OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 1. časť

24.09.2013 (21:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 1650×

1. časť

„Má protistrana ďalších svedkov?“ ozvalo sa a Jessie k sebe pevne stisol viečka a prehltol tú fúru nadávok, čo sa mu drali na jazyk.

Asi by bolo neprístojné, keby tu, priamo v súdnej sieni plnej zvedavcov, začal kliať a chovať sa ako nejaký chumaj.

Tak sa len postavil, uhladil si rukami sivý, na mieru šitý oblek a povedal: „Nie ctihodnosť!“

Sudkyňa sa zatvárila vcelku spokojne a v jej tvári sa mihla úľava. Bodaj by nie, tento súdny spor trval už hádam roky. Aspoň Jessie nadobudol ten pocit, ale odmietol sa poddať únave a rozhodol sa, že najlepšie bude, ak sa nevzdá. Keď však zazrel víťazoslávny pohľad zo strany prokurátora, takmer ho porazilo a oblial ho nepríjemný pocit.

Vedel, že tento spor má prehratý, v skutočnosti ho vlastne nikdy ani vyhrať nemohol a to z jedného jediného dôvodu. Chlapec, ktorého obhajoval, bol jasne vinný a ani sám sa tým netajil. Dohodu o vine a treste odmietal a preto Jessiemu nezostalo nič iné, ako sa biť za to, nech súd vyhlási tohto nezodpovedného fagana za nevinného. Aj keď už na začiatku vedel, že to je prehraný boj.

„Tak si dáme pauza a stretneme sa o dve hodiny!“ zvolala sudkyňa a svojim kladivkom tresla do malej, okrúhlej platničky na stole.

Jessie si predstavil, ako tým kladivkom trieska prokurátorovi po tej jeho nesympatickej, dutej hlave, ale okamžite tie myšlienky zahnal kamsi do úzadia, lebo sa mu z nich chcelo poriadne smiať a tým by len spôsobil, že by ho ľudia považovali za akéhosi truľa, ktorým popravde niekedy aj bol. Ale všetci máme predsa svoje svetlé a tmavé chvíľky, tak prečo by mal byť on výnimka?

„Ako to vidíte?“ prehodil Charley a vstal, aby nasledoval Jessieho von zo siene.

Že si idiot, bolo prvé, čo preletelo blonďavou hlavou právnika, ale nahlas sa to radšej neodvážil povedať. Miesto toho odpovedal celkom úprimne, slušne a nedbal na to, že to bude pre uši mladíka nepríjemné.

„Tá sudkyňa by musela byť hlupaňa, ak by dovolila, aby sme vyhrali!“ odvetil celkom pokojne a Charley vyvalil oči a pootvoril ústa.

Chystal sa na svojho advokáta spustiť spŕšku poriadne ostrých nadávok, ale napokon zostal ticho, lebo videl, ako sa k nim blíži jeho babička a tá by zrejme dostala srdcovú porážku, keby ho počula vypustiť z úst všetky tie nadávky, čo sa mu premávali v hlave.

„Ach, doktor právnik, ďakujem vám za všetko, čo ste pre toto nemehlo urobili!“ zvolala a zavesila sa na Jessieho.

Ten nemotorne omotal ruky okolo jej pása a silene sa uškrnul. Fakt nemal rád, keď ho ľudia objímali, o to viac, keď to boli nejaké staré baby.

„Je to moja práca, pani Haleová,“ povedal napokon a spustil ruky dolu. Dúfal, že pani to pochopí a odstúpi od neho čo najďalej.

Napokon sa tak aj stalo a tak si Jessie mohol vydýchnuť a začať sa vyhovárať, že musí odísť. „Prepáčte, ale momentálne ma čaká jeden klient, takže sa uvidíme o dve hodiny. A nemeškajte!“ poznamenal a nervózne sa uškrnul.

Samozrejme, že si nemohol nevšimnúť Charleyho odmeraného a mierne sklamaného pohľadu, ale čo ten chalan čakal? Jessie predsa nie je žiaden diablov obhajca, aby ho z tohto vysekal.

Predtým, ako kradol, mal premýšľať. A keby len kradol. Bol obvinený hneď z viacerých vecí: krádež, rušenie nočného pokoja, poškodzovanie cudzieho majetku a úmyselné ublíženie na zdravý. Mal toho na rováši až-až a tak mohol byť vlastne rád, že Jessie od protistrany vyjednal ako najvyšší trest iba päť rokov.

Bol dobrý právnik a vedel to o sebe, ale mal smolu. Jeho rodičia sa rozviedli, keď bol ešte veľmi malý a svojho otca videl za celý život asi trikrát a to má už dvadsaťosem rokov. Jeho mama pracovala na recepcii v nejakom malom penzióne a Jessie musel poriadne zabrať, ak si chcel dokončiť právnickú fakultu.

Nie len, že pracoval ako o život a robil všetko čo prišlo pod ruku, od umývača riadu, až po predavača v obchode, ale musel si aj udržať štipendium, ktoré malo jednu jedinú podmienku. Zo skúšok samé Á-čka.

A bola to riadna drina, ale on to dokázal a stal sa z neho právnik. Dokonca skončil s vyznamenaním. Ale ničomu to nepomohlo, pretože v dnešnom svete nie sú dôležité vedomosti, ale to, koľko peňazí má človek na účte a aká významná osobnosť za vami stojí. Žiaľ, Jessie nespĺňal ani jedno kritérium a preto teraz len čakal.

Čakal na možnosť dosiahnuť niečo viac. Chcel získať prípad, ktorým by sa zapísal do histórie a ktorý by ho vystrelil na samý vrchol. Potom by už nikdy nemusel počúvať kritizovanie a buzerovanie svojho zakomplexovaného nadriadeného a nemusel by sa riadiť tým, ako sa ten debil vyspal.

Keď vyšiel z budovy súdu v Denveri, bolo nepríjemné, chladné počasie. Nečudo, veď bol iba február a teplota sotva dosahovala päť stupňov. Preto si pritiahol kabát čo najbližšie k telu a vybral sa rušnými ulicami mesta.

Žili tu odkedy sa pamätal a nikdy veľmi neopúšťali hranice mesta. Starý otec ho zvykol brávať na stanovačky do Skalnatých hôr, no len v lete a Jessie si to vždy náležite užil a rok čo rok sa na tieto dni strávene s dedom tešil. Keď to najmenej čakal, prišla nepríjemná správa a Jessie sa dozvedel, že jeho starký mal srdcový kolaps a neprežil to.

A tak prišiel o jediný mužský vzor, ktorý v živote mal. Zostali mu len mama a jeho sestra, ktorá sa nikdy ako sestra nesprávala.

Závidela mu, lebo on sa dokázal vypracovať na právnika a ju na univerzitu nikdy nevzali. Ale to predsa bola jej vina a bolo iba na nej, aby sa snažila a venovala svoj čas štúdiu. No miesto toho, aby sa učila, chodila s kamarátmi po baroch a už ako šestnásťročná sa vracala domov nadránom a obvykle v podguráženom stave. Jessie to pripisoval tomu, že chcela len pritiahnuť pozornosť mami, ktorá nemala takmer čas ani na spánok, nie ešte aby sa venovala svojim dvom deťom. Jessie bol vtedy v maturitnom ročníku a chystal sa na prijímacie skúšky na Právnickú fakultu. Keď ich úspešne zložil, bol tým najšťastnejším človekom na zemi a jeho mama mala rovnakú, ba keď nie aj väčšiu radosť, ako on.

Bol na seba tak hrdý, ako nikdy a bolo to po prvýkrát za celý jeho život, kedy sa cítil dôležito a nehanbil sa za to, kým je.

Nie, že by mu vadilo, že je z chudobnej rodiny, to nie. Popravde bol za to aj rád, lebo ak by bol nejakým nafúkaným snobom, nezískal by také hodnoty, aké má. Mama ho vždy učila, že základom úspechu je čestnosť a pracovitosť a že peniaze ničia charakter.

Jessie teraz vedel, že toto jej tvrdenie bolo mierne pritiahnuté za vlasy, pretože on momentálne celkom dobre zarábal a pri tom sa necítil nijako povýšene a už vonkoncom nepoctivo. Len sa jednoducho nemusel báť, že nebude mať za čo zaplatiť účty, či kúpiť jedlo. Bol príjemný pocit vedieť, že keď sa niečo stane, stačí ísť do banky a vybrať z účtu.

Jeho mama teraz žila s ním, bola už dosť stará a preto ju prehovoril, aby nepracovala. Zato Sam, jeho sestra, sa tvárila, akoby ani neboli rodina.

Mrzelo ho to, ale už si na to zvykol a zvykol si aj na to, že príde len vtedy, keď si potrebuje „požičať“. Táto forma pôžičky sa pokojne môže považovať za nenávratnú, lebo Jessie už nikdy neuvidel ani jeden cent z peňazí, ktoré jej dal.

Ale aj tak jej ich vždy dal, i keď to možno bola poriadna chyba a on to v kútiku duše vedel, ale akosi to ignoroval a stále sa choval ako zaslepený tĺk.

Keď dopochodoval pred reštauráciu, kde sa mal stretnúť s priateľmi, sám pre seba sa uškrnul a vošiel dnu.

Bolo to malé útulné pohostinstvo, kde bolo asi osem stolov, každý pre štyri osoby. Vždy tu nádherne rozvoniavali koláče a Jessie sa už nevedel dočkať, keď sa zahryzne do svojho obľúbeného škoricovo-kakaového hniezda.

Prešiel do rohu miestnosti, kde už sedeli jeho priatelia Steve a Tiffany. Keď došiel až k nim, s povzdychnutím sa zviezol na stoličku.

„Prepáčte, natiahlo sa to,“ zašomral, kým si vyzliekal kabát.

„Ako to vyzerá?“ vyzvedala Tiffany a uškrnula sa.

„Škoda rečí!“ odbil ju Jessie. Skutočne sa nemal veľmi chuť baviť o tomto spore.

„Kašli na to,“ prehodila Tiff a čierne vlasy si zastrčila za ucho. „Ten chlapec bol na vine a každý to vie. Bol to vopred prehraný boj.“

Jessie sa nad poznámkou svojej počernejšej kamarátky zasmial a pokrútil hlavou. „Vieš že presne to sa mi posledných niekoľko minút preháňalo hlavou? Prečo ja musím vždy dostať takéto stratené prípady?!“ prehodil a frustrovane si prehrabol rukou vlasy.

Potom sa pošúchal na brade a zamračil sa. Je poriadne zarastený. Ako dlho sa už neoholil? Keby si na to len dokázal spomenúť. Ale v poslednej dobe mal toho dosť na práci a na také veci ako holenie, či kaderník zabúdal, čo malo za následok nielen to, že na jeho tvári vyrástlo strnisko, ale na hlave mu už odstávali celkom dlhé, blonďavé kučery.

„A kde je vlastne Eddie?“ vyzvedal, keď si uvedomil, že niekto pri stole chýba.

Steve mávol rukou a zamračil sa. „Poznáš ho. Práca, práca, práca a aby toho nebolo málo, znova práca!“ predniesol a pretočil nad ich kamarátom oči.

Jessie a Tiffany sa zasmiali a vtedy k nim prišla čašníčka a oni si mohli objednať. Jessie si dal to čo vždy, svoje milované hniezdo a vanilkové latté.

„O dve hodiny pokračuje súdne pojednávanie, čiže nemám až tak veľa času!“ oznámil blondiak akoby mimochodom a prstami si rytmicky klopkal po stole.

Vedel, že to Tiffany znervózňuje a tak ho ani neprekvapilo, keď položila svoju ruku na tú jeho a zahriakla ho, nech s tým prestane.

So svojimi priateľmi trávil Jessie veľa času a vždy sa v ich spoločnosti cítil viac než príjemne. Zabávali sa, smiali a často preberali aj pochmúrne veci. Boli ako spriaznené duše a on bol naozaj rád, že ich má po svojom boku.

Ako vždy, aj teraz mu čas s jeho spoločníkmi prešiel rýchlo a už sa pomaly chystal na odchod, keď sa k nim nečakane pripojil Eddie s naliehavým výrazom v tvári.

„Ahojte,“ zašomral rýchlo a hneď sa otočil na Jessieho, ktorý do seba práve nalieval zvyšky latté. „Potrebujem tvoju pomoc!“ vyhŕkol nástojčivo a s nádejou v orieškových očiach civel na kamaráta.

„Jasné, o čo ide?“ vyzvedal Jessie a už sa pomaly staval na odchod.

„Ideš niekam?“ zarazil sa Eddie a sledoval, ako na seba Jessie naťahuje kabát.

„Mám pojednávanie. Môžeš ísť so mnou a vysvetlíš mi to cestou,“ navrhol a zamával priateľom na pozdrav a v závese s Eddiem sa vydal do toho škaredého počasia.

Teraz aj ľutoval, že si auto nechal pred súdom a rozhodol sa ísť pešo.

„Tak?“ pobádal Eddieho, keď už kráčali smerom späť k budove súdu.

„Chcel by som ťa požiadať, aby si niekoho zastupoval,“ začal opatrne a Jessie na neho nechápavo vytiahol obočie. „Ide o to, že to bude musieť byť zadarmo,“ dodal a sklopil hlavu medzi plecia.

Jessie sa zachmúril a pokrútil hlavou. „Preskočilo ti? V dnešnej dobe nie je zadarmo ani kyslík!“ ozrejmil dôležito a Eddie si neodpustil odfrknutie.

„No tak,“ prosil úpenlivo, „nebuď obluda!“

Jessie si povzdychol a mykol plecom. „O čo vlastne ide?“ opýtal sa a Eddie sa usmial.

„Vieš čo? Bude lepšie, ak sa prídeš pozrieť a zistíš to sám,“ navrhol. „Nie som si istý, či som ja tá správna osoba, ktorá by ti o tom mala povedať. Ale sociálna pracovníčka ti všetko veľmi rada objasní,“ dodal a buchol Jessieho kamarátsky po pleci. „Ja som vedel, že na teba sa môžem spoľahnúť,“ prehodil vďačne a Jessie zamietavo zavrtel hlavou.

„Nepovedal som, že to beriem,“ skonštatoval a Eddieho výraz na sekundu potemnel, no potom sa znova rozžiaril.

„Keď budeš vedieť o čo ide, svedomie ti nedovolí odmietnuť. A ani srdce,“ oznámil rázne a v jeho hlase bolo počuť, že tomu naozaj verí.

Práve prechádzali cez prechod a Jessie na druhej strane ulice zazrel svoju sestru, tak sklopil hlavu a modlil sa, aby ho neuvidela.

Nebolo to preto, lebo nechcel stretnúť ju, ale preto, lebo neznášal jej nového priateľa, o ktorom pochyboval, že má čistý register trestov. Zaprisahal sa, že hneď, ako mu zvýši len minimum času sa na to pozrie.

„Kedy a kam mám prísť?“ opýtal sa Jessie keď pominulo nebezpečenstvo, že ho jeho sestra zazrie a zahľadel sa na Eddieho.

„Zajtra ráno, najlepšie hneď ráno,“ to hneď zdôraznil, lebo vedel, že Jessie rád vyspáva, „prídem po teba a pôjdeme tam spolu.“

„Ako myslíš!“ riekol len a otočil sa na priateľa, ktorý sa stále hnal za ním. „Ale už sa fakt ponáhľam!“ zasipel a dal si záležať na tóne, ktorý použil a ktorý mal jasne povedať: Vypadni konečne.

Eddie bol našťastie z tých vnímavých a preto sa rozlúčil a vydal sa opačným smerom, späť k reštaurácii, z ktorej len pred chvíľou odišli.

Jessie sa zvrtol a rýchlim krokom upaľoval k budove súdu a v duchu si nadával. Odkedy je zo mňa filantrop? 

Tak a máme za sebou prvú kapitolu. Nič moc sa v nej nedeje, len som Vás v podstate potrebovala zoznámiť s Jessiem. V ďalšej kapitole sa čo - to dozviete o Diane, ale nebude to nič prevratné. 

Hlavne by som Vám chcela poďakovať za skvelé komentáre pri prológu, ktoré ma nesmierne potešili. Hádam Vám aj táto časť bude stáť aspoň za naťukanie smajlíka. A aby som nezabudla - všimla som si, že niektorí ste mi už darovali hlas v Naj poviedke a som z toho v šoku. Už po prvej časti som si ho vyslúžila? Ďakujem Vám veľmi pekne.

Mimi :)

P.S.: Fotky postáv budú vždy pribúdať na mojom zhrnutí.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 1. časť: