OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Organizácia 4

28.08.2012 (18:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 719×

Bolo to také jednoduché, až to bolo podozrivé. Čakala všetko, toto však nie. Výťah ticho cinkol, keď pristál na štvrtom podlaží pod zemou. Nikde nikoho nebolo. Všetko, čo počula, bolo búšenie jej vlastného srdca a trepot jej zdeseného dychu. Spodné podlažie bolo mŕtvolne tiché. Zlovestné. Začala pomaly kráčať a hľadať svoju celu. Celu číslo osem. Kaleb bol v šestke. Alebo v desiatke? Ako si má na to spomenúť, keď si od šoku nevie spomenúť ani na vlastné meno!

Pred pätnástimi minútami si priala zomrieť. Topili ju, mučili a jej sa nechcelo žiť. Jediné, čo ju trápilo, bolo, aby to už mala rýchlo za sebou. Teraz ju trápi... no skrátka šesť alebo desať? Keď si spomenula, čo zažívala pred pár minútami, samo ju šokovalo, ako rýchlo sa dokázala oklepať a pokračovať. Možno keď ju tento príval adrenalínu opustí, tak sa zosype niekde v kríku a začne plakať. Áno... pol hodinu srdcervúceho plaču si dopraje, avšak až vtedy, keď sa odtiaľto dostane. Prechádzala popri celách z ktorých počula plač, vzdychy, a vystrašené hekanie.

Dostala chuť zakričať: „Nebojte sa. Ja vám neublížim. Len som si prišla po jedného kamaráta.“ Ale tým by sa jej krytie značne oslabilo.

Zastala pri dverách s desiatkou. Nevedela prečo. Doviedli ju tam jej nohy, nie rozum. Ale ako vlastne bude vedieť, či to je on. Dvadsaťtri ročných chlapov tu môžu byť mraky. No nič. V najhoršom dvere zase zabuchne. Aj keby tu stála hodiny, nič lepšie by nevymyslela. Hodiny tu stáť však nemohla. Každá sekunda by mohla byť tou, kedy sa strážnici vymotajú z povrazov a vyvolajú poplach.

Na zväzku, ktorý sa jej hojdal zavesený na opasku, našla kľúč s označením C10. Mohla len dúfať že C znamená „cela“. Alebo kľúč V10? Slovo väzenie je častejšie ako cela? Koľko je tu vlastne tých kľúčov. Stovka? Kľúč vsunula do zámky, okamžite vedela, že našla správneho človeka. Ešte skôr, ako dvere uspokojivo cvakli na znak otvorenia, počula sarkastické: „Už som si myslel, že ste na mňa zabudli!“

Že by strúhal frajera ešte aj v momente, keď ho idú strážnici odviesť na výsluch alebo popravu? Otvorila dvere a okamžite si priložila prst na pery. Kaleb však nemal v pláne rozprávať. Na chvíľu otvoril ústa,  potom ich zase zavrel.

„Zmenili personál?“ zašepkal. „Nie, že by som sa vtedy sťažoval, ale toto je jednoznačne príjemná zmena.“

„Kaleb! Ty idiot! To som ja!“

„Mac?“

„Mckenzie! Tesne vedľa. Obleč si toto a padáme.“

Hodila na neho uniformu, ktorú si vytiahla spod košele. Teraz, bez vypchaného brucha, jej bola ešte väčšia a ako náhle pohýbala s látkou, ktorú práve nosila, uvoľnil sa z nej pach toho strážnika, ktorý ju len pred necelými piatimi minútami skoro znásilnil. Natiahlo ju na zvracanie. Zrazu ľutovala, že mu to koleno neprestrelila, keď mohla. Zaslúžil by si to. Lenže rana z pištole by určite pritiahla nevyžiadanú pozornosť.

Kaleb sa ešte ani nestihol zdvihnúť zo špinavej zeme. Jeho zaskočený výraz trochu zmierňovali jeho výrazné lícne kosti, ale stále nechápavo (vzhľadom na urgentnosť situácie) pozeral jeho modrými očami na Mckenzie v uniforme. Znervóznela a zavrčala na neho:

„Ešte sekundu na mňa budeš zízať a prisahám, že ťa tu znova zamknem a odídem.“

„Veď dobre, dobre... Len... ťažko sa na teba nepozerá. Vieš ako to myslím.“

Strácala nervy. Najtichšie ako vedela, ale zároveň najprísnejšie ako mohla na neho zavrčala: „Za pár minút nás sem rozstrieľajú a ty si ma obzeráš?“

Kaleb zavrtel plecami, akoby chcel povedať. „A ty sa čuduješ?“ A začal si obliekať uniformu.

Vyzliekol si tričko a Mckenzie nedalo neobdivovať jeho postavu. Čakala vyziabnutého úbožiaka, čakala, že uvidí len kosti a šľachy. On bol však živený dobre. Videla len obrovský deltový a trapézový sval. Och, bože! Však nemenujem jeho svaly ako na biológií? pomyslela si. Zrejme tu nehladoval. Pozrela na drevenú lavicu, na ktorej bol položený kus chleba a nejaká zemiaková kaša. Nebolo to nič extra, ale aj tak, kým sa obliekol, kaša zmizla a chlieb bol v poradí. Mckenzie už nejedla dva či tri dni. Ťažko povedať.

„Môžeme?“ opýtala sa, keď bol oblečený.

„Hej. No vlastne... aký je plán?“

„Čo? Plán? Toto je plán,“ zašepkala a vykukla sa na chodbu. Bola prázdna. „Výťahom sa vyvezieme hore a odídeme.“

„A čo keď to nebude takéto ľahké?“

„To budeme riešiť, keď sa to skomplikuje. Tak poď už!“ potiahla ho za rukáv a najtichšie ako vedeli sa presúvali po chodbe.

Privolali výťah a čakali. Mckenzie bola taká nervózna, že si z celej cesty pamätala iba záblesky. Zľakla sa každej uniformy. Kaleb ju vyvliekol z výťahu do vestibulu, prešli popod všetky kamery, vyšli vonku a na chvíľu spomalili, keď sa nadýchli čerstvého vzduchu a uvedomili si, že to dokázali. Následne sa Kaleb rozbehol po ulici a zabočil doprava. Mckenzie utekala za ním. Bežali dlho, uličky sa čoraz zmenšovali a tmavli. Zastali v tmavej škáre medzi dvoma bytovkami. Opreli sa o stenu a dychčali.

„Takže...“ začal. „Zatiaľ... to ide... celkom... dobre. Nie?“

„Dlho... dlho utekať... nevydržíme... ja... ja končím.“

„Máš pravdu... chcelo by... to auto.“

„Auto? Ty... ty vieš šoférovať?“

V tomto svete sa autá prideľovali len prominentným občanom za zásluhy. Jej otec dostal auto (pri spomienke na neho ju pichlo pri srdci) po tom, čo zverejnil výskum o kmeňových bunkách. Dokázali tak z generácie narodenej v roku 2035 úplne odstrániť alergie na potraviny. Bol to veľký úspech.

„Ehm... Vlastne, v dedine sme mali starý traktor. Opravili sme ho a vozili sme sa... vraj je to podobné.“

Mckenzie sa nechcela pýtať, čo to ten traktor je. V meste to isto nemali a ani na to nebol  čas.

„Okej. Keď pre teba získam to auto, odvezieš nás preč?“ spýtala sa s novým dychom. 

„Dúfam.“

To Mckenzie stačilo. Vyštartovala z úzkej uličky na „frekventovanú", kde boli až dve autá. Vlastne mala dosť šťastie. Bývali dni, kedy na jej ulici okrem policajných áut nevidela žiadne iné. Vyšla na cestu s rukami pred sebou. Auto, ktoré sa k nej blížilo spomalilo. Kaleb už kráčal za ňou, znovu s tým spýtavým pohľadom.

„Pane. Polícia. Vystúpte z vozidla.“ Auto zastalo na strede cesty a vystúpil z neho starší pán v obleku.

„Pane, musíme vám vozidlo zabaviť. Je to otázka národnej bezpečnosti. Prenasledujeme nebezpečných zločincov. Ehm... Teroristov. Nepriateľov štátu.“ Kým to dopovedala, pán už stál vedľa auta a Kaleb sadal za volant.

„Svoje vozidlo si môžete večer vyzdvihnúť v sídle polície a miero-tvorcov na námestí Bojov dvanásteho októbra.“ Obchádzala auto a sadala na miesto spolujazdca. „Pekný deň,“ dodala keď zatvárala dvere. Kaleb šliapol na pedál a rozbehli sa po (už) prázdnej ulici. Teraz sa po dlhom čase cítila aspoň relatívne bezpečne. Bol to dobrý pocit. Rútili sa po Londýne, hoci ešte nevedeli kde.

„Čo teraz? Vozidlo si môžete vyzdvihnúť... Dobré.“ Kaleb sa zasmial a uznanlivo pokrútil hlavou.

Mckenzie sa tiež usmiala. „Ja by som zašla ku mne domov.“

„Čo? Zbláznila si sa? Nenechám sa chytiť pre to, lebo ti chýbajú rodičia.“

„Prestaň! O to nejde. Ale čo iné chceš robiť? Nemáme nič. Nemáme známosti, peniaze, jedlo, úkryt, oblečenie. Máme policajné uniformy, ukradnuté auto a doklady nejakého Billyho Hammera. Dlho veru neprežijeme.“

„Tak naviguj. Ale ak sa nevrátiš z domu do troch minút, odídem bez teba.“

„Zatiaľ rovno. Z domu vezmem len peniaze a maminu farbu na vlasy... a ešte nejaké jedlo a oblečenie. Nikto teraz nebude doma. Mama bude v práci. Veď je... Koľko vlastne?“

Pozrela na hodinky na palubnej doske. Bolo 17:54. Za chvíľu končila zmenu v továrni, ale kým sa vráti domov, budú už dávno preč. Na tomto režime bolo aspoň dobré, že každý musel pracovať. Bez ohľadu na to, čo robí manžel či manželka. V spoločnosti si boli všetci rovný a práce tu bolo po vojne ešte stále veľa.

„Teraz doľava. Alebo by sme mohli ísť k tebe po nejaké zásoby. Doprava. Bývaš mimo Londýn že? Na druhej križovatke doprava.“

„Áno, ale... nemôžem mojej rodine zobrať aj peniaze, keď už im moje... moje vyčíňanie narobilo také problémy. Nie sú na tom teraz... finančne dobre. A nechcem ich do toho zaťahovať. Už nás asi hľadajú. Vypočúvať ich budú aj tak, tak nech hovoria pravdu. Že ma nevideli... chápeš.“

„Doľava. Ako myslíš.“ Už prechádzali popred nákupné stredisko v ich štvrti. Po bokoch nápisu „Victory market" boli dve obrovské obrazovky. Z jednej žmurkali hnedé oči Ochrancu, čo bol vlastne sledovací systém vo veľkých mestách a z druhej na nich zízala fotka nejakého vlastizradcu. Pod ním bežal text: Terorista, vlastizradca, zločinec Lence Breadley, 187 cm, oči: modré, vlasy: hnedé, odmena za inf. vedúce k nájdeniu: 300 tis. libier.

„Čo myslíš? Kedy tam budeme my? Naše fotky?“ spýtala sa ho.

„Pol hodina. Maximálne.“

„Ach, jo... Teraz znova doľava, hore tým briežkom a potom zelený dom.“

Zaparkovali a Mckenzie otvárala dvere auta.

„Idem s tebou,“ povedal.

Nenamietala a tak spolu kráčali po dláždenej cestičke.

„Ani... ani som sa ti ešte... no vieš... nepoďakoval. Za všetko. Tak...“

Mckenzie vytiahla z pod kvetináča, ktorý stál pri dverách, kľúč. Na jej prekvapenie však bolo otvorené.

„Aj tak mám dojem, že teraz sme vo väčšom prúseri, ako sme boli. Neviem, či je dobré mi ďakovať,“ pošepkala, keď opatrne kráčala do domu. Všetko vyzeralo normálne. Počula tiché klepanie, ktoré ešte nevedela identifikovať. Jedáleň bola prázdna, pomaly sa blížili do obývačky. Nemohla uveriť vlastným očiam. Za stolom pri okne sedel muž, otočený chrbtom a niečo písal na počítači.

„Otec?“ vypadlo z nej.

Muž sa s nadskočením otočil.

„Mckenzie! Zľakol som sa... Mcken...?“

„Oci!“ zvýskla a utekala o nemu. Objala ho okolo ramien a rozplakala sa. Nemohla uveriť, že je nažive. Klamali. Nikdy nebola za žiadne klamstvo radšej, ako teraz.“

„Čo tu robíš? Máš byť na polícií. Poslali sme ťa na-“ A v tom sa zasekol.

„Čo?“

„Čo čo? Nič. Som rád, že ťa vidím, zlatko.“

Zrazu jej prišlo zle. Zlatko nikdy z jeho úst nepočula. Kde ju poslali? V hlave jej muselo tak hlasno „dopnúť", že to museli počuť všetci v miestnosti. Odtiahla sa od otca.

„Mckenzie... my sme si nemysleli, že-“

„Že čo!“ skríkla na neho, „Len to dopovedz... Že ma pustia? Som vaša dcéra, dopekla!“

„Správala si sa tak arog-“

„Mlč. Nechcem už nič počuť. Kaleb, vezmi mu peňaženku! A na poschodí v šatníku vieš... a ešte tú farbu, o ktorej som ti hovorila.“

Chlapec vybehol na poschodie. Mckenzie začala svrbieť ruka. Chcela tomu bastardovi ublížiť. Tak strašne. On ju vychoval? Bolo jej zle a krútila sa jej hlava. Spomínala si na všetko, čím prešla a videla pred sebou toho, kto to spôsobil. Bledého vychudnutého mužíčka ktorému po čele tiekol pot. Takto sa otcovia nesprávajú. Podoprela sa o stôl, za ktorým ešte stále sedel. Zatarasila mu cestu. Hlava sa jej prestala tak točiť.

„Povedz mi prečo. Prosím. Ak nechceš, aby som ťa tu na mieste zabila. A áno, nežartujem, tak mi povedz, prečo.“

„Bola si nezvládnuteľná. Pchala si sa tam, kde si sa nemala. Moja práca je robota pre vzdelaných chlapov. Nie pre dievčatá. Každý má vedieť, kde je jeho miesto a keď mi strana povedala, čo robíš, navrhli, že ti dajú... malú lekciu.“

„Mučili ma!“ skríkla. „Ubližovali mi! S tebou to nič nerobí? To si naozaj taký zmanipulovaný a bezcitný stroj?“

Jej otec len sedel. Nič nevravel.

„Keď mi povedali, že si mŕtvy, plakala som. Kvôli tebe!“ Na konci sa jej lámal hlas, ale našla v sebe silu kričať.

„Povedz mi! Mal si ma niekedy rád?“

On zase mlčal. Medzitým sa už vrátil aj Kaleb a spoza barového pultu ich počúval, zatiaľ čo vyberal jedlo z chladničky. Otcove mlčanie ju vytáčalo. Ruka jej šklbala a hlásila sa o slovo.

„No tak... prosím... dovoľ mi, aby som sa aspoň chvíľu necítila ako odpad a povedz mi, že si ma mal rád.“

On stále iba mlčal. Och bože! Ako odteraz mlčanie nenávidí. Vlepila mu facku. Prvýkrát, čo udrela vlastného otca.

„No tak! Mal?“

Až teraz sa prebral: „Mckenzie, každý otec má rá-“

„Ale nie každý otec! Ale ty!“ Ticho. „Mohol si aspoň klamať. Nezabilo by ťa to. Kaleb, ideme.“

V tichosti opúšťali dom. Po príjazdovej ceste kráčala osoba, ktorá si akurát prezerala auto stojace pred ich domom.

„Ahoj, mami,“ prehodila Mckenzie, keď popri nej utekali k autu. Ani nepočula maminu odpoveď a boli preč.     

Tak čo? Páčilo - nepáčilo? Táto časť bola dosť dlhá, ale ďalšia bude, typujem, tak o dva týždne, tak preto... Ďakujem, že ste ešte stále so mnou a s našimi hrdinami.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Organizácia 4: