OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 16. časť

19.11.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1095×

16. časť

Keď Jessie za Deanom zavrel dvere, celé jeho telo bolo ako v jednom ohni. Nechcel ani pomyslieť na to, že by Diana svojho brata odohnala – aj keď si nevedel predstaviť inú reakciu. No bol by skutočne rád, ak by ho k sebe pustila a ak by sa pomerili.

Potrebovala mať pri sebe človeka, ktorý jej rozumie aj bez slov, pretože si tým peklom prešiel spolu s ňou. Potrebovala cítiť, že s ňou niekto súcití a nie preto, lebo to tak je správne a ľudské, ale preto, lebo jednoducho chápe. To bolo to, čo jej Dean mohol dať a nech by sa Jessie snažil akokoľvek, nikdy by sa nevedel vžiť do jej kože a predstaviť si, čo všetko sa jej stalo.

Keď vošiel do obývačky, našiel tam mamu sedieť nad šálkou voňavého, ovocného čaju a oproti nej skleslo sedela pani Collinsová.

„Nechal som ich samých,“ prehodil Jessie a posadil sa do kresla pri okne. V hlave mu doslova bzučalo od nervozity a žalúdok mal zovretý v nepríjemnom kŕči.

Pani Collinsová nijako nereagovala a Jessieho mama len prikývla, nespúšťajúc pohľad zo šálky. Na chvíľu nastalo nepríjemné, hrobové ticho, v ktorom ste mohli počuť aj ihlu padnúť na zem.

„Pôjdem pripraviť niečo na jedenie,“ ozvala sa odrazu pani Strettonová, čím všetkých vytrhla zo zadumania.

Jessie tak s pani Collinsovou osamel. Vyzerala rozrušená, ale Jessie si nebol istý, či by sa jej mal spýtať, čo bolo vo veci.

Predsa len, ak by chcela, začala by aj sama. Alebo nie? Možno len nedokázala nájsť tie vhodné slová a on rozhodne nechcel pôsobiť dojmom, že ju do niečoho tlačí. Vedel, že pomáhala Diane, aby si tak vykompenzovala niečo hrozné, čo sa odohralo v jej živote, ale akosi sa bál opýtať.

Nechcel ju vracať do tých dní a nechcel jej ubližovať. Ale čo ak sa potrebovala vyrozprávať? Čo ak sa len bála, že ju nebude počúvať?

„Ste v poriadku?“ vyhŕkol odrazu, skôr, ako si to stihol poriadne premyslieť.

Zelené oči sociálnej pracovníčky k nemu vystrelili a pokojne, no trošku silene sa usmiala a jemne pokývala hlavou, že áno. Na jej tvári však zostával tieň.

Jessie sa zhlboka nadýchol a napokon si povedal, že jedna nevinná otázka, ktorou by jej mohol prejaviť záujem predsa nemôže byť na škodu. „Nechápte ma zle, len nerozumiem, prečo ste sa tak nezištne rozhodli pomáhať Diane. V dnešnom svete sa takéto konanie často nevidí,“ skonštatoval opatrne a prstom klopkal po opierke kresla. Robieval to, keď bol nervózny, alebo sa jednoducho nudil.

Pani Collinsová sa na neho na malú chvíľku zahľadela a Jessie nadobudol pocit, akoby pozerala cez neho. Oči mala zahmlené, ako keby sa práve stratila v minulosti a v spomienkach, ktoré sa jej ukrývali v hlave a na povrch vyplávali v tých najmenej vhodných momentoch.

„Je to...“ začala, no zarazila sa, neschopná ďalšieho slova.

Jessie sa súcitne uškrnul a mávol rukou. „Ak nechcete, nemusíte so mnou o tom hovoriť. Ja som len chcel, aby ste vedela, že keby niečo, som tu a som naozaj dobrý poslucháč,“ poinformoval ju odľahčeným tónom a prinútil sa do úsmevu.

„Viete, som rada, že vás Diana má. Vidím, že ste pre ňu obrovskou oporou a to je to, čo momentálne najviac potrebuje. Len sa ju pokúste nesklamať,“ povedala a jeden kútik úst sa jej smutne skrútil dohora.

Jessie nevedel, čo by mal na to povedať a tak len prikývol a vrátil sa k civeniu z okna. Dean zostal v izbe a nevyzerá to, že by sa hádali, alebo že by zlé vzťahy medzi nimi pokračovali. Teda ak tu niekedy boli, lebo Jessie ešte stále netuší, čo sa stalo a čo sa deje. Začínal byť z toho poriadne naštvaný a nepáčilo sa mu, že ho držia mimo. Že mu nič nepovedia, že v podstate o ničom nemá páru.

„Mala som dcéru,“ prehovorila znenazdajky pani Collinsová a Jessie k nej prekvapene stočil pohľad.

Myšlienky na Averyových sa mu razom vyparili z hlavy a bol celkom sústredený na ryšavú pani, sediacu oproti nemu. Po tom, čo mu zverila túto informáciu zmĺkla a Jessie dokonca nadobudol pocit, že sa ani nechystá pokračovať.

Keď už uvažoval, že sa jej na niečo spýta, rozhovorila sa ďalej, akoby vycítila Jessieho záujem.

„Zomrela,“ zašepkala a Jessie zalapal po dychu. Skôr, ako jej však stihol vyjadriť svoju sústrasť, pokračovala v rozprávaní ďalej. „Bola ešte malá, keď som sa s jej otcom rozviedla a odsťahovali sme sa. Nejaký čas som žila sama, ale samota človeka ubíja a ničí,“ zastavila sa a pozrela na Jessieho nečitateľným pohľadom. „Našla som si priateľa a konečne som mala pocit, že sa všetko uberá tým správnym smerom. Smerom o ktorom som si myslela, že nás dovedie k nášmu šťastnému koncu, ale to by nebol život, ak by sa niečo nepokazilo.“ Ako rozprávala, do jej hlasu sa vkrádala bolesť, ktorá do Jessieho bodala ako riadne naostrené britvy.

Chcel sa spýtať, čo sa stalo, ale bál sa toho, čo by sa od nej dozvedel. Srdce mu bilo ako splašené a skutočne si nechcel ani len predstaviť, čím si táto navonok milá pani prešla.

„Moja dcérka začala byť veľmi zvláštna. Bola odťažitá a uzavretá, takmer ani nevychádzala zo svojej izby a vždy, keď sa Charlie ukázal v jej blízkosti zbledla a zutekala. Myslela som si, že je to nejaký jej protest, že sa len odmieta zmieriť s tým, že v mojom živote je nový muž, ktorý nahradí miesto po jej otcovi, no mýlila som sa.“

Jessie si zvnútra zahryzol do líca tak silno, až v ústach zacítil kovovú chuť krvi.

„Lily bola úžasné dievča a priala mi len to najlepšie, mala len štrnásť rokov, keď to všetko začalo. Bola som hlúpa, slepá, nedávala som pozor a pritom všetko tomu naznačovalo. Všetko hovorilo proti nemu...“ Hlas jej v jednej sekunde zlyhal a z úst jej vyšiel ston. Zavrela oči, zhlboka nasala vzduch do pľúc a pokračovala. „Znásilňoval ju. Nič som ani len netušila, lebo som bola príliš pohltená láskou k nemu. Ak by som dávala pozor a...“

„Nemohli ste to vedieť!“ prerušil ju Jessie zostra a neveriacky pokrútil hlavou. „Nemôžete sa kvôli tomu obviňovať.“

Pani Collinsová sa pokúsila o úsmev, no bol to riadne chabý pokus. „Je od vás milé, že sa ma pokúšate uchlácholiť, Jessie, no nie je to veľmi prospešné. Ja totiž viem, že to je moja vina. Keď som sa to dozvedela, bolo príliš neskoro,“ zašepkala a sklonila oči plné sĺz k zemi.

Jessie mal žalúdok niekde v krku a srdce mu bubnovalo až v ušiach. Niekoľko ráz sa nadýchol, aby niečo povedal, no nič mu nepripadalo dosť dobré. Nerád sa ocital v takýchto situáciách, no chcel poznať jej príbeh a jej dôvody, pre ktoré sa rozhodla pomáhať Diane.

„Ani moja dcéra o pomoc nestála a nik jej ju ani neposkytol. Nikto netušil, čím si prechádzala,“ prehodila kŕčovito a zahryzla si do pery.

„Ako zomrela?“ Začul Jessie vlastný hlas a telom mu prešlo chvenie.

Vlastne sa to ani spýtať nechcel, vyšlo to z neho celkom automaticky a svojvoľne.

„Zabila sa,“ odpovedala pani Collinsová a z očí sa jej preliali krokodílie slzy. „To ja som ju našla. Nechala odkaz, že už ďalej nevládze a pri pitve sa potvrdilo, že chvíľu predtým, ako to urobila, bola znásilnená. Tiež sa našli pozostatky spermií, ktoré patrili jemu. Je to už desať rokov – o dva roky ho pustia.“

Ako ju tak počúval, nadobudol pocit, že život skutočne nikdy k nikomu nie je fér. Asi by sa mal prestať sťažovať, lebo na to, čo všetko dosiahol a čo všetko mal, bol na tom vlastne vynikajúco. Ale obvykle to tak býva. Tí, čo majú veľa alebo viac ako ostatní sa sťažujú a tí, ktorí toho majú málo a prišli o veľa zatnú zuby a hlava nehlava bojujú ďalej.

Nie nadarmo sa hovorí – čo nás nezabije, to nás posilní. Aj keď by neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, aby prežíval takéto hrôzy. Vidieť umrieť vlastné dieťa je to najhoršie, čo sa človeku môže prihodiť a pripadalo mu obdivuhodné, že po tom, aký kopanec pani Collinsová od života dostala, bola schopná vstať a vydať sa ďalej.

„Je mi to naozaj ľúto,“ pošepol napokon, keď sa mu konečne podarilo prehltnúť tú hrču, čo mu navrela v hrdle.

Pani Collinsová si zotrela slzy a na tvári sa jej objavil kamenný úškľabok. „To naozaj nemusí, Jessie. Z nejakého dôvodu som si tým musela prejsť a verím, že teraz je Lily na lepšom mieste.“

„Myslíte nebo?“ vyhŕkol udivene a neveriaco Jessie. Nechcel byť zlý, no on na tieto kecy nikdy neveril.

Pani Collinsová mykla plecom a na sekundu zostala zamyslená. „Neviem, či nebo existuje, ale ak áno, viem, že Lily je tam.“

To bola odpoveď, na ktorú Jessie skutočne nedokázal nijako zareagovať a tak sa vrátil k pozeraniu von oknom. Dean bol s Dianou už poriadne dlhú dobu a to mohlo znamenať len jedno. Diana sa rozhodla, že ho k sebe pustí, čo bolo len dobre.

Po zvyšok dňa sa to nieslo v celkom pochmúrnej atmosfére. Jessie si nemohol pomôcť, ale s ľútostivým pohľadom prebodával pani Collinsovú a na tej bolo jasne vidno, že jej to ani trošku nerobí dobre. Takže keď sa ani nie o hodinu po tom, čo vyrozprávala Jessiemu svoj príbeh zdvihla a odišla, nemohol sa vôbec diviť.

S mamou sa navečerali a zaniesol jedlo aj Deanovi a Diane. Bol zvedavý, v akom rozpoložení ich nájde a keď sa na vlastné oči presvedčil, že je všetko tak, ako by malo byť, odišiel a doprial im toľko súkromia, koľko chceli a potrebovali.

Dean napokon vyšiel z Jessieho izby o pol desiatej, keď už bola vonku čierno čierna tma.

„Ďakujem,“ povedal Jessiemu a na znak priateľstva k nemu napriahol ruku.

Blondiak ju bez zaváhania prijal. „Nemáš začo. No nezabúdaj na svoj sľub!“ pripomenul mu dôrazne a zúžil modré oči.

Dean sa na to len šibalsky uškrnul. „To je to najmenej čo môžem urobiť. Myslím, že už by sa veci mali uviesť na pravú mieru. Teraz sa už všetko môže vyriešiť.“

Z jeho slov šla akási divná zmes pocitov, čo Jessiemu nahnalo vcelku strach, ale nechcel sa v tom teraz rýpať. „Kde budeš spať?“ Zmena témy – to mu pripadalo ako najlepšie možné riešenie.

„Doma,“ odvetil prosto brunet. „Bol by som povďačný, ak by tu Diana pár dní ešte mohla zostať, kým dám všetko do poriadku,“ poprosil s nádejou v hlase a Jessie sa pristihol pri myšlienke, že ho vlastne doteraz ani nenapadlo, že by Dean mohol chcieť vziať Dianu k nim domov.

„Samozrejme,“ vyjachtal zaskočene a sledoval, ako Dean vyšiel dverami a zatresol ich za sebou.

Ešte niekoľko sekúnd vstrebával, čo mu Dean povedal, kým usúdil, že nemôže byť sebec a chcieť ju mať len pre seba. Nemá dôvod, aby také veci cítil a už vonkoncom nemôže bojovať s jej bratom. Je to príliš... nemorálne? Ťažko povedať, táto situácia bola pre neho niečím novým. Niečím, o čom netušil, ako sa k tomu vôbec postaviť.

Otvoril dvere na svojej izbe a vošiel dnu. Chcel Diane oznámiť, že hosťovská je nachystaná, no našiel ju schúlenú do klbka, prikrytú jeho prikrývkou, ako spokojne spí, s jemným úsmevom na ružových perách.

Aj ho napadlo, že by ju mohol zobudiť, no zamietol to a čo najtichšie prešiel k nej. Posadil sa na kraj postele a ukazovákom jej opatrne zastrčil vlasy za ucho, aby tak videl celú jej tvár.

Pomykala sa a z úst jej vyšiel povzdych, ktorý vyslal Jessieho telom vlnu najrôznejších emócií. Už dlhšie si uvedomoval, že k Diane cíti čosi silnejšie, než by bolo v poriadku, ale vedel, že to nemôže nechať zájsť ďalej. Musí tomu zachovať platonickú úroveň – Diana je v podstate jeho klient a vytvárať si k nej prisilné väzby by nemuselo byť prospešné.

Odrazu zacítil na ruke dotyk. Pozrel sa jej do čiernych očí, ktoré v tejto tme takmer ani nebolo vidno. Bola hore a uprene ho sledovala. Po chvíli sa k nemu tesnejšie pritiahla a hlavu si uložila v jeho lone. Pripadala mu ako stratené mačiatko – jeho mačiatko, o ktoré sa musí postarať a ktorého sa nechce vzdať.

„Takže si mu odpustila?“ pošepol. Nedokázal byť ticho – znervózňovalo ho to.

Pozrela mu do očí a jeden kútik pier sa jej vytiahol dohora. Chvíľu akoby zvažovala, kým záporne potriasla hlavou.

Jessie sa nechápavo zamračil a Diana ústami naznačila: Nebolo čo.

V tom šere, ktoré sa okolo nich rozhostilo si to skoro ani neuvedomil, no napokon pochopil a len prikývol.

Oprel sa o čelo postele a pritiahol si čiernovlásku čo najbližšie k sebe. Nebránila sa a spokojne si skryla hlavu v záhybe jeho krku. Prvýkrát po veľmi dlhej dobe, sa cítila v bezpečí. V takom tom skutočnom, ničím nefalšovanom bezpečí, kedy sa nemusí báť zavrieť oči a oddať sa snom, ktoré by konečne nemuseli byť nočnými morami.

A ku podivu sa jej tú noc žiaden sen nesníval.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 16. časť: