerám.

„Prečo?“ spýtala som sa trasľavo a cítila, že už to začína. Prvotný šok prechádzal a ja som naživo cítila, ako sa trasiem. Chcel ma upokojujúco pohladiť, ale uhla som jeho dotyku. Neverila som mu. Stlačil si koreň nosa a vzdychol si.

„Poznáme sa odmalička, ver mi, nechcem ani tebe, ani jemu ublížiť. Teraz ide len o to, aby ste obaja prežili.“ Jeho slová ma vystrašili. Cítila som, že som zbledla a pred očami sa mi zatočil svet. Prežili. What?!

„Čo mu urobila?“ spýtala som sa slabo a chcela sa postaviť.

„Tomu sa hovorí systema,“ ozvala sa Amelle a tresla mojimi kuframi o zem. „Nabudúce si zober menej vecí.“

„Amelle ťa zoberie na letisko. Ja zatiaľ rezervujem lístok. Poviem Nathanielovi, aby ti potom zavolal. Choď už,“ povedal a jemne do mňa strčil, aby som sa pohla. Cítila som sa, akoby ma ovalili po hlave. Idem domov. Sama. Nate ostane tu. Práve teraz je v bezvedomí.

„Bude nasraný,“ zašepkala som, keď som si brala jeden z kufrov.

„Bude, prečo si myslíš, že ho uviedla do bezvedomia?“ uškrnul sa Oliver a pomohol mi naložiť kufre do džípu.

Pozrela som sa poslednýkrát na sídlo s tým, že ho tu nechávam. Bola som plná beznádeje. Bola som bezbranná. Dievča, ktoré vrhalo nožmi a poznala tie isté hmaty, ako Nate a Oliver, ktorý bol odo mňa o dve hlavy vyšší, mi zabraňovali, čo i len pomyslieť na to, aby som sa k nemu skúsila prebojovať. Bola som príliš zmätená, príliš vystrašená, aby som dokázala jasne rozmýšľať. Len som bez slova plnila príkazy.

„Myslela som si, že budeš robiť viac hluku, podcenila som ťa,“ prehodila, keď sme odbočili na výpadovku.

Pozerala som bez slova von oknom. V hlave som mala zmätok. V niečom boli namočení a ja som sa zdráhala, či to chcem vedieť. Bolelo ma, že odchádzam bez neho, ale na druhej strane mi niečo našepkávalo, že to bol môj najrozumnejší krok v živote. Bláznim? Vyložila ma na letisku a viedla k pokladni, aby som si kúpila lístok. Šla vedľa mňa a neustále kontrolovala okolie.

„Zavolaj niekomu, aby ťa čakal na letisku. Neopúšťaj ho sama, rozumieš mi?“ spýtala sa ma a pomohla mi odniesť kufre. „A nikomu nehovor, čo sa stalo. Teda, aj tak by ti nikto neveril.“ Zaplatila som pokutu za preťaženie.

Čakala som v rade na kontrolu a cítila, že ešte chvíľu tu budem stáť a zosypem sa ako pytel zemiakov. Pozorovala ma z diaľky kým som neprešla kontrolou a jej pohľad som cítila až kým som nezmizla v chodbe do lietadla. Usadila som sa v lietadle a bola rada za prvú triedu. Vedľa mňa sedela nejaké žena, ktorá v kuse zazerala do telefónu a preto som sa otočila k oknu a po chvíli pozerala, ako vzlietame. Odlietam do Ameriky. Sama. Pohľad sa mi zahmlil. 

Čo sa to, dopekla, deje?

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 29. kapitola: