OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 11.



Ochranca mieru - Kapitola 11.Prvá rana z dela...

(Myslím, že táto hudba sa nie tak celkom hodí ku kapitole, ale písala som pri nej a vytvorila som to, čo sa práve chystáte čítať. Tak som ju sem vložila. Aj napriek pochybnostiam.)



Kapitola 11.

Leonie nestihla ani zažmurkať, keď sa k nej Vane vyrútil s ničivosťou poriadnej búrky a nie práve jemne ju schmatol do náručia. Pocit, že je konečne pri ňom, ju zahrial pri srdci a odrazu nevedela, čo s očami. Teplo také mohutné, až hrozilo, že jej rozospieva srdce, však náhle pominulo. Vane ju s ľahkosťou, o akej sa jej ani nesnívalo, preniesol na úzke lôžko, hlavu jej podložil podhlavníkom a tartanom ju prikryl až po bradu. Len skutočnosť, že sa mu nesmierne triasli ruky a v očiach mu blýskali hromy-blesky, ju za stavila a prinútila ju mlčať. Neradno si s ním zahrávať, keď je nasrdený viac ako roj rozbesnených včiel. Ale to nemenilo nič na tom, ako sa potešila jeho dotyku i blízkosti.

„Prečo si neostala ležať?“ vyčítal jej hromovým hlasom, pod ktorým sa takmer prikrčila. No nemala chuť urobiť to, skôr mala neodvratné nutkanie vrhnúť sa mu okolo krku a ďakovať nebesiam, že sú obaja živí a zdraví. Miesto toho sa len jemne uškrnula.

„Už sa cítim dobre, Vane. Ale tá rybina mi vzbúrila žalúdok. To je všetko.“

Premeral si ju pohľadom, ktorý jasne dával najavo, čo si o jej slovách myslí. No aj napriek tomu sa usadil k nej na úzke lôžko a rukou sa zaprel len kúsok od jej boku. Leonie mala pocit, že sa jej nedostáva vzduchu a len okrajovo vnímala tichú izbietku, v ktorej ostali len sami dvaja.

„Teraz mi prezraď, ako si mohla byť taká pochabá a sama sa vydať do pazúrov nepriateľa, lebo si si naivne namýšľala, že ma môžeš oslobodiť!“

Leonie razom opustila radosť z jeho blízkosti. Ostala len ničím neriedená zlosť. Nevďačník jeden!

„To je tvoja vďaka za to, že som sa sem vôbec obťažovala a túžila ťa zachrániť?“

Vane zaťal zuby. „Ako ti mám poďakovať? Ako myslíš, že by som sa cítil, keby ťa poranili alebo nebodaj zabili? Ani nevieš, čo sú tí muži zač. Mesiace nevideli ženskú sukňu a zrazu k ním príde sama. Neal, jeden z posádky, si myslel, že si pobehlica. A tí... tí... vojaci by si mysleli to isté!“

„Neublížili by mi,“ namietla Leonie chabo, no hlas sa jej priveľmi chvel, aby sa dal považovať za pokojný.

„Nemôžeš byť až taká hlúpa! Bože, prvé, čo by urobili, je, že by sa pobili medzi sebou o to, kto si ťa odvedie na lôžko ako prvý! Ak by len tvoje služby čo by ľahkej devy nechceli využiť hneď tam na studenej zemi!“

Leonie sa otriasla odporom i strachom, keď naplno precítila jeho ostré slová. Panebože, mala len hlúpe šťastie, že narazila na slušných mužov, ktorí považovali za vtipné priviesť ju ako darček svojmu kapitánovi. Ak by sa dostala medzi tých vojakov... ak by urobili to, čo jej vykričal Vane... panebože, bola by to ona, kto by potreboval pomoc! Celý jej plán záchrany bol pochabý a hlúpy. Znovu sa zatriasla a odrazu si povšimla, že hoci je prikrytá teplým, vlneným tartanom, zmocňuje sa jej zimnica. Pánboh ju zatrať, veď by si aj zaslúžila, aby kruto doplatila za svoju nerozvážnosť!

Keď ju obklopilo nezvyčajné teplo, nevenovala mu pozornosť. Ani tomu, že odrazu sedí. Až dovtedy, kým sa jej v uchu neozval tichý hlas. „No tak, psst, už je koniec. Nič sa ti nestane, to nedovolím.“

Leonie bezmocne vzlykla. „Panebože... ja... je mi to ľúto... nechcela som, aby to tak dopadlo. Nepremýšľala som. Keď nám Colin ukázal, kde ťa držia, nemohla som čakať ani o chvíľku dlhšie. Bol si sám, možno si trpel. Musela som niečo urobiť! Musela...“

Jej tichý plač zanikol v záhyboch Vaneovej košele. Fňukala ako malé decko, ktoré padlo a rozbilo si koleno, ale nemohla si pomôcť a zastaviť to. Bola taká hlúpa, že si nahovárala, ako mu sama môže pomôcť. Ohrozila seba, ale najviac ohrozila svoje dieťa. Ich dieťa. Čo ak by sa mu niečo stalo, čo ak by oň prišla? Do smrti by si to vyčítala a očistec by bol príliš málo na odpykanie takého veľkého hriechu. Je nepotrebná, hlúpa a do seba zahľadená žena. Takmer sa dopustila najväčšieho zverstva vo svojom biednom živote. A nezáležalo na tom, že len nevedomky. Pre ňu to bolo viac ako skutočné. Och, Bože...

„Dopadlo to dobre, neplač už. Dopadlo to dobre. Obaja sme v poriadku.“

Nedôstojne smrkla. „Ale čo... čo ak sa niečo stalo tvojmu bratovi a Colinovi? Čo ak... nemala som... ich tam nechávať,“ vydrala zo seba pomedzi vzlyky.

„Môj brat je statný bojovník, postará sa o seba.“

„Nechcela som ich tak nechať, prisahám,“ vyhŕkla zápalisto, „ale nemohla som čakať. Keith rozhodol, že musíme všetko naplánovať. Vďaka Colinovi sme vedeli, kde ťa držia. Ale ja... nemohla som čakať. Čo ak sme už prišli neskoro, čo ak ten jeden deň bude tvoj posledný? Musela som to urobiť... Musela.“ Slová z nej vytryskli ako gejzír. Päsťami zvierala Vaneovu košeľu a krútila sklonenou hlavou. Pod bradou zacítila jeho prst a skôr, ako stihla postrehnúť, ju donútil, aby sa mu pozrela do očí. Lesk v jeho očiach ju prazvláštnym spôsobom zaujal.

„Povedz mi prečo, Leonie. Prečo si nemohla čakať a túžila ma zachrániť? Povedz mi ten dôvod!“ vyzvedal nástojčivo.

Keď sa dívala do jeho očí, mala pocit, že sa topí. Akoby boli na rozbúrenom mori a on bol jediným lanom, ktoré ju viazalo k životu. Prisahala, že svoje city bude tajiť, aby sa necítil zaviazaný, aby mal pocit voľnosti. Ale teraz, keď sa na ňu pozeral ako na jedinú ženu na svete, rukami jej jemne pohládzal vlasy a celá jeho tvár zmäkla akýmsi citom... nemohla mlčať. Možno ju vysmeje, ale čo už môže byť horšie ako vedomie, že pri svojom chabom pokuse o záchranu takmer zabila vlastné dieťa i samú seba? Zhlboka sa nadýchla a úpenlivo prosila Boha, aby sa jej netriasol hlas.

„Vane... ja... musela som ťa zachrániť.... len pomyslenie.... nemohla som ťa stratiť... nie takto, nie teraz... pretože... pretože... pretože ťa...“ No skôr, ako stihla dokončiť svoje zmätené vyznanie, dvere sa rozrazili a v nich sa objavil muž, ktorý sa až nápadne podobal na Jocelin. Musel to byť jej brat. A mračil sa horšie ako sto čertov.

„Na slovíčko,“ prehlásil a Leonie sa zdalo, že len zo slušnosti k nej hovorí po anglicky.

Vane na ňu uprel jeden bolestný pohľad a opatrne ju uložil späť na lôžko. Pohľadom akoby ju prosil o odpustenie. Leonie sa zmohla len na nemé civenie. Nerozumela tomu, čo sa deje. Srdce jej splašene bilo a keď sa Vane zodvihol, aby vykročil k druhému mužovi, mala neodolateľné nutkanie natiahnuť ruku a nejako ho zadržať. Zabrániť mu odísť. V duchu sa častovala nie práve slušivými menami. Odvrátila pohľad, no ani nemusela. Muži spolu hovorili tou neznámou, melodickou rečou, ktorej ani zamak nerozumela. Bola odhodlaná predstierať spánok. No len dovtedy, kým sa lôžko vedľa nej znovu neprehlo pod váhou druhého tela a mocná ruka jej neotočila tvár na druhú stranu. Výraz hnevu v tvári jej muža ju na chvíľku vystrašil. Srdce jej až poskočilo od ľaku.

„V hmle sme zahliadli loď nepriateľa. Myslím, že na nás zaútočia, ale neboj sa,“ zodvihol ruku, keď videl, ako si rukami zakryla srdce, „sme rýchlejší a máme viac diel. Musím ísť na palubu a zaujať miesto pri kormidle, Leonie. A ty ostaneš tu. Prisahaj, že tu ostaneš. Nemôžem sa báť ešte aj o teba. Tu dole si v bezpečí. Prisahaj!“ naliehal a v očiach sa mu blýskal neznámy cit.

Leonie prehltla klbko strachu, ktoré jej zovrelo hrdlo. „Prisahám.“

Vážne prikývol a postavil sa, no vtom akoby mu niečo napadlo, siahol kamsi za seba. Podával jej dýku. „Ak by sa niečo stalo, použi ju na svoju obranu. Aj keď dúfam, že taká chvíľa nenastane. Jocie tu bude s tebou. Keď ostanete v kajute, nič vám nehrozí.“

Zazdalo sa jej, že na chvíľku zaváhal, no potom sa len otočil na päte a ráznym krokom vyšiel von. Dvere sa za ním s buchotom zavreli. Zlovestná ozvena doliehala na Leonie a nútila jej srdce utekať ako opreteky. Dlane sa jej potili a pohľadom tekala z jednej steny na druhú a snažila sa zachytiť čo i len náznak nejakého buchotu, či hrmotu. Bola taká zaujatá svojou malou úlohou, že keď sa otvorili dvere, zvreskla od ľaku. Dýku v ruke zovrela mocnejšie. Sadla si, pripravená brániť sa. Dnu však nevošiel žiadny nepriateľ, ale Jocelin. A netvárila sa vôbec dobre. Tvár mala zvraštenú a ruky zatínala v päsť.

„Prekliati žabožrúti, kiež by ich Boh preklial!“

Keď Leonie naplno precítila nenávisť a zlobu v jej hlase, prikrčila sa. Pohľad sklonila na dýku, ktorá ticho odpočívala v jej lone. Ruky sa jej triasli tak mocne, že jej ten kúsok ostrého kovu, ktorý mal slúžiť na jej ochranu, vypadol. Dýchala trhane a v mysli si maľovala tie najhoršie predstavy.

„Bojím sa,“ pošepla sotva počuteľne. Jocelin, akoby presne vedela ako sa cíti, ju objala okolo pliec.

„Bude v poriadku. Má príliš tuhý korienok na to, aby ho zabil nejaký napudrovaný panák s hrncom na hlave. Vane je tvrdý oriešok, toho len ťažko zabijú.“

Leonie jej celkom neverila, no aj napriek tomu ju jej slová upokojili. Odtiahla sa od nej a vďačne sa usmiala. Vtom si však uvedomila, že okrem nich tam už nikto nie je.

„Kde je tvoja dcéra?“ spýtala sa jemne.

„Zaspala pri Enzovi v kuchyni hlboko v podpalubí. Nechala som ju radšej tam. Ak im stihneme uplávať, nebudem ju musieť desiť. A ak sa niečo stane... Enzo ju skôr dostane preč z lode ako ja.“

Leonie jej chcela niečo povedať, nejako ju utešiť, keď vtom sa celá loď otriasla. Uši trhajúci buchot doľahol až k nej a hrozil, že už nikdy nebude počuť. V hlave jej hučalo a drevená podlaha pod nohami sa nahla v zvláštnom uhle. Ani si neuvedomila, že zadržiava dych. Až dovtedy, kým si nevydýchla. Už-už sa chcela spýtať, čo sa to stalo, keď začuli rev prezradzujúci bolesť. Leonie až tuhla krv v žilách.

„To nebolo naše delo,“ pošepla Jocelin vydesene.

Leonie sa spamätávala len pomaly. Nemohla vytesniť ten výkrik plný bolesti a zúfalstva. Niekto musel byť zranený. Takto by rozhodne nikto nekričal len kvôli lodi. Aj napriek tomu, čo sľúbila, odrazu zatúžila vstať a vydať sa na pomoc tomu neznámemu. Chcela mu uľaviť od bolesti, byť užitočná a priložiť ruku k dielu.

„Niekto je zranený.“

Jocelin prikývla. „Toto sa nemalo stať. Neboli tak blízko!“

Leonie jej slovám nechápala, ale teraz nemohla hádať aký význam majú. Jej nezvyčajne chladné uvažovanie ju ohromilo, ale nie natoľko, aby ju úplne zastavilo. Musí niečo robiť. Čo ak tam niekde bude Vane? Ak ho zrania, musí byť pri ňom. Potriasla hlavou a naliehavo sa zadívala na druhú ženu.

„Jocelin, kde držia zranených?“

„Nemôžeme tam ísť!“

Leonie ňou mierne zatriasla. „No tak, musíme nejako pomôcť. To, že tu budeme len tak sedieť, nikomu nepomôže. Poď, priložíme ruku k dielu.“

Jocelin na ňu chvíľku len nemo zazerala, akoby sa snažila odhadnúť, či jej nepreskočilo. „V kuchyni. Ak sú zranení... odnesú ich do kuchyne. Sú tam ovínadlá a je tam bezpečne. Lebo je to na opačnej strane podpalubia.“

„Tak poď, musíme ísť!“ Akoby na potvrdenie svojich slov prevesila nohy a vzápätí sa postavila. Síce sa mierne potácala, ale bola odhodlaná preniesť sa cez svoju slabosť.

„Nemôžeme! Musíme ostať tu!“

„Ak mi nepovieš, ako sa tam dostanem, nájdem to miesto sama. Čo povieš? Vane nebude nadšený, keď sa pri ňom zjavím a spýtam sa, kde nájdem kuchyňu.“ Leonie dúfala, že jej lož neodhalí. No musela to urobiť. Nikdy by ju neprinútila, aby ju zaviedla k zraneným. A len ona vedela, že by nikdy v živote nešla hľadať svojho muža. Pretože vedela, že by ju s najväčšou pravdepodobnosťou zavrel znovu v tejto... kajute. A s jej šťastím by ju aj zamkol.

Videla, ako Jocelin prehltla. „Do-dobre teda. Ale ak sa ti niečo stane, Vane ma zabije.“

„Neboj sa, nič sa mi nestane. A ty budeš môcť byť so svojou dcérkou.“

Jocelin sa zamračila. „Drž sa mojej ruky a za žiadnych okolností ju nepúšťaj,“ vyhŕkla a skôr, ako stihla Leonie čo i len žmurknúť, už ju ťahala za sebou cez dvere.

Hluk, ktorý k nim dovtedy doliehal len tlmene, akoby bol kdesi na opačnom konci sveta a nie na tej istej lodi ako ony dve, jej doľahol do uší s ohlušujúcou silou. Mierne sa prikrčila, ale neprestala stúpať po úzkych schodíkoch, stále bližšie k tomu peklu. Keď jej do očí udrelo prudké denné svetlo, prižmúrila ich. Nechala sa viesť Jocelin, ktorá takmer bežala, tak sa ponáhľala. Leonie nemala čas uvažovať. Ďalšia rana dopadla neďaleko nich. Všetko okolo nej sa otriaslo, zuby jej scvakli. Nemala čas počúvať prekrikovanie mužov okolo seba. Snažila sa len sústrediť na to, aby nepadla na zem, keď sa jej začali podlamovať kolená. Ostré bodnutie v ramene ju prinútilo syknúť. Voľnou rukou odohnala to niečo, čo jej spôsobilo bolesť, a ďalej kráčala. Cesta sa jej zdala nekonečná a pritom bol ten otvor do podpalubia vzdialený len malý kúsok. Keď sa bezpečne ocitli v prítmí, úľavne si povzdychla.

Ale pocit, že im nehrozí bezprostredná smrť, rýchlo opadol. Hneď v tú chvíľu, keď konečne dorazili do kuchyne, sa k nim vznieslo bolestné úpenie a výkriky v pre Leonie neznámom jazyku. Zhlboka sa nadýchla, aby sa aspoň trochu nadýchla. No nič ju nemohlo pripraviť na to, čo ju čakalo. Na takmer rozpadnutých lôžkach sa krútilo päť mužov, všetci krvaví. Tučný kuchár nevedel, ktorého z nich skôr ratovať, komu pomôcť ošetriť rany a komu dať vodu. Leonie si odrazu uvedomila, že nevie nič o liečení rán. Už-už sa k tomu chcela priznať, keď k nim priskočil zavalitý kuchár.

„Pre lásku božiu, dobre, že tu ste. Zoberte si ihly a niť a začnite im zošívať rany. A rýchlo, kým nám tu nezomrú.“

Leonie striaslo už len z predstavy, že má niekomu zošívať kožu, ale nie na dlho. Vyšívať vedela a ak to má niekomu zachrániť život, prekoná aj svoj odpor. Nezniesla pomyslenie, že niekomu spôsobí bolesť. A predsa si zobrala veľkú ihlu z malého košíčka a navliekla do nej čiernu niť. Priskočila k prvému mužovi na kraji. Bol celý bledý a ruky si tisol k bruchu, odkiaľ sa na ňu škľabila nepekná rana zaliata krvou. Žalúdok sa jej na chvíľku vzbúril, no ihneď ho umlčala. Teraz nie je čas na jej slabosti. So zle zadržiavaným výkrikom si uvedomila, že sa pozerá na mladíka, sotva staršieho od nej. Keď na ňu uprel oči, prosila Boha o silu, aby ho mohla zachrániť. Odmietala si pripustiť, že by sa jej to nemuselo podariť.

Zamumlal niečo v neznámom jazyku. Leonie sa k nemu sklonila a pošepla mu do ucha: „Neviem, či mi rozumieš, ale vedz jedno – urobím všetko, aby si sa dožil ďalšieho dňa.“

Keď ihlu priblížila k jeho rane, ruka sa jej mierne chvela. Odtiahla jeho ruky stranou. Z jeho košele odtrhla kusy plátna dostatočne veľké na to, aby s nimi mohla utrieť krv. Takmer zlomila ihlu, keď sa ňou snažila prepichnúť kožu, ale napokon sa jej to podarilo. Ako najrýchlejšie vedela, pospájala rozškľabené okraje rany k sebe. Mladík po celý čas bolestne úpel, ale snažil sa nemyknúť. V duchu ďakovala za jeho silu. Keď skončila, chcela mu ranu niečím obviazať a zistiť, či nemá ešte nejakú, keď sa pri nej zjavil Enzo a čímsi mu čerstvo zašité stehy oblial. Podľa bolestného výrazu v očiach mladíka spoznala, že to musela byť pálenka. Nemala čas na to, aby sa pýtala prečo. Musela pokračovať.

Od mladíka prešla k staručkému mužovi, ktorý mal veľký kus dreva zabudnutý v hrudi, blízko srdca. Leonie zamrazilo, keď si uvedomila očividné – zomieral. A ona nemôže urobiť nič, čím by mu pomohla. Rozorvaná a plná bolesti z tej krutosti k nemu pristúpila. Muž si ju premeriaval očami a keď sa natiahol po jej ruke, proste mu ju vložila do dlane. Zovrel ju tak mocne, až sa jej zazdalo, že to prežije. Napriek tomu, že chcela pomôcť aj ostatným, pristúpila k nemu a snažila sa ho nejako uchlácholiť. Začala mrmlať nezmysli o jeho ďalších plavbách a živote. Neuveril jej.

„Dušička...“ zakašlal namáhavo. „Vidím zubatú tancovať okolo. Už je neskoro...“

Sotva počuteľným šepotom vyslovil svoje posledné slová a zadíval sa jej hlboko do očí. Nemohla odvrátiť pohľad. S neskutočnou hrôzou pozorovala, ako sa z jeho úprimných očí pomaly vytráca život. Ako iskra v jeho pohľade bledne a nahrádza ju sklený výraz smrti. Po chrbte jej prebehol mráz, až ju striaslo. Zdalo sa jej, akoby prítomnosť smrti cítila na pokožke, akoby jej šepkala do uší. Odvrátila pohľad a snažila sa zastaviť slzy bezmocnosti, ktoré sa jej tlačili do očí. Nemohla preňho nič urobiť už vo chvíli, keď ho zranili a predsa... predsa si vyčítala, že neprišla skôr. Keď jej jeho ruka vykĺzla spomedzi prstov, sklonila hlavu. V duchu zniesla k nebu tichú modlitbu za jeho dušu. Vtom zacítila, ako jej ťažká ruka dopadla na plece.

„Poď, kvetinka, už mu nemôžeme pomôcť. Nechcel by, aby si svoje slzy prelievala nad jeho smrťou a nepostarala sa o ostatných. Žil a zomrel len pre more a pre to, čo cítil, že je správne.“

Význam jeho slov jej unikal, no predsa kývla a nechala sa odviesť k ďalšiemu zranenému. A odrazu akoby sa ocitla v nezastaviteľnom kole. Bolesť a krv, krv a bolesť. Všetko okolo nej získalo nový odtieň. Odrazu akoby všetko videla inak. Ihla sa v jej rukách len tak mihala, krv mizla v pruhoch plátna a smrť obchádzala okolo ako nenásytná, večne hladná striga bažiaca po utrpení. Leonie mala pocit, akoby ju cítila za sebou, dýchala jej na chrbát a nútila ju triasť sa pri každom bolestnom stone. No nemohla ju zastaviť. Takmer odpadávala od únavy, kolená sa jej triasli a predsa nabrala vodu do čaše a priložila ju k ústam ďalšiemu zranenému. Prikrývala ich, kontrolovala zranenia a s malou dušičkou ďakovala Bohu, že tam nikde nebol Vane. A dúfala, že už ani nepríde. Nevedela by, čo si počať, keby ho videla zraneného. Srdce by jej puklo, keby oňho prišla. Našťastie rinčanie boja ustalo už pred hodnou chvíľou.

Leonie sa odrazu pohľadom zastavila na Jocelin. Chúlila sa v rohu kuchyne a k boku si pritískala chvejúce sa telo svojej dcéry. Otriasala sa vo vzlykoch a jej matka ju len zúfalo hladila po chrbte. Leonie krvácalo srdce pri pohľade na toľkú neprávosť. Kto rozhodol o osude toho dievčatka? Kto mohol byť taký krutý, aby dovolil tomu nevinnému stvoreniu pozerať sa na toľkú bolesť a smrť? Nebola ani v kuchyni, ale v malej komôrke ďaleko odtiaľ, a predsa to všetko musela počuť.

„Už je po všetkom,“ ozval sa odrazu za ňou hlas kuchára. „Choď spať, ledva sa držíš na nohách. Ak Boh dá, títo tu to prežijú až do rána. Bež. Nemysli už na smrť.“

Pozdvihla kútik úst v smutnom úsmeve. Nerada ho poslúchla. Chcela ešte pomôcť, no pravda bola taká, že ledva držala oči otvorené. Nohy sa jej triasli a keď vykročila smerom odkiaľ sem prišli, takmer padla na zem. S vypätím všetkých síl, ktoré v nej ešte ostali, sa pomaly sunula k lôžku, na ktoré by mohla uložiť svoje slabé telo. Cítila, ako sa do nej zabodávajú pohľady všetkých okolo, ale nemala silu zodvihnúť hlavu a čeliť im. Aj tak vedela, čo videli. Jej tartan poškvrnený krvou a trýzňou ich druhov.

Keď otvorila dvere malej kajuty, kde spala aj predtým, takmer sa plazila. Zbadala telo svojho muža ticho odpočívajúceho na lôžku. Bolo primalé na to, aby sa tam vošla. Bolo jej jedno, kde sa uloží. Proste si ľahla na zem. Bola tvrdá, ale to jej neprekážalo. Zaspala ešte skôr, ako sa jej hlava dotkla špinavého dreva. No ani spánok nezaplašil obraz veľkých, bolesťou naplnených očí, z ktorých sa na ňu vyškierala smrť.

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.


V prvom rade by som vám rada poďakovala za milé komentáre. Ani neviete, ako milo ma prekvapil ich počet. Naozaj som občas mala pocit, že príbeh píšem pre seba a dvoch verných čitateľov, teda, vlastne čitateľky. Nikdy som si na komentároch nezakladala, ale tí z vás, čo sami píšu, určite vedia, aký je to pocit nájsť si pod kapitolou čo i len jediného povzbudivého smajlíka. Neskutočný pocit.

Budem sa snažiť, aby som vás nesklamala. Čo ma privádza k otázke - čo si myslíte o tejto kapitole? Skúsite odhadnúť, čo sa v príbehu udeje ako ďalšie?

S pozdravom vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 11.:

1. Simones
17.10.2012 [15:58]

úžasná kapitola ! :) skoro mu řekla, že ho miluje, nemohl přijít později :D narušil takovou intimní chvilku ! :D no ale jinak moc pěkný a písnička je skvělá :)) těším se na další, tak ať je tu co nejdřív :) už teď jsem zvědavá

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!