OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 7. časť

17.10.2013 (08:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1028×

7. kapitola

„Zbláznili ste sa, pán Stretton?“ vyštekol už asi päťdesiaty krát Dianin ošetrujúci lekár, doktor Flemming.

Akosi mu nešla do hlavy Jessieho ponuka. Pani Collinsovú zaiste chápal, ale aké dôvody mal k toľkej nezištnosti tento mladý muž mu akosi nesedelo. Vyrukoval tu na s absolútnymi nezmyslami, akože on Dianu pozná a vraj jej dokáže pomôcť.

Ale desiatky odborníkov, tých najlepších psychoterapeutov, to nedokázali a dokonca sa k úspechu ani len náhodou nepribližovali, tak prečo by sa to jemu, prchkému právnikovi s minimom voľného času, malo podariť?

Doktor Flemming si nadurdene poklopkal po nose a pokúšal sa zadržať povzdychnutie. Už tu s Jessiem strávil pol hodinu a absolútne nikam sa nepohli. Jessie dokonca odmietal akokoľvek spolupracovať a dohodnúť sa. Neprestajne si trval na svojom a nedochádzalo mu, že to je hlúpy, ba priam idiotský nápad.

„Počúvajte ma...“ začal Jessie a on, na rozdiel od doktora Flemminga, nedokázal svoju podráždenosť skrývať a jasne sa odrážala v jeho hlase.

„Nie, vy počúvajte mňa!“ prerušil ho lekár a vstal. Dal sa do pochodovania po malej miestnosti, ktorá slúžila ako jeho kancelária a zároveň aj útočisko. „To, čo po mne žiadate, by nedovolil žiaden lekár s priemernou inteligenciou. Vy, ako vyštudovaný a zaiste múdry, mladý muž...“

„Ušetrite ma, prosím! Ja vidím, že Dianin stav sa ani za mak nezlepšuje a strácam trpezlivosť. Dokedy ju tu chcete držať ako nejaké besné zviera v klietke?“ Svoju myšlienku zakončil otáznikom, no veľmi to ako otázka nevyznelo. Doktor Flemming ale aj tak odpovedal.

„Už nie dlho,“ zašomral a posadil sa naspäť do svojho kresla za veľkým, skleným stolom.

„Ako to myslíte?“ vložila sa do rozhovoru konečne aj pani Collinsová, ktorá doteraz len potíšku, ako myška, sedela v rohu a v hlave si dávala dokopy všetky pre a proti Jessieho nápadu. No a na jej veľké počudovanie, pre bolo viacej.

„Slečna Averyová je psychicky labilná a nestála. Nikto nevie, akej reakcie sa od nej môže dočkať. Najväčším problémom je jej apatia a neochota spolupracovať a to opomínam, že odmieta čo i len prehovoriť s kýmkoľvek o čomkoľvek a preto sme sa spolu s týmom najlepších psychológov, ktorých máme k dispozícii rozhodli, že Dianu preradíme na psychiatrické oddelenie už o pár dní,“ dokončil a do očí mu padol tieň, ktorý sa mihol tvárou advokáta.

Jessie si ukazovákom a prostredníkom pritlačil na spánky a párkrát sa zhlboka nadýchol. „Toto je váš spôsob riešenia? Zamietnuť to pod koberec, lebo to presne robíte, pán doktor!“ Do posledných dvoch slov vložil toľko irónie, koľko v sebe dokázal nazbierať.

„Ja musím súhlasiť s Jessiem,“ začala opatrne pani Collinsová a mierne sa vystrela v kresle.

Doktor Flemming po nej hodil rýchlim pohľadom a uznanlivo prikývol. „To je mi jasné. Ak by bolo po vašom, vzali by ste odtiaľto Dianinu hádam aj hneď teraz,“ predpokladal a vedel, že jeho domnienka je správna. Nepotreboval k tomu ich potvrdenie, stačili ich zaryté a riadne neoblomné pohľady.

„Diana s Jessiem komunikuje!“ pripomenula pani Collinsová fakt, ktorý sa lekár v posledných sekundách rozhodol ignorovať. Pár pokyvkaní hlavou predsa nič neznamená. Alebo áno?

„Ja by som to práve komunikáciou nenazýval!“ odfrkol si popod nos takmer šeptom, ale kvôli mŕtvolnej tichosti, ktorá okolo nich panovala, to nikomu neušlo.

Jessie prešiel pohľadom na pani Collinsovú, ktorá vyzerala, že pomaly stráca nádej na presvedčenie Dianinho lekára o ich pravde. Vedeli, že ju majú, ale ako ho prinútiť, aby sa na veci pozrel aj ich pohľadom?

Jessiemu napadlo, že by mohol spomenúť, že Diana pred ním rozprávala – teda, zrovna ukecaná nebola – ale je to predsa len viac, ako prejavuje iným, ktorí sa vyskytujú v jej blízkosti. Je to sakramentsky viac oproti apatii, ktorou sa obrnila a ktorá sa pri ňom, ako sa zdá, rúca.

„Čo keby som vám povedal, že predo mnou rozprávala?“ skúsil Jessie a čakal, či zaujme svojim tvrdením toho zabednenca.

„Čo to tu na mňa hráte?“ vyšplechol zostra doktor a tresol rukou po stole. „Ak si myslíte, že takto vám ustúpim...“ pokračoval, ale Jessie nemal chuť počúvať jeho kraviny a prerušil ho.

„Prisahám vám, že neklamem. Diana predo mnou dvakrát rozprávala. Nie veľa, ale aj to je niečo,“ obhajoval sa a kútikom oka zazrel zmätený pohľad pani Collinsovej.

Jasné, veď jej o tom nepovedal. Ale pri tom všetkom, čo sa okolo neho dialo sa ani nedalo diviť nad tým, že polovicu vecí, ktoré má na pláne, zabúda. Napríklad, ako ísť do práce – prebehlo mu hlavou pri pohľade na hodiny nad stolom doktora.

„Čo povedala?“ spýtal sa obozretne doktor a nespúšťal z Jessieho ostražitý pohľad.

„Chcem ísť tam,“ citoval Jessie a stiahol hlavu medzi plecia, keď si uvedomil, že nemá páru, kde sa nachádza to tam.

„Kam?“ vyhŕkli unisono doktor a sociálna pracovníčka.

Jessie si zhrýzol spodnú peru a cítil, ako očervenel. „To mi nepovedala,“ odvetil pološepky a zahanbene sa uškrnul.

Keď by mal byť úprimný, v prvej sekunde ho napadlo, že ich oklame a povie im, že mu Diana vravela, že chce ísť k nemu, ale to nebol najlepší nápad. Ktovie, čo by urobila, keby ju donesie k sebe domov. Možno by sa dokonca dala na útek, alebo by totálne zošalela. Nikto nevie ani zhruba odhadnúť, čo sa odohráva v jej mysli.

„Úžasné,“ ironizoval šedivý muž v bielom plášti a tentoraz sa neubránil vyvráteniu očí dohora. „A toto má byť akože dôvod, prečo ju mám s vami pustiť?“ vyzvedal a poriadne z neho sršal sarkazmus.

„Presne tak,“ odvetil Jessie a ani sekundu pri tom nezaváhal.

„Ste jej rodič?“ spýtal sa doktor Flemming a Jessie sa samovoľne prikrčil v sedačke, keď odpovedal: „Nie!“

„Ste jej rodina? Pokrvná rodina,“ pokračoval lekár a Jessie bol znova nútený odpovedať záporne. „Ste súdom určený opatrovník?“

Blondiak naštvane zaúpel a v duchu preklínal celý tento debilný systém. „Nie.“

Doktor Flemming sa spokojne usmial a nadvihol obočie, ktoré bolo len o pár odtieňov tmavšie, ako jeho biele vlasy. „Tak vidíte. Prestaňte zbytočne míňať môj čas, nemám ho práve veľa,“ prehodil odľahčujúco a dúfal, že sa Jessieho konečne zbaví.

Ale radosť bola predčasná, lebo Jessie so zamračením vstal a povedal si, že doktora oboznámi so svojimi ďalšími zámermi. „Dám to na súd a verte, že vyhrám. Ja vždy vyhrám!“ zdôraznil, s nebezpečným leskom hrajúcim v jeho modrých očiach. „A potom Dianu vezmem preč a vy mi v tom nezabránite,“ dodal a bez pozdravu sa vydal k dverám.

Keď vyšiel na chodbu a ocitol sa uprostred toho obvyklého ruchu, ktorý tu nonstop panoval, oprel sa o stenu a vydýchol si. Bude potrebovať riadne pevné nervy, aby toho doktora vlastnoručne nezaškrtil. Určite by to situácii nijako nepomohlo.

„Len pokoj,“ prihovorila sa mu pani Collinsová, keď sa o niekoľko sekúnd zjavila vedľa neho a spokojne sa usmiala. „Myslím, že je to na dobrej ceste. Ja vám verím a Diana tiež,“ povedala a jej hlas nedával najavo, že by brala v úvahu aj niečo iné.

Jessie hrdelne zavrčal. „Možno by ste nemali,“ prehovoril, s tvárou otočenou smerom k stene. Potreboval pár minút na upokojenie a potom sa  bude musieť pohnúť ďalej. Nemôže tu prestáť celý deň a lamentovať nad svojou neschopnosťou ovplyvniť toho starého deda.

Vždy si myslel, že je dôveryhodný a hlavne, dobrý manipulátor, ale ten starec akosi nepodľahol jeho vplyvu, dokonca ani trošičku.

„Pozdravujte odo mňa Dianu, ja už budem musieť ísť!“ poprosil čo najmilšie Jessie a vystrúhal kyslí úsmev na ženu vedľa seba.

Pani Collinsová prikývla a povzbudzujúco stlačila Jessieho plece. „Verte si. Nemáte dôvod, aby ste pochybovali o svojich schopnostiach,“ upozornila ho a otočila sa na odchod.

Jessie ju sledoval, až kým nezmizla za dverami Dianinej izby a potom sa pomalým, frustrovaným krokom vydal preč z nemocnice.

Čím skôr sa musí dostať do práce, inak ho jeho šéf zabije a potom ho vysmaží, aby ho mohol naservírovať tým divým psiskám, čo chová. Tie zvieratá určite pochytili maniere svojho pána, ktorý je príjemný asi ako tŕň v päte. Ak nie o čosi viac.

Celou cestou do právnickej kancelárie mal Jessie hlavu plnú nápadov, ako čo najrýchlejšie dosiahnuť svoj cieľ. Nemohol sa týmto príliš dlho zaoberať a potreboval si čas utriediť spôsobom, ktorý mu nebude brániť vo vykonávaní jeho pracovných záležitostí. Doktor Flemming mal predsa len jednu pravdu a síce, že Jessie je zaneprázdnený. Ale ani to mu nezabráni v tom, čo si zaumienil. Ak sa do niečoho pustí, rozhodne to dosiahne, nech by mal preto urobiť čokoľvek.

Keď parkoval auto na svojom parkovacom mieste pred veľkou hnedou budovou, kde sídlili ich kancelárie, nemohol si nevšimnúť muža s arogantným úškľabkom na tvári, ako sa opiera o zábradlie neďaleko a civie na Jessieho.

„Pekné auto,“ prehodil, keď Jessie vystúpil a neprimerane silno zatresol dvere. „Ou, niekto nemá náladu,“ zvolal posmešne a odlepil sa od balustrády, aby sa mohol pohnúť smerom k blondiakovi.

„Čo tu chceš?“ spýtal sa napajedene Jessie, aj keď ho v podstate odpoveď vôbec nezaujímala.

Na jednej strane si ju celkom dobre dokázal predstaviť a na tej druhej mu to bolo ukradnuté. Už dal Sam jasne najavo svoj postoj a Mason to bude musieť pochopiť tiež, či sa mu to páči alebo nie, v opačnom prípade...

„Hovoriť s tebou,“ oznámil a založil si ruky na hrudi,

„Nemyslím, že máme o čom,“ prehodil nezaujato Jessie a pokúsil sa Masona obísť, ale ten mu zastal cestu a zagánil nenávistným pohľadom.

„Tvoja sestra potrebovala tvoju pomoc a ty si ju odmietol,“ hovoril naoko nezaujato a s krivým úsmevom, ktorý lemoval jeho tvár, ale v očiach sa neodrážal, krútil hlavou. „Čo si ty za zviera,“ dodal, ale znelo to ako poznámka, než otázka.

Jessiemu ušiel chichot plný faloše a neuverenia. „Teba do toho nič. To, čo je medzi mnou a Sam je naša vec a okrem toho, peniaze som jej nedal, lebo mi bolo jasné, že ich pýta pre teba. Nie som na hlavu padnutý a nenechám sa využívať kriminálnikom a bývalým trestancom.“ Keď dohovoril, opäť sa pokúsil odísť, no Mason nevyzeral, že by mu to mal v pláne dovoliť.

Suverénne mu znova skočil do cesty a zodvihol ruky. „Svätý Jessie. Ty si ten dobrý, ten múdry a ten, ktorý má vždy pravdu. A my sme len špina pod tvojimi drahými topánkami,“ pri tých slovách si odpľul len kúsok od Jessieho nôh. „Neodídem, kým Sam nedostane, čo chce.“

Jessie zamietavo zavrtel hlavou. „Keď Sam bude niečo chcieť, dostane to. Ale tvoje problémy a tvoje potreby ma vôbec nezaujímajú, takže ak dovolíš...“ nedokončil, lebo nemal náladu s Masonom ďalej diskutovať.

Keby tak ten otravný mamľas zdieľal jeho názor. „Nedovolím!“ skríkol, až sebou Jessie trhol. „Potrebujeme peniaze a ty nám ich dáš,“ povedal nepriestrelne jednoznačným hlasom, ktorý dával jasne červenú všetkým ostatným tvrdeniam.

„A ak nie?“

„Tak sa tvoja maminka dozvie, že jej dcéra je drogovo závislá kurva,“ odpovedal a Jessiemu pri jeho slovách zovrelo hrdlo.

Tušil to, ale neveril tomu. Skôr tomu odmietal veriť, aby bol presný. „Mason...“ začal upokojujúco, ale nebolo mu dopriate dokončiť myšlienku.

„Je mi fuk, čo mi chceš povedať, tak si tie kecy nechaj pre seba a do dvoch dní chcem peniaze,“ oznámil.

„Koľko?“

„Päť tisíc dolárov.“ Pri tej sume Jessie vyvalil oči a dych sa mu zasekol v hrdle. Mal pocit, akoby ho obliali kýbľom plným ľadovej vody.

„Preskočilo ti,“ zašomral a znelo to napoly ako otázka a napoly ako holé konštatovanie.

„Uvažuj. Tvojej mamičke by tá správa asi neurobila dobre. Počul som, že má problémy s tlakom, chúďa. Mala by byť ušetrená akýchkoľvek stresov.“

Kým Jessie stihol nejako zareagovať, Mason sa otočil a vydal sa preč. Ohromeného a mierne vydeseného muža nechal za sebou s hlavou plnou pobláznených myšlienok, ktoré sa hmýrili hore dolu, akoby ich zajalo tornádo.

◊♦◊

Keď sa ozval zvuk, ktorý jasne značil otváranie dverí, Diana nedočkavo nadskočila a otočila sa tým smerom. Očakávala, že sa vráti Jessie s dobrými správami a konečne ju vezme z tohto jej takzvaného väzenia. Ale keď jej oči zastali na pani Collinsovej, naštvane v duchu zasyčala a otočila sa späť, smerom k oknu.

„Jessie musel ísť, má nejakú prácu. Mám ťa pozdravovať,“ prehovorila opatrne pani Collinsová.

Diana si uvedomila, že sa s ňou baví akosi vydesene. Akoby bola nejakou časovanou bombou, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť a narobiť poriadne veľké škody. Keď nad tým spätne uvažovala, prišlo jej to komické, lebo si uvedomila, že väčšina ľudí k nej pristupuje rovnako, ako táto pani, ktorá sa tvári, že jej chce za každú cenu pomôcť. A možno sa netvári a myslí to vážne. Kto sa v tom má vyznať?

„Vráti sa hneď, ako bude môcť,“ ozvala sa znova a Diana sama pre seba pretočila oči.

Možno pani Collinsová dúfala, že ak bude pred ňou hovoriť o Jessiem, o jedinom človeku, ku ktorému Diana chovala nepochopiteľnú dôveru, tak začne reagovať.

Ale mýlila sa. Pre niečo Diana Jessiemu verila. Možno to bolo tým dobrom, ktoré z neho vyžarovalo a balilo ju do seba ako teplá, flyšová deka. Možno to bolo tým, že bol prakticky jediný človek, ktorého už predtým poznala, aj keď je to už celá večnosť.

„Možno sa divíš, že sa ti tak urputne pokúšam pomôcť,“ riekla pani Collinsová a Diana sa pristihla pri myšlienke, že skutočne chce poznať dôvod tej jej ochoty a dobrosrdečnosti.

V dnešnom svete bolo dobro niečo divné. Také to skutočné dobro, ktoré sála z človeka úplne prirodzeným spôsobom a nie je nijako sebecké. Také veci sa v dnešných časoch stávali viac než vzácnymi a slovo nezištnosť sa zo slovníkov väčšiny obyvateľstva tejto planéty vytratilo.

„Niekoho mi pripomínaš,“ priznala sociálna pracovníčka a Diana sa k nej otočila a zamračene ju prebodla pohľadom.

Nechcela vyzerať nijako nevďačne, ani nič podobné a nechcela túto pani ani uraziť, ale túto odpoveď nečakala. Len ju to prekvapilo.

„Je to už veľmi dlhá doba,“ zašepkala pani Collinsová a Diana nadobudla pocit, akoby to vravela samej sebe a nie jej.

Akoby sa stratila vo svojich myšlienkach a zabudla, kde sa skutočne nachádza a že len kúsok od nej sa na posteli chúli ten najrozbitejší tvor pod slnkom. Lebo tak si toto dievča pripadalo, akoby ju niekto rozbil a potom zabudol zlepiť dokopy.

Ale po tom všetkom sa tomu ani nesmie čudovať. Asi nikto normálny by nedokázal zostať pri zmysloch po toľkých hrôzach, ktoré sa fakticky stali počas nevinnej stanovačky. Nikoho nenapadlo, že sa to celé tak zvrtne. Do Skalnatých hôr chodili stanovať už celé veky, odkedy si toto dievča dokázalo vybaviť a preto to celé bolo ešte viac k neuvereniu.

„Keď stratíš milovanú osobu, stratíš s ňou aj kúsok seba.“ To boli posledné slová, ktoré pani Collinsová adresovala Diane predtým, než opustila jej izbu.

Čiernovláska mala dojem, že sa jej chystá vyrozprávať akýsi príbeh, ale razom si to zjavne rozmyslela. Akoby prišla na to, že to nedokáže bez toho, aby sa zlomila a rozplakala.

Aj ona stratila milované osoby, hneď niekoľko a naraz. Tak ako to mala vziať? Rovno s nimi prišla aj o seba samú, akou bývala voľakedy. Všetko bolo od tej doby také pokazené a zvrátené, až ju to desilo do morku kostí.

Schúlila sa späť do klbka a zapozerala sa na perifériu mesta, ktoré videla skrz okno. Keby všetko bolo tak ľahké, ako to pripadá stadiaľto. Vždy, keď len tak ležala a civela von tým oknom, svet sa jej zdal pokojný. Odtiaľto jej uši nemohli počuť všetok ten šum a vravu. Odtiaľto nemohla vidieť, ako sa ľudia nonstop niekam ponáhľajú a v jednom kuse niečo riešia.

Aj jej rodičia takí boli. Pracovali a pracovali a pracovali. Samozrejme, že si vždy našli čas aj na svoje deti a pokúšali sa s nimi stráviť čo najviac cvhíľ, ako sa len dalo, ale nikdy to nebolo dajako extra veľa. Tie stanovačky boli jediný čas, kedy mali pokoj a nemuseli sa zaoberať inými vecami, než sebou. Chodili na ne odpočívať a zabávať sa.

Chodili, prebleslo jej mysľou a pri tom minulom čase sa striasla. Už viac nepôjdu, už nikdy spolu nebudú ani jednu stotinu sekundy. Až potom, ako zomrie aj Diana.

Nie, že by verila na nebo, alebo podobné bludy, no potrebovala svoju ubolenú myseľ čímsi chlácholiť a toto jej prišlo ako celkom dobrá útecha. Aspoň do doby, kedy bude skutočne pripravená si priznať, že oni sú mŕtvi a sú nenávratne preč.

Lebo keď niekto umrie, už sa nevráti. Tak to jednoducho je, tak to kolobeh sveta zariadil a ona, obyčajná devätnásťročná dievčina, s tým asi nič neurobí, nech by sa ako veľmi snažila.

Človek sa narodí, prežije niekoľko rokov a zomrie. Jediné, čo bolo nespravodlivé bolo, že niektorí sa dožili vysokého veku, prežili spokojný život, boli obklopení rodinou a iní naopak zomreli mladí. Niektorí sa nedožili ani len svojho prvého mesiaca.

Ale polemizovať nad tým, čím to je a prečo to tak je, je úplne zbytočné. Ako náhle o tom uvažovala, v jej hrudi sa otvorili rany a v očiach sa jej hromadili zradné slzy, ktorým s veľkou neochotou dávala priepustku.

Naučila sa neplakať a vyhovovalo jej to tak. Nemalo zmysel ľutovať... nie pre ňu.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 7. časť: