OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 1.



Ochranca mieru - Kapitola 1.Vynútená budúcnosť alebo stále živá minulosť?

Kapitola 1.

O niekoľko mesiacov neskôr...

Vane opäť nepokojne prešiel popred dohasínajúci oheň v kozube. Bol zavretý vo svojej skromnej komnate bez mála pol dňa, no miesto toho, aby na seba konečne navliekol svoj tartan, len bezcieľne pochodoval a snažil sa triezvo uvažovať. Dnes mal byť posledný deň jeho slobody. Len pri tej predstave sa nevôľou mračil, no už nemohol utiecť od svojej povinnosti. Zaprisahal sa, že splní slovo, ktoré dal jeho brat, zeman. Dva klany spojí naozaj sobáš, lenže nebude to zeman McLeod, ktorý bude musieť vstúpiť do chomúta proti svojej vôli. Preklínal tento deň, no vedel, že mu to v ničom nepomôže. Proste si lady Leonie zoberie za ženu a postará sa o zachovanie mieru medzi klanmi.

Bolo takmer nemožné zabrániť ľuďom rabovať zem svojho suseda. A všetko to začali tí McLeodovi pochabí psi. Podpaľovali domy, no kým predtým išli od domu k domu, teraz sa ich útoky nedali vôbec predvídať. Zaútočili len tak náhodne a utiekli skôr, kým ich prichytil nejaký McCaden. No dávali dobrý pozor, aby bolo jasné, že to majú na svedomí. Vane vedel, že to nedopadne dobre. A po pár mesiacoch už nikto nepochyboval. Ožobračovaní ľudia, ktorí prišli aj o posledné, čo mali, sa začali búriť. Aj napriek hrozbe trestu, či dokonca vyhostenia zo zeme McCadena, si zobrali kone a vybrali sa oplatiť úder. Keby to nebolo také vážne, možno by sa aj nad tou iróniou zasmial. Veď čo iné by to bolo? Rodiny uzavreli prímerie ešte toho dňa, keď ich Keith oslobodil od hrozby anglického baróna. Zeman a jeho najbližší ctili dohodu, ktorú uzavreli s klanom toho druhého. Ale o ľuďoch sa to povedať nedalo. Preto aj dnes mal pojať za ženu práve lady Leonie. Aby každý videl, že mier nie je len zásterka pre zákerný útok.

Potriasol hlavou nad svojimi úvahami a ruky zovrel do pästí. Keď zacítili slabé bodnutie v pravej paži, trpko sa pousmial. Bola to pamiatka na zápas so stále neznámou dievčinou. Škaredá jazva zdobila jeho kožu, aby nikdy nezabudol. Akoby aj mohol. Prisahal, že ju nájde, aj keby to malo trvať zvyšok jeho života. No zdá sa, že svojmu prianiu nedostojí. Oči opäť uprel na ošklbaný kus pergamenu, ktorý mu dnes doniesol vystrašený posol. Usoplené chlapča utieklo takmer v ten okamih, keď si prebral správu. Opäť si prečítal tie krátke dva riadky. Už keď videl vo vosku odtlačok lebky z prsteňa, ktorý mu bol viac ako známy, vedel, že je zle. Tušil, že sa niečo stalo, keď mu napísal jeho prvý dôstojník, ale to sa veľmi mýlil. Zrak mu padol na kostrbaté písmo.


Kráľ zošalel. Polovica posádky je v temnici. Lucan plánuje krvavý útok. Zastav to.

Surmulot


Nikdy by si nebol pomyslel, že ešte niekedy bude počuť o kapitánovi Surmulotovi, ktorý mu zachránil život a priučil ho všetkému, čo sám vedel. Len vďaka nemu vedel prežiť na lodi a sám sa stať kapitánom. Surmulot sa utiahol do útočiska na ostrove kdesi na opačnom konci zeme dlho predtým, než Vane padol do služby k francúzskemu kráľovi. Lámal si hlavu nad tým, ako sa dozvedel, kde žije. Len Lucan to vedel, a ten by mu to sotva prezradil. No nech to vedel od kohokoľvek, nevolal by ho späť, keby to nebolo vážne. Ale prečo by kráľ uväznil práve jeho posádku? Nikto z nich sa neprevinil, kým sa plavili pod jeho vlajkou a ak aj áno, nikto nevedel, že to boli oni. Šikovnosť skrývať sa akoby mali v krvi. Ako veľmi chcel odísť do Francúzka! No nemohol, nie dnes, práve v deň, keď mal zastať svoje miesto pred oddávajúcim. Kým bol kapitán, členovia jeho posádky vedeli, že ich zachráni aj keby mal za to zaplatiť vlastným životom. A nehodlal to zmeniť len preto, že teraz žije ako obyčajný Škót na samom úpätí Vysočiny.

Odrazu jeho chmúrne úvahy narušilo nesmelé búchanie na jeho dvere. Ešte skôr, ako stihol toho opovážlivca poslať kadeľahšie, dnu vošla Elyon aj so spiacim synom v náručí.

„Elyon,“ karhal ju, keď ju unavenú usádzal na stoličku pri kozube, „nemala si sem chodiť.“

Jeho takmer sestra sa naňho oslňujúco usmiala. „Chcel ísť Keith, ale nepustila som ho. A aj ja som ťa chcela vidieť.“ Ani sa nesnažila zakryť tichú výčitku.

„Ak som len mohol čo i len na okamih veriť, že budem mať pokoj?“ povzdychol si.

„Si tu ukrytý už od včerajšieho večera.“

„Chcel som byť sám a premýšľať,“ povedal potichu a správu od Surmulota nenápadne ukryl pod podhlavník.

Elyon odrazu skrivila tvár a zahniezdila sa. „Myslím, že toto bude omnoho živšie ako jeho brat.“

„Nemám zobrať Galena?“ spýtal sa. Brat sa mu za to často vysmieval, ale nemohol si pomôcť. Deti stále nemal rád, nevedel, ako s nimi zaobchádzať, ale keď jeho prvý synovec tichučko spinkal v náručí svojej matky... ani on nevedel povedať nie.

„Ale nie, chcem ho mať zase iba pre seba. Odkedy som Keithovi povedala, že som ťarchavá, nedovolí mi takmer sa hnúť z lôžka. Ani len syna nemôžem dvihnúť na ruky.“

Vane sa pousmial. „Robíš akoby si ho nepoznala.“ Zhlboka sa nadýchol a uprene sa zahľadel na Elyon. „Prečo si prišla? Nechce sa mi veriť, že si tu len preto, aby si ma zaťažovala svojimi ponosami na vlastného brata.“

Elyon pokrútila hlavou. „Dnes ťa zosobášia s Leonie a ja... proste... ak ty... len som chcela...“

„Elyon!“ zastavil ju odrazu Vane. Začal tušiť, čo mu asi chce povedať. Presne to isté, čo mu povedala v deň, keď prisľúbil, že to bude on, kto si zoberie ženu z klanu McLeoda.

„Len ma počúvaj, prosím,“ poprosila tichučko. „Vane, si mi ako ďalší brat. Nechcem tvrdiť, že je Leonie zlá žena... ale... toto je posledný okamih, keď ešte môžeš povedať nie. Aj správne rozhodnutie urobené z nesprávnych pohnútok je zlé. Keith mi povedal, že si sa ešte nedávno zaprisahával, že tvoje kroky nikdy nepovedú na tvoj vlastný sobáš.“

„Aj prísahy sa menia.“ Hoci niektoré len preto, že niet iného východiska, dodal si sám pre seba v duchu.

„Dobre, Vane. Je to tvoj život. Ja len nechcem, aby si v ňom bol nešťastný.“

Nežne sa na ňu usmial. „Nech rozhodne Boh.“

Pri tých slovách sa musel trpko pousmiať. Odrazu mu všetko pripomínalo život, ktorý viedol kedysi. To Lucan, jeho prvý dôstojník, bol pobožný. Veď ho vychovávali mnísi, teda, tí skutoční. Jeho ranné detstvo bolo plné odriekania, pôstov, pokánia a modlitieb. A napriek tomu, že ho učili ctiť si život, teraz túžil prelievať krv vojakov, obyčajných pešiakov, na ktorých kráľ kývne rukou a oni sa poklonia, aj keby mali dochrámané nohy. Potriasol hlavou. Mohol prisľúbiť, že sa zosobáši s McLeodovou najstaršou sestrou, ale nikto ho neprinúti žiť s ňou. Nechcel ju opustiť, ale ostať s ňou by znamenalo nechať vlastnú posádku trpieť pre nejaký rozmar francúzskej vrchnosti. Nemohol si založiť novú rodinu a tú starú nechať trpieť. Mnohí z nich boli vyvrheli, ale stáli pri ňom vo chvíľach, keď ho všetci ostatní opustili.

„Mal by si si obliecť tartan, o chvíľu musíte vyraziť za nevestou,“ prebudil ho zrazu z uvažovania Elyonin hlas. Len s ťažko ukrývanou nevôľou ju napokon poslúchol.

***

Leonie sa s ťažkým povzdychom posadila na lôžko. Pohľad uprela na svoju najstaršiu sestru Bridgid, ktorá mala len pätnásť rokov, no aj tak ju takmer o hlavu a pol prevyšovala. Kým ona sama mala skôr vlasy farby slnečných lúčov, Bridgid ich mala takmer čierne. A ako prechádzala tam a späť po komnate, viali za ňou ani závoj neveste vo svadobný deň. Leonie sa nad tým len uškrnula. Dnes sa mala zosobášiť s Vaneom McCadenom, no necítila sa ako nevesta. Skôr akoby práve uľahla do vlastného hrobu.

„Keď si súhlasila, že sa vydáš za toho prekliateho McCadena, myslela som, že snívam,“ poznamenala Bridgid trpko, keď sa konečne zastavila pred kozubom.

Leonie sa jej naivite musela zasmiať. „A čo si čakala, že urobím? Cailean nemá na výber. Ak chce zastaviť to vyčíňanie, musí nás konečne spojiť.“

„Ale prečo máš trpieť ty?!“

„Bridgid, niekto musí napraviť tie neprávosti. Ty sama by si mala najlepšie vedieť prečo,“ dodala významne Leonie. Sestra sa na ňu prudko zamračila, čo na jej ešte takmer detskej tváričke vyzeralo až smiešne.

„Nemusíš mi to pripomínať každý deň, Leonie.“

„Tak vidíš,“ povedala a vrhla sa sestre okolo krku. „A teraz choď pozrieť, či už prišiel ženích.“

Bridgid sa na ňu významne pozrela, aby jej dala najavo, že ju ani na chvíľočku neobalamutila, no napriek tomu nakoniec prikývla a vybrala sa von z komnaty. Keď si Leonie bola úplne istá, že sa tak skoro nevráti, prestala sa usmievať a tváriť vyrovnane. Všetko to na ňu doľahlo, až mala pocit, že sa neudrží na nohách. Rýchlo sa oprela o rímsu a hľadela do tmavého, sadzami zašpineného kozuba. Tak veľmi prosila Boha, aby to nemusela zažiť. Bola odhodlaná jedného dňa vstúpiť do kláštora a stať sa nevestou Kristovou, no miesto toho sa má stať ženou Škóta, ktorý aj v mužoch vzbudzuje obavy. Miesilo sa v nej toľko citov, že sa už ani sama v sebe nevyznala. A predsa... kdesi pod tým trýznivým strachom, ktorý jej zvieral srdce, akoby ho chcel zmeniť na prach, našla aj kúsok radosti.

Pamätala si na okamih, keď ho zbadala po prvýkrát. Bolo to v deň, keď ich zajal ten pochabý a surový Angličan a zamýšľal pojať za ženu lady Elyon. Jeden z jeho verných jej držal pod krkom dýku a hrozil, že ju ňou pripraví o život. No keď sa ukázal Keith, zeman McCaden, razom sa hrozba zmenila na planú a ona bola voľná. V tej kratučkej chvíli, keď ju ochránil pred hroznou a pomalou smrťou, si vydobyl jej úctu. Dovtedy všetkých z jeho klanu považovala za sebcov s nechuťou postarať sa o kohokoľvek iného ako seba samého. Mýlila sa. A keď zbadala jeho brata, akoby všetko okolo nej stratilo farbu.

Pri spomienke naňho sa musela usmiať. Stál tam vedľa svojho brata ako stelesnenie mlčanlivej hrozby. Boli si takí podobní a zároveň takí rozdielni, ako môžu byť rovnaké a predsa iné len deň a noc. Mal tmavé vlasy, javili sa takmer ako čierne. Výškou i silou by sa vyrovnal aj jej otcovi. No najviac ju k nemu pútali jeho oči. Také hnedé a smutné, plné trýzne a previnenia. V krátkom okamihu pomätenia zmyslov túžila nejako ho potešiť, prinútiť tie okále, aby sa smiali a hriali rovnako, ako keď sa pozerali na Elyon, ženu jeho brata. Napriek tomu, že bolo očividné, čo pociťuje k tej žene, túžila, aby niekto niečo také mocné cítil k nej. Aby to on cítil k nej. A za svoje pochabé myšlienky sa dodnes preklínala.

Bol prvým mužom, ktorý v nej rozpútal takú búrku, hotové hromobitie, no on o nej ani netušil, že vôbec žije. Pozeral sa priamo na ňu, zrak upieral do toho jej, a predsa ju nevidel. Hoci na to bola privyknutá, zabolelo to. No napriek tomu na tom nezáležalo, nezavážilo to na jej živote vôbec nič. Až dodnes, keď sa mali ich osudy spojiť v jeden.

Maličká časť nej samotnej ho túžila aspoň očkom zahliadnuť, popásť sa na jeho drsnej kráse a podľahnúť akémusi čaru, ktoré jej nedovolilo odtrhnúť od neho zrak. No tá väčšia, rozumnejšia, jej neustále vyhadzovala na oči, že toto robí len preto, aby ochránila vlastnú rodinu. Otec zomrel a matka z toho ešte stále bola nešťastná. Jej sestry boli ešte mladé na to, aby chápali, akú zodpovednosť nesie na svojich pleciach jej brat. A on sám... netušil, čo má robiť. Doteraz bol iba synom zemana. Vedel, že raz bude sám zemanom, ale že to bude tak skoro... Len Leonie vedela, ako tápa v tme. Lenže jej pomoc neprijal, bola žena, jeho sestra, a on bol muž, mal sa postarať o rodinu. A tak urobila to jediné, čo mohla na ochranu svojich milovaných – súhlasila so sobášom s mužom, ktorý prechovával hlboké city k žene svojho brata. Aspoň tak bude ona sama v bezpečí. Porodí mu synov, bude jeho ženou, ale nikdy nie jeho skutočnou rodinou. Mrzelo ju to, ale inak sa ochrániť voči bolesti nevedela.

Odrazu začula podivný lomoz za dverami a kým stihla vôbec žmurknúť, stála pred ňou žena zemana McCadena a tartan jej vpredu vydúvalo vypuklé bruško. Napriek tomu vyzerala akoby práve vstala z lôžka po dlhom spánku.

„Som Elyon. Prišla som ti ponúknuť pomocnú ruku. Veď čoskoro budeme rodina,“ usmiala sa na ňu. Leonie netušila, čím si jej vrúcnosť vyslúžila, ale podivne ju hriala pri srdci.

„Ďakujem, lady Elyon. Budem vďačná, ak mi pomôžete.“

„Ale, akáže som ti ja lady, Leonie! Len Elyon.“ Zavrela za sebou dvere a postúpila o pár krokov bližšie. „Nechceš zapliesť vlasy?“

Leonie sa pozrela na záplavu zlatavých kučierok, ktoré jej siahali až poniže pásu. Vždy ich mala rada, no vedela, že ich musí zapliesť. No netušila, ako na to. Kedysi jej ich zapletala matka, no tá bola taká premožená smútkom nad stratou svojho muža, že ju už len máločo vedelo prinútiť vrátiť sa späť do života. Aj Leonie chýbal otec, no musela byť silná. Tak, ako vždy. Keď cítila, ako sa jej do očí tisnú slzy, rýchlo zamrkala a otočila sa späť na Elyon.

„Myslím, že obyčajný vrkoč bude stačiť.“

Elyon si zamyslene pošúchala bradu. „A ja ti doňho ešte vpletiem niekoľko margarét.“

Keď sa Leonie pokúsila niečo namietnuť, Elyon ju len umlčala pohľadom. S povzdychom sa posadila na nízku stoličku a nechala si prečesávať vlasy. Len okrajovo počúvala, ako to malé žieňa šteboce o tom, aká je šťastná, že Vane nebude sám. Leonie na to mala vlastný pohľad, no nechala si ho pre seba. Ako však ubiehal čas a z jej rozhádzaných kučier sa skutočne tvoril hladký vrkoč, musela sama sebe priznať, že ju tá žena zaujala. Bola láskavá a určite by jej pomohla, nech by potrebovala čokoľvek. V náhlom záblesku bolesti pochopila, prečo ju má Vane tak rád. S takou ženou by nemohla súperiť ani keby bola najkrajšou spomedzi všetkých.

Prológ ¦¦ Kapitola 2.


Rada by som ešte poznamenala, že ak sa vám kapitola zdá čudná, je pravdepodobné, že taká aj skutočne je. Jej druhú časť som dopísala až po návrate z prechádzky z lesa, kde som si poriadne udrela hlavu o strom. (To tak dopadá, keď idete zadkom medzi smrečky.)

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 1.:

1. blotik přispěvatel
30.07.2012 [21:57]

blotikJá ti vlastně ani nevím, co ti o téhle kapitole říct. Emoticon Líbila se mi, já jenom, že... Fakt nenacházím slov. Nějak jsem asi stejně bouchnutá a s otřesem mozku, jako ty. Emoticon To víš, mezi námi se všelico přenáší... Třeba i smích z užití Nesškotů, naše návštěvy (za ty bych tě občas.... Emoticon )...
Ne, prostě nějak nemám den na to, abych se rozpovídala o tom, co jsem četla... Nevím, co k tomu říct. Bohužel, nějak na to nemám názor (což se mi skoro nikdy nestalo Emoticon ).
A básnička taky nebude... Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!