OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 2.

01.01.2014 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1133×

Časť 2.

Kaya úprimne nenávidela nedele. Nebol to len čas, keď väčšinou nemala prácu a tým pádom mala príliš voľný deň, ktorý mohla stráviť premýšľaním o veciach dávno zabudnutých. Bol to jediný deň v týždni, keď sa nemohla hrať na pustovníka, za ktorého sa považovala.

S povzdychom sa posadila do svojho malého autíčka a vydala sa na cestu do vedľajšieho mesta. Po tom, ako prišla o celú rodinu, strávila viac ako rok v rôznych psychiatrických liečebniach a podobných ústavoch, kde všetci svorne tvrdili, že trpí postraumatickým šokom. Akokoľvek to volali, to jediné, po čom túžila, bolo, aby ju nechali na pokoji a poslali späť domov. Lenže vtedy prišli na rad iné úrady. A tie tvrdili, že ako nezletilá nemôže žiť sama a keďže sa nenašiel nikto z jej širšej či bližšej rodiny, jediné riešenie predstavovala pestúnska starostlivosť.

Zamračila sa, keď si spomenula, aké to všetko bolo divné. Nemusela mať s podobnými vecami veľa skúseností, aby vedela, že to nefunguje tak, ako sa to prihodilo jej. Hneď na druhý deň prišla sociálna pracovníčka a prehlásila, že už pre ňu majú rozkošnú malú rodinku. Estovci mohli byť bohatí a veľavážení občania, ale k slušným ľuďom mali tak ďaleko, ako má guľa blízko ku kocke. Boli chladní a „zaobstarali“ si ju v podstate len preto, aby ich majetok po ich smrti nepadol do rúk niekomu inému v rodine. Vyhovovalo jej to. Mohla si žiť svoj život vedľa nich bez toho, aby jej do toho zasahovali. Dokázala plánovať bez vysvetlenia.

A potom to prišlo. Pani Estová, Amelia, nakoniec predsa len otehotnela a porodila dievčatko. Dali jej meno Natalie a to bol pre Kayu koniec. Vďaka zmene identity, ktorú jej zariadil Úrad na ochranu svedkov, ju všetci považovali za sirotu. Podľa záznamov nemala sestru, len matku, ktorá ju opustila a nechala žiť na ulici. A odrazu mala nie priamo nevlastnú sestru, ale malé dievčatko, ktoré k nej vzhliadalo a túžilo byť jej priateľkou. Nedokázala pripustiť, aby ju mala rada.

Odháňala ju od seba, snažila sa ju ignorovať, ale dievčatko sa nedalo odohnať. Stále ju malo rado. A Kaya, odhodlaná na nikom nikdy nezávisieť, človek bez akýchkoľvek pocitov, bola na to dievčatko zvláštnym spôsobom naviazaná. Hoci to nikdy nepriznala nahlas. Hrala sa na štedrého anonyma, ktorý jej na každý sviatok nechával niečo poslať z nevystopovateľnej adresy. Raz to boli bábiky, neskôr šaty alebo šatka, ktorá ladila s jej rôznofarebnými očami. Navonok sa však tvárila, že zabudla.

Potriasla hlavou. To niečo, čo ju naplnilo pri spomienke na Natalie, nebola láska alebo skutočná starosť. Skôr niečo ako záujem. Alebo možno ľútosť, keď sa pozerala na jej chladných rodičov. Videla ju zakaždým rada, ale aj tak jej boli nedeľné výlety proti vôli. Neznášala ich stále rovnako. Nehovoriac o tom, že po ich skončení vždy musela vypadnúť do baru, kde sa najčastejšie spila takmer do bezvedomia a to už ani ona sama netušila, čo robí. Nikdy nevedela, kde sa na druhý deň prebudí.

Skutočne si uvedomila, že je takmer v cieli svojej nedobrovoľnej cesty, keď autom vošla na príliš známu príjazdovú cestu lemovanú vysokými dubmi a tvarovanými ružovými krami. Čoskoro ju na celom panstve vítala ozdobne kovaná brána. Cesta sa tiahla na kopec k zbytočné veľkému domu, kde si ľudia boli vzdialení natoľko, že občas ani netušili, kto tam vlastne žije. Jednej jej časti to vyhovovalo, tej väčšej. Len nenávidela, ako sa pani domu správala – akoby snáď bola kráľovná. A pritom sa len dobre vedela vydať za chlapíka, čo zdedil majetok po starom otcovi.

Pristavila sa pri bráne a stlačila tlačidlo. Čakala len pár sekúnd, kým sa na obrazovke objavila vráskavá tvár domovníka. Stále sa tváril akoby žuval citrón.

„Dobrý deň, slečna Estová. Idete presne načas, ako vždy.“

Zovrela pery pri tom mene. Estovci ju nikdy neadoptovali, takže ich priezvisko neprijala. Stále bola verná tomu, ktoré patrilo k jej novej identite. Aby však o tejto podarenej rodinke nerozprávali susedia, rozhodla sa Amelia, že ju prehlási za svoju dcéru, ktorej darovala domov. Príbeh o úbohej sirôtke trhal srdcia všetkých. Ju to privádzalo do šialenstva.

„Dobrý deň,“ odzdravila a veľmi sa snažila netváriť sa ako na pohrebe. Necítila sa zle, keď sa jej to nepodarilo. Aspoň tým tých suchárov trochu vytočila.

Stále sa tváriac akoby sedela na kaktuse pomaly zamierila po príjazdovej ceste k domu. Jej ošúchané auto tam nezapadlo, hoci málokto vedel, že by si pokojne mohla každý deň kúpiť takýto dom a ešte by jej ostalo na slušný život aspoň na dvadsať rokov a to bez práce. Škoda, že pre ňu peniaze nič neznamenali. Človek si za ne nemohol kúpiť to podstatné.

Vystúpila a automaticky zamierila do veľkého salóna na prízemí, kde sa zdržiavala Amelia a tvárila sa, že pracuje. Pritom sa starala len o to, kde a ako minúť peniaze, ktoré jej mužíček zarábal v právnickej firme. Nepríjemný a arogantný chlap, ktorý sa nestaral o manželku. A zhýralá ženuška, ktorá pokukovala po každom mladšom chlapcovi, ktorý sa mihol okolo. Veľmi podarená rodinka. A vraj ona bola ironická.

„Dobrý deň, Amelia,“ pozdravila čo najslušnejšie a hlavne tak, aby v jej hlase nezazlieval odpor.

V živote väčšinu ľudí len ignorovala, pretože jej nestáli za to, aby kvôli nim prejavila čo i len takú prízemnú emóciu akou bol hnev alebo nenávisť. Ale tejto ženskej sa darilo rozzúriť ju do biela. Snažila sa správať ako stepfordská panička a podobným štýlom sa aj obliekala a pritom nebola ničím iným ako zlatokopkou s nymfomanickými sklonmi.

„Nemôžeš aspoň jeden deň v týždni predstierať, že si vzorná dcéra a nerobíš tejto rodine hanbu?“ vytkla jej bez pozdravu a aj naďalej sa venovala čítaniu klebiet v nejakom časopise.

Kaya sa s ironickým úsmevom uklonila. „Možno by som vynaložila tú energiu, keby si sa tvárila ako matka. Aspoň na päť minút.“

„Na to nemám čas.“

„Tak ty nemáš čas na vlastnú dcéru, ale na zvádzanie chlapov o polovicu mladších ako ty áno?“

Amelia sa na ňu zamračila. „Mala by si nám byť vďačná za to, že ťa živíme.“

„Neskonale som ti za to vďačná. Až sa mi nedostáva slov.“

Pani domu na chvíľu vyzerala, že snáď podľahne svojmu hnevu, ale nakoniec si len odfrkla a naďalej sa venovala svojmu časopisu. Tým pripravila Kayu o jedinú zábavu, ktorá na ňu v tejto barabizni čakala. Pochybovala, že Peter vôbec vylezie z kancelárie, takže Amelia bude celý čas hrane vzdychať a očkom bude pokukovať po kuchárovi. A Natalie... tá sa opäť bude snažiť stiahnuť ju do jednej zo svojich bláznivých hier. To malé dievčatko bolo v nejakom smere neodolateľné, hoci by to nikdy nepriznala nahlas. Našťastie sa vždy dokázala vyhovoriť.

Bez ďalších zbytočných slov len zamierila smerom do jedálne. Bolo pár minút po pol dvanástej a podľa pravidiel sa obed podával presne o dvanástej. To znamenalo minimálne ešte hodinu utrpenia a vypätia jej nervov. A keď proti sebe zbadala utekať osemročné dievčatko v zafúľaných teplákoch a roztrhanom tričku, mala chuť otočiť sa a vyraziť niekam do mesta. No nedostala príležitosť.

Natalie sa zastavila pred ňou a neprestávala sa usmievať. Vyzerala akoby bola z Indie, tmavá pokožka a rovnako temné vlasy jej dodávali istú exotickú krásu. A hoci mala každé oko inej farby, jedno azúrovo modré a to druhé tmavo zelené, bola očarujúca. Keď sa Kaya pozerala na jej blond matku, bolo jej jasné, že musí vyzerať ako jej otec. Až na to, že Peter bol takisto blondiak. Každému, dokonca aj slepému, muselo byť jasné, že Ameliina dlhoročná neplodnosť nebola jej vina. Stačilo zmeniť partnera.

„Ahoj, Kaya. Misia sa podarila?“

Keď sa jej to spýtala po prvýkrát, takmer jej šokom padla sánka. Malé dievča nemalo ani potuchy, kde pracuje, pretože jej to nikdy nepovedala. Ale nebolo to ani tajomstvom, takže mohla niečo niekde započuť. Lenže to, kedy mala nejakú úlohu alebo nie, bolo prísne tajné. Nikdy sa však Natalie nespýtala, odkiaľ tie informácie má. Ona sama bola podivná, ako teda mohla súdiť niekoho iného?

Kaya len prikývla, tvár nehybná. „Samozrejme.“

Vznieslo sa okolo nich ticho. Kaya nemala tušenia, ako sa správať k dievčatku, ktoré malo rozum dospelého človeka. Nechcela a nemohla sa s ňou hrať, vyvolávalo to v nej obrazy na smiech a radosť, ktoré jej boli cudzie. Ktoré patrili niekomu inému, než bola teraz. Mrazilo ju z toho v chrbte a srdce jej búchalo rýchlejšie len z toho pomyslenia. Potili sa jej dlane a keby bola k sebe úprimná, čo už dlho nebola, musela by uznať, že má jeden zo svojich záchvatov. Jednoduchšie bolo ignorovať všetko okolo a ponoriť sa do hĺbky svojho necítiaceho srdca. Občas si pripadala ako prázdna schránka. Ako bábka, ktorej ustrihli šnúrky.

„Myslím, že sa nezdržíš,“ ozvala sa odrazu Natalie.

Skôr, ako sa jej stihla spýtať, čo tým myslela, ozval sa jej pracovný telefón. Bez pozerania na displej hovor prijala. Existoval len jediný človek, ktorý jej číslo poznal a tomu sa musela hlásiť vždy. Hoci jej to neprinášalo nejaké potešenie.

„Musíš ma otravovať aj v nedeľu, Chris?“

Na druhej strane sa ozvalo funenie, akoby jej šéf niekam utekal. „Je krízová porada, Dendamová. Vedenie si vyžiadalo teba.“

„Koho potrebujú zabiť tentoraz?“ spýtala sa, len okrajovo vnímajúc, že by takto možno nemala hovoriť pred dieťaťom.

„To netuším, ale vyzerá to vážne. Musíš ihneď prísť.“

Zničene si povzdychla. Toľko k jej plánom spiť sa do nemoty a pozabávať sa s nejakým pekným chlapíkom v bare. Flirt a alkohol neboli práve najlepšie prostriedky na zabudnutie, ale boli tiež lepšie ako drogy. Takže si stále dokázala udržať chladnú hlavu v práci.

„Pätnásť minút.“ S tým ukončila hovor a otočila sa na päte. Natalie nevenovala ani jediný pohľad. Šepot v jej mysli jej napovedal, že je to trochu nevychované, ale nestarala sa o to. Na druhej straje - aspoň nebude musieť absolvovať tú šarádu menom nedeľný obed.

V pol ceste k dverám ju zastavil jej hlas: „Sľubuješ, že sa vrátiš?“

Kaya na sekundu zaváhala. Bez ohľadu na to, ako sa snažila ju od seba odohnať, stále sa k nej správala rovnako milo a srdečne. Chcela od nej len jediné – aby sa vždy vrátila a bola jej sestrou. Lenže to nemohla. Nedokázala to, veď ani predtým nevedela... Nie! Nesmie na také veci myslieť. Bez ohľadu na to, či boli pravdivé.

Nadýchla sa stlačila kľučku. „Sľubujem.“ Slovo len pošepla, ale bola si istá, že ho Natalie počula. Pretože jej odpoveď poznala. Zakaždým sa jej pýtala a Kaya vždy prisahala, že sa vráti. Ale aj tak vedela, že raz to nebude môcť dodržať.

V chvate sadla za volant a rýchlejšie, než by mala ísť, zamierila k veliteľstvu svojej jednotky, ktorá bola v bezpečnom dome vo vlastníctve toľkých organizácií, že nebolo možné vypátrať nijaké meno. Pre ich niekoľkočlennú skupinu bolo výhodnejšie, keď sa neschádzali priamo v centrále FBI niekde vo Washingtone. A neboli jediní, ktorí takto fungovali. Len verejnosť žila vo viere, že jej agenti o všetkom hovoria. Čokoľvek, aby sa civilisti cítili bezpečne.

S takmer čistou mysľou došla až na miesto určenia a zamierila k dverám. Dom bol malý a vyzeral ako chatka. Takmer nikto netušil, že tá väčšia časť sa nachádzala pod povrchom zeme, kde bolo niekoľko izieb a pohotovostná klinika, kde ošetrovali ľahšie zranenia. Keď si niekto zlomil ruku, alebo ho postrelili do ramena, bolo bezpečnejšie nevoziť dotyčného do nemocnice. V zdravotníckych zariadeniach sa niekedy agentom strávali nepekné veci.

Pevným krokom zamierila ku schodom do suterénu a automaticky sa vybrala vpravo. Čím viac sa približovala, tým viac hlasov počula. To nebolo neobvyklé. Skôr samotné pozvanie jej akosi nesedelo. Väčšinou na porady chodiť nemusela, jej úloha spočívala v tom, aby každému zaistila bezpečie svojou presnou muškou.

Pevným krokom prešla cez dvere a zastala tesne za prahom. Zdalo sa, že ostatní sa o niečom dohadujú, ale nevenovala im pozornosť. Bolo to tak jednoduchšie, aspoň s nimi nemusela súcitiť.

„Ááá, naša malá vrahyňa sa predsa len ukázala.“

Ani okom nemihla, keď spoznala Essiin hlas. Tá ženská bola všade. „Prečo ťa to prekvapuje? Keď sem pozvali nájomnú kurvu, prečo by nemohla prísť aj vrahyňa?“

Začula, ako sa niekoľko agentov zakuckalo smiechom, ale ignorovala ich. Teraz si užívala pohľad na tvár mladej ženy červenej od hnevu. Rukami jej mykalo a Kaya si bola istá, že keby mala poruke nože, alebo inú zbraň, teraz by sa spoločne starali o kultúrny program.

„Dosť! Máme veľa práce,“ ozval sa Chris s tým svojim pokojom.

Kaya na Essie hrane zažmurkala a bola v pokušení ešte jej aj zamávať, keď sa pohla smerom ku svojej stoličke, ktorá bola po Jackovom boku. Stále chcela byť čo najbližšie pri ňom, zvádzala ho svojim hlbokým výstrihom, ale on vyzeral, že ju ani nevníma. Miesto toho sústredene pozeral na premietacie plátno, kde sa zjavil obrázok nejakého chlapa. Kaya sa naňho na chvíľu zadívala a nemohla sa zbaviť pocitu, že ho odniekiaľ pozná. Škoda, že mu nebolo poriadne vidieť do očí.

„Toto, je náš budúci cieľ,“ začal bez úvodov Chris. Kaya sa trochu viac oprela o stenu. „Nikto nepozná jeho pravé meno, ale volajú ho Sarren. Vo Philadelphii riadi celé podsvetie. Zodpovedajú sa mu všetky drogové kartely, dokonca aj oficiálne organizácie, alebo policajný zobr. Považujú ho za mecenáša mesta.“

„A za to si vyslúžil guľku medzi oči,“ skonštatovala Kaya, skôr pre seba ako pre ostatných. Poznala také prípady. Ak ste boli na opačnej strane zákona, všetci sa vám klaňali. Ale ak ste boli na tej správnej strane, vždy to niekomu prekážalo. Tak, ako to kedysi bolo s jej rodinou.

Chris sa na ňu zadíval. „To práve nikto nevie. Preto náš tím sťahujeme práve tam.“

„Ďalšia práca v utajení,“ skonštatovala Annie, agentka, ktorá sa väčšinou starala o vierohodnosť falošných identít a hackovanie všetkého, k čomu sa dostala.

Šéf prikývol. „Ale tentoraz budeme mať vnútri len jednu agentku.“

„Niekto by si mal oprášiť kamasutru,“ zatiahla Kaya a nevinne sa pozerala na Essie.

„Nerád ti kazím tvoju osobnú zábavu, Kaya, ale zdá sa, že tentoraz sa mýliš. Áno, vnútri bude jediná agentka a bude získavať informácie, aby sme za čo mali toho chlapíka poslať do väzenia. Lenže táto úloha je netradičná.“

Jack sa uškrnul. „A čím? Pošlete tam Annie?“ zasmial sa. Za svoju poznámku schytal ranu päsťou do ramena od zmienenej ženy, ktorá sedela hneď vedľa neho. Kaya sa uškrnula. Hej, bola škodoradostná.

„Nie. Do organizácie sa infiltruje Kaya. Vyžiadali si to nadriadení.“

Kaya šokom pozdvihla obočie a odrazila sa od steny. Uprene pozerala na Chrisa, či sa nezačne smiať, ale nič také sa nestalo. Otvorila ústa, aby niečo povedala, no opäť ich zavrela. Po prvýkrát za posledné mesiace nemala čo povedať. Odrazu sa zdalo, že predsa len je dobrá aj na niečo iné než zabíjanie z prítmia. Škoda, že ju to uznanie netešilo tak, ako by pravdepodobne malo.

Prológ + Časť 1. ¦¦ Časť 3.

Ďakujem za komenty k predošlej kapitole. Príjemne ma prekvapili. Dúfam, že vás nesklamem.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 2.: