OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 8.

23.10.2011 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1489×

Kapitola 8.

Aeon mala pocit, že nemôže dýchať. Viac ako samotné slová, ktoré jej len tak ledabolo adresoval, akoby boli samozrejmosťou, ju ohromil tón, akým ich vyslovil. Tú aroganciu v jeho hlase nemohla ignorovať, rovnako ani zvláštny cit, ktorý v nej rozpútaval rozporuplné reakcie. A triašku. Bola si istá, že ak by stála, kolená by jej vypovedali službu.

„Si o tom nejako presvedčený,“ zabrblala nakoniec, ruky založiac na hrudi.

Nikdy síce nemala rada bytosti, ktoré si o sebe priveľa mysleli, ale na ňom ju táto vlastnosť skôr lákala než iritovala. Zvláštnym spôsobom ju fascinovala. Ty to vážne nemáš v hlave v poriadku, dievčatko, zaprskala na seba v duchu.

„Aeon,“ zadíval sa jej uprene do očí, „ja viem, že ťa to mätie, ale myslím, že ťa poznám už dostatočne dobre na to, aby som vedel odhadnúť tvoju reakciu. Máš veľmi dobré srdce. Ak by to tak nebolo, prečo by si sa inak postavila na moju stranu a zachraňovala ma už od začiatku?“

Zamračila sa naňho. Bolo to zvláštne, ale nerada počúvala chválu na svoju osobu. „Čo ty vieš, možno som ti pomohla len preto, aby si nám nezakrvácal aj zvyšnú podlahu,“ prehodila ironicky.

„Vieš, ty naozaj nie si dobrá klamárka,“ zasmial sa.

„To nemôžeš vedieť. Ja som v skutočnosti veľmi nadaná,“ oponovala mu, hoci dosť chabo. Ešte nikto nikdy jej nič také nepovedal – s výnimkou Lili, ale to bolo niečo iné. On ju nepoznal takým spôsobom ako jej sestra.

„Nie si. Keď klameš, vraštíš nos. Je to rozkošné,“ prehodil pobavene, pohladiac ju po tvári.

Takmer zapriadla spokojnosťou pri tom dotyku, no ovládla sa. Radšej sa však odtiahla. Pri ňom vôbec nedôverovala svojim reakciám. Darren sa zatváril zmätene, no nepovedal ani pol slova. Len nemo sledoval ako sa zhlboka nadychuje, akoby sa chystala skočiť do vody – ako to často sledoval pri svojich adoptívnych súrodencoch. V kútiku duše vedel, čo mu asi povie, ale chcel sa o tom presvedčiť. Akoby cítil vnútorný boj, ktorý v nej vyvolal už len svojou prítomnosťou. Panebože, nech je prekliaty, ale je na tom rovnako. Od prvej chvíle.

„Ja s tebou ale nemôžem odísť. Hoci by som veľmi chcela,“ povedala potichučky so zavretými očami, akoby sa bála, že ak ich otvorí, bude všetko ešte reálnejšie.

Uprene ju sledoval a keď zistil, že sa oči nechystá otvoriť, vydýchol pomedzi zuby. „Myslel som, že si slobodná bytosť. Nevidím ani okovy, či inú prekážku, ktorá by ti bránila.“

„Nemám okovy, ale proste nemôžem odísť. Nemám ako, došľaka! Nemôžem len tak vypadnúť bez toho, aby mi to Elizabeth dovolila! To sú zákony!“ rozohnila sa, otvoriac aj oči. Keby to bolo také jednoduché, ako si to on predstavuje! V skutočnosti nebolo nič, po čom by túžila viac ako po odchode. Dokonca s ním!

„Pravidlá sú predsa na to, aby sa porušovali. To vie každý,“ oponoval jej pokojne.

To ju nahnevalo ešte viac. Musela sa párkrát nadýchnuť, aby nevybuchla a nezačala kričať. Veľmi túžila po tom, čo jej ponúkal. Chcela ísť a nechať za sebou steny tej prekliatej Akadémie. Bez obzerania späť, bez toho, aby vedela kam. S ním asi aj na samotný kraj sveta, ale nemohla. Nielen kvôli tomu, žeby tu musela nechať svoje milované dvojča a brata, ale aj preto, lebo proste nemohla.

Elizabeth nikomu nedovolí odísť, kým ho sama nepovolá k sebe. Musela by byť šialená, aby si čo i len na malú chvíľočku mohla namýšľať takú pochabosť, akou bol útek. A okrem toho tu bol ešte jeden problém, ktorý nemohla ignorovať – ako by sa odtiaľto vôbec dostali. Vie lietať, ale cez vonkajší „obal“ Pardenu by sa nikdy nedostala. Ten by neprerazila ani svojou tvrdou hlavou.

Stočila naňho pohľad. „To vieš možno ty, ale tu to tak nefunguje. Za porušenie pravidiel nedostaneš vynadané, ale trest. A ver mi, že nikto z nás by si ho nechcel ani len predstaviť, nieto ho ešte prežiť.“

Pri tej myšlienke sa otriasla. Každý mal v živej pamäti príbeh Allie. V mysli to videla o to krutejšie, pretože to bola jej nevlastná sestra. Odvtedy, ako sa pokúsila utiecť, ju nikto nevidel. Všetci trúchlili, pretože si boli istí, že je mŕtva. Dokonca aj Lili, Elijah a Aeon boli o tom presvedčení. Ďalší dôkaz, že Elizabeth je krutý tyran a nie spravodlivá kráľovná – pokiaľ išlo o obyvateľov Akadémie. V Náre to vyzeralo inak. Tam bola za spasiteľa.

„To si myslíš len ty. Čo ak by som ti povedal, že nás viem odtiaľto dostať bez toho, aby si potrebovala povolenie a bez toho, aby to niekto zistil?“

„Povedala by som, že si blázon,“ odfrkla si.

Nepatrne sklonil hlavu, akoby sa hanbil. „To asi naozaj som, keď som si len na chvíľku mohol myslieť, že to bude ľahšie,“ zašomral si skôr pre seba. No Aeon ho veľmi dobre počula.

Jeho slová boli pre ňu tou poslednou kvapkou. „Si blázon. Prídeš sem bohvieako, si zbitý, takmer na pokraji života! Keď sa prebudíš, pýtaš sa na sestru, aj keď vieš, že tu nikdy nebola. Tvrdíš, že je niekde v zajatí, či čo, a dlho si ju nevidel, ale akosi si jej stihol prisahať, že mi nepovieš nič podstatné, pretože to chce urobiť ona. Oprav ma, ak som na niečo zabudla,“ zhrnula ich doterajšie rozhovory.

Nerobila to ani tak preto, že bola naštvaná, čo sa jej naozaj nestávalo často, ale v kútiku duše dúfala, že ho tak skôr prinúti niečo jej prezradiť. Nedostatok informácií ju už dosť statočne vytáčal.

Rezignovane si povzdychol. „Máš pravdu, tých nejasností je naozaj veľa. Vieš, je pravda, že som prisahal sestre, že ti nič nepoviem skôr, ako sa s tebou stretne ona, no nebolo to nedávno. My sme o tebe vedeli... nejaký čas. Nikto nevedel, akú úlohu zohráš v našom živote, nevedeli sme kto si, ale akosi sme tušili, že nám budeš vedieť pomôcť.“ Zadíval sa na temnejúci obzor. „Kto by tušil, že ťa bude potrebovať práve moja sestra.“

Posledné slová sotva pošepol, no aj tak v nich začula bolesť. To bol ďalší odtieň jeho charakteru, ktorý mohla spoznať. A ten ju dojal takmer k slzám. Chcela ho nejako utešiť, ale netušila ako. Radšej mlčala. Niekedy je to to najlepšie, čo môžete urobiť.

Zhlboka sa nadýchla a v hlave si radšej opäť prehrala to, čo jej práve povedal. Rozhodla sa zámerne ignorovať tú časť, že o nej vedeli už dávno. Tušila, žeby jej aj tak neodpovedal, ak by sa pýtala. Sústredila sa radšej na niečo, čo ju zaujímalo takmer rovnako intenzívne.

„Ako si vedel, že som to práve ja. Mohla to byť aj Lili alebo niekto celkom iný.“

Z ničoho-nič na tvári vyčaroval nežný úsmev, ktorý mu rozžiaril celú tvár. Netušila, či je to možné, ale odrazu vyzeral krajší. Prístupnejší. Plný citu. Bez varovania natiahol ruku a prstami jemne prešiel najskôr pod líniou jedného oka a následnej aj druhého. Z kratučkého kontaktu jeho prstov s jej pokožkou cítila neuveriteľnú vlnu šťastia.

„Pretože tvoje oči sú oveľa fascinujúcejšie než tie tvojho dvojčaťa. Tie sú obyčajné,“ zložil jej kompliment. Aeon pocítila, ako jej horia uši. Tvár musela mať minimálne bordovú.

„Nehovor nezmysli,“ zabrala rozochvene.

V skutočnosti ju však jeho slová hlboko dojali. Ešte nikto predtým ju a sestru nerozlíšil. Samozrejme, okrem Elijaha a ostatných Tieňov, ale iní obyvatelia Akadémie proste nemali šancu. A hoci len spomenul jej oči, cítila sa dôležito. Výnimočne.

„Lenže ja to myslím smrteľne vážne. Ak by som aj nevedel, že máte rozdielnu farbu očí, rozoznám vás. Ty si iná ako tvoja sestra. Výnimočná, jedinečná. Starostlivá. Máš neuveriteľne dobré srdce a si tvrdohlavá. Páči sa mi to.“ Keď videl, že chce protestovať, ruku jej položil na ústa. „Áno, máte rovnakú tvár, ale nejde len o podobnosť. Záleží aj na tom, ako sa tváriš. Ako pohadzuješ rukami, keď si nahnevaná a kričíš. Ako vraštíš obočie, keď sa ti niečo nepáči, alebo ťa to vytáča.“ Uvoľnil jej ústa, aby ju pohladil po líci. Ruku nechal položenú na jej pokožke. Z toho dotyku sa roztriasla ešte intenzívnejšie. „Si iná, pre mňa rozhodne. Pre mňa si jediná na svete, Aeon.“

Kým stihla začať protestovať alebo aspoň vstrebať silu jeho slov, naklonil sa k nej. Keď jeho až prekvapivo mäkučké pery spočinuli na tých jej, prestala myslieť úplne. Okrem neho nič iné neexistovalo.

Ruky mu zaplietla do vlasov a priťahovala si ho k sebe tak tesne, ako im to oblečenie dovoľovalo. V kútiku duše ju vlastné správanie desilo. City, ktoré v nej nekontrolovateľne vybuchovali, boli pre ňu rovnako nové ako strašidelné. Myslela si, že už pozná emócie, ktoré v nej vyvoláva jeho hlas, slová, dotyky. Toto bolo iné. Silnejšie.

Bez zábran, bez tajomstiev... napadlo jej, no hneď to pustila z hlavy.

Keď zacítila ako jej perami jemne otvára ústa, nezľakla sa. Práveže naopak, bola viac ako ochotná spolupracovať. Bola rozpálená ako samotné slnko a zvedavá, čo všetko jej dokáže dať, akú reakciu v nej vyvolať. Do bozku vložila samú seba.

Neprekvapilo ju, keď pocítila ako sa jeho jazyk dotkol jej. No skôr, ako si to stihla vychutnať, bol preč. Urýchlene otvorila oči. Omámene vnímala, že je takmer pol metra od nej a namáhavo oddychuje.

Čo som urobila zle? prehnalo sa jej mysľou. Hrejivé pocity nahradil strach studený ako ten najhrubší ľad.

„Trošku spomaľme. Dobre?“ povedal udýchane, akoby počul reakciu jej vnútra.

Mlčky sledovala, ako sa jeho namáhavý dych spomaľuje. Cítila, že aj ona dýcha omnoho vyrovnanejšie a srdce sa prispôsobuje obvyklému tempu. Chcela k nemu natiahnuť ruku, no neodvážila sa. Potreboval čas. Rozhodla sa počkať, kým sa k nej opäť vráti. Nemusela čakať dlho.

„Odídeš so mnou?“ spýtal sa naliehavo trochu zachrípnutým hlasom.

Zhlboka sa nadýchla, no nepovedala nič. Nedokázala zo seba dostať ani jediné písmenko, či slovo. Predstavovala si, aké by to bolo. Aké by bolo pozrieť sa do jeho sveta, vidieť a spoznať nových ľudí, kultúry a jeho rodinu. Ale najviac sa tešila na to, že ju nebudú zvierať múry jej prekliateho života v úlohe akejsi učiteľky. Keď na to pomyslela, keď si predstavila, ako by to vyzeralo, chcela povedať áno viac ako čokoľvek iné na svete.

Lenže aj tak nemohla odísť. Svoje dvojča a brata nikdy neopustí. To im prisahala ešte keď bola malé dievčatko, keď všetci pochopili, že prežijú jedine ak budú držať pohromade. Bolo to vtedy, keď po prvýkrát videli cudzie spomienky, životy ich predkov. Vtedy nemala ani štyri roky. Za tak dlhý čas ju len predstava, žeby mala byť na chvíľu od svojho dvojčaťa a nevidieť ho každý deň, týrala viac ako keby ju niekto bodal nožom. A rovnako tu nemohla nechať svojho brata.

„Nemôžem...“ zamrmlala so sklonenou hlavou. Ak by videla jeho sklamanie, neprežila by to.

Pod bradou zacítila jeho prsty. Skôr, ako stihla odhadnúť, čo chystá, zodvihol jej tvár na úroveň tej svojej. Jeho pohľad pálil a mrazil zároveň. Hlboko v nich však videla poznanie.

„Kvôli bratovi a sestre.“ Nebola to otázka, iba strohé konštatovanie. Bol si istý, že má pravdu.

Kývla, aj keď už nemusela. „Nemôžem ich opustiť. Prisahali sme si, že sa nikdy neopustíme.“

Chvíľku si ju skúmavo premeriaval. Následne si povzdychol. „Je za tým viac, však?“ hádal.

Aeon skoro vyskočila, keď to počula. Bola pravda, že si to prisahali aj z iného dôvodu ako z toho, že poznali spomienky svojich príbuzných. Ani kvôli ich pochybnému pôvodu. V ich rodine bolo veľa tajomstiev, ktorých odhalením riskovali nielen životy všetkých, ale osud svetov. To, čo sa dozvedeli, bolo príšerné, temné, smrtiace. Zabilo to viac životov ako si ktokoľvek mohol predstaviť. Jediné rozhodnutie. Aj preto museli držať spolu. Len keď boli ako jeden mohli prežiť, ak by ich niekto chcel... dostať. A po ich smrti bažilo viac bytostí. Skôr až príliš veľa.

Potriasla hlavou. „Čo viac by za tým mohlo byť? Sú to poslední členovia mojej rodiny. Jediní, ktorí mi ostali. Všetci traja si to uvedomujeme.“ Bola to polovičná pravda, takže neklamala. Prečo sa potom cítila ako... zradca?

Potľapkal ju po pleci. „Raz mi možno budeš dôverovať natoľko, by si mi o tom porozprávala.“

„Nie je o čom rozprávať,“ odvetila až príliš rýchlo. Podľa jeho pohľadu pochopila, že vie, ako veľmi klame v tomto momente.

Na chvíľku sa odvrátila a zadíval sa kamsi na vrchol vodopádu. Neodvážila sa sledovať jeho pohľad. Vládala sa iba pozerať na jeho sústredením stiahnutý profil. Mala pocit, akoby jej utekal pomedzi prsty, akoby tam bol a zároveň bol úplne inde. Potriasla hlavou. Toto je smiešne; je smiešne, že si niečo také vôbec nahovára.

„Vieš,“ ozval sa odrazu, stále neprítomne pozerajúc na vodu, „ja nemám iba Macy. Teda... vieš, že mám veľa adoptívnych súrodencov, tak ako ty, ale mám aj pokrvných. Leesha je odo mňa mladšia o dvanásť rokov, je ešte mladá. A rovnako aj o dva roky mladší Gareth. Sľúbil som im, že na nich dám pozor. Ty rozumieš, akú váhu ma takáto prísaha. Ale aj napriek tomu som Macy nedokázal ochrániť a teraz je... tam. Musím ju odtiaľ dostať a to aj za cenu, že som životy ostatných vložil do rúk niekoho iného. Bojím sa, že som neurobil dobre. Každý deň dúfam, že Sora je ešte príliš malá, aby si pamätala... môj odchod.“ Jeho hlas znel akoby bol starec. Toľko trápenia nemohol niesť na svojich pleciach už v takom veku, no z vlastnej skúsenosti vedela, že niekto nie je príliš mladý na to, aby videl krutosť života.

„Tvoja sestra – Sora – o koľko je od teba mladšia?“ spýtala sa potichu, namiesto toho, aby ho ľutovala. Vedela, že by to neprijal. Cítil by sa ešte viac vinný.

Som zvedavá, prečo mi teda o tom hovoril, povedala si sama pre seba, keď bol dlhšie ticho.

Odrazu sa jej naliehavo zadíval do očí. „Ona... nie je to moja sestra. Je to moja dcéra.“

Doslova jej padla sánka a nezmohla sa na slovo. Ústa iba zatvárala a vzápätí otvárala. Nevedela si predstaviť, že práve on drží v náručí malé dievčatko, ktoré ho raz bude volať ocko. Ako asi to drobučké stvorenie vyzerá? Má oči ako on? Vlásky? Chcela si ju predstaviť, ale nedozala to. Vedela len to, že je krásna – ako jej otec. Lenže kdesi hlboko v duši cítila, že jej je to trochu proti srsti. Nepáčila sa jej predstava, že mal – a možno ešte stále má – niekoho iného.

Prebuď sa, nie je tvojím majetkom! kričalo na ňu podvedomie.

„Jej matka je mŕtva,“ povedal, akoby jej opäť videl do hlavy, „a skôr, ako povieš, že je ti to ľúto... nemusí. Ja to neľutujem. V skutočnosti som rád, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.“

Vypleštila naňho oči. „To myslíš vážne?“ vyhŕkla, akoby nemohla uveriť.

Podľa tvrdého výrazu to však myslel smrteľne vážne. „Som ale rád, že mi ostala Sora.“

Chcela sa ho spýtať na toľko vecí, že ani nevedela, kde začať. Tušila, že má veľa tajomstiev, ale toto ju dostalo doslova do kolien. On mal rodinu! Má dcéru, súrodencov, tajomnú minulosť! Myslela si, že ho aspoň trošku pozná, ale mýlila sa. Netušila ani, kým je. Človek nebol, hoci hovoril ich rečou. Bola zmätená, no keď sa mu zadívala do očí... nevidela pred sebou nezodpovedané otázky, ktoré ju trápili. Odrážala sa tam viera a... túžba niečo dokázať. Zachrániť sestru. A videla ešte niečo - napriek všetkému mu verila, čo bol najiracionálnejší pocit, ktorý sa kedy ocitol v jej živote.

Darren sa odrazu celý napriamil a pozrel kamsi za jej hlavu. „Aeon,“ povedal potichučky, až sa k nemu musela nakloniť, aby niečo počula, „viem, že sa bojíš, aby si nesklamala súrodencov a budú ti chýbať... ale čo keby sme sa spýtali, čo si o tom myslia oni?“

Zarazene naklonila hlavu na stranu. „Čo tým myslíš?“ No nie je to blázon?

No namiesto neho jej odpovedal iný, známejší hlas. „Asi to, že nám chceš niečo povedať,“ povedal Elijah.

Otočila sa, aby sa presvedčila, či sa jej to nezdá, no za sebou videla naozaj stáť svojho veľkého bračeka po boku s Lili. Obaja sa na ňu usmievali a ona mohla len hádať, akú veľkú časť z ich rozhovoru si vypočuli.

„Má ešte cenu pýtať sa, alebo ste to všetko počuli?“ pýtala sa s červenajúcimi sa lícami. Zatúžila, aby ju Darren chytil za ruku, ale nedokázala ho o to požiadať. To by sa hanbila asi ešte viac. Radšej si ani nechcela predstavovať, že ich sledovali, keď sa spolu... Nie, zlá predstava!

„Necháš nás na chvíľu.“ Elijah to adresoval Darrenovi a všetkým bolo jasné, že nemá na výber inú odpoveď ako áno. Mlčky sa preto zodvihol a vybral sa bližšie k vodopádom. Ale aj tak na Aeon stihol žmurknúť.

Zasnene za ním chvíľu pozerala. Bol krásny keď ho obklopovali farebné kvety a zurčiaca voda. Ako hrdina z rozprávok, ktoré si, ani nevedela prečo, pamätá. Až pobavené odkašľanie ju prinútilo otočiť sa a prestať snívať s otvorenými očami. Keď si všimla, že jej súrodenci sedia vedľa nej na tráve, zistila, že ten moment nebol ani zďaleka taký krátky, ako si namýšľala. Cítila, ako jej horia líca.

„Tento pohľad by ti mal dať odpoveď,“ povedala jej sestra.

Hneď vedela, čo tým myslí. „Ako si to predstavuješ? Nemôžem predsa odísť. Prisahala som, že vždy ostaneme spolu. Musíme byť pokope, aby sme mohli čeliť všetkému, čo nás... napadne. A obaja viete, že Akadémia nás nevie ochrániť.“

Jej súrodenci len pokrútili hlavami. „Sestrička, ty to nechápeš? Nie je to naša minulosť, ale iba spomienky predošlých generácií. Nemôžeme za to, čo sa stalo. Aj keby si to niekto myslel, stojí za nami Ner, Elí, Mills. Dokonca za nami stojí aj Elizabeth, hoci sa to ani jednému z nás nepáči.“ Elijah len mlčky prikyvoval.

„Nemôžem odísť. Už len kvôli tým zákonom. Ak sa o to len pokúsim, skončím ako Allie. A to nechcem už len kvôli vám. Ostali sme len my traja.“

„O čom sa vlastne rozprávame? Jediné, čo chceš, je tamten muž. Možno je nebezpečný, nepoznáme ho a nevieme, čo je zač. Ale páči sa ti, máš ho rada. Ak teraz nepôjdeš, budeš to ľutovať až do poslednej hodiny, ktorú tu prežiješ. A všetci vieme, že nás nikdy nikto nezavolá. Prežili sme tu celý život a tu aj zomrieme. A nech by sa to Elizabeth dozvedela alebo nie... nedovolí si zničiť ďalšieho z našej rodiny. Nezabúdaj, že Ner ju prinútila prisahať.“

Lenže prísaha nič neznamená. Aeon cítila, ako jej po lícach stekajú slzy. Vedela, že boj aj tak prehrala. „Ja vás nemôžem stratiť.“

Odrazu ju obaja silno objali. „Ale ty nás nestrácaš, iba ideš tam, kde je tvoj osud. A tu to očividne nie je. Galadriel to vie, vie to aj Glandur. My dvaja sme o tom presvedčení. Teraz tomu musíš začať veriť ty.“

Ušiel jej tichý vzlyk. „Ale ja sa vrátim.“

Lili sa zasmiala, no bol to skôr žalostný zvuk, než radostný. „Ak nie, my pôjdeme za tebou.“

Dlho sa objímali bez toho, aby ktokoľvek niečo povedal. Aeon bola sklamaná, že opúšťa svoju rodinu, ale v kútiku duše od začiatku vedela, že sa to raz stane. Nedokázala to odpustiť sama sebe a dúfala, že sa raz skutočne vráti. A ak nie, dostane svojich súrodencov von z Akadémie. Aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobí. Aj za cenu, že možno dopadne rovnako ako Allie.

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9. 

Ak sa mám priznať, toto bola pre mňa najťažšia kapitola, akú som kedy musela napísať. Nenapádali mi vhodné slová, vety boli kostrbaté. Proste je to strašné. Budem rada, ak mi to skritizujete. A nemusíte ma šetriť.

Vaša Lili D.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 8.: