OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 18. part

25.08.2013 (20:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 892×

Santa sa dnes prvý raz strieskal zo saní...

Filip dnes prvý raz vzal sladké prsty do pier...

Dnes sa prvý raz dotkol jazykom rozbehnutej kvapky na hrudi...

Izbou dnes prvý raz letí tichý ston, plný divokej, živočíšnej túžby...

Dnes prvý raz s hlbokou úctou zašepká zbožňované „Michael“ a v tom šepote, v tom magickom slove sa odráža nekonečná láska, pokora, priateľstvo, vďaka, obdiv, porozumenie.

To zbožne vyslovené slovo preletí celou izbou, poláska Michaela na duši, pochváli ho, za jeho hlbokú empatiu, za obrovskú a nevídanú obetu, ktorú práve podstupuje pre priateľa.  

Napokon sa oblúkom vráti pre Filipa... vyrúti sa s ním z izby a okamžite ho prenesie do raja rozkoší...

Nekonečný farebný ohňostroj patrí len vernému Filipovi...

- - -

„Do posratej prdele, Filip, ty si ma psychicky úplne vylágroval! Vianoce s tebou sú náročnejšie ako desať hodinový tréning. Hej, žiješ?“ 

„Asi... mám za sebou zložitý výstup na Lomničák. Milujem Santu, keď sa strieska zo saní. Ďakujem za ústup od pravidiel... ľúbim ťa, Michael... to meno ti právom patrí, láska. Tvoja hruď chutí dokonale, úplne božsky.“

„Zrejme to tak bude. Kitty si tiež pochvalovala. Kitty, mačiatko moje... tak strašne mi chýbaš, chcem ťa späť,“ Michael, či Luke zaskučal, stočil sa do klbka, zžieravá bolesť sa priplížila znova a roztiahla sa nad ním ako čierna mazľavá škvrna.

Priateľ Filip vztýčil bojovne hlavu.

Holy Shit! To by sa na to pozrel, aby dajaká neznáma Kitty ničila život Michaela. Veď takto zlomeného ho ešte nikdy nevidel!

Fuck! Sú rôzne spôsoby, ako prinútiť mačičky k rozumu a spolupráci...

- - -

Štvrtkové ráno sa zdá byť rozkošné, oslnivé slniečko kúpe celé mesto v lúčoch, sľubuje nádherný teplý deň.

„Stupidná, žeravá guľa! Chceš mi oči vypáliť?“

„S kým sa rozprávaš, Fil?“ vrčí rozospalý Michael.

„So slnkom. Jedna medzera medzi žalúziami a mám tisíc wattov v očiach. Ou a bolí ma hlava. Ako si sa vyspal, láska?“

„Hmm.“   

„Musím ísť, Michael, ďakujem ešte raz na Vianoce.“

„Hmm.“

„Po ránu si zhovorčivý.“

„Hmm.“

Michael leží chrbtom k Filipovi, neotvára oči, len sa usmeje, hmatá vedľa seba, nájde kľúče a podáva ich Filipovi.

„Čo je to? Kam ich mám dať?“

„Kľúče od môjho bytu. Vezmi si ich. Sú tvoje, ale iba pre teba. Žiadne žúrky, žiadne prepadové akcie, chovaj sa slušne... nechce sa mi chodiť, ti otvárať. Máš ich pre prípad blbec.“

„Ježiši, Michael... vyrazil si mi dych! Ďakujem.“

„Hmm.“

Filip si pritíska kľúče ku hrudi, šibalsky sa uškiera, až vytresne: „Ok. Som tvoja baba, kedy sa mám nasťahovať?“

„Nezneužívaj moju dobrotu. O sťahovke nebola reč.“

Radostne zaštrngajú kľúče, Filip sa zhlboka nadýchne, lebo sa chystá porušiť základné pravidlo, nahne sa k Michaelovi, objíme ho okolo pása a priloží pery na krk. Vtisne svojej láske šťavnatý bozk.

Michael vytreští oči, zvrtne sa k nemu s krikom: „Vianoce skončili! Bacha na nos, mladý! S kľúčmi nie sú spojené žiadne privilégiá!“

„Ty by si udrel svoje dievča?“ Fil hrá prekvapeného.

„Ženy zásadne nebijem. Udriem Filipa, ak sa okamžite neumravní!“

„Filip ti to vráti, je silnejší, šikovnejší ako ty.“

„Nie! Sme rovnako vysokí, rovnakej váhy, máme približne rovnakú svalovú hmotu, kondíciu,“ funí Michael.

„Zabudol si, že Filip chodil dlhé roky na zápasenie? Neriskuj, láska.“

Fil sála sebadôverou, stále objíma Michaela okolo pása, hľadia si zoči-voči a Fil už vie, že Michael sa rozhodol zaútočiť.

Michael miluje výzvy, táto je skutočne veľká.

Pár sekúnd sa premeriavajú pohľadom, Filov úsmev provokuje Michaela, až sa strhne mela.

Chlapci sa snažia jeden druhého spacifikovať, dostať pod seba, zaľahnúť a znemožniť súperovi pohnúť. Michael má stále tampóny v nose, horšie sa mu dýcha, ale bojuje ako besné psisko. Raz jeden víťazí, druhý sa vymoce spod neho a naopak, až napokon Fil využije silu rozmachu Michaela, stočí sa bokom, vykrúti mu ruku vzad, priľahne ho, roztiahne mu nohy a nedovolí takmer pohnúť.

„Ok, si lepší, Fil.“

„Vravel som ti, láska, neriskuj.“

„Zlez už zo mňa.“

„Nie! Som víťaz, musím dostať odmenu.“

„Filip, neser tigra a pusti ma.“

„Nie, prosím, nehádž sebou, bude ťa to zbytočne bolieť.“

„Takto sa správaš k porazeným?“ Michael začína hrať na city.

„Ako?“

„Zneužívaš situáciu.“

„Hovno, čestne som vyhral.“

„Ale teraz si vymáhaš odmenu. Čo chceš?“

„Chcem sa k tebe nasťahovať,“ špekuluje Fil.

„Nie, neprijateľné! Niečo iné!“

„Ok, tak ťa budem môcť pobozkať v súkromí. Vždy pri príchode, aj lúčení.“

„Kurva, Filip! Vydieraš ma!“ vrčí Michael.

„Ešte nie, ale keď sa nedohodneme, začnem,“ Fil sa chichoce a baví. Skutočne si užíva nadvládu.

Michaelovi sa zle dýcha, nemôže sa pohnúť, ruka je vykrútená v nechutnom uhle... teda, nebolí to, pokiaľ je skutočne v kľude. Filip vie presne, čo robí.

„No tak, miláčik, odpovedaj.“

„Nie.“

„Nie, nebudeš odpovedať, alebo nie, nemôžem ťa bozkávať?“

„Nie a nie.“

„Dobre, sám si to chcel, láska. Ja sa na to veľmi teším,“ zašepká sladko do ucha.

Fil sa pritisne na krk Michaela, dotýka sa perami, posúva vpravo, vľavo, hore, dolu, to isté so špičkou jazyka.

Michael vrčí, nepáči sa mu to, cíti sa zneužitý a pritlačený k múru... ale prehral, to musí uznať. Právom je v tejto pozícií. Filov jazyk blúdi celým krkom, schová sa do ucha, šteklí, vracia sa k druhému uchu a Michael chystá pomstu. Toto si nenechá, musí sa dajako vyhrabať.

„Bože, láska, prečo so mnou častejšie nezápasíš. Takáto odmena je nádherná. Rajcuješ ma. Už máš pre mňa odpoveď?“

Fil stále drží Michaela v šachu, prechádza perami celým krkom, dosahuje aj na jedno líce, chichoce sa.

„Ok.“

„Ok, čo, miláčik.“

„Ok, môžeš ma pobozkať pri príchode, aj odchode. Ale iba perami, na jazyk zabudni a samozrejme v súkromí.“

„Takto?“ Fil sa prisaje na krk Michaela.

„Ale teraz to už fakt zneužívaš!“

„Nie, potrebujeme presnú dohodu. Takto?“ Nový vášnivý bozk.

„Filip, keď ma pustíš, začni utekať, dolámem ti kosti!“

„Či snáď takto?“ S chuťou sa vrhne po krku svojej lásky.

„Fuck! Si mŕtvy už teraz! Bastard! Hajzel!“   

„Alebo takto?“ Nové jemné bozky, len letmé, ale na celý krk.

„Takto!“ zhúkne podráždene Michael.

„Ďakujem, láska, aj mne sa tieto páčia. Len pre istotu si to zopakujme.“ Fil opäť a opäť lemuje Michaelov krk jemnými dotykmi, postonkáva a vznáša sa. Užíva si minútu drzej, zádrapčivej zábavy na úkor priateľa a láme ho smiech.

„Už ma pusť, do riti!“

„Hneváš sa na mňa?“

„Ehm...“

„Ľúbim ťa, nemôžeš sa na mňa hnevať, keď ti vyznávam lásku bozkami.“

„Dobre! Nehnevám sa na teba!“

„Odpusti aj Filipovi, nebi sa s ním... zasa prehráš, láska a budem ťa ešte horšie zneužívať.“ Filip radostne ševelí, Michael už začína fakt zúriť, ale spamätá sa včas.

Nie, hlavou múr neprebiješ. Načo máš mozog?

Ostal ticho, prudko premýšľa.

Fil sa nahol pred tvár Michaela, sú len kúsok od seba, hľadia si do očí, Filove sa usmievajú a v Michaelových blyslo čosi temné.

Vzduch začína vibrovať napätím, Michael hypnotizuje Fila, vpíja sa mu do očí, akoby ho chcel zvábiť k sebe bližšie. Filovi srdce podskočilo, tep tlčie o dušu. Michael začína striedavo pozerať na pery priateľa a vracia sa k očiam, darí sa mu, Fil už je takmer na dosah.

„Čo to robíš, Michael? Vážne ma chceš poboz...“ špitne v očakávaní, ale nedokončí, len prekvapene zíra.

Michael sa jemne prisúva, vykĺbená ruka už začína bolieť, musí vydržať.

Mučivo pomaličky sa približuje, nespustí Fila z očí, pery sú blízko pri sebe len na pár milimetrov, Michael skutočne spojí pery v jemnom dotyku a vtedy Fila premôže vlastné telo, preleje sa ním ohlušujúca vlna vzrušenia.

Neprezieravo zavrie oči, zastoná slasťou, povolí stisk Michaela, uvoľní mu aj nohy...

Len sekundy slobody stačili Michaelovi na to, aby sa bleskurýchle oslobodil spod Fila. Situácia sa otočila. Michael väzní pod sebou Fila, poistil sa ešte nožíkom z tácky. Hrot mu prirazil vzadu na krk.

„So, what now, Mr. beaten?“ štekol Michael.

„I do not care what you will do to me. I have received Christmas and New Year from you. Yours lips are a free pass to paradise. Thank you, it was  wonderful, sweet darling,“ šepká Fil.

„Fakt ti je jedno, čo s tebou urobím?“

„Áno, láska. Mám len jednu prosbu, mier dobre s nožíkom, zabi rýchlo, nenechaj ma dlho trápiť, alebo nesprav zo mňa mrzáka. Michael, dotkol si sa ma perami, bolo to ako... ako, keby ťa pobozkal sám anjel... ja vlastne neviem, ako bozkáva anjel... ale bolo to ako zjavenie, pohladil si niečo hlboko vo mne, tak čisté, krehké a svietiace. Čosi ako božie odpustenie dlhodobému hriešnikovi.

Láska, skoro päť rokov ťa ľúbim, túžim po tebe a je to silnejšie zo dňa na deň. Občas myslím, že už neunesiem toľko lásky a bolesti zároveň. Ty si mi včera spravil Vianoce a teraz som bol vyvolený, pobozkal si ma prvýkrát. Ďakujem, miláčik, už viac nepotrebujem... v pohode použi nožík.“

Fil zložil hlavu, uvoľnil telo a plne sa odovzdal do rúk božskému Michaelovi.

„Nie! Nie! Nesmieš takto hovoriť, Filip! Nemôžeš byť ďalší, ktorý je ochotný zomrieť pri mne! Ja to nezvládnem! Filip! Nie! Už žiadna ďalšia Kitty! Poď sem.“

Michael kričí, má des v tvári, slová priateľa ho zasiahli a bolia. Zahodil nožík, obrátil ho k sebe, strhol do náruče, prudko objal, trasie sa... snáď strachom zo seba? Strachom z negatívneho vplyvu, ktorý má na ľudí v okolí? Prečo sú ochotní podstúpiť posledný krok pri ňom?

Čo je to za desivú, deštruktívnu silu?

„Filip, bozkávaj ma koľko chceš, spravím ti Vianoce hoci kedy, len nechci pri mne zomrieť! Šaliem, keď si na to spomeniem, ako vyhasínal život Kitty v mojich rukách, ako sa odovzdane dívala a bola šťastná, že je so mnou. Mladá, krásna, život pred ňou a ona sa vôbec nebála smrti, nebojovala o život a to som zavinil ja! Potláčam zdravý pud sebazáchovy v ľuďoch?! Som monštrum, treba ma izolovať, dať medzi zver! Ja už to nechcem vidieť, už viac nie, nikdy!“ Michael zaborí tvár do kučier Filipa a slzy začínajú stekať po vyplašenej tvári dancera.

„Michael, prosím prepáč... prepáč, nechcel som ti ublížiť, ja len som sa snažil vyjadriť... neplač, rozreveš aj mňa. Michael, si citlivý človek, plný talentu, rozdávaš radosť, je na teba božský pohľad, ľudia milujú krásu, príjemnú, inteligentnú, ústretovú krásu a to si ty. To je tvoj vplyv na nás... vnímame ťa ako... ako láskavosť Boha, ako dar z nebies, si pre nás chvíľková mana v slzavom údolí sveta, kde sú len samé problémy a bolesť. Sme ti naklonení, láskaš naše vyšťavené hlavy a srdcia, fúkaš nám boliestky, dokážeš pričarovať chvíle v ktorých zabudneme na našu biedu a preto ťa nasledujeme. Tí vnímavejší sú ochotní ísť aj ďalej. Rozumieš?“

„Je to moje prekliatie? Budem sprevádzať vlastnou náručou ľudí na druhý svet? Nedokážem to uniesť. Je to nad moje sily, Filip!“

„Už si to zažil?“

„Áno. Kitty nebola prvá, ale Kitty aspoň žije.“

„Michael, to som nevedel, sorry, láska. Už to nikdy nepoviem. Ja chcem pri tebe žiť, hoci aj bokom, v ústraní od teba, ale žiť.“

„Ďakujem.“

Michael už plače ako malé dieťa, vzlyky ho dusia, nevie vytlačiť z hlavy obraz Kitty a jej vädnúceho tela, obraz Ester a jej mŕtveho tela, ktoré nebol schopný zachrániť.  

Vina za smrť sestry Ester sa s ním vlečie roky, ich matka nepriamo obviňovala Michaela za jej smrť, až sa napokon sama zabila. Neuniesla smrť vlastného dieťaťa a na druhé nebrala žiaden ohľad...

Mŕtve telo matky našiel prvý Michael, keď sa vrátil zo školy domov...

- - -

Lúče slnka nerobia rozdiely na svete. Tlačia sa s rovnakou vervou medzi žalúzie u Michala, či u Luka – my už predsa vieme, že dancer Luke je Michael.

Jagavé lúče sa prederú aj vrchnými vrstvami vody po nočnej búrke v mlákach, vhupnú do škôl a vykreslia prasiatka v zošitoch detí, nazrú do väzenského dvora, presvietia lavice v chráme cez vrchné mozaikové okno a tiež nazrú na Ivicu, ležiacu na okraji postele.

Dnes je už štvrtok a ona, chúďatko, stále trčí v nemocnici. O Lukovi nemá najmenšiu informáciu, mohla by sa spýtať iba Henryho a to nie je ochotná podstúpiť.

Leží bez nálady, oči zapichnuté do hrubého pásu na stene... áno, je to jej zaschnutá krv, ktorá spieva o omamných momentoch v náruči cudzieho pána, nadaného pána, ktorý... a možno je to aj dobre... sa viac neukázal.

Sľub daný primárovi dodržuje. Oddychuje, neuteká von, občas sa prejde dlhou chodbou a zasa do postele. Stále nemôže čítať, chodí na rehabilitácie, berie lieky a zasa oddychuje... hnije, pomaly zahníva... ako si to ona sama nazvala.

„Dobrý deň, Ivica. Konečne som zohnala nášho správcu, príde premaľovať stenu.“

„Ok, sestrička. Povedzte mi, kedy bude mať službu Beatrix?“

„Dnes má nočnú, takže by tu mala byť okolo pol šiestej a končí zajtra ráno po vizite.“

„Díky.“

Tak dnes v noci sa konečne dozvie, čo sa stalo v onú osudnú noc, keď sa jej vyparil Luke z dohľadu a ona stratila vedomie. Dnes v noci.

Ok, je čas sa ísť prejsť po chodbe. 

Skoro som zabudla... Ivica nepustí z rúk mačku chameleóna, ktorú jej nechal Luke na rozlúčku. Odkedy sa prekonala a vzala ju zo stolíka do rúk, od tej doby ju má stále pri sebe... vo dne, v noci.

Ou, ešte drobnosť, to by tak bolo, aby si Ivica nevymyslela meno pre mačku chameleóna. Šperk pripomína chvíle prežité s Lukom a preto mačka spolu s Ivicou tíško tvrdia, že na neho nikdy nezabudnú. Meno Nezábudka, alebo Forget-Me-Not je ušité na mieru.

Poďme dievča, hoď si župan, korkáče. Forget-Me-Not is always ready.

A ta ho, kráčať chodbou ženského oddelenia. Vieš čo? Sprav si dnes dlhší výlet, vypochoduj aj na hlavnú zmiešanú chodbu, kde sa stretávajú ženy aj muži, poobedné návštevy.

Hlava sklonená, strhaný výraz v tvári, ruka stíska Nezábudku, na zmiešanej chodbe dosť pacientov.

Neprítomne kľučkuje pomedzi ľudí, keď si s hrôzou uvedomí, že tá vôňa, aróma, súkromný odér, ktorý jej vrazil do citlivého nosa, patrí Andymu!!!

Tomu Andymu, úchylnému Andymu, ktorý ju napadol v klube Nocturno. Neskoro zdvihla hlavu, nestihla ujsť pred násilným Andym, ktorý ju hľadá už nejaký čas, až ju našiel.

Stoja zoči-voči, tak na pol metra, Andy sa zdivočelo škerí...   

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 18. part: