OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 7. part

19.07.2013 (07:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1061×

7. part

Ty jo!!! To je sila, ten chalan mi hrá na city takou intenzitou, že sa zadúšam. Ako sa toto môže skončiť??

„Takže, vážení, pán doktor nás čaká v nemocnici. Ivica, musíme za ním. Odpadla si mi pred očami, to nie je sranda. Môžeš vstať?“ 

Barbi vkráčala dnu a je rozhodnuté. Túto vetu som dnes nechcela počuť.

Zvyšok je rýchly, Barbi ukočíruje aj celý pluk bez problémov.

Je ďaleko po polnoci, pozerám z okna Henryho auta, naberáme smer nemocnica, Barbi reční v jednom kuse o nevyhnutnosti vyšetrenia a sledovania môjho stavu. 

Vnímam len ruku Luka, čo mi máva na pozdrav a stráca sa za prvou zákrutou. 

Henry znepokojený mojim stavom, ženie auto mestom ako šialený.

Hlava ma ukrutne bolí a mám pocit, že Henrymu pribudne v aute obsah môjho žalúdka... čoskoro. 

Fuj. 

Bojujem s nevoľnosťou, musím vydržať, ešte kúsok... príjazd pre urgentné prípady je vysvietený ako obchodný dom. Henry drzo zaparkuje takmer vo vchode, vyskočí z auta, pomáha mi na nohy. 

„Pusti, ja musím...“ 

Stihnem sa mu ešte vytrhnúť, pobehnem pár krokov na trávnik a môj dávivý reflex sa predviedol v plnej kráse. Zviezla som sa na kolená, napína ma znova a znova, bolesť hlavy je už takmer v nevydržaniu. 

Barbi ma podopiera. 

„Ivica, vracanie a bolesť hlavy je typický príznak pri otrase mozgu, alebo krvácaní do hlavy. Vyšetria ťa a požiadame o lieky proti bolesti. Vydrž, prosím ťa.“ 

„Hmm, díky, som rada, že si so mnou.“

Henry podáva vreckovky, nervózne funí, ničím ho. Moje trápenie mu berie pokoj, vháňa vrásky na čelo.

Do temnej noci osvetlenej len vchodom do budovy sa ozve výsmešný ženský hlas: „Pozrite na ňu! Opitá ako čík, nevládze stáť na nohách, zanešvárila nám tu trávnik a chce aj do nemocnice! Neslop toľko, nebude ti zle! Na záchytku s ňou! Alebo si zdrogovaná na šrot?!“

Pomenšia ženská postava stojí na vrchole bočného schodiska, slabo osvetlená, snáď sa chystá zísť až ku mne a spravodlivo mi nakopať  ciferník... keď už som taká nadrbaná, našľahaná.

Neverím vlastným ušiam! Čo je to za plytkú osobu, že dokáže takto nespravodlivo odsúdiť človeka, krivo obviniť a vykričať do nočného sveta, priamo pod oblokmi svätého stánku zdravia? Bolestne nemo, v úžase zíram raz na vreštiacu kreatúru, raz na Barbi. Mám sa brániť?

Do Henryho pichlo sto šidiel, cukol sebou: „Zavrite chrapač, madam! Ste pod oknami nemocnice a ticho lieči! “ Zhúkol s jasným varovaním v podtexte.

„Vážne? Tak čo potom ziapeš?!“ Zakontrovala nerozvážne.

„Prisám bohu, ženská, ešte jedno slovo a pomôžem vám dolu schodmi! Stihnete to v rekordnom čase! Rozumiete?!“ Zaburácal, hromový hlas rozochvel mini priestor, jasná hrozba nahnala strach a baba stíchla. 

Žeby konečne pochopila? Nastal čas jej zachrániť život, hoci ma bezdôvodne uráža, osočuje. Nie som nadrbaná... len obitá zo všetkých strán ako starý črepník, plná bolesti, strachu, bezmocnosti. 

Chýba mi Luke. 

„Poďme už dnu.“ 

Chabrem sa na nohy, musím Henryho zamestnať skôr, než vyrazí za babou, vyvŕši sa na nej, dá jej vyžrať celú situáciu a nebodaj zlomí väzy. Vytočený južan s emocionálnymi problémami je časovaná bomba! Už som mala tú česť zažiť Henryho amok, nebol mierený proti mne, ale aj tak... možno i preto sa mu podvedome bránim. Nechcem ho za partnera v živote.

- - -

„... ako som povedal. Kľud na lôžku minimálne 48 hodín, teraz dostanete infúziu s kokteilom liekov, výživu, energiu. Zostanete u nás na pozorovaní. Podľa snímkou máte našťastie len vlásočnicové krvácanie. Skutočne minimálne a žiadne zlomeniny. Ivica ste mladá, veľa za Vás spraví telo v ozdravnom procese, ale nič nebudeme podceňovať. Zvyšné zranenia sú len sprievodné, nič ohrozujúce život. Barbi, bolo to správne rozhodnutie, priviesť Ivicu k nám. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Rád som pomohol.“ 

„Ďakujem, pán doktor, ale ja mám v utorok skúšku z matiky a nestíham sa učiť. Nemôžem tu ležať.“ 

„Mladá slečna! Vy ste ma nepočúvali. Máte krvácanie do mozgu, síce minimálne, ale je tam. Musíte sa liečiť a oddychovať. Povinne. Matematika vám neutečie, som presvedčený, že sa nájde dosť náhradných termínov neskoršie, vaši páni profesori pochopia situáciu. Napokon, dostanete výstupné lekárske správy, použite ich ako ospravedlnenie pri neúčasti na skúške. Ivica, uvidíme sa ráno na vizite.“

Hotovo, fajka zhasla. 

Svitá, štebocú prvé prebudené vtáčence, mne tečie ďalšia infúzia, nevoľnosť už prešla, hlava bolí, ale menej. Som tlmená liekmi, nedarí sa mi zaspať... čučím do okenných tabúľ, bytostne posúvam čas, tlačím hodinové ručičky vpred, nech už je ďalší deň za mnou.

Telefón na ticho, uvibruje sa k smrti... všetci ma chcú vidieť, ale ja nikoho. Nezmyselným zranením som stratila časť života, časť slobody, možnosť výberu a voľby, či pôjdem na skúšky, alebo nie. Narastá vo mne hnev. Podrbaný Andy!

Prišpendlená ihlou o žilu k posteli, k nemocnici, k lekárovi a jeho verdiktu.

Nekonečná sobota predo mnou. Hodiny preležané tvárou k stene, všetkým som zakázala prísť na návštevu pod hrozbou defenestrácie z môjho okna. Občas príde sestrička, rýchla kontrola, doplnenie medikamentov, obklady, obväzy a zasa som sama. Ani spolu ležiacu nemám. Nič nemôžem jesť, ani piť, všetko dostávam v infúzkach. Doobeda mi Henry priniesol hygienické potreby, dajaké handry, ale sestrička ho nepustila za mnou... odmietla som návštevy a personál to akceptuje.

„Dobrý večer, Ivica. Ako sa máte?“ 

„Pán doktor, čo vy tu ešte robíte, veď je už takmer osem hodín.“ 

„Vzal som na rýchlo nočnú za kolegu. Ako?“ 

„Je to lepšie, ďakujem.“ 

„Rád počujem, zajtra je nedeľa, v pondelok spravíme nové vyšetrenia a podľa toho sa zariadime. Nerátajte však so skúškou v utorok, to vám nepovolím. Oddychujte naďalej, snažte sa zaspať. Dobrú noc, Ivica.“ 

„Ďakujem, dobrú.“ 

Neviem zaspať, tisíci raz kontrolujem hodinky. Len jedenásť. Nemám tu NB a internet v telefóne mi spôsobuje nevoľnosť, nemôžem zaostriť, poriadne čítať. Skúšam hudbu na slúchadlá, čo je tiež mizéria. Nevhodný výber muziky ma ešte viac popudil, telefón tvrdo pristál na dne šuflíka. Som v prdeli. 

Zas a zas preberám situáciu v klube... čo som mala inak urobiť, inak sa zachovať... neskoro, po boji je každý generál.

Jedno ale viem na betón! Mala som si vypýtať číslo od Luka! Ja totiž nemám na neho žiadny kontakt! Neviem ako sa volá, kde sa pohybuje, kto je??? Nič o ňom neviem! Mám len jednu možnosť, spýtať sa Henryho. Nie, tadiaľto cesta nevedie. 

A chcela by som Luka vidieť, počuť, cítiť...

Som nešťastná, depresia mi podáva ruku, oblápa priateľsky okolo pliec s úlisným úsmevom, plná pochopenia ledabolo prehodí: „To bude dobré!“ Sarkazmus sám!

Schúlená do klbka v rohu postele, rastie hrča v krku, slzy sa neodvratne blížia a ja sa im poddám naplno. 

Prvýkrát od úrazu sa rozplačem, rozvzlykám s plnou intenzitou. 

Chránená tmou, samotou, telo sa otriasa nárekom, prúdy sĺz máčajú obliečku...

Prosím, prosím, môžem už umrieť? Vyslyší ma dakto tam hore?

Plač nie je najlepší spoločník po otrase mozgu. Bolesť hlavy stúpa a ja plačem ešte viac a viac... začarovaný, podmienený kruh.

„Ale, ale. Čo to počujem? Takto sa lieči moje mačiatko?“

„Čo to?!“ 

„Hmm, mladá slečna, vy ste neposlušný pacient.“ 

Zmätok v hlave, v ušiach... tak silno si prajem prítomnosť Luka, že mám halucinácie??

Jasné, že máš haluze! Je hlboká noc, hodinové ručičky sa už dávno prepadli za dvanástku!! Len v mydlových operách sa zjaví romantický hrdina uprostred noci kdekoľvek a zachráni brečiacu Lady!

Luke vzal dávno do zajačích! Neozval sa, nemá záujem, nepatrí ti, už to uznaj, sakra práce!

Sipí na mňa moja hlava. Štipľavý sírnatý zápach pravdy mi rozožiera srdce. Má pravdu! Moja hlava má pravdu. Luke sa neozval celú dobu. Nenechal odkaz, nič... máta ma len zbožné prianie a vidiny. 

Ale nevzdám to úplne... predsa zdvihnem hlavu smerom ku dverám, ostrím cez uplakané oči. 

Tmavá izba, pootvorené dvere na mierne osvetlenú chodbu, rozmazaná silueta nakúka dovnútra. Neviem kto to je, rozostrený zrak zaplavený slaným sekrétom očí má málo stimulov pre identifikáciu prišelca. Potrebujem viac vstupných informácií... a postava ma vypočula...

Otvorila dvere dokorán, krok do tmavej izby, ale ešte stále sa kúpe v lúčoch, ožiarená zozadu. Rozvlnila telo vbok od hlavy až po päty a späť. Ako... ako steblá trávy vo vetre. 

Počiatočný pohyb hlavou do strany a plynulo, pomaly dolu hruďou, bokmi, k nohám a späť v protipohybe ku hlave. 

Nádhera! Tak kultivovaný, kontrolovaný pohyb, plný grácie, nabitý energiou.

Temnota sa stráca!

Spoznávam ťa, vítam ťa, chcem ťa!

Vo dverách stojí My Personal Hero, or My Private Hero! My Private Linkboy, or My Personal TorchBearer!

„Linkboy, svetlonos!“ Vykvíknem užaslo. 

Postava sa okamžite ujme novej role, nového charakteru, otočí sa vbok, predstavuje bežiaceho človeka s rukou predpaženou vysoko, v ktorej zviera pochodeň. 

„K vašim službám, mylady! Klaniam sa, čakám rozkazy!“ Hravo zapriadol, vystrúhal pukrle, s hlavou hlboko sklonenou pristál na kolene. 

„Ešte.“ Šepnem, stále uplakaná. 

„Ešte čo, Kitty?“ 

„Steblá trávy.“

„Hm?? Aha... myslíš tieto?“

Luke len chvíľočku zaváhal, vyskočil na rovné nohy, odpálil koncert pohybu. 

Nevidím mu do tváre, stojí krok od dvier, stále nasvietený zozadu, o to výraznejší je každučký záchvev svalov. 

Tichou izbou sa mi vlní mužské telo ako nočný lán trávy ožiarený iba mesiacom. 

Hlava, hruď, boky, nohy a späť, ruky sú raz pri tele, potom ich vezme pomyselný vánok, odfúkne ich bokom, či vyššie, až nad hlavu, ale stále rámujú telo, dodržujú rytmus. 

Luke mení pozvoľna uhol tela, viac sa nakláňa vpred i vzad, drsnejšie výpady vbok, zvyšuje rýchlosť. 

„Pomalšie... prosím. Jemne.“ Chraptím. 

„Ok, I'll do anything for you, mylady.“ Zamatovo zavrní. 

„Thanks, mylord.“

Pozor, mylord, som dáma z vysokej spoločnosti, romantická, spôsobná i chladná a vypočítavá! 

Noc vládne nad krajinou, Cornwall a juh Anglicka je v tejto ročnej dobe dosť veterný! Stojím na okraji strmého útesu, v hĺbke LaManche doráža vlnami do brál v pravidelnom rytme. Buráca, ale každá ôsma vlna je iná, počúvajte, rátajte, mylord. 

Vietor ustal, mesiac zreteľne osvetľuje vysokú, hustú trávu na návrší útesu. Milujem vánok, milujem rozvlnené steblá, ich dokonalý pohyb, súhru, ladnosť... sú nositeľom pokoja, mieru.

Počúvajte vietor v steblách, mylord... sssSSSsss   sssSSSsss   sssSSSsss

Knísajúce, tancujúce, vlniace všetkými smermi, bez prekážok, zábran, zaváhania... 

Opatrne, mylord, môže sa mi zatočiť hlava. 

Zatočiť hlava z vás, mylord... dokonca ju môžem stratiť...

Luke sa mi prihovára tancom, plní svoj sľub do bodky. Spomalí tempo, imituje šumenia vetra, zvyšuje i znižuje intenzitu zvuku, podľa toho sa kníše.

Vrazená v rohu postele, visím na ňom pohľadom, vstrebávam atmosféru ako suchá huba, chcem viac, ešte viac! Sánka pri zemi, takmer nedýcham, strnulo zíram na dokonalosť dancera, jeho vynaliezavosť, prepracovanosť, invenciu... zdanlivo jednoduchý pohyb, ale on do neho vkladá city, mazná sa s výpoveďou pre mňa, nič nefláka, tancuje na plný výkon. Inovuje, preluduje ako hudobník pri téme, rozvádza ju a zasa sa vracia...

Pár nabitých minút, predstavenie končí, Luke prišumel až k posteli, ostal stáť, krotí dych. 

Spamätám sa prvá, nočná lampa zmáča svetlom iba malý kus nemocničnej izby. 

„Ja... ďakujem za... za úžasný zážitok. Zabudla som na celú mizériu s úrazom. Tvoje steblá trávy ma vzali na výlet... juh Anglicka, nočný Cornwall, LaManche pri nohách. Tancuješ fantasticky, videla som celý lán aj jednotlivé stonky, priam bytostne cítila vietor vo vlasoch a vôňu trávy i mora vysoko nad útesom. Ďakujem.“ Hlasivky vysilené plačom chraptia, súkam zo seba horúce pocity.

Musím mu povedať čo cítim, teraz alebo nikdy. Sám to žiadal v klube, mám vravieť pravdu, alebo mlčať. 

Mlčať rozhodne nebudem.

„Ty sám miluješ tanec, precítený, plný empatie... rozvádzaš pohyb do viacerých viet a zasa spájaš... tanec ťa napĺňa, si šťastný s ním a ešte šťastnejší, keď sa môžeš podeliť s okolím. Ja... cítim tvoju žiaru, radosť z pohybu, vášeň, či intenzívnu energiu, ktorá mi stavia chlpy na tele a spôsobuje zimomriavky. Dotkol si sa môjho srdca, buď v tých miestach opatrný. Ty si zrodený pre tanec! Nebojíš sa otvoriť svetu a obnažiť svoju dušu, nebojíš sa nám povedať, kto si. Už to viem, skláňam sa pred tvojim majstrovstvom a ešte raz ďakujem.“

No pekne!! Tebe tie infúzie uškodili! Vrazili na mozog! Veď ty si mu vyznala lásku! Neznámy chlap a čo ona vyvedie?! Taká hanba! Mňa z toho picne!

Vyštekla moja hlava, asi ju práve trafil šľak a zvalila sa za gauč s rachotom. 

No s pánom bohom, aj s batohom!

Luke, povedz už niečo! Zasa som vyrobila koninu a nedržala chrap na uzde?!

Dancer stále stojí pri posteli, neschopný slova, hruď sa dme rýchlym dychom, uhýba mi pohľadom, dokonca si šúcha čelo rukou a skrýva oči. Pre Kristove rany... toto nevyzerá dobre!

Čo som vykonala?! Ranila som ho?

Moje rozcítenie schytalo ľadovú sprchu, nevydržím bez vysvetlenia už ani chvíľku! 

„Čo? Čo sa deje? Povedz mi!“ Žiadam uplakaným hlasom, slzy sa mi opäť valia lícami, strach mi asi rozkmáše vnútro, roznesie ho na všetky svetové strany. Vystriem ruku v priateľskom geste, ale Luke sa nepohne ani o piaď. Neprijme ju.

Ešte hodnú chvíľku Luke váha, díva sa do zeme, až sa vzchopí, uprie na mňa sklenené kukadlá: „Kitty, ja... 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 7. part: