OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 20. časť

06.03.2014 (12:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 739×

Časť dvadsiata

Ocitla som sa pritisnutá na stene a rukou mi mieril na srdce.

„Bum. Zabil by som ťa.“ Smial sa Ryan, ktorý si z toho nič nerobil a ja som sa len durdila, ako je možné, že nikto ma nikdy neporazil. Až on. A hneď viackrát za sebou. To nebolo možné. Nemohlo.

„Podvádzal si!“ obvinila som ho a odtlačila ho od seba. Prehrabla som si spotené vlasy a utrela si čelo. Zatiaľ čo sa on otočil, ja som chcela zaútočiť. V tichosti, so všetkou gracióznosťou, ktorú som v sebe mala.

No jasné, že mi to bolo na nič. V sekunde sa otočil, chytil mi ruku a chcel mi ju vykrútiť. Ja som sa len napriahla a hlavou ho udrela do nosa. Samozrejme, že ma pustil a zapotácal sa dozadu. Medzitým som si vzala prvé, čo mi prišlo pod ruku a zaútočila som. Bolo niečo ako nožík až na to, že bol len pre divadelných hercov, ktorí sa zabíjali. A to ho robilo neškodným, ale dobrým na tréning.

Okamžite som ho chcela bodnúť, avšak Ryan urobil kotúľ dopredu a hneď sa ocitol odo mňa ďalej. Schytil do ruky lano a tak sme stáli obaja oproti sebe, hľadiac na seba a čakajúc, kto zaútočí ako prvý.

„Tak poď,“ vyzval ma a ja som len prižmúrila oči.

„Starým dávam prednosť,“ podpichla som ho. Ryan si odkašľal a oblizol pery, aby nebolo vidieť jeho menší úškrn.

„Ja zas dámam.... hoci... máš pravdu. Žiadna tu nie je,“ vrátil mi to a čakal, že ma naštve.

No to sa sakramentsky zmýlil. Niečo také bolo viac ako predvídateľné a ja som odmietala urobiť čo i len jednu ďalšiu chybičku. Nemohla som si ju dovoliť. Musela som byť sto percentná.

„Ja sa na jednu pozerám,“ oponovala som mu so spokojným úsmevom na tvári a prekríženými rukami na prsiach.

Stačila jedna takáto veta a on hneď vyskočil. Ako som predpokladala. Vybehol oproti mne a zaútočil. Ja som sa mu šikovne vyhla a urobila som dva kroky doprava, aby som mohla zaútočiť na jeho nechránenú zadnú časť. Ako náhle som sa po ňom zahnala s nožom, urobil nečakanú a dosť rýchlu otočku, vďaka čomu som stratila rovnováhu, chytil mi jednu ruku a bez problémov mi ju zviazal za chrbtom.

„Asi som vyhral,“ zasmial sa tlmene. „Znova.“

Ja som sa len naštvane mykla a keď to nemalo žiaden účinok, celou silou som mu stúpila na nohu.

„Tak to teda nie!“ najedovala som sa a nejako som sa dostala z jeho zovretia. Samozrejme, ruky som mala zviazané za chrbtom.

„Odviaž ma a pôjdeme ešte poslednýkrát,“ navrhla som.

„Nie,“ pokrútil on hlavou. „Predstav si, že ťa dostali a ty sa snažíš ujsť. Nie vždy budeš mať k dispozícii ruky, tak sa snaž vymyslieť niečo iné. Máš predsa veľa iných možností.“

Na chvíľu som sa zahľadela do stropu, avšak nič mi nenapadalo. Ako mám proti nemu bojovať len tak? Bez všetkého? Veď to je priam nemožné!

„Veď nemám ani topánky na opätku! To sa predsa nedá!“ protestovala som.

„Tak si predstav, že ti ich vyzul nejaký fetišista...“ zaimprovizoval a ja som vybuchla do smiechu. Nebola som schopná počuť, čo ďalšie mi začal kázať, nakoľko som bola až príliš ponorená do smiechu. Predstava, že niekto, kto ma chce zabiť fetuje topánky...

„Kde si prišiel k tejto hláške, prosím ťa?“ spýtala som sa, keď som už dokázala dýchať.

On ale nevyzeral, že by mal chuť na žarty. A preto som nad ním len pretočila očami a bez ďalších slov som zaútočila. Chcela som ho kopnúť, až na to, že ma chytil za lítko a prehodil cez seba. Ten ma teda nešetril, keď išlo o útok. A to som mu ešte ani nepovedala, že na Aljašku pôjdem sama. Keby sa to dozvedel, ani by mi nepomáhal s tréningom. Hoci... kto hovorí, že sa to musí dozvedieť?

Pristala som na tvrdej zemi, ale nehodlala som ostať ležať, kým mi nepovie, že znova zvíťazil. To teda nie! Už viac nezvíťazí ani raz! Ja som víťaz! Ja!

Odrazila som sa od zeme a vyskočila na rovné nohy. Toto doktor nečakal a preto som ho úspešne kopla, až sa zapotácal.

„Nahnevala si sa?“ Nadvihol obočie a ja som znova zaútočila. Omnoho intenzívnejšie.

„Že váhaš!“ precedila som pomedzi zaťaté zuby a kopla ho pod koleno pätou, aby to zabolelo viac.

Ryan klesol na jedno koleno a tak som zaútočila ešte na to druhé. To ma ale chytil za nohu a nepustil ma.

„Čo urobíš teraz?“ zaujímalo ho.

Ja som len priskočila k nemu a sadla mu na jedno koleno. Perami som našla tie jeho a prisala sa k nim. Ryan ostal úplne prekvapený, až ma hneď pustil a pridržal si ma pri tvári. Nad tým som sa usmiala a v sekunde som sa odtiahla tak, aby som ho mohla znova udrieť. A podarilo sa mi to.

Dostala som ho na chrbát a ja som sa postavila.

„Nech sa páči, doktor. Vyhrala som.“ Neubránila som sa sarkazmu a víťazoslávnemu úsmevu.

On len naďalej ležal na zemi a vyjavene hľadel do stropu. Akoby... akoby to bol ten najväčší podfuk. Nakoniec len potriasol hlavou a vyskočil na nohy.

„Toto bol podvod, Acelynn. Takto na mňa zaútočiť. Ktorý muž by sa zachoval inak?“ Položil mi otázku.

Do líc mi stúpla červeň.

„O jednom viem, ale ty ním nie si. Musím však povedať, že si s o to koledoval. Sám si hovoril, že mám aj iné možnosti...“

„Nemyslel som tým bozkávať sa s nepriateľom.“ Skočil mi do reči.

Pokrčila som nevinne plecami. „Každý robí, ako vie.“

„Všimol som si,“ poznamenal a ja som sa mu otočila chrbtom, aby ma už rozviazal. Podišiel ku mne a za pár sekúnd to bolo.

„No a teraz mi vysvetli, ako to súvisí s tým, o čo som ťa žiadala,“ pripomenula som mu to, ako som ho poprosila, nech ma naučí zabíjať. Ak chcem uspieť, musím to vedieť. A zatiaľ... nedokázala by som to. A pritom chcem. Nechcem cítiť ľútosť, nenávisť voči sebe samej... chcem byť v tom ako vojak. Dokázať vziať život, ak to je nevyhnutné. Čo v mojom prípade bude.

„Pozri, Acelynn...“ Odmlčal a zahľadel sa do zeme. „Nemôžem ťa to naučiť. To sa proste nedá. A aj keby áno, tak nechcem, aby si zabíjala. Táto cesta, ktorú si našla, je lepšia...“ Keď si všimol, ako sa môj pohľad mení a ja začínam chytať zlosť a cítiť sa podrazene, rýchlo pokračoval:

„Ani ja som sa to nenaučil. Keď som prvýkrát zabil... bolo to... hrozné. Príšerné, neopísateľné! Asi celý ďalší mesiac som mal nočné mory, v ktorých ma prenasledoval ten vojak. Bol totiž z mojej základne a keď som vystrelil na jedného vzbúrenca, on tam jednoducho vletel. Takže to nebolo úmyselné. No na veci to nič nemenilo. Vídal som ho v snoch. Bol to môj kamarát... ale potom... prišla ďalšia vražda. A tak znova. Po čase som to vnímal už len ako prácu. Zabíjal som ľudí a bol som v tom dobrý. Išlo mi len o to, koľko mi vláda zaplatila. Emócie boli nepodstatné. Aj keď som tam spoznal mužov, ktorí ma pokladali za kamaráta, ja som to bral pracovne. Nikdy som si totiž nemohol byť istý, či to nie sú špióni...“

Opatrne som podišla k nemu a chytila ho za líce.

„Šššt... nemusíš mi to hovoriť,“ zašepkala som a v duchu som si nadávala za to, aká som bola sprostá.

„To je dobré. Mala by si to vedieť. Najmä ak spolu pôjdeme na Aljašku.“

No a boli sme tam, kde som sa dostať nechcela. Pri téme, ktorú som s nim nechcela ani rozoberať.

„Nemyslím si, že by ma to odstrašilo byť s tebou,“ pousmiala som sa jemne, hoci som narážala len na naše chvíľky tu, nie tam. Lebo také nebudú. On nepôjde.

Ak mám bojovať, budem. No budem sama. Neohrozím ani profesora, ani jeho. Ale kým nepôjdem preč, nepoviem mu to. A keď odídem... pre neho už bude neskoro. Nebude môcť prísť za mnou, lebo nebude mať ako. Jedine, že by sa chcel vrátiť naspäť v sprievode vlády.

„Tak či onak... vražda si na tebe vypýta daň. A preto nechcem, aby si ty, taká čistá...“ Pohladil ma po líci. „Taká nevinná... nechcem, aby si si tým prešla.“

Na tom som sa len schuti zasmiala.

„Ja som podľa teba nevinná?“ Nadvihla som spýtavo obočie. „Zabila som rodičov, Ryan...“

„Nie ty, ale niekto z hora! Ty si to určite nebola!“ Hneď protestoval.

„Hovor si čo chceš, ale bola som to ja,“ šepla som potichu. „A okrem toho, skoro si kvôli mne zomrel ty, potom Victor... keby som ťa nemala, určite by zomrel! A potom... ešte som obvinila Katherine z toho, že je na čele toho všetkého ani neviem prečo a potom....“

„Radšej prestaň, dobre?“ Dvihol mi bradu a donútil ma pozrieť mu priamo do očí. Do tých krásnych modrých očí, v ktorých som sa úplne strácala a pripadala som si, akoby boli nekonečné.

„Keby som sa obviňoval takto z vecí, ktoré som v živote pokazil, asi by som tu dneska nestál. Tak radšej sa vzchop, lebo to, čo ešte len príde.... bude veľké. A kruté. Hlavne kruté. Podľa Victora ešte len teraz začnú ľudia umierať.“

Prižmúrila som nechápavo oči a čakala na pokračovanie. Ryan si to, samozrejme, okamžite všimol a vzdychol si. Očividne mi toto nechcel povedať.

„Keďže sa za teba teraz postavili prví ľudia v našom meste a správy sa šíria všade, čo myslíš, ako dlho potrvá, než si získaš celé davy? Mestá sa postavia proti svojim mocným, zvrhnú ministrov, potom príde na rad celý výbor a nakoniec? Bude nútené dať do vedenia niekoho, kto bude bojovať zubami nechtami za ľudí. A to si ty, Acelynn.“ Usmial sa tak, akoby tomu skutočne veril. „V tomto má Victor moju plnú podporu, pretože si myslím to isté.“

„Nie, Ryan. Zadrž! Ja... také niečo sa nikdy nepodarí.“

Nápad, ktorý oni dvaja dostali, bol príliš nereálny. Bolo to skôr bláznovstvo, ako skutočný plán, ktorý by mohol vyjsť. A to som pritom bola dosť veľký realista a snažila som sa veci vidieť z pohľadu, že to nejako prežijem. No s ľuďmi, ktorí mi odrazu veria, je to ťažšie. Budem musieť prísť na spôsob, ako ich ochrániť. Ako sa posnažiť, aby žili.

Avšak predstava, že ma nasledujú ľudia, ktorí mi veria... ktorí veria vo mňa... v mysli to vyzeralo nádherne.

„Myslím, že by som sa teraz mala sústrediť najmä na ten ples a až potom na niečo iné.“ Snažila som sa uzavrieť našu konverzáciu, pretože ak by som ho počúvala ešte chvíľu, možno by som mu aj uverila, že môžem zachrániť všetkých. A to bolo klamstvo.

Nedokážem predsa zachrániť ani seba. Tak akoby som mohla pomôcť iným? Iba by ich zabili so mnou.

Zobrala som si do rúk vodu a vyšla som z telocvične, ale nešla som ďaleko. Len k bazénu. Potrebovala som si precvičiť aj tieto schopnosti. Ryanovi som dala viac ako dosť najavo, že potrebujem chvíľku osamote a preto ma len potešilo, že on zamieril na presne opačný koniec. Asi sa chcel ísť zbaliť alebo čo. No ja som aj tak už bola rozhodnutá o tom, čo sa stane.

Nikam nepôjde. Jedine cez moju mŕtvolu.

Vyzliekla som zo seba tepláky a vyšla až hore na skokanský mostík. Najprv som sa ale zadívala na celú dĺžku bazénu a rozmýšľala, koľko by mi to trvalo, ak by som skočila do rieky.

„Teplota vody?!“ ozvala som sa do priestoru, očakávajúc skorú odpoveď.

„Slečna Whiteová....“ začal prístroj, „momentálna teplota vody... tridsať stupňov celzia. Želáte si to zmeniť?“

Aká môže byť teplota v rieke na Aljaške?

„Áno, chcem zmeniť teplotu len na dvadsaťpäť stupňov,“ oznámila som a bolo mi jasné, že tento prístroj je asi jediný, kto mi nebude odvrávať. Avšak nakoľko taká zmena nenastane sama od seba, mala som ešte čas, aby som sa predtým trocha namočila, aby to pre telo nebol šok. Hoci ak budem niekde tam, určite sa predtým nenamočím.

„Teplota vody zmenená. Momentálna teplota vody... dvadsaťpäť stupňov celzia. Prajem príjemné kúpanie, slečna Whiteová.“

Síce som nikdy nechápala, ako na niečo také dokonalé mohol môj otec prísť, teraz mi to len pripomenulo, že oni robili všetko len kvôli práci a aby som žila tak, ako chceli oni. No ja som bola iná. Mohla som byť považovaná za mrchu, za ľahostajnú... ale za posledných pár týždňov som si prešla veľa vecami. Zmenami a hlavne rôznymi emóciami. Včera som sa chcela nechať zabiť a teraz sa chystám bojovať za celý svet! Asi nie som normálna!

Postavila som sa na mostík a so všetkou silou sa od neho odrazila. Skočila som do studenej vody a hoci mi bola okamžite zima, začala som plávať. Zhlboka som sa nadýchla a plávala pod vodou celý čas. Netrvalo mi dlho, než som preplávala celú dĺžku a na konci som sa nadýchla.

Celé telo sa mi triaslo, avšak ja som to potrebovala. Preto som šla naspäť a snažila sa čo najdlhšie zadržať dych. Došlo mi, že to mi ide a hrdo som sa sama pre seba usmiala.

„Chcem zmeniť teplotu vody na dvadsaťosem stupňov celzia,“ ozval sa cudzí hlas odo dverí a hneď som sa za ním otočila.

„Profesor!“ oborila som sa na neho.

„Dobý deň, Victor. Plním rozkaz. Momentálna teploty vody... dvadsaťosem stupňov celzia,“ povedal prístroj po chvíli.

Brunet sa len spokojne usmial a prešiel za pomoci vozíka bližšie ku mne.

„Čo tu robíte?“ Nedalo mi nespýtať sa.

„Videl som Ryana cestou, ako sa šiel zbaliť. To ma privádza k úvahe, že asi ide s vami...“

„Nie!“ zabrzdila som ho okamžite a výstražne dvihla jeden palec.

Narýchlo som sa ešte poobzerala, či nie je niekde po blízku. Musela som mať istotu.

„Nikam so mnou nejde. Nedovolím mu to. Nechcem ho ohroziť.“

„Chápem,“ prikývol súhlasne. „Ako môžem pomôcť ja?“

Zahryzla som si do pery a hoci som veľmi nechcela a tá predstava sa mi vôbec nepáčila, musela som to urobiť.

„Myslím, že vás budem potrebovať. Alebo lepšie povedané... jednu malú vec, ktorú viete vy najlepšie, kde mám.“ Sprisahanecky som sa usmiala a profesorovi netrvalo dlho, než prišiel na to, na čo myslím.

„Ste si istá, že to bude fungovať?“ kontroloval mi.

Nad tým som len sebavedomo prikývla.

„Poznám spôsob, ako nič nevytuší.“

Nakoľko bolo potrebné pohnúť si, okamžite som vyšla z bazénu a vybrala som sa hore osprchovať a pobaliť si. Medzitým šiel profesor hľadať to, o čo som ho požiadala. V duchu som si síce neraz vynadala, že to, čo chcem urobiť by som nemala... avšak nemala som na výber. On by ma nenechal ísť. Nie je ako profesor. Hoci on sa chová nevyspytateľne, vo väčšine a nikdy neviem, čo od neho očakávať. Ale ani raz som nepochybovala o tom, že mi dovolí robiť rozhodnutia, ktoré budú nebezpečné.

U Ryana zas viem, že ma nenechá. Chce ma chrániť, aj keď nemôže. Aj keď ma ani poriadne nepozná.

Vlasy som si poriadne vysušila a napadlo mi, že keď pôjdem tam, budem potrebovať nejaké prestrojenie. A k tomu aj plesové šaty predsa. No kde ich ale zoženiem? Prečo som nemyslela na to, do šľaka?!

Zbehla som ešte za profesorom pozrieť sa, ako na tom je. On už mal to, čo som po ňom chcela.

„Dúfam, že viete, čo robíte,“ uisťoval sa. Ja som si to od neho rýchlo vzala a strčila do zadného vrecka na nohaviciach.

„Nebojte sa. Viem, že to zaberie.“ Vysmiato som na neho žmurkla. „Ostane tu s vami. A na vás bude, aby ste ho aj udržali. Pre mňa za mňa ho aj priviažte k posteli, ak to bude nutné! No nechcem sa ho zajtra vidieť pred dverami môjho úkrytu.“

„Nebojte sa, Acelynn. Určite vám nikto neprekazí plány. Urobím, čo budem môcť a stále vás budem sledovať. Keby niečo hrozilo, utekajte. Zabudnite na to, prečo tam idete, len sa zachráňte....“ Vtom, akoby si na niečo spomenul, sa mi otočil chrbtom  prešiel k stolu. Schytil z neho peňaženku a podal mi ju.

„Ja jednu peňaženku mám a peniaze v nej tiež,“ prižmúrila som nechápavo oči.

„Ale tu máte aj nové doklady,“ doložil namiesto mňa.

Keď som ju otvorila  a pozrela sa dovnútra... mal pravdu. Znova som sa volala ináč a mala som všetko.

„Má cenu pýtať sa ako?“ Naklonila som hlavu nabok.

„Asi ani nie,“ usmial sa na mňa.

„Tak fajn,“ vzdychla som porazenecky. „Idem hore a keď za pár minút prídem, nech mám pripravené auto. Na moje súkromné letisko budem musieť ísť čo najskôr. Snáď mi nezbavili všetky triskáče,“ dúfala som.

„Snáď viete riadiť aspoň lietadlo,“ modlil sa Victor.

„Čudovali by ste sa, čo všetko viem,“ vystrčila som bojovne bradu a otočila sa na opätku. Do izby som vybehla rýchlo a hodila som peňaženku do kabelky, ktorú som položila na kufor. A ako som očakávala, netrvalo ani päť minút, než mi na dvere zaklopal Ryan. 

„Už si zbalená?“ zaujímalo ho hneď, ako vošiel dovnútra. Prešiel ku mne a zadíval sa na kufor, ktorý ležal na mojej posteli.

„Áno, už konečne hej,“ prikývla som a dala ho spolu s kabelkou na zem.

Odrazu som sa cítila nervózna. Ale úplne. Srdce mi začalo splašene biť a aj keď som sa to snažila kontrolovať, nešlo mi to.

„Deje sa niečo?“ Nadvihol Ryan spýtavo obočie a ja som len mávla rukou.

„Nie, ja len...“ Odbočila som pohľadom, aby som pritiahla väčšiu pozornosť. „Bojím sa, vieš?“ Nesmelo som mu pozrela do očí. On mi to žral aj s navyjákom. A hoci sa mi to nepáčilo, vedela som, že je to jediná možnosť.

„Nemáš sa čoho báť.“ Jeho ruka vystrelila ku mne a začal ma hladiť po tvári. „Kým som s tebou, nikto na teba nesiahne,“ sľúbil mi.

Nasucho som preglgla a postavila som sa na špičky. Jemne, veľmi jemne, aby nič netušil, som sa svojimi perami obtrela o tie jeho a potom som sa odtiahla a čakala na reakciu. Netušila som totiž, čo spraví.

On ale na nič nečakal a pritiahol si ma k sebe. Musela som sa naširoko usmiať a bola som to ja, ktorá ho pobozkala ako prvá. Rukami som mu zašla do vlasov a nechcela som ho pustiť. Nejako som sa vytočila tak, že sme obaja padli na posteľ. Ja som ale našťastie ležala na ňom.

Rukami mi začal prechádzať po chrbte a úplne splynul s mojimi perami. Došlo mi, že to je moja chvíľa, aj keď som po ňom tak túžila. Predsa len, nakoľko som nebola s nikým, toto vo mne vyvolávalo pokušenie, ktorému sa len ťažko odoláva. Avšak ja som musela. Ešte raz som ho vášnivo pobozkala, on mi jazykom vkĺzol do úst a potom...

Rýchlo som rukou zašla do svojho vrecka a vytiahla z nej striekačku so sedatívami od Victora. V sekunde som mu ju pichla do ramena a ani on nestihol tak rýchle zareagovať.

„Acelynn.... čo to...“ Vytrieštil na mňa ospalo oči.

„Nemôžeš ísť so mnou, Ryan. Nikdy som nemala v úmysle ísť s tebou na Aljašku,“ priznala som sa smutne a pri jeho pohľade som sa cítila úplne previnilo.

Poslednýkrát som sa k nemu sklonila a roztrasenými perami mu venovala posledný bozk.

„Ale ja sa vrátim,“ šepla som, keď som sa odkláňala preč. Ryan bol za tú dobu tuhý.

Aj keď som sa mala cítiť ako víťaz, pripadala som si ako porazený. Bude naštvaný, to mi bolo jasné. Bude ma nenávidieť?

Nakoniec som len pokrútila hlavou, zliezla z neho a zobrala si všetky veci. Musela som ísť. A ponáhľať sa. Aj tak som to najťažšie ešte len mala pred sebou. Teraz som sa len zahrievala.

„Typujem, že lepšie auto som už celé v ponuke nemala, však?“ Chcela som vedieť pri pohľade na obyčajné BMV.

„No prosím, veď je to dobré auto!“ bránil ho Victor. „A na viac... s ním aspoň trocha viac splyniete, pretože pochybujem, že vaša jazda bude ukážková.“

Naklonila som hlavu nabok a kyslo sa na neho usmiala.

„Ako ma len vy poznáte, profesor,“ zažmurkala som.

„Veď to,“ vzdychol si.

„Nebojte sa.“ Mávla som nad tým rukou a naskladala si veci do kufra. Kľúče mi Victor dal a keď som nastúpila do auta, ešte poslednýkrát som sa zadívala do krásnych profesorových očí rozmýšľajúc, ako je možné, že sa nedokáže preniesť cez to, čo sa stalo s Ryanom.

Možnože im moja absencia pomôže. A možno... že sa navzájom pozabíjajú.

Prestaň, Acelynn! Nemysli hneď na najhoršie! okríkla som sa. 

Neverím tomu, že oslavujeme druhé guľatiny! Veľmi pekne by som chcela poďakovať Vám všetkým, ktorí to čítate, pretože nebyť vás, vášho nakopávania, vašej podpory by som to určite nenapísala tak rýchlo, ako s vami. 

Ďalšia časť sa bude volať: Panstvo 

Nuž a čo vám povedať, aby ste sa naladili na pokračovanie? Asi len toľko, že Acelynn sa podarí odísť z USA a čaká ju stretnutie aj so starými známymi. No len či to bude dobré stretnutie... 

No ale nakoniec ešte jedna otázočka. Aký máte názor na Victora alebo Ryana?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 20. časť: