OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 23.

25.03.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1165×

Časť 23.

Kaya bola rozpoltená. V ruke držala vrecko s ľadom, ktoré jej každou sekundou viac a viac zmrazovalo akýkoľvek cit v prstoch, a aj tak sa nevedela rozhodnúť, čo s ním má urobiť. Jedna jej časť ho chcela po Sarrenovi hodiť, aby mu ukázala, čo presne si myslí o mužoch, ktorí bojujú o ženu akoby bola trofej. Boli snáď deti, ktoré sa hádali, ktorý koniec pieskoviska bude ich základňou? Lenže problém bol v tom, že hoci aj zodvihla ruku, aby tak skutočne urobila, niečo ju zastavilo. To isté niečo v nej, ktoré ju predtým nútilo hľadať uňho útechu, hlavne v jeho náručí. Mohla zapierať akokoľvek chcela, ale nedokázala byť k nemu chladná rovnako, ako doteraz. Čo ju doháňalo do šialenstva. Takže miesto toho, aby sa stala v histórii prvou osobou, ktorá prizabila niekoho len vreckom plným polo roztopeného ľadu, mu ho nie práve najjemnejšie pricapila na napuchnuté líce. Keď ticho zasyčal, pretože trafila rozseknutú peru, sama pre seba sa usmiala.

„Som rád, že ťa moja mizéria tak veľmi teší,“ skonštatoval sucho.

Odfrkla si. „Ale prosím ťa, nebuď taký dramatický. Určite to prežiješ. Dokonca aj tvoje ego sa z toho spamätá. A obaja vieme, že si si to zaslúžil.“ Napriek jej slovám znel aj jej samotnej vlastný hlas až príliš... nadnesene. Akoby bola pokojná, hoci sa jej v žilách ešte stále varila krv.

„Nemohol som to nechať len tak. Si moja a ten bastard si snáď myslí, že ťa môže odo mňa odlákať.“

Zamračila sa naňho a voľnou rukou ho udrela do ramena. „Tak po prvé, nepatrím nikomu okrem samej seba. A po druhé by si radšej mal sklapnúť, pretože by som ťa mohla doraziť ja sama a nemuseli by sme ani čakať na Jacka.“

„A čo si myslela, že satane, keď si ho priviedla do baru?“

„Nepriviedla som ho tam, ani som netušila, že by mohol prísť,“ obhajovala sa a odrazu mala pocit, že sa zmenila na rozmaznanú trúbu s naivným mozočkom. „Navyše som si myslela, že sa dokážete správať racionálne. Lenže som zabudla, že ste nepoužili ten veľký mozog, čo vám straší v hlave, ale ten malý, čo rozkazuje vášmu rozkroku.“

Sarren rozhodil rukami a zamračil sa na ňu. „Dúfam, že to, čo si práve povedala, si nemyslela vážne. Správať sa rozumne? Hovoríš tu o skutočnosti, že spávaš aj so mnou a aj s tým šašom a vážne čakáš, že to nechám len tak?“

Kaya sa na chvíľu odmlčala a snažila sa zo všetkých síl, aby sa aspoň trochu upokojila. Nepotrebovala, aby teraz do izby niekto nabehol a začal sa vypytovať, čo sa deje. Takej pozornosti sa jej dostalo ešte predtým v bare. Keď ochrankári nakoniec predsa len začali predstierať, že sú niečo viac ako nenásytní diváci celého zápasu, Jack aj Sarren vyzerali dosť zle. Sama seba sa snažila presvedčiť, že jej to neprišlo ľúto. Nebola taká zaostalá, aby naďalej tolerovala také správanie, tak to s obomi ukončila. Jack to prijal celkom dobre, ale podľa výrazu v tvári sa nehodlal len tak vzdať. Dodatok v ich neexistujúcom vzťahu, ktorý predstavoval dohodu o nezapájaní emócií očividne ignoroval.

Sarren bol trochu tvrdší oriešok. Mohla predstierať, že už po ňom netúži a nikdy s ním nevlezie do postele, lenže ten idiot si bol až príliš istý tým, čo sa v nej odohráva už len pri tom, keď sa naňho pozrie. Dramatickosť jej hnevu rušil aj fakt, že bola nútená sadnúť si s ním do jedného auta. V súkromí ich oboch mohla poslať do čerta, ale navonok to vyzeralo tak, že si vybrala Sarrena a s Jackom to celé ukončila. Svedčali o tom aj úsmevy a ozveny ovácií, keď si sadala za volant. Pomyslenie, že si o nej niekto myslí niečo, čo nie je pravda, jej neprekážalo. Skôr ju desilo pomyslenie, že v podstate názory ľudí okolo seba brala ako skutočnosť. A to bolo nebezpečné.

Potriasla hlavou, aby zahnala tie divné myšlienky. „Čakám, že sa budeš správať ako môj milenec a nie ako môj vlastník,“ zašomrala.

Odrazu jeho tvár nabrala vážny výraz. V očiach sa mu blýskalo niečo, čo radšej ani nechcela pomenovať. „Lilly, ale ty si pre mňa viac ako len milenka. Si moje všetko. Pätnásť rokov som sa ťa snažil márne nájsť. Takmer som zošalel z túžby znovu ťa vidieť. Aspoň na chvíľu. Nečakaj preto odo mňa, že teraz, keď som ťa konečne našiel, nechám ťa len tak ísť len preto, lebo sa bojíš.“

„Ja nie som žiadny zbabelec,“ odsekla dotknuto a odtiahla sa od neho, no nie preto, že by jej krivdil. Hlavne kvôli tomu, že sa bála priznať sama sebe, aké sú jeho slová pravdivé.

„Čo sa týka citov? Si. Občas som už unavený z toho, ako ťa neustále musím naháňať a bojovať s tým, ako ma od seba odstrkuješ. Si moja, Lilly. A to sa nikdy nezmení.“

Jej telo podvedome stuhlo. Nebolo to ako vyznanie lásky, skôr ako prísľub. A tie ju desili najviac zo všetkého. Citove sa viazať na ľudí bolo ako čakať, kým vás niekto zastrelí, keď si na seba nedáte nepriestrelnú vestu. Mesiace po tom, ako všetci z jej rodiny boli zavraždení, ju všade prenasledovala samota. Nemala nikoho, kto by jej rozumel, komu by na jej záležalo. Všetci, ktorých milovala, boli preč. Jej dušu lovili staré spomienky. Na čo bola človeku láska, keď nezaručovala, že s vami tí ľudia ostanú? Prisahali, že tu budú vždy pre ňu a slovo nedodržali.

Nezáležalo na tom, či to bola alebo nebola ich vina. Jej podvedomie sa o také detaily nestaralo. Možno preto bolo pre ňu také ťažké otvoriť sa niekomu. Bolo príliš jednoduché predstierať, aká bola chladná. Pretože taká v skutočnosti bola. Lenže bolo nehanebným klamstvom, keď tvrdila, že nič necíti. Lebo v posledných dňoch mala pocit, akoby v nej vybuchla encyklopédia psychológie. Odrazu vedela pomenovať každý vnem, ktorý sa k nej dostal. Nebola z toho práve nadšená, skôr naopak.

„Keď dokončím výcvik, odídem a pravdepodobne sa už nikdy nevrátim. Moji nadriadení čoskoro pochopia, že tvoj bar nie je ničím nebezpečný a prevelia ma niekde inde. Jediné, čím môžeme byť, sú len dvaja cudzinci, ktorí občas zdieľajú posteľ.“

Postavil sa pred ňu a rukami jej stisol ramená, aby jej zabránil v úteku. To jediné gesto vypovedalo o tom, že skutočne nie je až taká nečitateľná, ako by si priala. „Prečo mi nechceš dovoliť, aby som ťa miloval, Lilly?“

Naprázdno prehltla, no namiesto toho, aby sa od neho odtiahla a utiekla čo najďalej, len zavrela oči. „Ja... nemôžem.“

Zlomený šepot, ktorým to vyslovila, akoby ani nepatril jej. Pretože taká bola vo vnúti. Zničená, takmer mŕtva. Prežívala zo dňa na deň a tak jej to vyhovovalo. Až kým neprišiel Sarren a ona opäť nezačala túžiť po veciach, ktoré sa snažila celých tých pätnásť rokov nechcieť. Ak by mu dovolila zájsť ešte ďalej, nemusela by to prežiť. Ak by sa vnútorne zrútila, nedokázalo by ju dať dokopy už nič. A hlavne nikto.

Rukou ju jemne pohladil po tvári. „Ale môžeš. Vieš, že to chceš. Celé tie roky ti niečo chýbalo. Vzťah medzi ochrancom a jeho zverenkyňou je veľmi úzko spätý. Po obrade sme jedna duša v dvoch telách. A teraz sme úplní. Vnútorne vieš, že to nechceš zahodiť. Tak prečo predstierať, ako ti je predstava nás dvoch spolu proti srsti?“

Odfrkla si. „Si nejaký domýšľavý.“ Malo to vyznieť ako urážka, no tónom, akým tie slová vyslovila, znel hocijako, len nie ľahostajne, alebo mrazivo.

V tých troch slovách bolo všetko, čo v nej teraz vírilo. Prečo to len nedokázala potlačiť ako kedykoľvek predtým? Cítila, ako jej srdce bolestivo udiera do rebier, ako sa jej chvejú ruky a pokožka jej vibruje. Bola len kúsok od zrútenia. Celé roky sa dokázala držať pokope, tak prečo to teraz nešlo? Veď podľa jeho slov mala byť teraz silnejšia, odolnejšia.

Boli to len klamstvá. Láska ľudí oslabovala. Ak si dovolí spadnúť do toho ešte hlbšie, nikdy sa odtiaľ nevyhrabe. A on nakoniec odíde, rovnako ako všetci pred ním. Pokúšala sa o vzťah niekoľkokrát a nikdy to nevyšlo. Paul mal radšej húlenie trávy ako ju. Simon ju odkopol v sekunde, keď sa na obzore ukázala nová, plasticky upravená kráska. Josh si o nej myslel, že je ako domáce zvieratko, ktoré stačí raz za čas pohladkať. A to bolo len pár mien z nekonečného zoznamu, ktorý jej svietil v hlave. Postupom času zabudla na tváre alebo udalosti, ale stále v nej ostávalo niečo z tej horkosti. Bola rozbitá, nebolo v ľudských silách opraviť ju. A všetci to vedeli. Prečo ju potom Sarren chcel? Potreboval mať pocit, že ju dokáže ovládať?

„Nie som. Viem, že cítiš to, čo ja. Som si tým istý. Nechaj ma postarať sa o teba.“

Odtiahla sa od neho. „Nie som kvetinka v skleníku. Viem sa o seba postarať.“

Jemne sa usmial. „Nebolo by lepšie, keby som ti s tým pomohol? Viem, čoho si schopná a čoho nie. Dokážeš sa sama ochrániť. Dovoľ mi pomôcť ti. Budeš v bezpečí.“

„Budem v bezpečí, keď sa konečne pomstím a odídem odtiaľto.“ Hoci si vlastným odchodom už nebola taká istá.

Pochybnosti ju požierali zaživa, no nehodlala sa len tak vzdať. Prudko sa vytrhla z jeho zovretia a otočila sa na päte smerom ku dverám. Musela sa odtiaľ dostať skôr, ako urobí alebo povie niečo, čo by nemala. Ako napríklad, keby ho začala prosiť, aby splnil svoje sľuby. Nie je žiadny zúfalec, ani krehká porcelánová socha. Nakope zadok každému, kto by si to čo i len na sekundu o nej pomyslel.

Bola však naivná, ak si myslela, že ju Sarren len tak nechá odísť, hoci len do druhej miestnosti. Kým stihla žmurknúť, schmatol ju za zápästie a otočil. Nestihla ani protestovať, keď si ju k sebe pritiahol silou, ktorá ju prinútila pristáť na jeho hrudi. Na chvíľu jej to vyrazilo dych, no nedal jej šancu polapiť ho. Rýchlo sa jej prisal na pery. Nezmohla sa na viac ako nečinné postávanie s rukami spustenými popri tele.

„Nedovolím ti odísť odo mňa. Už nikdy,“ pošepol jej smerom, keď sa od nej na chvíľu odtiahol. Vzápätí ju začal bozkávať s ešte väčšou náruživosťou. Takmer až nedočkavosťou.

Niečo v nej chcelo tým pocitom vzdorovať, ale nakoniec boj prehrala a poddala sa jeho sladkému zvádzaniu. Zavzdychla mu do pootvorených úst a ruky mu vplietla do vlasov. Zbožňovala pocit, keď sa jej medzi prstami prepletali jeho hodvábne kučierky.

Nechala ho, nech si s ňou robí čo chce. Poznala už chuť jeho náručia, i vášne, ktorú jej ponúkal, a napriek svojmu predošlému presvedčeniu, že má odísť, sa mu teraz celkom odovzdala. Možno sa nemala vzdávať tak skoro. Možno mala bojovať s jeho zovretím. Lenže nemohla. Cítila sa pri ňom príliš dobre, užívala si prudké búšenie jeho srdca a tiché vzdychy, ktoré prehĺtala. No oproti minulým nociam, keď ju zahrnul trpezlivou nehou, teraz v jeho pohyboch bola nedočkavosť. Len vášeň. Keď jej zubami zovrel spodnú pery a rukami stlačil zadok, prudko zastonala a jej myšlienky sa rozpŕchli.

Zodvihol ju a pritlačil viac na seba. Nohy mu obmotala okolo pásu, no ani na sekundu neopúšťala jeho pery. Boli také hebké, vyháňali ju do výšok, ktoré nikdy predtým nezažila. Hladne mu prechádzala po krku a hrudi, zápasiac s gombíkmi na jeho košeli, aby mohla cítiť hrejivosť jeho pokožky. Bola netrpezlivá a v duchu si nadávala, že nemala viac sily. Chcela z neho strhať každý kúštik prepotrebnej látky. Ak čoskoro nenaplní svoju túžbu, vybuchne.

K jej spokojnosti očividne nebola sama, ktorá mala podobné pocity. Zavrčal, keď ju chrbtom prudko pritisol na stôl. Poznala to len podľa hladkej a studenej plochy. Toho a ešte zmeny ich polohy. Teraz sa k nej nakláňal a rukami zápasil so zapínaním jej nohavíc. Nepomáhala mu. Mala čo robiť, aby rozopla jeho opasok. V duchu si urobila mentálnu poznámku, aby mu vyhovorila nosenie tej otrasnej veci. Ruky sa jej triasli dostatočne na to, aby mala problém s klasickými gombíkmi, nieto ešte prackou, ktorá sa zasekávala a nedala sa odtrhnúť.

Odtiahol sa od jej pier. Zakňučala, no ten tichý, umrnčaný zvuk sa rýchlo zmenil na zapradenie, keď jej zubami stlačil citlivú pokožku na krku. Okrajovo vnímala, čo sa snaží urobiť a hoci v tom bolo niečo primitívne, neodtiahla sa od neho. Namiesto toho ešte nástojčivejšie bojovala s časťami jeho oblečenia. Cítila, ako jej svaly na ramene protestujú z toho, ako sa naťahuje, ale vlastné pohodlie bolo nepodstatné. rozhorúčená pokožka na stehnách bola príjemne chladená drevom. V duchu uznala, že zaostáva a prstami sa prepracovávala látkou jeho boxeriek. Keď ho zovrela, mierne sebou mykol a zastonal jej do kože na krku, až sa celá roztriasla.

Nebolo čas na nič. Nedočkavosť ju spaľovala spolu so stále narastajúcou žiadostivosťou. Ruky sa jej triasli, keď jeho tvrdého kamaráta vytiahla von z látkového väzenia a uvoľnila mu tak cestu k vlastnému telu. Nemusela ho dvakrát pozývať. Odtiahol jej ruky a skôr, ako stihla zaprotestovať, prudko do nej vnikol. Zavzdychala pri dokonalosti toho pocitu a rukami zovrela jeho krk. Pocit z dokonalej naplnenosti jej tela sa miešal s takmer bolestným naťahovaním pokožky na jej stehnách s každým prudkým výpadom, ktorý urobil. Nezáležalo na tom, či bude mať modriny. Nedočkavosť a nenásytnosť jej nedali šancu reagovať nejako inak. Iba nohami opäť objala jeho boky, čím ho v sebe uväznila ešte hlbšie.

Prudko prirážal a jazykom jej pri tom preskúmaval tvár a krk. S privretými očami ho nechala, aby jej hladkal nervové zakončenia a napĺňal ju tými úžasnými pocitmi. Chcela a potrebovala na všetko zabudnúť. Aspoň na chvíľu. Bola ochotná všetko ostatné vnímať, hlavne vtedy, keď sa v nej začínalo čosi hromadiť. Od stien sa odrážali ich drsné vzdychy a stonanie. Napätie stúpalo a prskalo okolo nich. S jediným prudkým pohybom všetko okolo nej nakoniec vybuchlo. Vykríkla jeho meno a svet sa zastavil. Len okrajovo vnímala, ako sa v nej ešte niekoľkokrát pohol a ž potom sa k nej pridal v čarovnej extáze spoločného vyvrcholenia. Keď zacítila, ako v jej vnútri vytryskol, sama pre seba sa usmiala. Malo by jej prekážať, že zabúda na ochranu, ale klamala by, keby tvrdila, že takto to bolo omnoho lepšie. Viac intímne, viac intenzívne.

Dokonalý pocit pokoja však netrval dlho. Začalo sa to kaziť tým, že sa od nej odtiahol a zodvihol ju zo stola. Vratkými nohami ju postavil na zem a počkal sotva dve sekundy, aby sa uistil, že nepadne na zadok, pretože ju jej vlastné svaly nechceli držať. Túžila len po tom, aby sa mohla roztopiť v jeho objatí. No nedostala šancu. Nakoniec to čaro bolo násilne zničené zvonením jej telefónu. Bolo jej jedno, že chodí po izbe s holým zadkom. S nadávaním našla svoje rifle a zo zadného vrecka vylovila ten pekelný stroj. Pri svojom počínaní ani raz nepozrela Sarrenovým smerom, hoci na sebe cítila jeho pohľad. Páčilo sa jej, že ho drží v napätí svojou neochotou pozrieť sa naňho. Považovala to za svoju osobnú pomstu.

Netrpezlivo prijala hovor a v duchu nadávala nad úžasným načasovaním svojho šéfa. „Ak voláš kvôli tomu hláseniu, už ho mám takmer hotové. Mala som v pláne zobrať ho na zajtrajšiu poradu.“ Hoci jej hlas znel ostro, bolo v ňom badať aj únavu. Ale to jej vyfučalo z hlavy, keď sa na druhej strane ozvalo len praskanie a divné hučanie.

„Chris? Si tam?“ spýtala sa podozrievavo.

Opäť to zachrapčalo. „Hej, hej. Počuj, musíš rýchlo prísť. Máme pohotovosť.“

Agentka v nej začala konať skôr, ako si to jej mozog stihol vôbec uvedomiť. Chris nevyhlasoval pohotovosť tak často. Dokonca ani vtedy, keď boli uprostred prípadu a až po nos v sračkách. Vzdávať sa nebol práve jeho štýl. Takže ak jej volal, muselo to byť kurva zlé. Niekomu muselo ísť o život.

„Čo sa deje?“ súrila ho, keď sa nemal k tomu, že by jej aspoň trochu naznačil, čo sa deje.

V pozadí na druhej strany a ozvali nejaké výkriky. „Nemám čas teraz ti to vysvetľovať. Potrebujem ťa na základni. Ide o Essie.“

Kaya sa na chvíľ zarazila. „Čo sa stalo? Niekto jej konečne vyrezal jazyk? Alebo niekoho otrávila tými svojimi rečami?“

„Do riti, nemám čas na tie tvoje žartíky. Ak chceš zajtra mať svoju prácu, hneď teraz prídeš na základňu a nebudeš odvrávať. A hej, je to priamy rozkaz, takže nechcem počuť žiadne námietky.“

Prevrátila očami. „Do pol hodiny som tam.“

„Nie, budeš tu do desiatich minút. Inak si hľadaj prácu niekde inde.“ S tými slovami položil.

Bola si istá, že keby volal z normálneho telefónu a nie svojho mobilu, bola by teraz hluchá z toho, ako silno by tresol slúchadlom. Chvíľu nemo zazerala na svoj mobil a zvažovala svoje možnosti. Zdalo sa byť nemožné zabiť niekoho po sieti, takže bude musieť zodvihnúť svoj unavený zadok, obliecť ho do nohavíc a odviezť na druhý koniec mesta. Juchú, ako sa na to netešila.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Sarren, v hlase obavy. Na jej sklamanie sa už stihol obliecť. So zamračením urobila to isté. Ešte nikdy predtým to nestihla v takom rekordnom čase.

„Musím ísť do práce. Máme pohotovosť.“

Sarren sa zamračil. „A čo to, čo sa stalo? To pre teba nič neznamenalo? Len tak odídeš?“

Zastonala nad jeho zadubenosťou. „Nie je to tak, že by som chcela. Je to rozkaz a ak chcem mať túto prácu aj zajtra, tak ho splním. A porušiť ma ho nepresvedčí ani to, čo sa tu pred pár minútami odohralo. Hoci to bol sakramentsky dobrý sex.“

V očiach mu na chvíľu zažiarila bolesť. Musela by klamať, keby tvrdila, že sa jej to nedotklo. „To si pri tom nič necítila?“

„Nie si môj terapeut, aby som ti tu teraz vykladala o svojich pocitoch.“

Urobil dva kroky smerom k nej. „Nie, nie som tvoj terapeut. Som len muž, ktorý ťa miluje.“

Kaya stuhla pri jeho priznaní a v duchu zanadávala. Toto sa jej muselo len snívať. „Nie, Sarren. Ty nemiluješ mňa. Miluješ Lilly, to dievča, ktoré pred pätnástimi rokmi zomrelo spolu so svojou rodinou. Ja už nie som ona a nikdy ani nebudem. Ťažko povedať, či s ňou mám vôbec niečo spoločné.“

„Kým dýcham, je tu stále šanca, že budeš taká ako predtým.“ Prečo dúfala, že to poprie?

Niečo v hrudi ju zabolelo pri tých slovách. Videl v nej aspoň raz, kým bola? Alebo ju len celý čas porovnával s tým, aká zvykla byť pred tými rokmi, keď jeden druhého ešte poznali? „A čo potom, keď zistíš, že to nie je možné? Že žiadna Lilly sa nikdy nevráti a tebe ostala len Kaya? Čo urobíš potom? Zahodíš svoju lásku, alebo ju jednoducho prenesieš na inú osobu, akoby bola len kusom nábytku a nie citom?“ Pri posledných slovách sa jej triasol hlas.

Nechala mu ani šancu odpovedať. Roztrasene sa vybrala k dverám a potom von z budovy. Cestu do mesta už poznala, takže ho ani nepotrebovala. Za to bola vďačná. Netušila, či by teraz dokázala byť v jeho prítomnosti bez toho, aby mu túžila ublížiť. Snažila sa byť chladná, ale v posledných týždňoch to bola skôr len fraška, zúfalá snaha zachovať si zdravý rozum. Niečo v nej sa prebúdzalo. No jeho slová to v nej zadupali do zeme ešte predtým, kým to niečo stihla pomenovať. Veľmi sa snažila predstierať, že jej to je jedno.

***

Asasia prudko oddychovala a opakom ruky si utrela pramienok krvi, ktorý jej vytekal z rozseknutej pery. Triasol ňou hnev taký mocný, až hrozilo, že ju to položí na kolená. Bola vyčerpaná, ale odmietala sa vzdať. Ten bastard bude trpieť za to všetko, čo urobil. Nenávisť sa v nej miešala spolu s pocitom zrady. Verila mu. Zverila mu do rúk vlastný život a on ich všetkých zradil. A teraz ich zabije.

„Ty bastard! Ako si mohol! Verili sme ti! A ty si celý ten čas bol ten, ktorého sme mali naháňať. Dokážeš vôbec v noci ešte spať?“ vytkla mu a pomaly sa presúvala do strany, číhajúc na každý jeho pohyb.

Energeticky nasledoval jej pokus o ústup a ešte sa na ňu usmial. „Len som vás nechal veriť tomu, čomu ste chceli, drahá Asasia. Alebo mám povedať Essie? Kto vlastne si? Mňa obviňuješ z klamstva, no ty si nikdy nebola schopná povedať svojej niekdajšej priateľke, kto v skutočnosti si.“

„To sem neťahaj! Nie je to ani trochu podobná situácia!“

Zasmial sa na jej hneve. „To si myslíš len ty. Ale v podstate by si sa mala cítiť poctená. Budeš hlavnou hrdinkou v mojom pláne. Ak by si to prežila, možno by som zvážil aj nejaký ten honorár.“

„Za toto sa budeš smažiť v pekle!“

Pokrútil hlavou nad jej naivitou. „Tam už dávno som, miláčik.“

S tými slovami zastal a zodvihol ruku. Napriek tomu, kým bol a aké mal schopnosti, chcel ostatných prinútiť veriť, že jej prípadnú smrť má na svedomí nejaký kriminálnik, ktorého naháňala. Nedovolí mu to. Nevzdá sa tak ľahko svojho života. Lenže toho nebolo veľa, čo mohla urobiť. Pri pôrode svojej dcéry prišla o všetky aktívne schopnosti. Nenávidela to pomyslenie, no teraz ešte viac ako predtým. Nedokáže ho zastaviť. Môže len dúfať, že sa jej podarí nejako prežiť. Skeptik v nej o tom veľmi pochyboval.

Odrazu sa malou miestnosťou ozval výstrel. Skôr, ako ho počula, ho cítila. Prudko zalapala po dychu a cúvla niekoľko krokov dozadu. Bolesť sa jej z hrude šírila do celého tela. Ruky i nohy jej vypovedali službu a takmer bez života sa zložila na zem. Cítila, ako jej čosi horúce steká po pokožke, no nedokázala s tým nič urobiť. V duchu sa snažila nahromadiť všetku liečivú silu, ktorá jej ostala, no netušila, či to bolo dosť. Hlavne keď sa jej oči pod ťarchou toho všetkého začali zatvárať. A potom bola len tam.

Časť 22. ¦¦ Časť 24.

Ďakujem za krásne komentáre pri poslednej kapitole - táto je venovaná práve vám. Neuveriteľne ste ma potešili a hoci som pravdepodobne stratila pomerne veľa čitateľov, stále vás ostalo dosť na to, aby ste mi vyčarovali úsmev na tvári. Stále mám síce potic, že robím niečo zle, ale budem sa to snažiť ignorovať. Nemôžem to predsta vzdať v čase, keď sa konečne všetko začne vysvetľovať.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 23.: