OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 6. part

15.07.2013 (21:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 985×

6. part

„Takže, mladá slečna, dovoľte, rád by som sa predstavil.“ 

„Nie, nehovor.“ Vybafnem nečakane. 

Prečo vlastne? Prečo nechcem počuť jeho pravé meno? Sama som mu priradila oslovenie Luke, už som si zvykla a presne mi k nemu pasuje. Aj keď je to blbosť, poznám ho pár hodín... možno práve preto, vytvorila som si o ňom ilúziu a teraz mi hrozí... čo?... že o ňu prídem, rozplynie sa mi a ja ho stratím? 

Veď tu kľačí pri mne, ešte nedávno som sa triasla na každú informáciu o ňom a teraz sa zdráham?

Luke ma uprene pozoruje, jemne hladí líce, zvažuje: „Nechceš počuť moje meno? Opäť nekonvenčné, ako všetko doposiaľ, čo som s tebou zažil. Ok. Hmm... ááá... čo ten Luke?“

Mladý dancer sa zoširoka usmial, žmurkol a mňa premkol pocit, že mi vidí až do hlavy, do tej mojej uderenej hlavy, ktorá ma bolí ako črep a asi sa mi rozskočí! 

„Čo s ním?“ Špitnem. 

„Skutočne len tvoj brebt, či by ma mal zaujímať?“ 

„Sorry, nechcela som byt nezdvorilá... a samozrejme chcem poznať tvoje meno.“ Asi zniem nepresvedčivo, Luke stratil úsmev. 

„Kitty, vyjasnime si jednu vec hneď. Veľmi ťažko nesiem, keď ma ľudia klamú. Je to ponižujúce a k zlosti. Urážajú tým mňa, aj seba, takže, prosím, Kitty, pravdu, alebo mlč. Ďakujem.“

Wow, dostala som hubovú polievku. Ale chlapec má pravdu. Načo klamať, či si vymýšľať... no sú situácie, kedy je klamstvo lepšie... ehm, taká milosrdná lož. Zopár situácií. Takže chceš pravdu, alebo ticho. Ok. Len či je to meter aj pre teba, Luke.

„Samozrejme sa toho pridŕžam aj ja.“ Dodal po chvíľke.

Sakra, on mi fakt vidí do hlavy? Odpovedá na moje nevyslovené otázky! 

Čím ďalej lepšie! Kto ste, pán záhadný?

„Hneváš sa? Nie, myslím, že nie. Prosím, začnime od začiatku. Čo ten Luke?“ Dancer teatrálne zažmurkal, pohladil mi opäť líce a dostávam priestor na verbálnu realizáciu. 

„Luke, pekné meno.“

„Luke, ako Luky, Lukáš?“ Pomáha mi.

„Nie. Luke ako Lucian, Louis... Lucius.“ Bojazlivo vydýchnem posledné meno. 

„Lucius? Lucius Malfoy?“ Posmešné ohníky mu zahrali v očiach. 

„Smeješ sa mi?“ 

„Určite nie, mladá slečna! To by som si nedovolil.“ A chechce sa, vyzerá tak mlado... ozaj koľko má rokov? 

„Lucius ako Lucifer.“ Prekonám rozpaky a zasmečujem. 

„Lucifer? Ja som Lucifer?? Teraz neviem, či sa mám hnevať, uraziť, či sa cítiť polichotený! Kitty, ty si číslo.“ Zvolal a baví sa! 

„Nóó, závisí od toho, aké máš priority. Si temný, svetlý, deštruktívny?“

„Počkaj, Lucifer a svetlý?“

„Jasné! Lucifer predsa patril spočiatku do neba, až neskôr sa odklonil od Boha a stal sa temným pánom.“ 

„Fakt? Mám medzery vo vzdelaní, hanbím sa. Ale sľubujem, že to doženiem.“ 

„Good for you.“

„Right. Stále mi uhýbaš, dievča. Nechajme to tak, je ti nepríjemné o tom hovoriť. Ako sa cítiš?“ Zatrúbil na ústup.

Citlivý chlapec, nečudo, veď je tanečník, umelec... musí tiež precítiť hudbu. Tanec a hudba neodmysliteľne k sebe patria. Empatia je pre dobrého dancera nevyhnutná.

„Sakramentsky ma bolí hlava, ruky mám v jednom ohni a o zranení líca neviem nič povedať, pretože si mi ho úspešne zmrazil. Hybernuje a nebolí. Kolená sú najlepšie.“ Kyslý úsmev. 

„Príkaz Barbory, chladiť.“ Ospravedlňuje sa. 

„A ty sa ako cítiš?“

„Ok.“

„Nekecaj, vyštípala som ti dieru do tela. Sorry.“

„Nie, len si ráznejšie upravila pravidlá novej hry s tebou. Baby väčšinou utekajú z bitky, no ty si zjavne iný prípad. Veci riešiš novátorsky, po svojom a mne sa to páči. Dobrovoľne som vstúpil do tvojich kruhov po predstavení, pamätáš? Vyslovila si prosbu, súhlasil som...“ 

„Heh, moje kruhy ti rozhodne nesvedčia, prinášam ti bolesť, smolu.“ 

„Kitty... to ja som nešikovne zletel na teba, pochrámal ruku, spôsobil bolesť. Ty prinášaš čosi nové s príchuťou tajomna... prihodila si aj štipku boja, uznávam. Určite k tebe patrí, ešte ťa nepoznám. Ale rád by som.“ 

„Neodradila som ťa? Ani pascal, sila F a sústava SI?“ 

Vyprskol smiechom: „Práve naopak, sústavou SI si si ma bezpečne pritiahla. Barbi ťa natrela, študuješ matiku, fyziku, počítače.“ 

„Jasné, Barbi! Môj mentor, predzvesť, budúcnosť, minulosť, svedomie. Trčí zo mňa každým smerom.“ Brblem. 

„Presne. To je dopriate len priateľom. Povedal by som... priam výsada priateľov. Aj teraz sa stará. A neskuhraj, je ti blízka, máš ju rada, cítim to.“ 

„Mám.“ 

Ach, chlapče, máš pravdu. Za Barbi by som utopila svet v lyžičke vody, pohla zemeguľou. 

A čo ty? Gentleman s dušou estéta? Úprimný, ochotný zboriť klub pre mňa. 

Pritiahla som si ťa doslovne a bolestivo. Teraz tu ležím otrieskaná zo všetkých strán... ale mám ťa pri sebe. Končekmi prstov mi hladíš líce, druhou pridŕžaš ľad pod okom. Len náznak úsmevu, oči hlboké, reč tela priateľská. Si blízko, na dosah. 

To ja som sa ťa chcela dotýkať... ľahulinko poískať dokonalú kožu na chrbte, rozbehnúť sa cestičkou potu a naháňať kvapky. To ja...

Zavriem oči, nútim hlavu i telo spolupracovať. Nech mi spoločne zistia ako som na tom... ako? ako zbitý, ubolený pes. Tma pred očami, sťažka oddychujem, bojujem s nepohodou a slzami. Asi sa rozplačem.

„Hej, Kitty, pozri sa na mňa. Prosím.“ 

Luke stále drží ľad pod okom, občas pohladí líce. 

„Prosím.“ Tlmene nalieha, hlas má zamatový, nízky, pre mňa veľmi príjemný.

Pán záhadný a príťažlivý, aké sú hodnoty vášho hlasu v rozmedzí od 20 Hz až po 20 kHz? Približne len v týchto hraniciach sme schopní vnímať zvuk.  Viete, pán vábivý, že zvuk je časť spektra mechanického vlnenia vzduchu, ktoré je človek schopný vnímať?... a ja vás vnímam, pán môj... váš hlas je pre moje uši dokonalý, rajská hudba... 

Ja nie som normálna! Prečo stále motám príkru vedu s romantikou? Do prdele, nepomohla mi ani morda do kotrby!

„Som tu s tebou, už ti nikto neublíži, sľubujem. Neboj sa, vyšetrenie bude ok. Vyhojíš sa za pár dní, zmiznú modriny, bolesť. Odfúknem ti všetky tmavé mraky, stiahnem slnko za nohu a bude svietiť iba pre teba, Kitty. Fakt, priviažem ho na tvoj okenný rám, bude len tvoje. Som mocný pán a veľa toho zmôžem... vyslovila si prosbu, súhlasil som... splním ti ju, Kitty. Ukáž mi oči, chcem ti vidieť do duše, prosím.“

Tomu sa nedá odolať... význam slov, podfarbený jeho hlasom... 

Luke, moja ubolená duša zdvíha k tebe zrak, verí ti, tak nás, prosím, nesklam...

Napokon zdvihnem viečka, doprajem sebe i mojej duši luxus jeho prítomnosti. 

„Ďakujem, za tvoju dôveru, som poctený, Kitty.“ Zapriadol. 

Atmosféra sa pozvoľne mení. Dlhý pohľad do očí Luka podporený dotykom na líci ma unáša preč z boľavého tela. Striasam zo seba úzkosť, starosti nechávam plynúť bokom, negatívnu energiu posielam k čertu. Tak oslobodzujúci pocit!

Ako to robíš, neviem, ale pokračuj, prosííím... 

Jeho oči mi stavajú krehký most, 

Jeho dôvera mi podáva pomocnú ruku, 

Jeho city sú intenzívne a predsa cítim slobodu, 

Jeho otvorená myseľ ma obklopuje, hýčka, svieti na cestu, 

Jeho tajomná bytosť ma volá k sebe, láka, vábi a ja sa nebránim... 

Tam ďaleko, na úpätí, sa otvárajú dvere mojej duše a spoza nich vykúkajú lúče... už sa derú von jeden cez druhého... letia vozvysok, nástojčivo, dravo. 

Ich cieľ je jasný... Luke. 

Chcem sa ho dotknúť a to hneď. Potrebujem to, chcem to...

Hlboký nádych, nasajem jeho osobnú vôňu premiešanú s kolínskou. Nemôžem si pomôcť, vonia mi až k zblázneniu.

Plachá ruka vyráža vpred, opisuje oblúčik, vystreté prsty smerujú k jeho tvári. Váham, zmením smer a zakotvím na vlasoch.

Plynulý ťah rukou ostrou šticou. Zdravé, nepoddajné, tmavé, šteklia na dlani... prvý vnem. S pôžitkom zaborím do nich prsty, sú tak príjemné a Luke mi vychádza v ústrety, necháva sa ískať, dokonca tlačí proti ruke, nastavuje sa ako mačka.

Zveziem sa oblúčikom ku krku a opäť stúpam, strapatím ho cestou k čelu, tvári.

Teraz on zavrie oči, prehĺbi dych, rozšíri úsmev, uvoľní výraz.

Páči sa mu to, užíva si.

Skúmam hustý závoj mihalníc, nevynechám nos, ani líca. Pichľavé strnisko zbrzdí rýchlosť... neviem odhadnúť kedy sa naposledy holil, možno včera ráno?

„Sorry, nerátal som s dámskou návštevou v týchto miestach. Škriabem už od včera.“ Tíško zaševelí.

A zasa odpovedá na moju nevyslovenú otázku. Desivé.

„Hmm... neva.“ Šepnem.

Vstrebávam narastajúci pocit rozrušenia, stúpa vo mne horúčosť a prsty, prieskumníčky dorazili k perám. Obkresľujem tvar úst... neviditeľná sila ma ťahá k nemu, dvíha z gauča... ešte pár chvíľ a prilepím sa na neho ako slabý magnet k silnému.

Čo?! Aký magnet?! Ja ti prilepím!!! Hamuj, nešťastnica! Vidíš, čo vyvádzaš? Ako sa správaš?! NEPRIJATEĽNÉ! Dôverné, až hrôza! Nič o ňom stále nevieš!

To sa zobudila moja hlava, vreští na mňa pobúrene vysokou fistulou, trhá si šedivé vlasy!  

A má pravdu, do prdele! Zašla som priďaleko.

Zamrznem v pohybe, tekám zahanbene očami, rýchlo žmurkám.

Okamžite postrehol zmenu, chytil mi ruku, priložil si ju späť k lícu, pridŕža svojou: „Ešte... prosím.“     

„ Ja...“

„Pst, Kitty, viem.“

„Čo vieš?“

„Poviem ti to tancom... neskôr. Nateraz ďakujem za ískanie, nezabudnuteľná chvíľka, pre mňa.“

Luke vyčarí príjemný úsmev, priloží si moju ruku dlaňou k ústam a vtisne bozk.

Absolútne nečakané! Tak dôverné gesto! Vyviedol ma z miery, zaskočil... a je si toho vedomý! Číta mi v očiach, číta v tvári... som ohúrená.

Nový bozk do dlane, horúci dych: „Ďakujem, si inšpirujúca.“

Čertovské ohníky vyšľahli z kukadiel Lucifera.

Čas nadobro zamrzol!

Žiadne slová, len pohľad do očí Luka, tep mi stúpa, bolesť tepe v hlave, búši do spánkov ako zdivený kováč po kovadline... som neschopná analýzy, slov. To sa mi nestáva! Vyřídilku mám pohotovú, no dnes už nie.

Čo bude ďalej? Potrebujem odpovede!

Bežím vlastným telom, otváram všetky dvere dokorán, naháňam zvyšky pocitov, burcujem mŕtve body, hľadám prijateľné východisko.

Vletím do prázdnej hlavy: „Kde si, ty stará čarodejnica, keď ťa potrebujem?! Kde je tvoj rozoklaný jazyk a štipľavý dych? Myslela som si! Spacifikovaná na diváne, neschopná slova! Dík za promptnú pomoc!“

Kam teraz? Kto mi odpovie?

Luke ti už odpovedá, sleduj! Vraví kto? Moje telo, veď hlava je v kóme.

Áno, dancer odpovedá... teda chystá sa odpovedať. Vrecko s ľadom skončilo na zemi, Luke mi pomaličky berie hlavu do oboch dlaní a blíži sa, blíži... zámerne pomaly, dáva mi čas na rozmyslenie, jeho úmysel je jasný... chce ma pobozkať. Šepne: „Smiem?“

Chcem to tiež?

Ohníčky v očiach ožiarili priestor okolo, zahoreli ako ja, štvoro očí zaháknutých navzájom... áno, chcem to.

Pery pripravené k bozku sa už, už dotýkajú...

Práááásk! Rana, dačo ťažké zletelo na kachličky, zaburácalo, ozvena nás obehla. Dopplerov efekt nesklamal, opäť fyzika v praxi.

Nepodmienený reflex je mocný pán nad našim telom! Je to reakcia organizmu na zmenenú situáciu v okolí... v tomto prípade na zvýšený, nebezpečný hluk a reflex varuje telo, káže utekať, zachrániť sa... pozostatok po predkoch, opičiakoch. Hold je to primitívny inštinkt, ale účinný, šklbne nami až hrôza. A tak...

... ma nadhodilo úľakom, vykvíkla som, Luke sa strhol tiež, šťavnato zaklial ( nemôžem ho citovať, pokrčila by sa mi obrazovka na NB ), pustil mi tvár, vyskočil na rovné nohy a začal pátrať po znepokojivom zvuku.

Čaro okamihu je nenávratne preč! Boha jeho, skapatého! Aby to parom skáral a Satanovi zmäkli rohy!

„Kristušát! Henry, dávaj pozor! Máš všetky údy ľavé?! Zbúral si budovu? Čo to bolo!“ Zhúkla Barbora.

„Sorry, zrazil som plechovky piva. Peter to tu má nastavané v ceste, bordelár. Ponáhľam sa za Ivicou. Už sa prebrala? Nemohol som skôr.“

„Áno, počujem ju hovoriť. Telefonujem celý čas, vybavujem vyšetrenie. Choď už. Nie, nie, pán doktor, to nebolo vám, prepáčte... samozrejme.“ Barbi putuje preč.

„Tu ste. Ivica, ako sa máš?“ Henry sa prirútil ani tornádo, zložil do podrepu pri mne.

„Bolo aj lepšie. Treští ma hlava a ty strieľaš z dela!“ Brblem.

Predýchávam úľak a ľutujem stratenú, čarovnú chvíľku s Lukom.

Stojí za chrbtom Henryho, namrzený, grimasa budíka, zahrá pantomímu.

Premrštene pokrčí plecia, rozhodí nervózne rukami, ukáže prázdne dlane, jasné gesto bezmocnosti.

Priloží obe dlane na hruď, naznačí, že si vybral srdce, má ho na dlani, srdce bije, pobozká ho a dancer opíše ladný oblúk smerom ku mne, posunie srdce mojim smerom, akoby plávalo po vode, vznášalo sa a bral ho vír. Pár ráz výrazne zažmurká, zvesí smutne, či zahanbene hlavu a vypochoduje za Barborou.

Poďakovala som slabým kývnutím hlavy, ktoré si Henry ani nevšimol... dúfam.

Nádhera! Pár presných pohybov telom, podporených výraznou mimikou a správa dorazila ku mne absolútne čitateľná! Prežiarila tvár, zohriala vnútro.

Ty jo!!! To je sila, ten chalan mi hrá na city takou intenzitou, že sa zadúšam. Ako sa toto môže skončiť??

„Takže, vážení, pán doktor nás čaká v nemocnici. Ivica, musíme za ním. Odpadla si mi pred očami, to nie je sranda. Môžeš vstať?“

Barbi vkráčala dnu a je rozhodnuté. Túto vetu som dnes nechcela počuť.

Zvyšok je rýchly, Barbi ukočíruje aj celý pluk bez problémov.

Je ďaleko po polnoci, pozerám z okna Henryho auta, naberáme smer nemocnica, Barbi reční v jednom kuse o nevyhnutnosti vyšetrenia a sledovania môjho stavu.

Vnímam len ruku Luka, čo mi máva na pozdrav a stráca sa za prvou zákrutou.

Henry znepokojený mojim stavom, ženie auto mestom ako šialený.

Hlava ma ukrutne bolí a mám pocit, že Henrymu pribudne v aute obsah môjho žalúdka... čoskoro.

Fuj.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 6. part: