OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - Prológ

21.09.2013 (13:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 2359×

Prológ

Spoza neustálych mrakov ledva vykuklo slnko. Počasie v dnešných dňoch akoby odrážalo pocity jedného z obyvateľov planéty Zem. Neustále zamračené a upršané. A tuná v lese sa cez koruny stromov slnečný svit dostal len veľmi zriedka, čiže to pôsobilo ešte pochmúrnejšie, ako to v skutočnosti bolo.

Čiernovlasé dievča sa krčilo pri strome a nemotorne vyrábala z konárov stromu kríž, ktorý následne chcela zapichnúť do zeme. Šlo jej to len veľmi ťažko, pretože mala strnulé prsty a od zimy sa takmer neprestajne klepala, aj keď po toľkom čase si jej telo malo na tú kosu zvyknúť. Aspoň ona dúfala, že si zvykne a bude sa znova cítiť v relatívnom teple, ale opak bol pravdou a miesto toho ju zahltila obrovská triaška. Neklepalo sa jej len telo, ale drkotali jej aj zuby a to jej liezlo mierne na nervy.

Odkašľala si a okamžite sa jej z očí vyvalil vodopád sĺz, ktorý bol spôsobený bolesťou. Nikto ju už nikdy nevylieči. Je odsúdená na to, aby bola stratená medzi stromami hlboko v lesoch a spomínala na všetko dobré, čo prežila. Pri predstave, že už nič dobrého na ňu nečaká sa ošila a pokrútila hlavou, akoby tak mohla zahnať všetky zlé myšlienky, ktoré ju dusili a pokúšali sa ju zničiť.

Nemotornými, skrehnutými prstami sa jej podarilo obviazať lanko, ktoré našla na zemi, okolo provizórneho kríža a zabodla ho do zeme, ktorá bola po daždi našťastie poddajnejšia ako inokedy.

Potom si pritiahla kolená pod bradu a nechala krokodílie slzy, aby jej zmáčali celú tvár, ktorá už niekoľko mesiacov bola skrivená z toľkého žiaľu, strachu a bolesti.

Už si ani nespomínala, ako sa na toto zlé miesto dostala. Vedela len, že tu jednoducho bola a nech robila čokoľvek, jej rozum s ňou odmietol spolupracovať.

Po nejakom čase to teda vzdala a sústredila sa iba na jednu jedinú vec, ktorá jej mohla pomôcť prežiť. Nemyslieť. Jednoducho vypnúť všetky emócie a urobiť zo seba len bábku, ktorá je ľahostajná ku všetkému. Nemala predsa najmenší dôvod starať sa. A úprimne povedané, ani sa nemala o koho starať. O seba? A načo!

Sama sebe vsugerovala, že pre ňu už nikdy slnko nevyjde a obalila sa do hrubej vrstvy apatie. Akoby to niečomu mohlo pomôcť. Akoby to mohlo umlčať jej šialene roztlčené srdce plné tej najhoršej bolesti, akú ľudstvo môže poznať.

Prečo, keď je tak mladá, si toho toľko musela vytrpieť? Prečo jej nikto nesmel, a možno nechcel, podať pomocnú ruku a zahaliť ju do svojich ochranných krídiel?

Tieto myšlienky jej lozili po hlave ako nejakí otravní chrobáci a odmietali sa vzdať. Nechceli ju nechať na pokoji a dopriať jej ten úžasný pocit celkovej slobody. To pre ňu totiž bola sloboda. Prestať spomínať. Na nič nemyslieť. Keby to bolo také jednoduché, ako snívať.

„Hej,“ ozvalo sa pološeptom a dievča sebou myklo a otočilo sa, aby sa mohlo stretnúť s pohľadom sivých očí, ktoré ju vždy dokázali rozcitlivieť ešte viac.

Pamätala si na časy, kedy tie oči boli plné radosti a lásky, no teraz, keď do nich hľadela, nedokázala nájsť žiadnu inú emóciu, okrem zúfalstva. To nebolo fér!

„Mám plán!“ povedal jej rozhodne, ale dievčina to odmietla počúvať a schúlila sa pri malom kríži, ktorý si, teda im, vyrobila.

„Musíš ma počúvať!“ naliehal mužský hlas.

Ani si neuvedomila, kedy ten chlapčenský hlas zmutoval a zhrubol. Nedokázala si spomenúť na chvíľu, kedy ho počula hovoriť naposledy, ale bolo jej to jedno. Nezaujímalo ju to, tak, ako ju nezaujímalo vôbec nič.

„Môžeš mi, prosím, venovať pozornosť?“ povedal tentoraz s väčšou dávkou naliehavosti v hrubom, pre ňu takmer neznámom hlase.

Ignorovala ho, tak ako ignorovala malého chrobáčika, ktorý sa rozhodol, že si z jej ruky urobí výletnú trasu. Tak isto ignorovala aj tú šialenú triašku, ktorá pohltila jej telo a len bezvládne ležala a sledovala malý krížik, ktorý zasa tak veľmi ako kríž nevyzeral.

Predstavovala si, ako vyzerali cintoríny. Boli tam majestátne náhrobné kamene, vyrobené z toho najdrahšieho mramoru. Vedela, že taký istý má aj jej stará mama. Raz tam bola, len položila kvety na hrob a plakala. Plakala, lebo svoju starú mamu milovala.

Otec jej vtedy povedal, že starká v skutočnosti nezomrela a stále žije v jej srdiečku a bude tam žiť už navždy.

Odvtedy každý deň, možno aj každú hodinu si pritlačila ruku na srdce, zavrela oči a predstavila si, ako ju zalieva teplo slnečného svitu a ako ju obklopuje celá jej rodina. Rodina, ktorú už vlastne nemá. Ona nemá nikoho. Možno okrem chlapca s mužským hlasom poznačeným trápením, ktorý sa jej snaží niečo povedať a ona ho ignoruje.

Ignoruje ho, ako celý okolitý svet. Ignoruje ho, ako žiaľ, ktorý jej rozožiera vnútro tak intenzívne, ako neriedená kyselina.

„Prosím!“ zúbožene zašomral chlapec a ona zacítila jeho ruky na svojom tele.

Možno by ju ten dotyk mal upokojiť. Už dávno nepocítila dotyk, ktorý by bol taký láskavý a nežný, ale nedokázala to. Nedokázala dať najavo emócie, lebo vedela, že ak by jednu jedinú pustila von, zblázni sa.

Vedela, že potom sa na ňu zosype všetko, čo vo vnútri tlačí a taký prudký nával by ju hádam aj zabil. Zabili už niekoho emócie? Ak nie, ona by bola istotne prvá a rozhodne by to nikoho nezaujímalo.

Možno okrem toho zúfalstvom preplneného chlapca vedľa nej.

„Musíme sa o to pokúsiť!“ dostalo sa jej do uší, ale nedokázala si spomenúť na nič, čo jej doteraz rozprával.

Ani si nebola istá, či vôbec niečo povedal. Len si pritiahla kolená tesnejšie k sebe a akoby to bolo jej záchranné lano, chytila sa ich pevne a zúfalo s takou šialenou potrebou, až ju to ubíjalo.

Ale čo mohla robiť? Mala mu povedať, že nemá páru čo od nej vlastne chce? Zaujímalo ju čo jej vravel? To ani sama nevedela a kým si to stihla ujasniť, pocítila, že váha chlapcových rúk z nej zmizla a jeho telo sa vzdialilo ďalej od toho jej.

Otočila sa aby zistila či je pri nej, ale videla len jeho vzďaľujúci sa zhrbený chrbát, ktorý zakrývala špinavá modrá košeľa, ktorá bola miestami riadne dotrhaná a doničená.

Ona sama na tom nebola lepšie. Jej oblečenie vyzeralo hrozne, ale tu na tom nikomu nezáležalo. Veď prečo by aj malo? Lepšie povedané, na nej nikomu nezáležalo.

Aspoň ona si to myslela, aj keď niekde v kútiku duše, ktorá pomaly vyhasínala ako sviečka, ktorá horí už niekoľko hodín a glej sa z nej pomaly vylieva, dúfala.

Takže tam len tak ležala a nechala, nech jej studený vietor objíma telo a civela na malý krížik, ktorý sa s každým prudším nárazom vetra zatriasol. Vedela, že ak príde nejaká fujavica, jej malý výtvor to zničí. Bude si musieť zohnať ďalší malý povrázok, aby vytvorila ďalší a potom ďalší a potom ďalší.

Tento bol už siedmy. Len tak, aby zabila čas, ich počítala, rovnako, ako počítala milión ďalších vecí.

Napríklad, koľko krát už zapadlo slnko, odkedy je na tomto hroznom mieste. Koľko krát bol spln mesiaca, koľko krát pršalo, koľko krát plakala a koľko krát sa modlila, aby bola toto všetko len zlá nočná mora, z ktorej sa prebudí a bude vo svojej vyhriatej a teplej izbe spolu so svojim plyšovým medveďom, ktorého dostala už ako bábätko.

Ale vedela, že to bola hlúpa túžba, lebo žiadna nočná mora netrvá tak dlho a nie je taká intenzívna.

Keď kostrbaté slnko vystriedal mesiac a napokon sa spustil aj dážď, bolo jej to jedno. Stále ležala v tej istej polohe a cítila, ako jej telo tŕpne. Či už od zimy, alebo od toho, že sa odmieta pohnúť.

Napokon začula dupotavé kroky, ale nedala nič najavo, len zavrela oči a snažila sa zhlboka dýchať.

„Dievčisko hnusné!“ zvolal nepríjemný, zachrípnutý hlas a ona sa odrazu prichytila ako kričí, lebo drsné ruky ju za vlasy ťahali na nohy.

Vstala a prinútila sa zladiť krok so zlým pánom. Nechcela ho nahnevať ešte viac. Potom by jej ublížil a ona mala na pamäti, ako jej ublížil naposledy. Áno, možno sa ju potom pokúsil vyliečiť a možno sa mu to z časti podarilo, ale stále v nej horela tá bodavá bolesť.

Keď ju napokon hodil na tvrdú, špinou presiaknutú posteľ, ktorá sa vlastne na posteľ nepodobala, prinútila sa stisnúť viečka dokopy a v mysli si ako každý večer spievala uspávanku, ktorú jej predtým zvykla spievať jej mama. Presne ako každý večer, aj teraz sa jej nejako podarilo zaspať, no v skutočnosti to boli skôr driemoty, z ktorých ju vytrhoval aj ten najmenší zvuk.

„Poď!“ ozval sa vedľa nej znova ten hlas a z nepokojného spánku ju priviedol do reality.

Cez malé, špinavé okienko videla, že na nebi vyšli hviezdy a mesiac svieti tak jasne, ako v posledných dňoch nesvietilo ani slnko.

Pomykala sa a pokrútila hlavou. Potom sa chcela otočiť na druhý bok a znova sa pokúsiť zaspať, ale nedal jej pokoj.

„Musíme ísť!“ povedal nástojčivo a ona len stiahla obočie a posadila sa.

To už ani v noci ju nenechajú si pospať? Nie je fér, že aj o tú trochu spánku, ktorú si vie navodiť ju oberajú.

Chytil ju za ruku a ťahal ju k dreveným dverám, ktoré viedli von. Celá táto chalúpka, bola už poriadne zničená a hrozilo, že im padne na hlavy. Nevedela, či jej to vadí, ale asi nie. Keby na nich tá chalúpka padla, pochovala by ich vo svojich útrobách a ona by mala pokoj.

Vyšli von a ovanul ju ľadový vietor. Pritiahla si zúbožené šaty poriadne k telu a nechtiac zjajkla, čo jej spôsobilo bolesť v hrdle.

Zastala a pokúšala sa upokojiť, ale chlapec ju hnal. „No tak, nemáme času nazvyš!“ zvolal a nasilu ju ťahal preč.

Chcela sa spýtať kam ju berie, ale nestihla to. Odrazu sa strhla poriadna haravara a zlý chlap sa vrhol na chlapca.

Jeho sivé oči sa naplnili odporom a odrazu z nich bolo len vykrikujúce klbko. Bili sa hlava nehlava, ale úprimne, chlapec so sivými očami nemal najmenšiu šancu a tak napokon sledovala, ako skončil na zemi a drsné ruky mu nepríjemne silno zvierali hrdlo.

Po tvári mu stekali slzy bolesti a celý očervenel a napokon začal pomaly fialovieť. Nevedela, čo má robiť, ale vedela, že mu musí pomôcť, preto na zlého pána skočila a začala ním kmásať.

„Zlez zo mňa ty potvora!“ vykríkol a jeho hlas sa ozýval širokým lesom.

Odmietla sa poddať a ďalej statočne bojovala. Visela na ňom a rukami mu tlačila na hrdlo. Muž pustil chlapca a začal cúvať, až napokon dopadol na zem a zavalil ju svojou ťažkou váhou. Ona ho však nepustila a stále viac a viac tlačila a jeho odpor klesal.

Keď napokon jeho telo ochablo, konečne ho pustila a pozrela sa pred seba, aby našla chlapca. Tá bolesť, čo ju zasiahla, keď zistila, že on tam už nie je bola obrovská.

Vymotala sa spod ťažkého tela a začala chodiť dookola. Chcela kričať, ale bolesť v hrdle jej to nedovoľovala a tak len očami sledovala okolie a dúfala, že sa niekde mihne akýsi pohyb. Keď sa tak nestalo, prešla k svojmu krížiku, schúlila sa do klbka plného zúfalstva a už znova sa poddala slzám, ktoré boli tento krát spôsobené zlosťou.

A hlásim sa s novou poviedkou, ktorá bude pre mňa obrovskou výzvou. Len dúfam a pevne verím, že Vás príbeh zaujme aspoň natoľko, aby ste mi v komentári zanechali aspoň smajlíka. :)

Mali by pribúdať zhruba dve kapitoly za týždeň, možno časom aj viac, ale keďže je to dosť zamotaný príbeh a ja sama mám v istých veciach chaos, tak nič nesľubujem. :)

Hádam sa Vám kapitola páčila a keď ste sa dostali až sem, tak gratulujem.

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - Prológ: