OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 13.



Ochranca srdca - Kapitola 13.Prezradené tajomstvo.

Kapitola 13.

Elyon sa náhle prebudila. Nebolo to ako ráno, keď postupne rozlepuje oči zaslepené spánkom a snaží sa prinútiť svoje znavené telo vstať z lôžka a ísť čosi robiť. Teraz to bolo iné. Posadila sa, tartan obmotaný okolo nôh. V stemnenej izbietke, kde len trochu prenikal svojimi jemnými rukami mesiac, bolo prílišné ticho. Prižmúrila oči, keď sa v rohu čosi pohlo. Po chrbte je prebehol mráz hrôzy. Ruky zaťala do pästí a zvierala v nich okraje svojej prikrývky. Keď sa tiene pohli jej smerom, vytreštila oči a len hrôza ju nútila mať zatvorené ústa a nevolať na ratu.

Keď sa jej smerom vystrela biela ruka, akoby sa zjavila snáď zo samotného pekla, nemohla by sa pohnúť ani keby chcela. Strach jej zovrel údy v smrteľnom kŕči a neochote pustiť ju zo svojej moci. Chcela sa myknúť, keď sa jej k tvári napriahli dlhé prsty. Srdce jej zamrelo uprostred úderu. Obávala sa, že sa prepadne do temnoty skôr ako stihne varovať Keitha, keď sa jej ruka znenazdania pritisla k lícu v jemno poláskaní. Ten dotyk jej napovedal všetko, čo potrebovala vedieť, aby sa upokojila. Celá pookriala, keď poznala ten nežný, hrejivý pocit blízkosti človeka, ktorý vás ochráni.

„Prečo nespíš, moja milá?“ Elyon cítila ako sa usmieva do tmy.

Neodpovedala, len sa viac pritisla k jeho hrejivej pokožke. Až vtedy sa naozaj upokojila. Srdce je bilo ako zvon, ale už nie v náznaku strachu. Myseľ jej ukazovala farebné výjavy dvoch vo svetle sviece odetých tiel túliacich sa k sebe. Odrazu jej uprostred tej mäteži spomienok vyvstala otázka, či ju neprebudilo práve to. Nebola navyknutá na telo, ktoré by sa k nej v noci s dôverou tislo, ku ktorému by sa tisla ona. Vždy bola sama a teraz sa to zmenilo. Keith to zmenil a ona mu za to bola viac ako vďačná. Nevedela čo jej chýba, kým to nenašla ako slepec modrý kamienok v záplave zelených. Ale teraz od nej pre niečo odišiel. Žeby ju vohnalo do osídiel vnímania práve to, že pri nej nie je?

„Predtým som ťa vydesil. Aj naďalej sa ma bojíš? Teraz som už tvoj manžel pred bohom,“ prehodil len tak okrajovo.

Elyon sa mu snažila nájsť oči, no nebolo to jednoduché. Nakoniec mu do nich vzhliadla. „Manželka by sa nemala báť svojho manžela.“

„To je stará múdrosť, nevhodná pre teba. Prečo mi proste nepovieš pravdu?“ Nenaliehal, ale Elyon predsa mala pocit, akoby vyžadoval jej slová.

Naprázdno prehltla. „Neviem, o čom hovoríš. Ja nemám strach.“

„Teraz klameš. Kým si nespoznala môj dotyk, chcela si utiecť. Teraz som tvoj manžel. Ako ťa mám chrániť, keď nepoznám tvojich démonov. Dovoľ mi tu byť pre teba, Elyon.“  

Elyon sa pri tých tichých slovách zatočilo v hlave. Vyslovil ich takým dôverných hlasom, že znel ako pohladenie. Pohladenie duše, ktoré jej toľké roky odopierali. Bolo to ako nájsť niečo nevídané, svetom skryté len pre ňu. V duchu začala prepadať pochabej predstave svojho Škóta ako chrabrého rytiera, ktorý zachránil pannu pred ohavným drakom. Ako jej to kedysi rozprávala jej tútorka Avery. Jej príbehy boli vždy plné lásky a na konci aj šťastia. Možno je len bláznivé dievčatko, keď verí, že by mohla nájsť rovnaký poklad.

Pokrútila hlavou, aby zastavila svoje hlúpe predstavy. „Nie-niekedy sa bojím tmy,“ prezradila mu tak ticho, až sa bála, že ju nepočul. Ale nebolo tomu tak.

Pobozkal ju na čelo, ako to kedysi robieval jej otec. A predsa to bol iný dotyk. „To už viem. Ale prečo sa jej bojíš? Tma predsa nie je duch, aby ťa mátala.“

Privrela viečka v návale desivých obrazov, ale bola príliš slabá na to, aby ich vedela zaplašiť späť do ríše nenávratna. Nikomu nikdy nepovedala o detstve plnom útrap. Ani Kenna netušila o každej neprávosti, ktorá sa jej stala pod čiernymi krídlami jej manžela. Ale svoje trpké mory nevedela takto oklamať. Boli tu a boli ozajstné. Rovnako ako jej lôžko, či drevo pri kozube. Tmy sa nebála. Rada sa ňou zakrádala chodbami na hrade svojho otca a objavovala tajné zákutia domova. Čoskoro sa to zmenilo. Presne si pamätala ten večer, hoci sa naň snažila zabudnúť. No bola na to prislabá.

Strýko nebol dobrý človek, nikdy ju nepochválil, ani nepohladil po vlasoch, ako to robil jej drahý otecko. Na spánok sa ukladala bez popriatia krásnych snov o zajačikoch.

Jednej noci, nie veľmi dlho odo dňa, keď prišla na ten pochmúrny hrad, sa prebudila. Detsky nevinný sníček narušilo strašidlo z pekiel, ktorému v tme svietili len oči a ruky upierajúce sa k nej. Pozeral na ňu ako na zjavenie rusalky z lúky a ani sa nepohol. Nikdy nič nepovedal, nič neurobil. Iba sa pozeral. A Elyon nadobudla pocit, že nie je bezpečná. Ten jeho pohľad, prsty takmer vedľa nej, niekedy nad ňou.

Odvtedy sa budila vždy, keď tam bol. Nepokúsil sa jej nič urobiť, hoci mohol. Bola len bezbranným, strateným dievčatkom bez rodiny. Pozeral na ňu a chtivé paprče napriahol pred seba. Desila sa ho až do dňa, kým nebola dostatočne rozumná na to, aby mu nedovolila dostať sa do jej komnaty. On ostal za zavretými dverami, ale jej strach v nej naďalej prebýval.

To, že plače, si všimla až vtedy, keď jej ľútosť nad strateným detstvom pretiekla cez hradbu viečok a zostúpila na líca. Jediná osamelá slzička stiekla na ruku jej manžela. No to ju už zvieral v pevnom objatí silných rúk. Elyon mala pocit, že teraz zvládne už všetko na svete. Odovzdane mu ruky obmotala okolo šije.

„Elyon...“ hlesol takmer bezhlasne s náznakom bezmocnosti.

Zodvihla k nemu tvár. „Ja...“ Nevedela, čo vysloviť na ospravedlnenie. Potichu smrkla.

„Povedz mi, čo umára tvoju dušičku.“

Elyon nevedela a ani nechcela odolať jeho jemnému nátlaku. Svetlo súdržnosti v modrých očiach vyzeralo lákavo. Bol to jej manžel, človek, s ktorým sa hotovala prežiť zvyšok života. A v tejto chvíli to bola jediná bytosť, ktorej mohla veriť. Ktorej by sa mohla zdôveriť so satanmi vo svojom srdci. Ak to nemá povedať jemu, tak potom už nikomu.

Hlavu mu oprela o plece. „Odmalička tam bol. V mojej komnate. Stál pri posteli zahalený tmou a pozeral ako spím. V tej čiernote mu vždy svietili len oči a... ruky. Nikdy nič nepovedal, ani neurobil, ale... a ja... nemohla... ja...“

Na konci už nevedela ovládnuť svoj nárek. Už je to tak dávno, ba až pradávno, čo naposledy prelievala svoj žiaľ. Naučila sa, ako ho ukrývať v záhyboch svojho bytia. Vo vlasoch cítila jeho ruku. Telo mal napäté a pohyby trhané, ale napriek tomu to bol upokojujúci dotyk. Potrebovala ho.

„Je to preč, Elyon. Teraz si tu so mnou a ja nikdy nedovolím, aby ti ešte niekto niekedy ublížil. Prisahám.“

Šepkané, no o to hnevlivejšie, slová mali presne ten účinok, aký asi zamýšľal. Alebo to možno bola len náhoda. Elyon sa nad tým nezamýšľala dlho. Vedela jedine to, že s posledným tónom reči splynutým z jeho pier ju ruka na jej hrdle prestala škrtiť, dych sa jej spomalil a srdce, hoci bilo ako opreteky s časom, bolo pokojnejšie. Má jeho, svojho svojhlavého Škóta, s ktorým sa, možno ešte skôr ako vyjdú prvé zore, poháda. Hašterenie bolo v ich životoch asi rovnako dôležité ako tieto objatia.

Odrazu sa sklonil a perami jej prešiel po brade. „Nechajme spomienky splynúť v diaľ vo vodách zabudnutia, Elyon. Tešme sa s toho, čo máme teraz.“

Elyon prestala myslieť v okamihu, keď perami uväznil tie jej v bozku jemnom ako prvý sneh. Obtieral sa o ne s takmer posvätnou úctou. Kým v noci mala pocit, že zhorí zaživa ako bosorka na hranici, teraz v nej rozdúchaval plameň len postupne. Cítila rozdiel medzi tým čo bolo a čo je teraz. Nevedela, čo ho spôsobilo, ale o to viac sa mu rozplývala v náručí. Keď ju opatrne položil na chrbát, zamrnčala na súhlas bez toho, aby sa od neho čo i len na chvíľu oddelila.

Keď sa do nej odchýlil, na protest zastenala. Ale bol to len okamih, kým zo seba stiahol kus odevu, o ktorom ani netušila, že ho má na tele. Ona bola ešte stále nahá. Uvedomenie tej danosti jej vohnalo červeň do líc. No aj tá upadla v zabudnutie, keď sa k nej natisol, až ho cítila všade na pokožke. Rozdúchaval v nej iskierky nepoznaných citov, až ho prosíkala. Ani nevedela o čo vlastne. Podľa chrapľavého smiechu, ktorý jej zaznel v uchu, pochopila, že to tak chcel.

***

„Raine, pohni tým zadkom a buď potichu,“ vystríhal brata Bastien.

S povzdychom čakal v prítmí stromu, zatiaľ čo Raine uväzoval uzdu svojho občas rovnako neznesiteľného a divokého koňa - rovnakého ako bol jeho pán - k neďalekému plotu. Pohľad uprel na schátralý hrad, ktorý mal vlastniť muž, u ktorého posledné mesiace prebýval barón de Creayon. Nájsť ho nebolo ľahké, no Bastien mal priveľmi tvrdú hlavu, aby sa zastavil pred prvým múrom. Špinavou cestičkou zlatiek a vyhrážok našli s bratom toto miesto. Sotva mohol uveriť, že v útrobách toho odpudzujúceho miesta by mala žiť aj ich malá sestrička Elyon.

Pokrútil hlavou a nútil sa sústrediť na dianie okolo seba. Vedel, že Raine stojí sotva na dva kroky od neho, hoci bol tichý ako tieň a rýchly ako smrť. Netušil, kde prišiel k takému výcviku, no nemienil sa ho pýtať. Nebol z tých, čo z niekoho ťahajú temné tajomstvá ich životov, ak to nebolo nevyhnutné. Na život s vlastnou krvou potreboval len vedieť, že sa naňho môže spoľahnúť. A to mohol. V každom ohľade. Hoci mu väčšinu času pílil uši nekonečnými tirádami nespokojnosti.

„Páni,“ šepol potichu Raine, „nechce sa mi veriť, že naša sestra by mala žiť na takomto... mieste. Aj ten prekliaty kláštor bol oproti tomuto palácom.“ 

„Poďme.“

Bastien sa potichu vybral k stajniam. Mali jasný plán a pod rúškom noci ho mohli aj splniť. Vniknúť do hradu, nájsť tunajšieho pána a prinútiť ho k odpovediam. Nechceli mu ubližovať, hoci o jednu krysu menej... možno by im niekto za to aj poďakoval, keby svet zbavili jeho bezútešnej a špinavej prítomnosti. Reč ľudu je vždy najmocnejšia. A o tomto človeku kolovali tie najhoršie zvesti.

Odrazu sa však pred nimi ktosi pohol. Už-už siahal pod čierny plášť pre dýku, keď rozoznal tvár starého správcu, ktorého tu dnes už videli. Vyzeral byť neškodný, ale zdanie občas klame. Radšej byť pripravený.

„Kto ste?“ spýtal sa ich prekvapivo pevným hlasom.

Bastien zastal pár krokov od jeho postavy, Raine sotva na dotyk od neho. „Som Sebastien a toto je Raine, môj brat. Hľadáme našu sestru, aby sme ju mohli odviezť naspäť domov, kam patrí,“ odpovedal jednoducho. Zdalo sa mu, že nikomu neublíži, ak tomuto starcovi prezradí ich úmysly.

Starec sa zasmial. „Moje meno je zase Duane, mládenci. Ale byť vami, idem si robiť blázna z niekoho iného. Lady Elyon nemala žiadnych súrodencov.“

Bratov prekvapilo, že ten muž ich sestru pozná. Videli v tom novú príležitosť. „Ani my sme dlhé roky netušili, že máme sestru. Ale kým sme našli panstvo nášho otca, bola Elyon dávno preč. Niektorí tvrdili, že je mŕtva, ale my sme tomu ani na chvíľu neuverili. To by o tom vedel kráľ.“

„Čo s ňou chcete?“ pýtal sa obozretne Duane.

Raine sa zasmial. „Je to naša sestra, starec, nechcem jej ublížiť. Len chceme mať úplnú rodinu.“

„Na to ste mohli myslieť aj skôr.“ Slová vyslovil potichu, no bola to jasná výčitka.

„Nevedeli sme ju nikde nájsť. Nikto o nej nič nevedel. Ani kam ju otec poslal, alebo či ju vychová niektorý z jeho poddaných. Ani sme nedúfali, že ju nájdeme. Jedného dňa sa však na našom panstve objavil muž, ktorý tvrdil, že je manželom našej sestry a náš domov patrí jemu. Len vďaka tomu sme dokázali nájsť toto miesto.“  

Duane si ich oboch premeral. Nechcelo sa mu veriť, no nech pozeral ako chcel, nebolo pochýb. Títo dvaja sa skutočne až nápadne ponášali na lady Elyon. Jeden aj očami.

„Mali by ste odísť, rovnako ako to robím ja a ako to urobila lady Elyon. Je pravdou, že tu... prebývala. Ale odišla aj s lady Kennou a zemanom McCadenom.“

Pri tom mene sebou obaja bratia trhli. Vzápätí ich zachvátil hnev. Dobre ho poznali a nemohli uveriť. „Chceš povedať, že ten diabol McCaden má našu sestru a vedie ju na Vysočinu?“  

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.


Tak ako, ľudkovia? Kto z vás čakal, že to ešte takto zamotám?

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 13.:

3. voldy
26.04.2012 [17:37]

akze diabol??? preco diabol... poveedz =D a podla moznosti rychlo... staci v nedelu =D to sa vratim... on je taky super... som naozaj zvedava co ti dvaja vymyslia tesim tesim tesim Emoticon

2. blotik přispěvatel
26.04.2012 [15:56]

blotikJá čekala vechno. U tebe jedině tohle... Emoticon No, každopádně... já říkala, že se mi ti dva nebudou nečím líbit. Cha, a je to tady! Nelíbí se mi, protože mají špatné úmysly s Keithem... Takže...
No, jinak, kapitolka byla krásná. Keith se mi zdá až moc mírný, ne, že by se mi to vůči Elyon nelíbilo, ale oproti tomu, jaký byl předtím...
No, a Duane je super. Chrání ji pořád, dědeček hříbeček. Emoticon
Takže... písmenka se ti povedly, krásné, úžasné, a doufám, že v brzkých kapitolkách zabiješ barona von debila... Jo, a doufám, že se tam objeví ještě vandrák von idiot, aby ho Keith mohl nadobro zamordovat, ne jenom omráčit. To bylo moc jemné k němu. Emoticon Emoticon
A já čekám na dašlí.
BTW, hudba úžasná. Kde ty chodíš na ty písničky, které se opakujou bez nutnosti zmáčknout replay? Teda. Emoticon

1. semiska přispěvatel
25.04.2012 [23:14]

semiskaNádhera, moc se ti to povedlo. Říkala jsem si, jestli jim necháš už klid a nebo jim tam ještě něco nachystáš. Emoticon Nezklamalas, opět si to udělala nesmírně zajímavé a já jsem zvědavá, co podniknou bratři, když už vědí, kam s Keithem Elyon míří. Emoticon Moc se těším na příště. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!