OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 21. časť



Právo na život - 21. časťVpustiť spomienky...
Príjemné čítanie

f

 

Časť dvadsiata-prvá

 

Síce to nebolo také náročné, ako som čakala, nebolo to ani príliš jednoduché. Avšak... čo by som to bola za jednotku, kebyže sa mi to nepodarilo?

Presvedčiť pilota, aby spolupracoval bolo celkom ľahké, hoci sa hral na hrdinu. Stačilo mu ale vysvetliť, kto som a čoho všetkého som schopná. Vyzeralo to, že patrí medzi ľudí, ktorí veria médiám a všetkému, čo som urobila. Z jedného uhla pohľadu som tomu bola aj vďačná, pretože sa ma báli, no z iného hľadiska... naozaj dokázali tak ľahko uveriť, aké veci som urobila?

Pilot povedal, že musí ísť po niekoho do Washingtonu a ja som mu len potom prikázala, aby vypol sledovacie zariadenie a zbavil sa všetkého, čo by nás nejako spájalo s pevninou. Nechcela som žiadne problémy ani žiadne letecké komandá. Na to som náladu rozhodne nemala.

„Kam teda ideme?“ spýtal sa pri nastavovaní trasy.

„Na Aljašku,“ odvetila som. „Anchorage, aby som bola presnejšia. Ocenila by som, aby si na to dupol a na nič sa nepýtal. Keď tam prídeme, nech ťa ani nenapadne ísť na letisko, rozumel si?“ Nadvihla som spýtavo obočie.

On len nasucho preglgol a prikývol. „Kam teda pôjdeme?“

„Vezmem ťa ku mne domov.“ Usmiala som sa. „Nakoľko je táto helikoptéra moja... teda... bola moja, je robená na mieru môjho súkromného letiska, dalo by sa povedať.“

„A to je kde?“ Ešte stále nechápal.

„Severne od centra mesta, povedala by som, že skôr asi pri výjazde z neho. Dlho som tam nebola, jedine služobníctvo som tam posielala vždy, aby to udržiavali v poriadku, ak by som sa tam rozhodla vrátiť.“ Spokojne som sa nadýchla. „Konečne to využijem.“

Na nič iné sa ani nepýtal, len letel. Našťastie. Ja som aj tak bola príliš ponorená vo vlastných úvahách a myšlienkach, takže som nemala čas na konverzáciu s ním. Len som sedela na mieste spolu pilota a hľadela pred seba.

Z tejto cesty za minulosťou som mala príliš zmiešané pocity a všetko to na mňa začalo dopadať až teraz, keď som sama. Pokým bol pri mne Ryan alebo profesor, mala som iné problémy. A teraz? Dochádza mi, že to, čo sa tu deje... že to všetko... je jednoducho väčšie ako ja. A aj keby ma zabili, aj po mojej smrti by to pokračovalo. Ľudia predsa stále budú bojovať za slobodu a za svoje práva, po ktorých tak túžia. Budú vzývať svojich bohov, a síce na nich neverím, oni budú dúfať, že im pomôžu.

Je to naivné, ale aspoň veria niečomu. Síce len mýtu, no vždy lepšie ako neveriť na nič. Ako ja.

Oprela som si hlavu a na chvíľu som zatvorila oči. Potrebovala som uniknúť z tejto reality a aj keď bolo nad slnko jasné, že toto je asi môj posledný oddych, nedokázala som si ho naplno vychutnať.

Myseľ sa mi stále vracala k Ryanovi. Ktovie, či sa už prebral. A ak aj áno, som zvedavá, čo urobil profesor na to, aby ho nejako spacifikoval. Vedela som si živo predstaviť tú reakciu, keď mu Victor povie, čo som urobila. Ale na moju obranu... urobila som to s tým najlepším úmyslom.

Netušila som, či som si zdriemla, alebo som len tak dlho rozmýšľala o všetkom možnom, ale odrazu sme už pomaly začali pristávať. Okamžite som sa vystrela a zapozerala sa pred seba.

Áno. Boli sme na mieste. A to pritom nepotreboval žiadne lepšie informácie. Toto „letisko“ sa nedalo prehliadnuť.

Bez problémov sme pristáli a pilot na mňa pozrel so zatajeným dychom. Nevedel, čo má odo mňa teraz čakať.

„Sme tu. Ako ste chceli, slečna Whiteová.“

„Dobre.“ Usmiala som sa a bez všetkého som mu vrazila so zbraňou do hlavy. Samozrejme, v sekunde bol tuhý. S veľkým povzdychom som ho pripútala k sedadlu a rozmýšľala, kedy sa tak približne zobudí.

Zozadu som si vzala kufor aj s kabelkou a s kľúčom v ruke som so zimomriavkami na chrbte vykročila k domu. Všade navôkol vládlo ticho, pretože tento dom bol dosť ďaleko od centra, čo bolo len dobré, nakoľko ináč si viem predstaviť, že už by tu boli všetky jednotky, aby ma zastrelili niekde z diaľky.

Akonáhle som zastala pred zadnými dverami do domu, došlo mi, že kľúče som ani nepotrebovala. Každopádne som tam len stála a zbierala v sebe odvahu, aby som bola schopná vstúpiť dovnútra a pustiť spomienky späť. Všetky roky, čo som ich potláčala... bolo mi to na nič. Teraz ich musím nechať prúdiť, lebo sú moja jediná zbraň. Do večera.

Rýchlym ťahom som otvorila dvere a vošla dovnútra. Snažila som sa nevnímať všetko okolo seba, aj keď to bolo nemožné. Všetko tu vyzeralo tak... akoby sa tu čas ani nepohol. Úplne všetko bolo tak ako v ten posledný deň.

Pokrútila som hlavou a zamierila cez kuchyňu, obývačku až do haly a odtiaľ po schodoch na poschodie. Chcela som ísť do svojej vtedajšej izby, no potrebovala som sa pozrieť na mamine veci, na jej šaty, nakoľko som ja nemala žiadne. Hoci predstava, že by sa zachovali nejaké jej osobné veci, bola tiež dosť absurdná.

Naraz som ale zastala, keď som zbadala pootvorené dvere do ich izby a vnútri sa mihol čísi tieň. Zhlboka som sa nadýchla, nechala kufor a všetko na chodbe, jedine som si potichu nabila zbraň.

Opatrne som otvorila dvere a pretiahla s dovnútra. Všade bolo čisto, posteľ ustlaná, na nej bola biela deka ako vo všetkých domoch, kde rodina zomrela a to ma donútilo vrátiť sa do chvíle, keď som rozšantene skákala po posteli. Veľmi pomaly a so skúmavým pohľadom som si to namierila doľava, kde mal byť šatník spolu s kúpeľňou.

„Hľadáš mňa?!“ ozvalo sa mi odrazu pri uchu a ja som sa v sekunde otočila aj s namierenou zbraňou.

No došlo mi, že som ju vôbec nemusela mať. Bola to len akási domáca.

„Kto ste?“ Prižmúrila na mňa oči.

Nad tým som sa len pousmiala. Fakt, že ma nespoznávala ma úplne vykoľajil. To sa totiž nestávalo. Nepoznala som nikoho, kto by nevedel moje meno ešte skôr, ako som sa predstavila.

„Jediná živá dedička tohto domu, dalo by sa povedať,“ odvetila som a nespúšťala prst zo spúšte.

„Acelynn?“ hlesla prekvapene a okamžite pustila svoju zbraň, ktorú držala, a skryla si ju do vrecka na zástere. Do očí sa jej natisli slzy, avšak ja som netušila, prečo vlastne.

„Kto ste vy?“ prižmúrila som oči a dávala si na ňu pozor. Predsa len ten, kto vyzerá nenápadne môže spôsobiť najviac škody.

„Nepamätáš si ma? Ja... bola som slúžka, keď si bola malá. Viem, že mám o pätnásť rokov viac, no tridsaťosmička nie je až taká zlá,“ pokývala plecami.

Na sekundu som zatvorila oči a aj keď som si chcela spomenúť, akosi mi to nešlo. Moje spomienky... nikdy som ich nechcela a to bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa im vyhýbala čo najviac sa dalo.

„Prepáčte, ale nie,“ pokrútila som hlavou.

Na chvíľu sa žena zatvárila sklesnuto, ale neskôr sa jej zelené oči už smiali a len nad tým mávla rukou.

„To je v poriadku. Verím ale, že si spomenieš. Po tom, čím si si prešla, drahá, sa ti ani nečudujem,“ hovorila bezstarostne a znova sa vrátila k svojej práci. Začala utierať prach na poličkách.

Nad tým som akurát tak pokrútila hlavou. Naozaj to robila celý jej život? Upratovala dom, do ktorého nikdy nikto nechodí?

„Prišla si sem kvôli tomu dnešnému plesu?“ zaujímalo ju.

„Ako o ňom viete?“ Nerozumela som  a prekrížila si ruky na prsiach. Ako je možné, že všetci ľudia vždy vedie viac ako ja?

„Veď je to jediná zaujímavá udalosť, ktorá sa u nás koná. Nenechala by som si ho predsa ujsť.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla, pretože už som mala ďalšiu várku otázok.

„Mimochodom, som Zara,“ predstavila sa, pustila utierku a prešla k šatníku. „Možno to bude znieť hlúpo, ale.. každý rok som dúfala, že sa vrátiš a konečne si tu!“

V hlave som mala totálny zmätok a nevedela som, čo robiť, alebo hovoriť. Bola som totálne mimo a preto som ju sledovala s prižmúrenými očami. No to meno... niečo mi hovorilo a moja myseľ sa sama začala vracať k spomienkam. Aspoň k tým lepším z nich.

Zara otvorila dvere od šatníka a vošla dovnútra, akoby presne vedela, čo hľadá.

„Acelynn, tak poď! Musíš toho do večera ešte veľa vyskúšať!“ zakričala za mnou a ja som ostala stáť v pozore.

Čože musím? A prečo? Ona vie, že sa chystám na ten ples?

Mechanicky som urobila pár krokov vpred do šatníka a nebola som schopná sa ani obzerať okolo seba. Jediné, čo ma zaujímalo bolo, čo tým tá ženská myslela! Všetko, čo robila, všetko, čo povedala... prišla mi podozrivá, aj keď som nemala žiaden dôvod ju takto obviňovať.

„Čo je toto všetko?“ vydýchla som prekvapene pri pohľade na toľko plesových šiat, až sa mi zatočila hlava.

Žena sa len začervenala a odvrátila odo mňa zrak.

„Vravela som, že som na teba čakala, Acelynn. Týchto šiat je tu celkom dosť, no všetky sú na dospelú ženu. Nikdy som totiž neverila, že by ťa sem priniesli tak skoro. Hoci to, že pred tebou všetko skrývali ma len usviedča v tom, že ti mali povedať pravdu o rodičoch...“

„Vy to viete?!“ Skočila som pred ňu aj pred šaty. Tie mi teraz boli úplne ukradnuté, aj keď som nejaké potrebovala.

„Jasné, kto by to nevedel?“ Kývla rukou, ale ako na mňa aj naďalej hľadela, došlo jej to a zahryzla si do pery. „Ja... Acelynn... prepáč, srdiečko....“

„To je v poriadku.“ Dvihla som ruku a vyšla zo šatníka. Potrebovala som si sadnúť a predýchať všetko, čo sa práve dialo. Prišlo mi to totiž úplne nesprávne toto. Ako je možné, že vždy všetci vedia všetko lepšie, ako ja?

Pretrela som si tvár a snažila sa udržať slzy na uzde. Hoci tieto neboli od smútku, no od zlosti. Mala som zlosť, že predo mnou všetko celý život schovávali, aj keď som sa dokázala nabúrať všade! Vlastne... oni schovávali všetko aj pred vládou! To znamená, že...

„Vyskúšaj si tieto.“ Usmiala sa na mňa Zara a do rúk mi vložila krásne červené šaty, ktoré boli skoro tak ohnivé, ako moje vlasy.

„Páni!“ Bolo jediné, čo som dokázala povedať, pretože ináč som na nich mohla aj oči nechať. Okamžite som teda vyskočila na nohy a obliekla si ich. Boli s jedným dlhým rukávom a druhý chýbal a vyzerali.. dokonalo. Nanešťastie... nie na mne. A to ma trocha sklamalo.

„Nič to.“ Pohladila ma žena po pleci a ja som sa až strhla.

 

„Zara, Zara... pozri, čo mám!“ vyskočila som natešene na gauč a nadvihla malé mačiatko v rukách.

Moja opatrovateľka len nadskočila od prekvapenia a zhíkla tak, až si musela priložiť ruku na ústa, aby bola schopná mlčať. Zreničky sa jej ale rozšírili strachom.

„Acelynn, kde si našla to mačiatko?“ zašepkala čo najtichšie, lebo sa bála, aby a to neprišli moji rodičia. Aj keď mne to bolo jedno. Nedám si svoju mačičku. Nikomu ju nedám!

„Ja... hrala som sa vonku a ona tam len stála a pozerala na mňa,“ bránila som sa.

Zara si povzdychla a prehrabla si svoje nádherne dlhé vlasy.

„Uvedomuješ si, že budem mať problém, ak ti ju nechám? Otec ti predsa zakázal hocaké zviera v dome...“

„Ale nezakázala ich mama,“ ozvalo sa odo dverí a ja som sa so strachom otočila.

„Mami?“ hlesla som a privinula si mačiatko ešte bližšie k sebe. „Ja ju chcem!“

Na tom sa len zasmiala a zelené oči si premerali mačku v mojom náručí. Pomaly podišla ku mne a nastavila dlane.

„Smiem, srdiečko?“ Nadvihla obočie a dobrovoľne alebo nasilu som jej ju musela dať. Čakala som všetko možné, no nie to, čo urobila. Privinula si ju k sebe a začala ju hladiť po chrbte.

„Je nádherná.“ Usmiala sa na mňa a ja som od radosti až poskočila.

„Ja viem. Aká iná by bola, keď som ju našla?“ Hrdo som vystrčila bradu a obe sa na tom zasmiali.

„Môžem si ju nechať, mami?“ dodala som ešte rýchlo, kým vyzerala spokojne.

„Tak dobre. Ale len pod podmienkou, že sa o ňu postaráš,“ súhlasila mama a vrátila mi moje prvé zvieratko.

„Bude o ňu postarané najlepšie, ako len môže byť!“ vyhlásila som sebavedomo.

 

Pokrútila som hlavou a vrátila sa do prítomnosti. Nasucho som nad touto spomienkou preglgla a nemala som ani poňatia, prečo mi nenapadla hneď, keď som zbadala Zaru.

„Ja... pamätám si vás,“ vydýchla som po chvíli a žena po mne hodila úsmev.

„Ja som vedela, že si spomenieš. Si predsa Whiteová a tí na nič nezabúdajú. Teda... aspoň nie dlhodobo,“ opravila sa a doniesla mi druhé šaty. „Tieto budú na vašu postavu určite ako uliate.“ Žmurkla a čakala, kedy sa do nich navlečiem. Aby som tejto žene spravila radosť, poslúchla som.

Mala pravdu. Naozaj vyzerali perfektne a krásne zvýrazňovali každú jednu krivku môjho tela. Veľký razporok sa tiahol od môjho pravého stehna až úplne dole a celé boli zladené do čierno-striebornej farby, vďaka čomu vyzerali tak luxusne.

Vrch bol robený podobne ako top, až na to, že z pravej čiernej farby mi siahal okolo krku hrubý pásik. Ten zas prebúdzal trochu rebélie v nich. Keď som to zhrnula, nemohla som ináč ako súhlasiť, že som si práve našla šaty na večer.

„Jediné, čo ešte potrebujem, je maska.“ Usmiala som sa tento raz ja a hneď prešla ku kabelke, v ktorej som mala hodený jednorazový sprej, ktorý mi dopomohol, aby moje vlasy boli vo chvíli čierne ako tá najčernejšia noc.

„Acelynn!“ zhíkla pri pohľade na mňa Zara. „Vyzeráš presne ako Isobel!“ Pri zmienke mojej mamy som si len spomenula na tie neskrotné čierne kučery, ktoré ona nosila hrdo na hlave. Síce jej prírodná farba bola oriešková, nikdy som si ju nedokázala predstaviť ináč, než s čiernymi vlasmi. Bola jednoducho všetkým, čím som chcela byť. Až kým mi Robert neotvoril oči. A kým mu ich nezatvorím ja.

Dnes.

Na plese.

Pred všetkými.

„Nie, nevyzerám ako mama.“ Pokrútila som automaticky hlavou a prešla k veľkému zrkadlu.

„Acelynn, samozrejme, že tak vyzeráš!“ Trvala na svojom domáca pani.

„Ja som lepšia.“ Bojovne som vystrčila bradu a dvihla si vlasy hore, keďže som s nimi ešte potrebovala urobiť poriadok. „Nie som ako mama. Ona bola... dala mi polovicu génov a život. Ale nič viac.“ Uvedomila som si odrazu a po chrbte mi až prebehol mráz z toho, s akým presvedčením som to povedala.

Zara si len povzdychla a podišla bližšie, aby mi urobila vlasy.

„Teraz na to nemysli, srdiečko, dobre?“ Pokúsila sa o úsmev. Bezúspešne. „Je potrebné, aby si sa sústredila na večer. Musíš sa nejako nepozorovane dostať dovnútra haly...“

„Prečo nepozorovane?!“ Nadvihla som obočie a pozrela v zrkadle na Zaru. „Neprišla som sem, aby som sa zakrádala. Na formálnom večierku, kde sú aj iné krajiny, mi nemôžu nič urobiť! Pre svet som stále najbohatšia a najvýznamnejšia osoba! A s ňou si je neradno zahrávať.“

 

***

 

Dvere sa mi otvorili a ja som opatrne vystrčila jednu nohu z luxusnej limuzíny, ktorú sa Zare podarilo - netuším akým zázrakom - zaobstarať. Podozrivá alebo nie... táto žena pre mňa toho urobila viac za pár hodín, ako niektorí ľudia za celý môj život.

„Dobrý večer,“ pozdravil ma muž, ktorý mi pomohol vystúpiť a vôbec ma nespoznal. Ja som len nezaujato kývla hlavou a jedným rýchlim pohľadom som si premerala tú obrovskú budovu predo mnou. Veľké dvojkrídlové dvere zo začiatku dvadsiateho-prvého storočia akosi príliš vyčnievali, keď som zvážila fakt, že tá budova mohla byť ešte z čias renesancie. Ale to vôbec nevadilo. Teda... aspoň ostatným nie. Tí predsa nečítali knihy, čo ja. Alebo áno a tvárili sa, že nič nevadí.

Nakoniec som ale vyšla po prvých piatich schodoch a vošla dovnútra obrovskej haly, v ktorej viseli zlaté lustre a všetko bolo zladené do zlato-červenej farby. Bolo to nádherné.

Prešla som ďalej, vybehla po ďalších schodoch a potom som zastala pri pohľade na hlavnú miestnosť, kde sa to konalo. Dych sa mi zasekol v krku.

Nájsť tu niekde Roberta bude boj, pretože už len podľa odhadu tu mohlo byť okolo päťsto ľudí.

No skvelé!

„Acelynn? Acelynn, počujete ma?“ ozvalo sa odniekiaľ a mne hneď došlo, že ten prístroj neprestal fungovať. Táto jedna veci bola aj vode odolná.

„Profesor?“ zamrmlala som čo najtichšie, aby ma nikto nepočul.

Tváriac sa, akoby nič som zišla do sály a prepchala sa pomedzi prvých ľudí. Všetci mi zdravili, hoci som pochybovala, že ma poznali.

„Som rád, že sa mi podarilo nadviazať kontakt. Nemyslel som, že ten čip je až taký dobrý.“ Na chvíľu prestal, lebo si musel odkašľať a to som už mala na mysli iné veci.

„Ako je na tom Ryan? Prežil to?“

„Áno. Vlastne... teraz by mal ešte spať, myslím,“ vysvetlil mi prosto.

„Až tak dlho to účinkuje?“ začudovala som sa.

„Nie, je na infúziách.“

Ja som len vytrieštila oči a musela som dať hlavu dole, ináč by asi každý videl moje rozhorčenie.

„Čože?! Vy... vy ho držíte zdrogovaného?!“ vyletela som na neho.

„Vždy je to nevinnejšie, ako bodnúť ho do chrbta,“ bránil sa a to som mu len musela dať za pravdu. Aj keď som nechcela.

„Na toto teraz nemám čas!“ zasipela som. „Hlavne ho tak udržte...“

„Acelynn...“ zamrmlal niekto moje meno a hneď som sa vystrela. Okolo mňa ale nikto nebol.

„Acelynn... kde si?!“ Počula som to znova.

„Čo tu robíš? Ako si sa...“ hlesol profesor a mne pomaly začínali veci do seba pekne zapadať.

Podľa všetkého tie infúzie nezabrali tak, ako si Victor predstavoval. Predsa len, Ryan je jeho brat. Očividne sa musel prebrať a nabrať dosť sily vybrať si to von z tela. To by predsa zvládol. Ak bol vojak, museli byť vycvičení aj na to, že ich môžu držať v zajatí.

„Ja nie som ten, čo má problém, ale...“

„Ryan, mlč!“ Rozkašľal sa profesor a ja som nebola schopná dobre počuť.

„Počkať, čo sa deje?“ šepkala som, aj keď som mala chuť vrieskať.

„Povedz jej to, Vic,“ vyzval ho doktor.

„Nie, zmĺkni!“

Snažila som sa zhlboka dýchať, ale môj tep sa nebezpečne zrýchľoval a mala som pocit, že mi srdce o chvíľu vyskočí z hrude.

„Ak jej to nepovieš ty, tak ja s radosťou..“

„Nie!“ protestoval on okamžite a začal niečo ťukať do klávesnice. Asi sa snažil o prerušenie signálu medzi nami.

„S Victorom sa niečo deje!“ vyhŕkol Ryan a ja som zatajila dych. Nemusel to popierať, pretože jeho kašeľ ma len usvedčil, že doktor vraví pravdu.

„Očividne ide o to USB... na ruke má popáleninu a okolo toho sa začína celý vyhadzovať vyrážkami...“ Pred očami sa mi vabvila spomienka na to, ako som sa zobudila pri Victorovi a keď odchádzal, kryl si ruku. Odtiahol ju príliš rýchlo na to, aby bola v poriadku. Už vtedy musel byť ranený. 

„Zabijem Roberta,“ prisľúbila som a narovnala sa.

Našťastie... dlho som ho hľadať nemusela.

Práve vyšiel na pódium a chystal sa vysloviť svoju slávnostnú reč. 

 


Ďalšia sa bude volať: Spoločný cieľ

A môžeme sa tešiť na pár známych tvárí, možno aj na akciu a samozrejme, na doktorov v akcii. Síce len cez slúchadlo. :) 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 21. časť:

8. Perla přispěvatel
16.03.2014 [16:22]

PerlaKitty: Tak ono ani tak nejde o ruku ako o to, že sa to postupne rozširuje.

7. Kitty
16.03.2014 [16:16]

No konečne po dlhom čase som sa k tomu dostala :) Chuďa Victor som zvedavá čo má s rukou dúfam, že nič vážne .

6. Perla přispěvatel
15.03.2014 [23:28]

PerlaSpiderV: Tak to s tou Ryanovou časťou... môj názor vieš, takže dosť pochybujem, že by som ju dala, snáď keď tak ako nejaký menší dodatok, ak by bol záujem, ale ináč fakt neviem.

5. Ajka
15.03.2014 [17:41]

Ozaj kedy pridáš na svoj druhý blog dalšiu časť Lie for win Bleeding heart. Odpíš mi prosím. P.S.A nenapíšeš pokračovanie jednorázovky o Philipovi. Odpíš mi prosím. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.03.2014 [17:56]

Chudáčik Victor... len dúfam, že sa nejako vylieči a Acelynn s Ryanom na niečo prídu, aby mu pomohli.
Keď už tam nie je Ryan osobne, tak aspoň cez ten čip. Ako som ti už hovorila, bola by som rada, keby si dala aj Ryanov pohľad. Bola by som zvedavá na jeho myšlienkové pochody a ako to všetko prežíva.
Inak, je to úžasné ako vždy.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Btw... Už som aj hlasovala hej Emoticon

3. Perla přispěvatel
09.03.2014 [17:13]

PerlaMillie, tak pri predstavem, že by sa na Aljaške ocitla táto trojka... to by bolo asi nebezpečné. Emoticon A to s tým čipom... dúfala som, že ste na to zabudli a očividne sa mi to aj podarilo. Ono tento čip je zvláštne robený, ale to ešte bude vysvetlené, takže neskôr. A pokračovanie... povedzme, že bude nasledovať veľký rozruch. Emoticon

mima33: Myslím, že ho už asi viacerí upodozrievali, takže v pohode. Emoticon

2. mima33 admin
09.03.2014 [16:40]

mima33Na ten čip som zabudla a teší ma len, že nie som jediná. Ale som rada, že ho má, lebo sa aspoň môže kontaktovať s Ryanom.
S Victorom niečo je? Nechcem, aby sa mu niečo stalo! Síce som ho už upodozrievala, že aj on ide v tom "sprisahaní" proti Acelynn, ale aj tak som si ho istým spôsobom obľúbila Emoticon
Teším sa na ďalšou, som zvedavá, ako to dopadne Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
09.03.2014 [15:51]

MillieFarglotNo čo ti na to povedať? Stále si myslím, že by bolo fajn, keby tam s ňou bol aj Ryan, aj keď teraz, keďže Victor ranený, je to asi najlepšie tak, ako to je. No... mali ísť všetci traja! Emoticon
Ten čip mala stále v uchu? Sranda. Emoticon
Tak som zvedavá, ako to bude pokračovať. Pretože si to uťala v tom najlepšom, pochopiteľne. Emoticon Predpokladám, že sa ho bude snažiť spacifikovať pred všetkými ľuďmi.
Kapitola úžasná! Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!