OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Organizácia 1

25.07.2012 (18:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 765×

   Tento svet sa už nikomu nepáčil. Ale nikomu to nevadilo, lebo na nikoho názore nezáležalo. Významy slov sa v priebehu rokov začali meniť. Kým slová ako originalita alebo jedinečnosť začali byť nebezpečné, slová ako pokoj, prosperita a poriadok začínali naberať na svojej hrozivej sile.

   Nechápete? To preto, že ste nezažili strašné októbrové udalosti roku 2028. Bombardovanie a choroby. Mor, genocídy a vojny. Potom, do spustošeného, zničeného a rozdrobeného sveta prišla ako blesk z jasného neba, ako záchranné koleso pre všetkých hladujúcich a chudobných, Organizácia Lásky, vďaka ktorej z prachu opäť povstala civilizácia Fénixa. Ľudia boli konečne šťastní. To preto, lebo nikto ešte nevedel o pokusoch s manipulovaním mysle, kontrolovaným myšlienok, lekárenských a chemických pokusoch a o získavaní informácií od subjektov, ktorí „kládli odpor“. To boli všetci tí chudáci, čo sa dozvedeli o výskumoch a ktovie, o čom ešte. Organizácia Lásky ich vymazala z povrchu zemského, akoby nikdy neexistovali.

   Aj keď málokto vedel o všetkých zákulisných nechutnostiach, predsa len sa našli ľudia, ktorí jednoducho nevedia držať hlavu sklonenú. Odvážni dospelí, vychovaní ešte v duchu pravej demokracie alebo mladí a nevybúrení ľudia bez štipky pudu sebazáchovy. Devätnásťročná Mckenzie sa necítila ani tak, ani tak. Preto presne nechápala, ako sa, dopekla, dostala do jednej z tých bielych ciel, kde čakala na výsluch. Vedela o všelijakých psychologických prvkoch každého vypočúvania aj väznenia, a tak aspoň vedela oceniť, ako fungujú.

   Z toľkej bielej ju bolela hlava a išla sa zblázniť už len z pocitu, že jej cela je príliš krátka na to, aby sa v nej vystrela a aspoň na chvíľu zaspala a príliš nízka na to, aby sa dokázala vzpriamene postaviť. Nemalo zmysel už ani plakať. V cele musela byť už minimálne tri dni, hoci ťažko povedať, bez hodiniek či okna, cez ktoré by sa mohla pozerať na východ a západ slnka. (Čo by za to len dala.) Spoločnosť jej robili len biela pologuľa v hornom rohu, v ktorej bola istotne ukrytá kamera, a mliečne pulzujúce svetlo, ktoré vychádzalo z celého stropu. Svetlo hocikedy zmenilo intenzitu, niekedy blikalo, niekedy na chvíľu zhaslo, inokedy svietilo tak jasne, že ani zatvorené oči plné sĺz nepomáhali. Nedalo sa jej utiecť (dvere tvorili len ďalšiu čistú bielu stenu bez jediného otvoru či šróbu), nedalo sa jej spať, nedalo sa jej skoro ani rozmýšľať. Hlavu jej šlo roztrhnúť a celé telo sa jej triaslo od zimy, keďže jediné, čo mala na sebe, boli biele šaty do pol stehien bez rukávov. Boli rovného strihu, len aby zakryli to „najpodstatnejšie“. Neboli vytvorené za účelom zahriať toho úbožiaka čo sedel skrčený v hrobke z bieleho, hladkého a hlavne studeného materiálu.

   Jediné, čo mohla robiť, bolo spomínať. Spomínať na to, ako kedysi počúvala hudbu, ktorá bola zakázaná a teraz pri tej spomienke cítila prekvapivo potešenie namiesto ľútosti. Pamätala si, ako čítala revolucionárske knihy, na ktoré bolo vypísané prísne embargo. Spomenula si na svoju izbu, v ktorej mala nalepený plagát „Sloboda vedúca ľud“, bola to maľba od Delacroixa, ktorého originál verejne spálila Organizácia Lásky v období reparácie, keď ho označili za „vojnu podnecujúci, nenávistný a nevhodný pre nový režim“. Ten televízny prenos si pamätala taktiež. Keď mala deväť rokov, s celou rodinou prišla na jedno londýnske námestie (zdemolované po bombardovaní) s veľkou obrazovkou. Jej otec si ju vyložil na plecia, aby mohla sledovať televízny prenos priamo z centrály Organizácie, kde sa zbavovali predmetov označených ako nebezpečné alebo násilie vyvolávajúce.

   Sfanatizovaný ľudia dobrovoľne odovzdali svoje knihy alebo rockové nahrávky, hoci to boli posledné veci, ktoré vytiahli z trosiek ich domov, presvedčený o tom, že práve tieto predmety zapríčinili ich skazu a utrpenie. (Aké hlúpe.) V priamom prenose tá krava Kassandra Scottová rečnila pre celý svet o tom, ako tieto nebezpečné predmety ohrozujú mier. Ako podnecujú vášne a konflikty a ako práve tieto veci boli zdrojom všetkého zla. Všetci jej verili, hoci Mckenzie nikdy nemala pocit, že platňa The Beatles, ktorú našla v dedkovej pivnici po jeho smrti pri vypratávaní nábytku, by mohla mať na svedomí vojnu. Bola vtedy ešte malá a škatuli pod starou dekou, ktorá ovplyvnila jej nasledujúci život, neprikladala veľkú váhu. Ako malé, osemročné dievčatko si ju vzala domov, lebo sa jej páčili obrázky na obálkach.

   Neskôr prečítala „škatuľové knihy“ a počúvala „škatuľové platne“ viac ako tisíckrát. Odlišovalo ju to od ostatných ovcí, ktoré čítali to, čo dostali v škole, alebo počúvali hudbu, ktorú zložili „Láskoví“ skladatelia. Ale stále sa jej nechcelo veriť, že pár nahrávok z minulej éry by ju dostalo do jej bielej hrobky. Nie... To nemôže byť pravda.

   Stena sa otvorila a z kocky ju vysunuli dva páry rúk v kožených rukaviciach. Vytiahli ju na marhuľovo vymaľovanú chodbu a postavili na rovné nohy. Tie sa jej okamžite podlomili, keďže nebola pripravená sa tak odrazu postaviť. Tí dvaja muži v čiernych uniformách ju zdvihli a viedli cez chodbu. Všetci mlčali. Aj Mckenzie, pretože si veľmi živo pamätala, akú bitku dostala, keď sa pri zatýkaní pokúšala protestovať.

   Bola akurát v škole. Dnešok bol výnimočný, pretože mali besedu o budúcich povolaniach. Na prednášku prišla šička z krajčírskeho závodu Bordié, kde pracovala aj jej matka. Ďalej prišiel drevorubač, baník, žurnalista, sestrička z nemocnice Nádej (všetko hrozne zaujímavé) a pár ďalších, ktorých si už nestihla zapamätať, pretože do prednáškovej sály vtrhli jednotky z Oddelenia bezpečnosti a poriadku - OBAP - a povedali, nech sa postaví Mckenzie Vidmayerová. Ani sa postaviť nemusela, lebo oči všetkých spolužiakov zablúdili k nej, a tak, ako vo svetle reflektorov, sa postavila a kráčala k bezpečákom. Tí jej schmatli ruky, nasadili jej putá a vyviedli ju na chodbu. Nechápala, čo sa deje a začala kričať. Dlho si však nepokričala, pretože po prvom údere do brucha jej vyrazilo dych. (Moderné prevedenie frázy: „Máte právo mlčať“.) Po nasledujúcej facke jej niečo zapraštalo v krku a keď znova kričala a zistila že vypľúva krv, dostala päsťou do oka a to bolo posledné, na čo si spomínala. Potom sa prebrala v cele, z ktorej ju po roku, možno po pár hodinách, vedú preč.

   Takže najlepšie asi bude mlčať. Bosé nohy vliekla za sebou a nepokúšala sa vstať. Obzerala si všetko, na čo jej oči dohliadli. Prechádzali cez bludisko chodieb vymaľovaných tou odpornou marhuľovou farbou, na stenách ale boli obrysy kociek s malou kľukou v strede a napísaným číslom. 78, 79, 80, 81, 82... boli to cely, v akých držali aj ju. Sú všetky plné? Zahli doprava, doľava, doľava, doprava. Všade to bolo rovnaké. Zahli do oddelenia označeného písmenom H a strčili ju do dvojkrídlových dverí so slovami: „máš hodinu“.

   Na jej prekvapenie sa ocitla v priestrannej, modrej kúpeľni. Boli tam naskladané mäkké uteráky, nové, hoci také isté biele šaty. Bola tam aj pasta, zubná kefka, gumičky do vlasov, hrebeň, obrovská vaňa... Skrátka všetko. Bola zmätená a nechápala to. Žeby posledná láskavosť pred popravou? Vyzeraj ako človek a nie ako zviera pri porážke? Nie je tu niekde kamera? Samozrejme, že bola. Ale no čo už. Nemienila strácať svoj drahocenný čas.

   Do vane napustila horúcu vodu, pridala bublinky. Zhodila zo seba ten chabý kúsok oblečenia a ponorila sa do vody. Jej premrznuté telo jej okamžite odpovedalo. Spadla z nej tá podivná záclona, na malú chvíľku si pomyslela, že je všetko v poriadku a uvoľnila všetky nervy. Rozplakala sa a začala sa napriek teplu celá triasť. Strašne sa chcela vrátiť domov. Nechápala, čo sa tu deje. Ponorila do vody aj hlavu, nechcela dýchať. Nechcela myslieť. Začala kričať, hoci nevedela prečo a vo vode sa zvuk z jej hrdla menil na pridusené a zúfalé volanie o pomoc. Dočká sa však niekedy pomoci? Ale nie! V tomto živote tú hlavu nevytiahne. Na opuchnutých očiach už nebolo vidieť slzy, ale aj tak sa neustále kotúľali z očí. Celé telo sa túžilo nadýchnuť. Každý nerv sa jej krútil, ale mozog ostal neoblomný. Nevedela, prečo sa dobrovoľne chce nechať utopiť, ale vedela jedno: už dlho sa necítila tak nažive, ako práve teraz. Konečne cítila ten život v sebe, ktorý bojuje. To sa jej páčilo. Vynorila hlavu spoločne s blahodarným nádychom. Dlho ešte sedela vo vode a plakala. Pri vani uvidela aj šampón na vlasy aj žiletku. Napadlo jej, že toto celé ukončí, ale cítila sa príliš živo na to, aby to svojmu telu urobila. Oholila si nohy pre ten krásny pocit. Pocit, ktorý jej pripomínal to normálne, čo jej ostalo. Hladké nohy... také absurdné, ale pritom momentálne pre ňu také dôležité. Nevedela si to vysvetliť. Nevedela, koľko je hodín, ale po čase, ktorý jej meradlám odpovedal trištvrte hodine, vyliezla z vane, obliekla si svoje nové-staré šaty a vyfénovala si vlasy. To jej zabralo dosť času, pretože jej husté, zvlnené a skoro pod pás dlhé vlasy si vyžiadali veľa času. Nakoniec ich zaplietla do hrubého vrkoča a koniec uviazala bielou stužkou. Naposledy sa na seba pozrela do zrkadla, kde opuch z oka po zatýkacej rane už ani nebolo vidieť. Áno, museli prejsť minimálne tri dni. Oči, ktoré ešte pred chvíľkou plakali, znova získali trávovo zelený odtieň.

   Dvere sa znova otvorili a prišli po ňou znova dvaja bezpečáci. Boli ako všetci ostatní. Dobre stavaní, s krátkym zostrihom a s neprítomným pohľadom. Kto by chcel byť duchom prítomný pri tom všetkom, čo sa tu deje, pomyslela si Mckenzie. Podišla k nim a znova ju zdrapili za plecia a viedli pred sebou. Bokom sa obtrela jednému o zbraň a pomyslela si, čo by sa stalo, keby sa jej zmocnila a postrieľala by ich. Zrejme by jej akcia skončila už pri otočení alebo pozretí po zbrani. Voviedli ju do miestnosti, kde ju okamžite oslepilo nepríjemné svetlo. Ostala sama. Bola slepá, lepšie povedané oslepená, ale keď zakryla dve lampy, ktoré ju ožarovali, jasne uvidela stôl a stoličku, ktoré boli medzi nimi.

„Posaď sa!“ jasne pokynul neznámy hlas. Bol veľmi jasný, chladný, až strašidelný a Mckenzie sa strhla, pretože si myslela, že je v miestnosti sama. Poslúchla a keď sa posadila, uvidela obrys osoby, sediacej na druhej strane stola, na ktorom boli postavené lampy.    

„Jedz,“ pokynul hlas a obrys postavy ukázal rukou (taktiež v koženej rukavici) na stôl. Čakal ju tam tanier plný zemiakov a kus mäsa. Mckenzie sa na jedlo podivne pozrela a v hlave sa jej otvára príručka jedov a drog. Odtisla tanier k Pánovi neznámemu do tieňa. Musela sa však sama seba opýtať, kedy naposledy jedla. Bolo to pred troma dnami, keď raňajkovala. Odvtedy vôbec nepocítila hlad ani potrebu ísť na toaletu. Zaujimavé...

„Nie som hladná,“ odvetila.

„Och áno... určite si si všimla pozoruhodné účinky aerosolu vo väzenských komorách. Úplný stav metabolickej hybernácie, ale za to s plnou fyzickou aktivitou.“

   Mckenzie by sa veľmi rada zatvárila nechápavo, ale veľmi dobre vedela, o čom ten chlap hovorí. Nikdy sa veľmi nechválila s tým, ako rada čítala otcove poznámky z výskumov pre Organizáciu. To bola nevýhoda toho, keď si rodičia nosili prácu domov. Preto vedela, že jej otec bol jeden z tých vplyvných bastardov, ktorí dokázali mučiť človeka, len aby mohli pozorovať jeho zreničky počas stavu agónie. Keď bola malá, jej otec bol pre ňu lekárom. Keď bola väčšia, jej otec bol výskumník. Až teraz, keď bola dospelá a všetky neznáme si nevedela dať dokopy, naozaj vedela, kto jej otec bol. 

„Prečo som tu? A čo má znamenať toto divadlo?“ začala a bola vďačná svojmu hlasu, že sa nezlomil.

„Nie. Otázky tu budem klásť ja. Ale môžeme začať s tým, čo si načrtla. Čo má znamenať toto divadlo? Nuž, chceli sme, aby si sa ešte aspoň na chvíľku cítila ako ľudská bytosť. Ako dáma... Pretože to, čo zažiješ v nasledujúcich dňoch, nebude veľmi príjemné. A to nás privádza k tvojej ďalšej otázke. Prečo si tu...“ Postava sa prehla cez stôl a osvetlilo jej špičku nosa a pery. „No, to musíš vedieť sama. Správala si sa ako slušné dievča? Dodržiavala si pravidlá? Vieš, že svet netrestá bez príčin,“ predniesol chladne a Mckenzie striaslo. Jeho hlas kombinoval všetky nejodpornejšie zvuky. Ohýbanie železa alebo pískanie kriedy po tabuli.  

„Vy ale nie ste celý svet,“ vypľula zo seba. 

„Ale áno. Už sme. Či sa to nejakému rozmaznanému decku páči, alebo nie. A teraz. Máš päť minút na priznanie, ja si tu počkám. Keď z teba nič nevypadne, čaká ťa niečo horšie ako cela. Kým budeš premýšľať, porozmýšľaj... Chcela by si ešte niekedy vidieť svoju rodinu? Alebo... chcela by si, aby sa tvoja rodina dožila tvojho prepustenia? Už si niekedy zažila bičovanie? Chcela si niekedy zomrieť tak veľmi, že si si prehrýzla žilu na ruke? A stále si myslíš, že fyzická bolesť je to najhoršie, čo ta tu môže stretnúť?“

Mckenzie sa do očí znova hrnuli slzy. Chcela ísť domov. Bola zúfalá. Netušila, čím sa previnila. Bola nevinná. Neexistoval žiadny skutok, ktorým by si zaslúžila počúvať tohto chlapa. Nechcela počúvať o hrozných výjavoch z mučenia. Chcela sa zobudiť. Okamžite!

Ako mohlo „Let it be“ alebo čítanie otcových záznamov spôsobiť toto. A nikto o tom nevedel. Pár blokov zabudnutých na stole. Možno ju tu otec poslal, aby si zapamätala, že sa nemá starať do jeho práce. Za chvíľu otvorí dvere, dá jej dole putá a ona, poučená, už nikdy neotvorí ani jeho noviny. Prosím. Nech je to tak! Nikto dvere neotváral.

„Nič? Slečna Vidmayerová? Dobre. Títo páni vás znova odvedú. Avšak, keď mi budete chcieť niečo povedať, bude možné, že si pre vás nenájdem čas. Alebo už vám žiadny neostane.“

   Kožené rukavice ju znova hrubo zdvíhali z plastovej stoličky. Toto bola jej posledná nádej. Nechce sa vrátiť. Rozplakala sa ešte silnejšie

„Prosím! Prosím! Ne... Ja nechcem! Nič som neurobila! Musíte mi veriť!“ kričala a metala so sebou, keď ju rukavice ťahali cez chodbu.

   Tentokrát ale nešli do jej bielej cely. Vošli do výťahu a Mckenzie cez slzy videla, ako stláčajú tlačidlo 4. To znamená len jedno. Naozaj, naozaj pod zem. Ako jej hrob. Nevládala sa už ani držať na nohách. Keď vyšli z výťahu, strážnici jej bosé chodidlá vláčili po betónovej podlahe osvetlenej slabými žltými lampami. (Gumená podlaha ako bola v nadzemných poschodiach, chýbala.) Otvorili sa pred ňou kovové dvere s číslom 8 a hodili ju na podlahu. Oškrela si kolená aj lakte pri páde, a rozvzlykala sa ešte viac. (Nemyslela si, že je to možné.) Opuchnutými očami si obzerala svoju novú celu. Veľa toho na obdiv nebolo. Steny z kameňa, kovové dvere s malou dierou na spodku, jeden odtok v strede dlážky a červené svetlo na stene. Žiadna posteľ, ani prikrývka...  nakoniec jej oči zamierili na krvavé odtlačky rúk po stenách aj podlahe.

„Nerev. V týchto celách sa neumiera,“ prehovoril chlapčenský hlas odnikadiaľ. Bola si istá, že v cele je sama. Nadskočila a stíšila sa.

„Kde si?“ prehovorila roztraseným hlasom.

„V desiatke. Ty si v osmičke. Priblíž sa bližšie k tomu kanálu. Slabo ťa počujem.“

A naozaj. Zvuk vychádzaj zo zájdeného kanála, z ktorého neuveriteľne páchla pleseň a rozklad. Mckenzie sa k nemu doplazila na dokrvavených lakťoch.

„Lepšie?“ zašepkala do kanála, lebo sa bála, že ju niekto zvonku, napríklad strážnici, budú počuť.

„Hej. Som Kaleb. A píšem sa s Ká a nie s Cé.“

Mckenzie to rozosmialo. Predstavovala si, ako píše jeho adresu, lebo mu ide posielať list, a potom si uvedomila, že hovorí s ďalším väznom cez plesnivejúci kanál.  

„Som Mckenzie. A píšem sa tak, ako sa to má. Veľmi ma teší. Alebo ani nie. Vzhľadom na našu situáciu.“      

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Organizácia 1: