OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád princeznej - 7. časť

28.01.2014 (09:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 946×

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej Scott asi po stý raz.

 „Je mi skvele, čo to nevidíš?!“ zjačala na plné hrdlo, až sa pár ľudí obzrelo. Práve vyšli z kníhkupectva. Scott ju čakal pred školou a doteraz jej bol v pätách. Tak to  už bolo asi týždeň.

Teraz na Gill nekompromisne pozrel.

„Správaš sa divne. Si  namosúrená, mykáš sa aj pri malom dotyku a je dvadsať päť stupňov a máš rolák.“

Pokrčila plecami. „Keď mám nádchu, som citlivá,“ odvetila vyhýbavo.

Nechcela, aby vedel, čo sa stalo. Určite by Paula vyhľadal a zmlátil ho. Teda, ak by ho Paul nepremohol. Ale to bola Gillina práca. Musela to urobiť ona. Nikto iný. Scott by si myslel, že to nedokáže. Mimovoľne sa uškrnula. Scott nechápavo zdvihol obočie. Ona sa dávno zmenila. A po tomto... 

Došli pred jeho dom.  Vedela, že Amy s Joshom sú v práci.

„Ja nejdem,“ povedala, keď otváral vchodové dvere.

„Prečo?“ Podozrievavo si ju premeriaval a podišiel k nej.

„Mám úlohy.“ V skutočnosti nechcela s ním byť sama. Vonku bolo plno ľudí, ale v dome...

„Blbosť. Niečo mi tajíš. A mne sa to už prestáva páčiť.“

Nejakým zázrakom mu pozrela pevne do očí. Dokonca vyčarovala úsmev.

 „Ale no tak...! Neblázni. Som v pohode. Len mám rušný týždeň.“

„A ja som pápež!“

Odvrátila sa. Zadržal ju a obrátil spať.

„Neklam mi.“

„Nič sa nedeje,“ slabikovala tvrdošijne.

Zavrčal, potriasol ňou. „Čo nechápeš, že sa o teba bojím? Jessi mi povedala, že ani neješ, v noci kričíš zo sna. Tak to vysyp!“

Mlčala. Zdvihol jej hlavu a prinútil ju naňho pozrieť. Keď videl, ako potláča slzy, zmeravel. Pomaly jej vyhrnul rukávy. Žlté modriny tam stále boli. O niečo menšie, no stále veľké.

„Preboha, prečo si mi to nepovedala?“ šepol zdesene. „Kto to bol? Zabijem ho!“

Hystericky sa zasmiala a začkalo sa jej. „Skôr, ako to stihneš, prevŕta ti guľku cez čelo.“

Zaťal päste a pozrel ponad ňu, či sú samy. Otvoril dvere do domu a vtlačil ju do vnútra. 

„Gill, toto nemôžem nechať len tak! Ani si nevolala políciu?“

Mlčala.

„Ja sa z teba zbláznim! Prečo, dočerta? Musí za to zaplatiť!“

Stisla pery, aby nemohla nič povedať. A chutí mala viac než dosť. Správal sa nepríčetne. Ani trocha ho nenapadlo uvažovať, prečo ho neudala.

„Otec by mal prísť tak za pol hodinu. Okamžite mu poviem, čo sa stalo!“ povedal nakoniec svojho monológu.

„Nie!“ zvrieskla.

Vytreštil oči. „Znásilnil ťa! A ty ho chrániš?! Čo ti šibe?!“

„Chrániť ho?“ zasmiala sa surovo. „Ja chránim seba!“

„Pred čím?“

Vzdychla si. Znelo to skôr ako vrčanie. Pozorne si ho prezrela. Jasné, že mu mohla veriť. Ale už len fakt, že o tom vie Jessica bol dosť zdrvujúci. Celé tri roky zachovávala všetky svoje tajomstvá. Ale teraz sa jej všetko vymklo. A stačil na to jediný chlap. Už aj učitelia si všimli, že s ňou niečo je. Aj Mike. To nie je dobre. To vôbec nie je dobre. Všetka jej snaha, aby bola neviditeľná, je razom preč.

Takže nezáleží, či to Scottovi povie. Nie, záleží. Lebo je to idiot s horúcou hlavou. Ešte sa mu niečo stane. Avšak... len čo zachytila jeho pohľad, prestala rozmýšľať.

V žiadnych očiach nevidela toľko bolesti a lásky naraz. Ani strachu a smútku. Podišiel k nej. Zdvihol ruku, aby ju pohladil po líci, no zastavil sa.

„Vieš, čo k tebe cítim,“ zašepotal. „A predstava, že...“ zovrel  päsť a sykol. Zahryzla si do pery.

„Scott...“

V zámke zaštrngotali kľúče. Odskočila od neho a vzápätí sa vo dverách zjavila Amy. Hnedé vlasy jej zakrývali tvár, čo tak ťahala nákupné tašky.

„Hej, vy dvaja, nechcete pomôcť?“ funela.

„Jasné,“ zamrmlal Scott a ihneď zobral dve tašky.

„Vďaka,“ vydýchla si Amy. „Zostaneš na večeru, Gill?“

„Nie ja... mám úlohy.“

„Veď to nevadí. Prídeš, keď skončíš. Trvám na tom,“ dodala a prepichla ju jantárovými očami. „Nakoniec, o chvíľu budeme rodina.“

Gill nič iné neostávalo. Rýchlo zhrabla tašku a ponáhľala sa do Smileu skôr, ako ju Scott stihol zadržať.

„Gillian?“ zastavil ju Lucin hlas na schodoch.

„Čo je?“ spýtala sa cez rameno a nasadila masku s úsmevom.

„Chcem sa s tebou porozprávať.“ Jej tón neveštil nič dobré.

„Nemôže to počkať? Mám úlohy.“

„Nie.“

Doriti! Doriti! Doriti!

„V poslednom čase sa správaš dosť... nervózne,“ začala nenútene.

„To vieš...“

„Gill,“ prerušila ju. „Prestaň! Dobre viem, čo sa stalo.“

Dych sa jej zasekol v hrdle. Nervózne sa potiahla za rukávy a v hrdle sa jej urobila hrča. Vedela, že to neutají. Ale kdesi v hĺbke srdca predsa len dúfala.

„Lucy, snažila som sa len...“ koktala a potila sa na celom tele.  

„Viem, zlatko. V tomto čase je to ťažké. Všetky tie sedenia, testy a tak...“

„Ehm...“ zarazila sa Gill. „O čom to hovoríš?“

„O adopcii predsa! O čom inom by som mala hovoriť?“ nechápala Lucy.

„Áno, o čom inom...“ zamrmlala a uvoľnila sa. Cítila, ako jej spadol kameň zo srdca.

„Len som ti chcela povedať, že viem, aké to je.“ Položila jej ruku na plece. Gill potlačila nutkanie odstrčiť ju. „Ale neboj sa. Ty to zvládneš. Nestresuj sa. Všetko dobre dopadne.“ Postrapatila jej vlasy a žmurkla.

Nevedela, čo na to povedať.

Stále predychávala šok. Keď sa však otočila, že ide hore, niečo ju napadlo.

„Je tu Jane?“

„Áno, je v kancelárii.“

Predtým, ako tam vošla, musela párkrát zatriasť rukami a pomykať hlavou, aby sa uvoľnila. Ak si Jane všimne niečo podozrivé, je koniec. Dva razy sa nadýchla a zaklopala.

„Ďalej,“ ozvalo sa trocha unavene.

Vošla do krikľavo žltej kancelárie s nábytkom všetkých odtieňov hnedej. Na poličkách stáli fotografie detí, plyšáky, spisy a milióny kresieb. Uprostred toho sa vynímali len jej krikľavé červené vlasy, trčiace cez papiere.

„Potrebuješ niečo?“ spýtala sa milo a krátko na ňu pozrela. „Mám tu blázinec,“ odvetila na jej spýtavý pohľad. „Majú nám prísť nové deti.“

Prikývla a posadila sa.

„Jane, chcem ísť pozrieť rodičov,“ vyhŕkla hneď.

Pozrela na ňu. Dlho si ju premerala.

„Viem, prečo to chceš. Poslala som im list, práve mi prišla odpoveď. Súhlasia.“

„No bolo na čase, aby si im to povedala,“ poznamenala drzo.

Jane sa tvárila, že to prepočula.

„Pozri...“

„Jane,“ razantne ju prerušila. „Pôjdem za nimi. Ak majú Turnerovci pravdu a je to zložité, tak to vybav.“

„Nemyslím, že je to vhodné miesto pre dieťa.“

Gill si pohŕdavo odfrkla. „Ty mi nehovor, čo je pre mňa dobré.“

„Je to moja práca,“ poznamenala pokojne a vrátila sa k počítaču.

Zablýskala na ňu očami.

„Zažila som horšie veci ako návšteva v base. A ak si myslíš, že som nejaká bábovka, tak si na omyle! Vybav to. Chcem ich vidieť.“

„V nedeľu majú povolené návštevy.“

„A to si mi kedy chcela povedať?!“ zrúkla. „Pýtala som sa ťa na to miliónkrát!“

„Mala si málo rokov. Teraz máš šestnásť a navyše,“ opäť sa k nej otočila, „ práve si ma presvedčila, že ti to prospeje.“

Gill sa ledva ovládala.  Len kývla na poďakovanie.

„Odkedy sa tam smie?“ Zastala vo dverách.

„Od pol tretej u oboch.“

„A smiem ísť sama?“

Jane chvíľu otáľala z odpoveďou. „Radšej pôjdem s tebou. Ale potom ťa počkám vonku. Môže byť?“

„Fajn.“

Vpochodovala do izby. Našťastie bola sama. Zatresla dverami a kopla do skrine. Zhlboka dýchala. Najradšej by to všetko rozkopala. Vyriešila to však inak. Vytiahla si slúchadlá a zapla všetky deathmetalové piesne v mobile. To ju vždy dokázalo upokojiť. Vytiahla si učebnice, nastavila pripomienku na pol šiestu a ponorila sa do chrapľavého hlasu Marilyna Mansona.

Keď bol čas ísť, bola už pokojná. Oznámila Lucy, kam ide a o necelú polhodinu už klopala na dvere.

Večera bola úžasná. Lasagne a čerešňový koláč boli v mihu preč. Josh stále rozprával vtipy, Amy stále štebotala a Scott sa smial tiež, no stále ju uprene sledoval. Nakoniec sa ponúkol, že ju odprevadí.

Napätie medzi nimi by sa dalo krájať.

„Povedal si niečo Joshovi?“ spýtala sa a neprekvapilo ju, že šepká.

„Nie. Najprv chcem vysvetlenie. Potom mu to poviem.“

Slabo sa usmiala.

„Nič si nemyslíš?“ zabŕdla doňho.

„Radšej nie,“ odvetil a zahol doprava. Zaváhala, keď zistila, že sú pred jej bývalým domom. Nasledovala ho cez rozbitý plot až na dvor. Bol celý zarastený, preliezačka bola hrdzavá, lavičky boli v akom takom stave. Scott však mieril k stromu s dvomi hojdačkami.

Prvýkrát od toho večera sa usmiala. Vždy sa tam hrávali. A boli to sakramentsky pekné časy.

Sadla si vedľa.

„Tak vysvetlíš mi to?“ začal po minúte.

Poobzerala sa, či sú sami.

„Nemáš odpočúvanie, však?“

Zagánil na ňu. Zdvihla ruky akože sa vzdáva.

„Dodával mi zbrane. Preto.“

„Bojíš sa, že to prezradí,“ došlo mu.

„On to urobí. Ak začnem rozprávať,“ dodala.

„Ale... načo ich potrebuješ?“

„Ty si v tom Turecku vážne osprostel.“

„Haha, vtipné,“ odfrkol. „Počkaj... akože...“ Oči sa mu rozšírili.

„Oslobodím svojich rodičov,“ prikývla.

Čakala, že spustí rovnakú reč ako Jess, ale nestalo sa. Namiesto toho povedal: „S čím mám pomôcť?“

Vypleštila oči. „To myslíš vážne?“ neverila.

„Jasné. Nezaslúžia si byť v base. Dokopy nič neurobili. Len sa trošku obohatili.“

Široko sa usmiala a objala ho.

„Ale... vážne? Nemyslíš, že som šialená?“

„Ty si vždy bola šialená. No všetko ti vždy vyšlo. Okrem toho, už nikdy ťa nechcem nechať samu.“

Opatrne ju vzal za ruku. Automaticky sa odtiahla.

„Prepáč,“ povedala, keď videla, ako ho to zabolelo. „Som... som citlivá na... dotyky.“

„Nemyslíš, že by si... mala ísť za psychológom?“ nadškrtol ledva počuteľne. „Chápeš, aby ti pomohol. Nie si blázon, ale... čo ak sa s tým nevyrovnáš? Celý deň som čítal rôzne články a niektoré dievčatá...“

„Ja to zvládnem!“ vyhlásila energicky. Keď ho zabijem.

* * *

V nedeľu o druhej Jane splnila svoj sľub a zaviezla ju za rodičmi. Presne o  pol tretej vystupovali z auta a Gill si všimla, že čierne Audi zaparkovalo o pár metrov ďalej.

Na chvíľu sa jej v mysli vybavila Jessicina rada, aby Paula udala. No takmer hneď to zamietla. 

Otvorili im asi tridsať centimetrov hrubú, oceľovú bránu. Gill si okamžite všimla kameru na boku. Strážnik so samopalom ich doviedol do budovy, kde ich dôkladne prehľadali. V okamihu, keď sa jej dotkli strážnikove ruky sa zhnusene ošívala, ale zaťala zuby.

Kráčali po sivej chodbe. Míňali miestnosť s monitormi, kde  kontrolovali chodby na celách, jedálňu a spoločenské miestnosti. Gill srdce splašene bilo. Bolo to hrozné miesto. Len čo vošla, cítila neznesiteľnú úzkosť a myslela na to, koľko krát už porušila zákon. Vystrašene preglgla. Vedela, že pôvodne bola väznica ženská, no keď  pred pätnástimi rokmi vedľa zrušili ústav pre ťažkých psychopatov, mesto kúpilo pozemky aj budovu, urobili dostavbu a presťahovali sem mužov.  

Všímala si každý detail. Keď sem nabudúce príde, musí presne vedieť, kde čo je.

Strážnik ich viedol k chodbe na ľavej strane. Prišli k informáciám kde sedela objemná tučná žena so sivými vlasmi a ťažkými viečkami.

„Prišli sme pozrieť Emmily a Ricka Doranovcov,“ pípla Jane slabo a držala Gill za plecia, akoby ju chcela ochrániť pred tou obryňou.

„Počkajte v miestnosti pre návštevy.“ Ukázala na niekam za seba. Strážnik ich viedol druhou uličkou. Gill si prehrávala v mysli kedy a kde odbočili. Začínala mať v tom zmätok. Keď si myslela, že už-už sa jej to pomieša, zastali.

Otvorili sa dvere a vošli do miestnosti z nahusto zamrežovanými oknami. Bolo tam málo ľudí.

Usadili sa na nepríjemné stoličky za malý stolček a čakali. Gill predstierala, že pozerá na väzňov, no v skutočnosti skúmala miestnosť. Videla les. Usúdila teda, že sú na východnej strane väznice. V miestnosti boli dve kamery. Po bokoch stáli traja strážnici s obuškami.

„Si v poriadku?“ šepla Jane, ktorá vyzerala, že by najradšej utiekla.

„V pohode.“ O pár minút sa otvorili dvere na druhej strane.

Keď uvidela známe čierne vlasy  a modré oči, sprudka sa nadýchla a okamžite ju zaliali slzy.

Vyskočila a rútila sa k nim.

„Mami, oci,“ vzlykala a tuho ich stískala.

„Gillian?“ žasli prekvapene a privinuli si ju. Ledva došli k stolu.

„Vy ste asi Gillina kurátorka, Jane, však?“ Podával jej otec ruku.

Prikývla. „Ja... sľúbila som Gill, že vás nechám osamote.“ Vstala  a trocha sa zatackala. Sadla si o dva stoly ďalej a vytiahla mobil, ktorý jej už dosť dlho vyzváňal.

„Ako to, že si tu?“ neverila mama a pohladila ju po vlasoch. Modrými očami ju priam hltala, akoby sa jej nevedela nasýtiť.

Gill si obzrela jej vychudnutú, bledú tvár, orámovanú ryšavými vlasmi, ledabolo zloženými v cope.

Otec mal modrinu pod okom a vyzeral trocha unavene, no inak sa zdal v poriadku.

„Chcela som vás vidieť. Ja... Turnerovci...“

„My vieme, Jane nám poslala list. A je to len dobre, zlatko. Postarajú sa o teba.“

„Viem. Ale... stalo sa toho tak veľa!“ vybuchla nakoniec a zhlboka sa nadýchla.

Vymenili si ustarostený pohľad a mama ju ihneď objala. Gill slastne privrela oči. Z druhej strany ju objal otec.

„Dostanem vás odtiaľto. Mám plán,“ šepkala tak, aby ju počuli len oni.

„Nie!“ odtiahli sa od nej.

„Jediné, čo musíš, je dávať si pozor. Našla si ten list?“ šepkal otec naliehavo a usmieval sa. Iba Gill a mama vedeli, že je to maska.

„Áno. Aj teraz sú vonku agenti. Ale to nie pod...“

Nedokončila, lebo mama odhrnula rukáv na košeli.

„Kristepane, kto ti to urobil?“

„Nikto. Spadla som.“

„Je tam odtlačok ruky!“ zasipel otec. „Čo ti urobili? Ako ťa našli? Ja som vedel, že nemala ísť za policajtmi! Hovoril som ti to, Em.“

„Upokojte sa!“ sykla, keď mama otvárala ústa. „Nikto ma nenašiel a za FBI som nešla. To mi urobil niekto iný a som v pohode! Prišla som preto, že som vás konečne chcela vidieť a povedať vám, že vás odtiaľto dostanem!“

Usmiali sa objali ju. „O nás sa nestaraj.“

„Skúšali vás zabiť!“

„Práve preto musíš ujsť. Nájdi peniaze a odíď. Hocikam. Do Európy, Ázie...“

„Nie! A skúšala som to. Dobre ste ich skryli,“ odvetila ticho.

„Kedy si to skúšala?“

„Dva roky dozadu.“

Uškrnuli sa. „Lenže my sme ti nápovedu poslali až teraz.“

„Čo? Kde?“ vyskočila a pozerala z jedného na druhého.

Mama jej pozrela do očí, naklonila hlavu a trocha nadvihla obočie.

Zasmiala sa, keď jej to došlo.

„Šikovné.“

„Samozrejme, nie sme žiadne béčka,“ vyhlásil otec veselo.

„Pamätáš, ako sme ti čítali rozprávky? Stále si chodila ako červená čiapočka a keď si niekam šla, hádzala si za seba omrvinky,“ zaspomínala mama zasnene a brnkla jej po nose.

„A ty si po mne vždy upratovala.“

„Ehm... nerada ruším,“ ozvala sa Jane jemne, „ale musíme ísť. V domove máme menší problém.“

V aute si Gill prehrávala celý rozhovor. Keď Jane zastavila, rozbehla sa do izby. Uvoľnila parketu a pozrela na škatuľku, v ktorej dostala panáčika. Po desiatich minútach našla to, čo hľadala. Bolo to na dne, pod farebným papierom, jemne vyryté do železa.

Gillianine kráľovstvo.  

Usmiala sa a rýchlo všetko vrátila na svoje miesto.

Práve včas, lebo vošla Jane. Vyzerala prekvapená s šťastne sa usmievala.

„Gill, zmena plánu. Adopcia,“ dychčala. „bola práve schválená. Turnerovci... už idú po teba.“

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pád princeznej - 7. časť: