Právo silnejšieho 1 • OurStories.cz ~ naše povídky

Napätie medzi dvoma najväčšími veľmocami - Ruskom a Amerikou - sa vyhrotilo do takej mieri, že vypukla jadrová vojna. Príbeh sa nebude odohrávať ani v jednej vymenovanej krajine. Bude sa odohrávať v krajine, ktorá to odniesla tak, ako veľa ostatných. Na Slovensku. Darina Tichá bola povolaná na výpravu do Brna ako eskorta, no nedopadne to tak , ako by si želala a je nútená ísť do Brna pešo a so... Šakalom.
Lil. :)

09.07.2014 (13:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 923×

Keď sa svet obráti proti tebe

Prečesala si vlasy starým hrebeňom. Sem-tam mu chýbal zub, ale jej to nevadilo. Bola rada, že tam niečo našla. Táto výprava ju mierne sklamala. Našla však pár užitočných vecí, ale to čo hľadala, to nenašla.

Odložila hrebeň naspäť na jeho zvyčajné miesto na poličke. Podišla k posteli, starej a vŕzgajúcej. Vedľa nej na zemi ležala čierna taška s malým nápisom Camel na boku. Dievča tašku otvorilo a začalo z nej vyťahovať oblečenie, špeciálne. Postupne si to oblečie, na hruď si natiahne nepriestrelnú vestu, na tvár plynovú masku a na hlavu titánovú helmu. Z rohu jej skromnej izbietky schmatne samopal s laserovým zameriavačom.

Sfúkne sviecu na stole, otvorí ťažké kovové dvere a ocitne sa na dlhej tmavej chodbe, ktorú dôverne pozná už tri roky. Prejde ju za necelých pätnásť dlhých krokov a otvorí ďalšie dvere, samozrejme, bezpečnostné. Vykročí rezkým krokom na lúčku a uprostred nej zastane. Pozrie na ľavú ruku.

„No fasa, deväť hodín,“ tlmene povie a pustí sa do rýchlej chôdze.

Prejde okolo bývalej ekonomickej univerzity, ktorá sa stala cintorínom pre všetkých jej návštevníkov. Darina tam nikdy nevkročila, aj keby mala šancu prežiť, už len z dôvodu, že jej je život drahý. Prebehne cez prázdnu cestu, pomedzi zhrdzavené autá. Na Šustekovej si dala krátku pauzu, pre okontrolovanie zásobníka. Mala dosť nábojov, aby prežila. Oprela sa o tamojšie zábradlie a na bývalom území Saleziánov zbadala nejaký pohyb. Zapne laserový zameriavač .

Pomalými krokmi budovu obíde a vystrašene začne bežať až na Námestie Hraničiarov. Keď zistí, že ju nič neprenasleduje, opäť svojím tempom prejde k vysokej presklenej budove s už rozpadnutým nápisom Aupark. So samopalom v rukách prekročí jeho prah. Všetko bolo zničené od ožiarenia. Z druhého poschodia zostal len systém železných trámov, ktoré vytvárali obrys konštrukcie. Prvé poschodie bolo viac v dobrom stave ako v zlom.

Dievčina prešla pár obchodov, ale nič zaujímavé nenašla. Zhrabla pár kúskov oblečenia, našla aj balíček bateriek a ešte pás nábojov do kalašnikova. Našla ho ležať na zemi pri ľudských kostiach. Zašla okrem toho aj do obchodu, či náhodou nenájde pár paštét, ale po polhodine to vzdala a opustila toto pochmúrne miesto.

Vyštverala sa na most Slovenského Národného Povstania a pozrela sa dole na Dunaj. Po ožiarení sa jej zdal akýsi divokejší, tmavší. Akoby sa snažil si vydobyť cestu cez sad Janka Kráľa, ale stromy sa očividne bránili.

Keď most prešla, dostala sa na opustené Palisády, začalo sa jej zle dýchať. Priam ju až dusilo. Zhodí rýchlo ruksak dole a vyberie si záložný filter na masku. Vymení si ho a pokojne si oddýchne. Teraz môže dokončiť svoju cestu. Okontroluje si čas a pridá do kroku. Už má len dve hodiny do svitania a potom toto mesto zahalí smrtiace slnečné lúče, čo prinúti zájsť i tú najodolnejšiu príšeru.

Prejde popod drevenú bránu bratislavského hradu a zamieri si to rovno k najbližším dverám. Zaklope na ne. Trikrát rýchlo, dvakrát pomaly, trikrát rýchlo – znamenie, heslo, aby vedeli, že či patrí k Hraničiarom. Keby nie, v momente by ju zastrelil ostreľovač na východnej veži. Dvere sa mierne odchýlia a zbadá takisto oblečenú postavu.

„Dávid,“ povie a menovaný chlap sa jej uhol, aby mohla prejsť dnu.

„Ako bolo?“ Ledva začuje Darina jeho tlmený hlas plynovou maskou. Tá len kývne na ruksak na jej ramene a oboznámi ho s vecami, ktoré doniesla zo štvordňovej výpravy. Cez plynové masky je ťažké sa s niekým dorozumieť, ale tak zvykli si.

Zídu spoločne po schodoch dole a zaklopú na dvere, to isté heslo, ako Darina hore. Dvere sa otvoria a oni môžu už konečne zložiť helmu s maskami dole. Z tajomného Dávida sa vykľuje postarší, tmavovlasý pán, zúbožený časom a únavou zo života. Za dverami stretnú ďalších dvoch ľudí – Katarínu a Tomáša. Darinini najlepší priatelia.

Väčšina ľudí sa nepodieľajú na výpravách, tí radšej buď pracujú v továrni na výrobu čaju zo žihľavy, ktorá akoby zázrakom prežila túto pohromu a je aj rastlinou, ktorá v týchto neľahkých podmienkach. Pred výbuchom jeden menší farmár prechádzal cez mesto, aby predal svoje jediné bohatstvo. Ale keď sa rozozvučali sirény, zobral sa a utekal sa skryť, tak ako všetci ostatní. Keď sa dozvedel o protiatómovom kryte pod bratislavským hradom, neváhal ani sekundu a už so svojím živým bohatstvom sa zachránil. Ošípané a hydinu kŕmia buď žihľavou alebo neznámymi hubami, ktoré sú bezpečne jedlé.

V továrni na výrobu čaju pracuje Katarína, malá a bledá blondína so svetlými očami a zase v továrni na opravu zbraní pracuje Tomáš, jej dvojča. Každý v Kryte – ako to tu všetci volajú – má nejakú prácu, či malí alebo veľkí.

Darina sa rozlúči s Dávidom, ktorý sa vracia na svoje stanovisko. Spolu so svojimi priateľmi sa Darina vyberie do jedálne. Kryt je systematicky postavaný, čím nižšie, tým je to luxusnejšie a bezpečnejšie. V prvých poschodiach sú väčšinou továrne a nemocnice. Nižšie sú už len trhy a obydlia.

Darina si zapletie vrkoč a pozrie sa na svoju jedinú rodinu.

„Stalo sa niečo, keď som bola preč?“ opýta sa. Tomáš prehovorí, ako prvý:

„Ani nie... Vlastne áno! Šepká sa, že v Brne tiež ľudia prežili.“ Katarína ho plesne po ramene a upozorní ho, že i steny majú uši.

„Áno a ešte sa šepká, že Michal chce s nimi uzavrieť dohodu o spolupráci a vzájomnej pomoci,“ šepká Katarína.

Darina a zvyšok zídu dole na tretie poschodie a na dlhej chodbe plnej dverí, sa hrali deti. Na dekách popri stene ľudia a rozprávali sa. Žilo sa tu, svojim spôsobom. Ľudia sa prispôsobili, bohužiaľ, nemali na výber.

Svetlo bolo stíšené zjavne začalo svitať. Prejdú k dverám s číslom 3.051, kde Darina býva, sama. Kedysi túto miestnosť obývala spolu s rodičmi, ale keď mala pätnásť, zmizli bez stopy. Odvtedy ubehlo šesť rokov a od osemnástich pracuje ako Hraničiar, aby sa dostala na povrch a aby našla aspoň náznak toho, že žijú. Prešla celú Bratislavu, od Devínskej cez Ružinov aj Raču až do Čunova. Nikde nič.

Zloží si veci na posteľ a prezlečie sa do čiernych nohavíc a tielka. Na krku sa jej hojdali psie známky s jej menom a číslom poschodia, z ktorého pochádza. Bolo tu teplo a vždy aj bude. Vydýchaný vzduch sa pomalšie vyvedie von cez ventilačné šachty.

Zavesí sa na svojich kamarátov a veselým krokom pôjdu na koniec chodby, kde je jedáleň. Rôzne stoly rôznych druhov a dreva sú na divoko pospájané. Zašli k malému okienku, kde si vezmú tanier bravčového a usadili sa.

„Vraj na piatom poschodí hrozí vzbura ohľadom Brna. Niektorí chcú zostať a niektorí chcú odísť...“ začne Tomáš, ale Darina ho preruší.

„Počkaj. Nič si nevravel o tom, že sa bude odchádzať.“

„Prepáč,“ ospravedlní sa, „ale už tri dni panuje napätie medzi piatim a desiatim poschodím. Vedúci päťky, Jozef, sa má zajtra stretnúť s Róbertom, aby situáciu upokojili. Podľa mňa desina pritlačí na päťku, tak ako vždy, keď sa k niečomu schyľuje. Vraj nechce ďalšiu vojnu. Rusi a Američania to riadne aj tak dojebali. Tak načo ďalšiu vojnu?“ Zakrúti hlavou Tomáš.

„A čo má to spoločné s odchodom?“ opýta sa Darina popri prežúvaní jemného mäsa.

„Desina nechce pustiť svoje ovečky. Chápeš. Chcú ich mať nakrátko, tak ako každé poschodie,“ povie potichu Katarína. Darine to už začalo dávať zmysel. Keď dojedli, dali sa všetci na odchod. Darina ledva došla do svojej malej izbičky – pravdepodobne slúžila ako miestnosť na ukladanie čistiacich prostriedkov a iné veci.

Ľahla si do postele a prikryla sa tenkou dekou. Celý čas, čo spala, ju mátali zlé sny. V ušiach jej zneli sirény, krik okoloidúcich. Akurát išla zo školy, keď sa to stalo. Pokojne si vykračovala po ulici spievala si pesničku, čo sa naučila v škole. Zrazu sa ozvali sirény a malá Darina nechápala, keď všetci na okolí začali bežať. Vtedy ju niekto schmatol za ruku a odviedol ju do krytu v Petržalke. Zmätok bol všade. Zrazu sen plynule prešiel na deň, keď sa vracala zo šichty z továrne. Nikdy na ten deň nezabudne.

Izba bola v takom stave, ako ju zanechala. Len bola prázdna, jej rodičia tu neboli. Len malá kvapka krvi uprostred izby. Len jediná kvapka krvi.

Prudko otvorí oči a sadne si na tvrdú posteľ. Rýchlo dýcha a srdce jej ide vyskočiť z hrude. Ťaživé sny sa snažila zatlačiť do úzadia. Po chvíli opäť upadla do spánku, ale tentoraz do bezsenného, začo bola vďačná.

Ráno ju zobudila Katarína s otázkou, či dnes s ňou pôjde do fabriky. Darina rozospato súhlasila.

„Kata, počkaj! Ideš na raňajky? Áno? Tak mi daj minútku, pôjdem s tebou.“ Katarína sa lenivo oprela o zárubňu a čakala, kým sa Darina prezlečie. Spolu potom vykročia po dlhej chodbe.

„Dara, kedy pôjdeš zase na výpravu?“ opýta sa nesmelo Katarína.

„Potrebuješ niečo?“ Milo sa usmeje Darina na svoju kamarátku.

Zoberú si tanier hubovej polievky a spoločne si sadnú. Tomáš mal nočnú, tak sa nemohol dostaviť, čo Kataríne veľmi vyhovovalo. Potrebovala sa vyrozprávať svojej jedinej priateľke. Chvíľu potichu sedeli a Darina napäto pozerala na Katarínu, ktorá akoby zvádzala vnútorný boj.

„Šaty!“ vyhŕkne napokon trochu viac ako chcela a pár ľudí sa za nimi otočili.

„Šaty?“ opýta sa nedôverčivo Darina, čakala všetko možné, ale šaty nie. „Načo ti budú, preboha, šaty?“ Katarína sa jemne začervená a vloží si lyžičku polievky do úst.

„Poznáš Jakuba?“ ozve sa potichu a nenápadne sa obzrie, či sa niekde nenachádza. Darina sa zamyslí.

„Áno, áno, má na starosti Obchodnú,“ zašomre si. Katarína horlivo prikývne.

„Presne a teraz, nedávno, sa nasťahoval k nám na trojku, aby to mal bližšie. A rovno vedľa nás. A hm...“ Znovu sa začervená. „... padlo slovo a no, ako ti to poviem, pozval ma na... rande,“ vylezie z nej nakoniec. Darina prekvapene otvorí ústa. Potom ich však zaklapne.

„Kedy si mi to chcela povedať?!“ vyhŕkne naštvane. Katarína chcela niečo povedať, ale ozvalo sa hlásenie na ďalšiu šichtu v továrni na druhom poschodí.

Každý mal vlastný stôl, na ktorom ukladal vysušenú žihľavu do papierových vrecúšok. Túto monotónnu prácu vykonávala šesť hodín. Po šichte sa už s Katarínou nevidela, tak zašla na prvé poschodie, kde majú ústredňu Hraničiari. Zaklope na dvere a otvorí ich Jano – vedúci zmien.

„Dara, vitaj. Vraj nič nové na povrchu,“ privíta ju s úsmevom a ponúkne jej čaj. Zdvorilo odmietne a sadnú si za stôl. „Tak čo ťa sem privádza? Výplata? Guľky? Povedz si a ja vybavím,“ zasmeje sa.

Guľky – univerzálne platidlo v Kryte. Sú to náboje zo všetkých zbraní. Čím je zbraň nebezpečnejšia, tým majú náboje vyššiu hodnotu. Darina len zakrúti hlavou. Guliek mala dosť a mohla ich pokojne rozdávať.

„Prišla som sa spýtať, že kedy mám najbližšiu výpravu?“ Jano sa pohrabe v papieroch na stole. Jeden z nich vytiahne a začíta sa doňho.

„Zajtra o desiatej máš byť tu. Veliteľ potrebuje stráž na železničnú stanicu. Ako vidím, nie si tým nadšená, ani ja by som nebol. Ale hold, raz za čas treba,“ opäť sa zasmeje.

Darina len prikývne, nie veľmi nadšene. Postaví sa na odchod, už tam nemala čo robiť.

„Ááá, Dara, Darinka moja,“ ozve sa ešte Jano. „Máš ísť za Šaňom. Bože, dnes sa tváriš, akoby si zjedla citrón. Pýtaš sa prečo? Lebo sa tak tváriš.“ Darina naňho zvysoka kašľala a tresla dverami. Prešla na druhú stranu chodby, zaklopala, ale tentoraz nečakala, že jej niekto otvorí. Za rovnakým stolom, ako oproti, sedel urastený chlap ako hora.

„Šani,“ osloví ho a rýchlo zasalutuje. „Vraj potrebuješ so mnou hovoriť.“ Šaňo zdvihne oči od papierov a priamo sa pozrie na Darinu a zamrazí ju pohľadom. Tá si len rýchlo sadne a vyloží si ruky na stôl.

„Áno, máš pravdu,“ začne chladným hlasom, „Istotne si počula o Brne. Zajtra na železničnej stanici nebudeš len tak. Chlapíkom z Bystrice sa podarilo opraviť vlakovú súpravu, takže nám ho poskytnú na cestu do Brna.“ Darina ho celý čas pozorne počúvala.

„Takže tam mám byť ako eskorta pre jeden vlak?“ odfrkne si Darina. Jej šéf len zakrúti hlavou.

„Pôjde s nami aj Michal. Prehodíme pár slov a pôjdeme do Brna, vraveli, že cesta bude voľná. Takže tak.“ Darina sa postavila zo stoličky a prešla k dverám. Keď otvárala dvere, zašomrala si popod nos:

„Dnes sa všetci postavili proti mne.“ Ešte pred tým, než zavrela dvere, začula Šaňa zakričať:

„Vyspi sa na to!“

Darina len zúfalo zavyla a vybrala sa na tretie poschodie.

Pôvodne to nemalo byť na Slovensku, ale chcelo to zmenu. :)

Lil.

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování