OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 10.

06.11.2011 (19:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1702×

Kapitola 10.

Aeon mala čo robiť, aby nezačala hystericky kričať. Nikdy si nepredstavovala, že sa niekedy vôbec dostane do stretu s Mracivogom. A teraz jednému stojí zoči-voči a ten niekto je k tomu Darrenova stratená sestra Macy. Situácia nemohla byť absurdnejšia. Nedokázala si ani len predstaviť, prečo ju, preboha živého, asi potrebuje. Vedela si predstaviť len jedinú úlohu – obetný baránok. S jej pôvodom by to bolo viac ako pravdepodobné. Hystériu okamžite nahradili hnev, zlosť a nenávisť. V tejto chvíli by niekomu dokázala naozaj ublížiť.

„Ty idiot,“ zasyčala, neschopná povedať čokoľvek iné.

No nemala to robiť, pretože v tom momente sa chladné oči Mracivoga otočili priamo na ňu. Akoby si ju všimla až teraz, hoci bolo prakticky nemožné, aby si nevšimla aspoň jej krídla.

Možno ma zámerne ignorovala, aby si ma vychutnala až na koniec? uvažovala v duchu.

„Ale, ale, koho to tu máme. Priniesol si si hračku?“ odfrkla si. Skôr, ako stihol ktokoľvek žmurknúť, prekonala rýchlosťou blesku vzdialenosť, ktorá ich delila, a rukou jej stlačila krk. Aeon cítila nepríjemný tlak a bola si istá, že o chvíľku ju proste zaškrtí. Stačil by jediný impulz.

Silný stisk však takmer okamžite zmizol. „Och, mal si povedať, akého hosťa to k nám vedieš. Mučiť zradcu je slasť,“ zapriadla a Aeon okamžite po chrbte prebehol mráz. To by radšej brala tú smrť.

„O čom to, dofrasa, hovoríš?“ vyštekol odrazu Darren. „Neprišiel som sa sem zahrávať, prišiel som ťa odviezť domov.“

Mracivog opovržlivo zacmukal. „Nesnaž sa ma oklamať. Na čo iné by si sem inak priviedol niekoho z rodu Darknight?“

Aeon sa takmer zastavilo srdce, keď počula to meno. Najradšej by naň zabudla, ale je vôbec možné zabudnúť na vlastný pôvod? Jasné, že nie. Nie pre niekoho ako je ona a jej súrodenci. A to proti vám nemusí stáť Mracivog. Stačí, že sa s tými strašnými udalosťami musíte trápiť v snoch.

Darren stiahol obočie. Očividne nebol tak dobre informovaný ako jeho sestra. „O čom to tu hovoríš? Nie je jedno, kým je toto dievča?“

Sestra sa naňho mrazivo usmiala. „To je ale veľmi podstatné,“ prehlásila temne.

Keď to dopovedala, ozvalo sa škriekanie havrana, vracajúce sa k nim s ozvenou, ktorý sedel na niektorom vyschnutom strome. Aeon vedela, čo to znamenie znamená ešte skôr, ako sa na kopci objavila skupina asi desiatich nahnevaných Mracivogov. Posily.

„Zradca!“ vykríkla jednoducho dievčina.

Hneď potom sa začalo doslova peklo. Aeon skôr cítila než videla zlosť na tvárach ostatných Mracivogov, ktorí ju spoznali – alebo skôr to prekliate tetovanie. Vzduch sa nabil krvilačnosťou a výbojmi z maličkých bleskov, ktoré odrazu zúrili všade naokolo. Cítila, ako sa jej ježia chlpy na zátylku, no nedokázala sa pohnúť alebo urobiť čokoľvek iné.

Temní mágovia vždy veľmi dobre vedeli, ako si poradiť s anjelmi aj ich potomkami. Stačila len jediná myšlienka a malý blesk ich dokázal úplne znehybniť. Rovnako ako teraz. Keď si to uvedomila, telo jej, okrem bolesti, naplnil mrazivý strach a až hrozivá bezmocnosť. Takmer bytostne cítila muky, ktoré bude prežívať. Pri nich totiž neexistovala ani len maličká nádej, žeby ste zomreli rýchlo. To oni nikdy nerobia. Bolesť, utrpenie, mizéria. To je ich štýl. A Aeon to mala už čoskoro spoznať - až príliš dôverne. Žalúdok sa jej bolestne scrvkol strachom.

„To stačí!“ ozval sa odrazu zúrivý výkrik, no Aeon netušila, komu ten hlas patril.

Jej myseľ sa nachádzala niekde medzi vnímaním a bezvedomím. Bola síce nažive, ale akoby zvláštne uväznená vo vlastnom tele. Bola väzňom ich vôle. Oči mala otvorené, no videla len tmu. Uši jej fungovali, ale takmer nič nepočula. Svaly jej ochromovala apatia, ktorú na ňu zoslali.

Okolo nej sa odrazu začali mihať zvláštne vlny sily, no nevedela, odkiaľ sa tam vzali. Rovnako nepoznala ani pôvodcu tichého šepotu, ktorý začula v ušiach. Jazyk síce nepoznala dokonale, ale dobre vedela, že je to rodná reč Mracivogov. Keď videla spomienky svojich predkov, počúvala v nich aj tento zvláštny, hrdelný jazyk. Nepodobal sa nijakému inému a skôr ako o samotné slová išlo o rôzne napodobeniny zvukov. Tým sa to stávalo desivejším.

Z ničoho-nič, ako keby niekto šibol čarovným prútikom, bolesť zmizla a nahradila ju zúrivosť. Nech už to spôsobilo čokoľvek, využila to Aeon vo svoj prospech. Zadívala sa pred seba a opäť videla. Hoci výhľad, ktorý sa jej naskytol, by radšej nahradila tou predchádzajúcou tmou. Pred ňou ležali telá všetkých Mracivogov, vytreštené oči bezducho hľadeli práve na ňu. Pozerala sa do tváre smrti. Pri tej myšlienke sa jej okamžite zodvihol žalúdok. Pohľad stočila na stranu, aby prinútila svoje telo k pokoju. To však netušila, čo zbadá pár metrov od hromady nehybných tiel.

Pre ňou stál zadýchaný Darren, ušľachtilé črty tváre zohyzdené takmer iracionálnym hnevom a nenávisťou takou prudkou, až musela o krok cúvnuť. To však nebolo to, čo ju tak veľmi vystrašilo. V jeho rukách totiž zbadala dlhú dýku, o ktorej ani nevedela, že ju má. Po ostí ešte stále stekala krv, od ktorej mal špinavé celé ruky. Nebála sa jeho, ale toho noža a krvi áno.

Pri jeho nohách videla ležať nehybné telo jeho sestry. Videla síce, že sa jej pravidelne dvíha hruď, no aj tak v sebe nedokázala zastaviť inštinktívnu reakciu. Ustúpila ešte krok dozadu, prehla sa v páse a zo všetkých síl sa snažila zastaviť v sebe dávivý reflex. Vo svojom živote videla veľa krutosti, sama viedla spartský život bojovníka, no toto na ňu bolo príliš. Toľko krvi. Tak veľa násilia. Smrť.

„Aeon,“ pošepol jej smerom utrápený hlasom. Nezmohla sa na viac ako mávnutie rukou. Bála sa, že ak otvorí ústa, jej posledné jedlo proste utečie zo žalúdka.

„Ty sa ma bojíš.“ Nebola to otázka, iba strohé skonštatovanie. Bol si tým istý. Okamžite zodvihla hlavu, v ktorej sa jej ešte trochu točilo. V spánkoch pocítila slabé búšenie.

Zadívala sa mu do očí. Mal v nich pohľad muža, ktorý prišiel o všetko a jediné, čo mu ostalo, je pomsta. Akoby ho nikdy doteraz skutočne nevidela. Stále sa tak ovládal, hoci si predtým myslela, že pred ňou nie. Až teraz videla jeho skutočné ja a hoci by sa mala báť tej agresie a násilia, nedokázala viac cúvnuť. Zachránil jej predsa život. Nebyť jeho, mohla sa na tej hŕbe tiel váľať aj ona. Teraz mohol mať niekto iný na rukách krv, ale tú jej. Pri tej myšlienke sa jej žalúdok upokojil. Úplne iracionálne. Bolo to brutálne, ale len vďaka tomu ešte dýcha.

„Nebojím sa ťa,“ prehlásila. V duchu sa musela symbolicky potľapkať po pleci, keďže dosiahla, aby sa jej netriasol hlas.

Pochybovačne zažmúril oči. „Prečo ti len neverím?“ prehodil ironicky, šúchajúc si bradu. „Jasné, už viem. Možno preto, že si predo mnou utiekla a takmer sa povracala? Nemusíš ma šetriť, nie som taký jemnocitný, ako vyzerám.“

Jeho uštipačnosť zámerne ignorovala. „Si veľmi domýšľavý, vieš o tom?“

„Ja si skôr myslím, že mám dokorán otvorené oči a nebojím sa pomenovať to, čo je jasné a čo by videl aj slepý.“

Povážlivo sa naklonila jeho smerom, akoby sa čochvíľa k nemu mala rozbehnúť. „V tom prípade si jednoznačne slepý. Ja sa ťa nebojím.“

Urobil jej smerom takmer výhražný krok. „Takže si zbledla a takmer vyvrátila obsah žalúdka z čírej radosti! Malo mi to byť hneď jasné!“ skríkol zlostne, no v tvári mal zlomený výraz muža, ktorý prišiel o poslednú nádej.

Teraz k nemu urobila veľký krok Aeon, snažiac sa ignorovať dýku, ktorou si, pravdepodobne, podvedome pokyvkávkal. „Tak tebe by asi nebolo zle z toho, keby si zbadala hromadu zakrvavených tiel a niekoľko párov očí, v ktorých aj po smrti jasne žiari nenávisť k tvojej osobe. A určite by ťa ešte viac nedorazil fakt, že človek, ktorému si sa rozhodol veriť, vlastne vytvoril tú hromádku a má ruky ešte stále od krvi. Nie, tebe by sa určite nezodvihol žalúdok, všakže?“ prehodila ironicky.

„Videl som ti strach v očiach,“ nedal si to vyhovoriť. No jeho hlas neznel tak presvedčene ako predtým.

Prikročila až celkom k nemu. Takmer sa dotýkali. „Naľakala som sa, to nepopieram. Ale nebála som sa teba.“

Keď si ju nedôverčivo premeral, položila mu ruky na tvár. „Prekvapilo ma to násilie, agresia. Ale som ti vďačná, že si mi zachránil život. Hoci netúžim vedieť ako, dopekla, sa ti to podarilo. A odkiaľ si vytiahol nôž.“

Odrazu sa zoširoka usmial, až sa mu zaiskrilo v očiach. Takmer bytostne cítila jeho nutkanie dotknúť sa jej. „Ver mi, že niektoré detaily by si radšej nechcela počuť.“

To som vedela aj bez teba, mala chuť mu odvrknúť, ale radšej si zahryzla do jazyka. Svoju pozornosť radšej obránila k nemenej pálčivému problému – k jeho sestre. Netušila, ako jej chce pomôcť. Veď ona je Mracivog! Neľútostný mág, ktorý ich chcel oboch dať zabiť. Osoba bažiaca po moci a rovnako silno aj po utrpení druhých.

„Čo chceš robiť s tvojou sestrou? A ako je vôbec možné, že je Mracivog?“ spýtala sa, sledujúc jeho reakciu.

Zhlboka sa nadýchol a zase vydýchol. „Macy je moja nevlastná sestra, ale to nemení nič na tom, že ju zbožňujem a budem ju ochraňovať hoci aj na úkor vlastného života. Takáto nebola vždy. Niekto zlomil kúzlo, ktoré ju ochraňovalo pred jej temnou stránkou.“

Pri tých slovách sa na sestru starostlivo pozeral. Aeon vedela, že teraz už by nemohla povedať nie ani keby chcela. A po tom ani najmenej netúžila. Nemohla to dievča nechať trpieť, ak sa to dalo zastaviť.

„Temná stránka? Nemal by si mi to aspoň trochu objasniť?“ podpichla ho.

Kývol hlavou, usadiac ju na zem čo najďalej od nehybného tela jeho sestry a hromady mŕtvol. Takmer sa neudržala a trochu sa posunula, ale nakoniec sa ovládla. Nebála sa priamo jej, skôr Mracivogov všeobecne. Po tom všetkom, čo o nich vedela, sa ani veľmi nečudovala. Ale Darren by sa mohol. Bolo jasné, že nevie absolútne nič o jej rode. A to bola obrovská výhoda.

Kým sa k nej posadil, hodil krvavú dýku na hromadu tiel. Ruky si utrel do jedného z čiernych rúch, ktoré mali oblečené. Podľa tej látky spoznala, o koho ide – o špičkovo vycvičených bojovníkov, o stráže. Mučiteľov. Aeon opäť prekvapilo, ako je možné, že Darren dokázal odolávať takej presile a navyše ich aj všetkých zabiť. A to bez toho, aby ho zranili. Alebo len ona žiadne zranenie nevidela.

„Čo chceš vedieť?“ budil ju zo zamyslenia. S prekvapením si uvedomila, že prestala vnímať okolie. Ani netušila, kedy sa posadil oproti nej a chytil jej ruky do svojich. Ihneď jej napadlo, že to urobil aj preto, aby nevidela telá.

„Čo si urobil tvojej sestre? Prečo sa ešte neprebrala?“ spýtala sa na prvú dôležitú... záležitosť.

Pousmial sa. „Neboj sa, len som ju uspal. Prebudí sa až keď ja budem chcieť.“

„Mám chcieť vedieť ako si to urobil?“ mračila sa naňho. Keď pokrútil hlavou, pokračovala v otázkach: „Tak mi povedz o temnej stránke tvojej sestry.“

Pozrel ponad plece, akoby si chcel pohľadom na jej nehybné telo všetko pripomenúť. „Vieš, ona nie je plnokrvný Mracivog. Je len polovičná. Keď sa narodila, nevedeli sme, čo z nej vyrastie. Už o pár rokov sme však pochopili, že jej druhá polovica je príliš dobrá na to, aby sa bránila. A tak ju začala ovládať jej temnota. So súrodencami a prá deckami sme dlho premýšľali, ako jej pomôcť, no na nič sme neprišli. Vedeli sme, že niečo musíme urobiť, ale tápali sme v temnote – takmer doslova. Až raz, keď už sme sa už-už vzdávali nádeje, sme našli starú knihu. Doteraz nikto nevie odkiaľ sa zobrala, ale pomohla nám. S tým, čo sme si tam prečítali, sme Macy pomohli. Spútali sme jej silu Mracivoga. Stále bola polovičná, ale nebola zlá. Až dovtedy, kým ju neuniesli a opäť v nej neprebudili monštrum.“

Zarazila sa. „Prečo ste ju nenašli už dávno a opäť jej moc nespútali?“

Smutne sa pousmial na pol úst. „Pomerne rýchlo sme ju našli, ale čo nám to bolo platné, keď sme nemali dostatočnú moc? Na prvé spútanie nás bolo šesť, lenže potom sme zistili, že ani to nestačí. Potrebovali sme silu anjela.“

„Takže to je moja úloha v tomto príbehu?“ dovtípila sa okamžite.

Kývol na znak súhlasu. „Teraz určite chápeš, prečo som ti to nemohol vysvetliť skôr. Proste by si mi neverila.“

„Asi máš pravdu,“ zamrmlala neprítomne, dívajúc sa kamsi za obzor.

Jemne ju pohladil po líci, aby na seba upútal jej pozornosť. „Takže mi pomôžeš?“

„To je samozrejmé, ale...“ zarazila sa.

Zrazu si uvedomila, že o ňom naozaj nič nevie. Povedal, že jeho sestra je polovičný Mracivog a je nevlastná. Ale kým je v skutočnosti on? Nebol ani elf a rozhodne nebol ani anjel alebo nejaký jeho potomok. Bolo vylúčené aj to, že je Mracivog. Nemal vražedné sklony a nebol zlý, ani plný nenávisti. Nevedel ani to, kým je ona. Nepoznal jej rod. Bol to proste... Darren. Nedokázala popísať, kým je, ale páčilo sa jej to. On sa jej páčil. No v kútiku duše aj napriek tomu tušila, že keď jej raz povie celú pravdu, nebude sa jej to ani náhodou páčiť.

„Ale?“ nabádal ju k pokračovaniu Darren po chvíľke ticha.

Potriasla hlavou, aby sa spamätala. „Ale budeme na to stačiť my dvaja? Nehovoril si, že vás pôvodne bolo šesť?“

„Bolo, ale to sme v nej chceli spútať Mracivoga. Tu naše čary ľahko zrušili a použili vlastné – aby v nej pochovali tú lepšiu časť. Preto je taká krutá a zlostná. My šiesti by sme nestačili, potrebujeme omnoho silnejšie dobro. Láskavého anjela.“

Aeon sa naňho takmer tupo zadívala. Od začiatku túžila poznať jeho a svoju účasť na príbehu. Teraz poznala svoju úlohu, ale ani najmenej sa jej neuľavilo. Necítila zadosťučinenie, že sa to dozvedela. Nezbavila sa ani hlodavého pocitu pochybností. Nenapĺňal ju nijaký pocit, len nič, ničota. A to ju desilo omnoho viac.

„Pomôžme jej teda. Z tohto miesta mám hrôzu a naozaj netúžim po dlhodobejšom pobyte,“ prehodila s hraným úsmevom. Určite si to všimol, ale nič na to nepovedal.

„Nemusíš to robiť, ak nechceš,“ povedal po dlhom váhaní. Musel vycítiť jej neistotu.

„A potom budeš robiť čo? Čakať a dúfať, že získaš na svoju stranu niekoho iného z Akadémie alebo z iného miesta? Na to teda zabudni! Pomôžem tvojej sestre aj keby to malo byť to posledné, čo vo svojom živote urobím.“

Nepatrne kývol, no na perách mu ihral spokojný úsmev. „Musíme ísť bližšie.“

Jedným prudkým pohybom ju postavil na rovné nohy a ťahajúc ju za sebou ako nejakú hračku zastal až tesne nad svojou sestrou. Otočil ju tvárou hore a postavil sa jej po pravej strane. Aeon nechal stáť naľavo.

„Len nad ňu vystri ruky a sústreď sa na to, ako veľmi jej chceš pomôcť. A spolu so mnou musíš stále opakovať Bonitas umutil.“

„Bonitas umutil? Čo to znamená?“ spýtala sa zvedavo. Tie slová nikdy predtým nepočula.

„Neviem presne, ale je to súčasť kúzla. Teraz sa sústreď.“

Ani to nedopovedal a jej tvár bola opäť smrteľne vážna. Zopakovala jeho pohyb a vystrela ruky nad nehybné telo jeho sestry. Trochu ju prekvapilo, keď si s ňou preplietol prsty, ale nijako to nekomentovala. Ak to pomôže, nebude ani najmenej namietať. Okrem toho sa jej to aj veľmi páči a takto to mohla ospravedlniť sama pred sebou – že robí dobrú vec.  

Nepatrne kývol hlavou na znak toho, že môžu začať. „Bonitas umutil, Bonitas umutil, Bonitas umutil...“ opakovali spoločne.

Aeon sa snažila čo najviac sústrediť. Predstavila si Darrena a ako veľmi túži po tom, aby mal svoju sestru opäť pri sebe. Pochopila, že to nepomáha v tom momente, keď jej silnejšie stlačil prsty. Začínala trochu panikáriť a obávať sa, že mu nepomôže, keď jej napadla bláznivá myšlienka. Chytila sa jej ako topiaci poslednej slamky. Namiesto Macy si predstavila Lili, svoje milované dvojča. Bola to silná motivácia.

Vedela, že ak by takto trpela jej sestra, spravila by aj nemožné, aby jej pomohla. Dokonca by jej darovala aj vlastný život, ak by to bolo potrebné. A to isté teraz zamýšľala darovať Darrenovej sestre. Všetko svoje úsilie nasmerovala niekam k nej. Nikdy predtým takéto niečo nerobila, takže netušila, ako na to. Keď okolo seba cítila príjemné teplo, pochopila, že jej inštinkty našepkali dobre. Nestihla si ten príjemne hrejivý pocit vychutnať, pretože hneď zmizol – spolu s jeho rukami.

Urýchlene otvorila oči – pričom ani len netušila, keby ich zavrela – a zadívala sa naňho zmäteným pohľadom. No on sa len spokojne usmieval.

„Podarilo sa nám to,“ takmer vykríkol.

Aeon sa pousmiala a chcela sa spýtať, čo bude teraz, ale nedostala na to príležitosť. Odrazu sa pred ňou vztýčila dievčenská postava. Nevidela jej síce do tváre, ale veľmi dobre počula to, čo pošepla bratovi:

„To si myslíš len ty.“

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.

Jubilejná kapitola je za nami a ja by som ju rada venovala týmto skvelým ľuďom: dvojčátku blotikovi, sesterničke Elí, ségre Mills, ratolesti Ner a semiske. Dievčatá, ďakujem za vašu podporu, bez nej by som to už dávno vzdala.

Do ďalšej desiatky prajem tejto poviedke takých skvelých čitateľov, akých má.

S pozdravom a obrovským objatím, vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 10.: