OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 25. kapitola

26.01.2015 (16:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 711×

Sedela som v Davidovom tričku na sedačke a opierala sa mu o plece. Bolo práve poobedie, keď niekto zazvonil. Mlčky sme na seba pozreli.

„Odkedy si tu, mám stále nejaké návštevy,“ zamrmlal podráždene, keď som došla k dverám.

„Zober to do kúpeľne a zapoj žehličku, nech sa nahreje,“ povedala Amelle a hodila mi do rúk tašku.

„Že ja som vôbec otvárala tie dvere,“ zamrmlala som podráždene a nasledovala som ju do kúpeľne.

„Odkedy ste vy dve také kamarátky?“ ozval sa zamračene David a sledoval nás.

„Od detstva,“ odsekla mu Amelle a postavila stoličku pred zrkadlo. „Urobím ti vlasy a namaľujem ťa.“ Zamračene som sa pozrela na hodinky.

„Neviem o tom, že som si objednala kaderníčku a kozmetičku, ale si tu v zlý čas. Večierok začína až o siedmej,“ podotkla som ironicky a oprela sa o rám dverí.

„To je krásne, ale ja toľko času nemám. O hodinu musím byť na letisku. Tak poď,“ posúrila ma podráždene a ja som s otráveným výrazom sadla na stoličku.

„Tak mi povedz, čo teraz za cirkus robíš tu. Ak viem, nie je tvoja starosť, aby som vyzerala ako z magazínu,“ povedala som sarkasticky, kým mi žehlila vlasy.

„Nie, nie je to moja starosť, ale je to môj záujem. Nepôjdeš na večierok ako trhan.“ Nad jej slovami som sa urážlivo uškrnula. Nešlo mi do hlavy, že si nechávam robiť vlasy od Boscotovej. Svet sa zbláznil.

„Môžem ťa potom zabiť?“ spýtala som sa pokojne a pozorovala ju.

„Ak to dokážeš,“ pokrčila ľahostajne plecami a začala mi robiť nejaký účes.

„Aspoň by som uľavila svojmu svedomiu,“ povedala som bezstarostne.

„Kvôli čomu? Kvôli Adamsovej? Ťaží ťa svedomie, že sa so mnou bavíš, pretože nie som vypatlaná suka, ktorú si očakávala?“ spýtala sa pobavene. Musela som sa pousmiať za jej dobre mierené slová. Svedomie mi nahováralo, aby som na ňu aspoň zle zazrela, ale za čo? Za to, že zachraňuje Grantovi prdel?

Ty si sa úplne v tomto meste pomiatla.

Kedy som sa vlastne dostala do ich spoločnosti? Ako to, že vlastne sedím v Davidovom byte, v jeho tričku a Boscotová ma upravuje? Ako to, že som sa včera rozprávala s Nathanielom? Samotnú ma prekvapovalo, kam som sa dostala. Za pár dní.

Bola šikovná, to som jej musela nechať. Za pol hodinu mi upravila vlasy a namaľovala ma. Mala s tým zjavne skúsenosti. David nás bez slova sledoval od dverí a sem tam som zachytila jeho nesúhlasný pohľad.

Pomohla som jej pobaliť veci.

„Kam odchádzaš?“ spýtala som sa zvedavo a naložila veci do tašky.

„Ideme na univerzitný večierok. Tvoja kamarátka tam dnes bude. Nathaniel sa chce uistiť, že bude v poriadku,“ prehodila cez plece a zodvihla tašku. Zarazene som ju pozorovala.

„Prečo to robí? Hrabe mu?“ vyprskla som šokovane. Nevedela som si predstaviť, čo to s ním spraví. Čo ak sa kokot opije a pôjde za ňou? Zlomí ju to. Zabije.

„Lana začala brať silné prášky na lekársky predpis. Začína sa jej to vymykať z rúk. Chce na ňu dohliadnúť. Nenechám ho, aby tam robil caviky. Nepotrebujem byť v centre pozornosti aj u nej,“ odfrkla si a klopkala k dverám. To dievča sa niekedy aj vyzúvalo? Otvorila dvere a vyšla von. Pozrela za mňa a potom pristúpila o krok bližšie.

„Nech sa na tom večierku stane čokoľvek, nenechaj sa do toho zatiahnúť,“ povedala s vážnym hlasom a zabodla do mňa oči. Pod jej pohľadom som sa striasla. Zrejme Denise poznala lepšie, ako som si myslela. Nepočkala na odpoveď a odklopkala si preč. Nemo som ju sledovala až kým nezmizla za rohom. Potichu som zavrela dvere a otočila sa. David sedel na sedačke a s otázkou v očiach ma sledoval.

„Čo to malo byť?“ spýtal sa pokojne a vedela som, že myslel našu návštevu. Pokrčila som plecami a bez slova som si k nemu sadla. Automaticky si ma k sebe privinul a ja som sa vďačne oprela. Znepokojila ma informácia o Lane. Bola na tom až tak zle, že musela začať brať prášky? Otriasla som sa a ľutovala, že nie som doma. Chcela som za ňou ísť. Myslím, že po tomto večierku sa vrátim domov. Nech už to dnes mám za sebou.

Stála som v šatách pri dverách a nepokojne čakala na Davida. Pred chvíľou mi zvonil telefón a jediné, čo sa mi dostalo bolo meno. James Norton. To bol objekt, ktorému som mala doručiť správu. Ako znela moja úloha? Nejakým spôsobom ho dostať na záhradu. Pozrela som na seba do zrkadla a po stý raz som sa divila, že vyzerám dobre.

„Ukáž sa,“ zaznel hlas vedľa mňa až som sa zľakla. Otočila som sa k nemu a zbadala ho v tmavom obleku. Bol určite šitý na mieru inak by mu tak skvele nepadol.

„Bože, máš v tom neskutočný zadok,“ povedala som laškovne a zahryzla si do pery. Zasmial sa a pritiahol si ma k sebe.

„Ty v tom vyzeráš tiež neodolateľne. Keby si tak netrvala na tom, aby sme sa tam dostavili, rád by som ich z teba zvliekol,“ povedal mi do ucha a musela som bojovať sama so sebou, aby som to celé nehodila za hlavu.

„Môžeš ma zvliecť potom,“ prehodila som tajuplne a potiahla ho von z dverí. Jeho prítomnosť ma upokojovala, ale malá nervozita naďalej pretrvávala. Prišli sme pred luxusný hotel a David mi pomohol vystúpiť. Prešli sme po koberci do vnútra a ja som ostala úplne očarená interiérom. V obrovskej hale bolo neuveriteľné množstvo ľudí a všade pobehovali čašníci. Slečna pri dverách nám podala škrabošky.

„Užite si dnešný večierok,“ usmiala sa na mňa sladko a potom sa venovala ďalšiemu hosťovi. Nasadila som si škrabošku a zaškerila som sa na Davida.

„Možno to bude ešte väčšie vzrúšo než som si myslela,“ povedala som pobavene a vmiesili sme sa medzi ostatných hostí, ktorí mali tiež masky. Bol to dobrá príležitosť, aby daný James nakoniec nevedel, kto som. Kládla som si otázku, ako ho však nájdem. Nič som o ňom nevedela. David šiel pre pitie a ja som pozorovala ľudí. Po chvíli sa ozval hlas z mikrofónu a všetci stíchli. Na pódium neďaleko mňa vystúpil mladý muž s červenou škaboškou. Spustil prejav a ja som našla svoj objekt. James Norton stál a všetkých vítal na svojom charitatívnom večierku. Ako sa ja môžem dostať k nemu?

Pozorne som ho sledovala a keď zliezol z pódia, nasmeroval si to za bar do súkromného boxu. Naštvane som si vydýchla a poobzerala sa dookola. Zdalo sa, že som sa už aj tak posunula o dosť veľký kus od miesta, kde som mala čakať na Davida. Potriasla som hlavou a vydala sa k súkromným boxom. Mám škrabošku, možno ma nespoznajú. Chlap mi však zatarasil cestu a zodvihol obočie. Sakra.

„Viete, kto ja som?“ spýtala som sa povýšeneckým tónom a ukázala rukou, aby mi uhol. Zachytil ma za ruku a pozrel na môj lesklý náramok, ktorý som dostala pri vchode. Bez slova uhol a otvoril mi presklenné dvere. V údive som roztvorila oči a po chvíli sa konečne pohla. Kam sa hrabe Grant so svojim menom? To, čo dokázala Denise vybaviť v tak krátkom čase, bolo ohromujúce. Kde všade ťahala za nitky?

Vkročila som do vnútra a moje oči si museli privyknúť na tlmenné svetlo. V boxoch sa rozvaľovala mládež a opíjala sa do nemoty. Vzadu som zbadala Nortona, ako stojí pri jednom zo stolov a s niekým sa baví. Vypýtala som si od čašníka vodku a prevrátila ju do seba. Potom som si vypýtala ešte jednu a zhlboka sa nadýchla. Šla som rovno a na nikoho sa nepozerala. Chcela som ísť rovno za ním a spýtať sa ho či by sa nešiel poprechádzať, ale tesne pred ním sa mi niekto postavil do cesty a ja som klopýtla. Myslela som, že skončím na zemi, ale niečie ruky ma zachytili. Pomohli mi postaviť sa a ja som sa pozrela, kto mi pomohol.

„Mala by si si dávať pozor, je tu dosť tma,“ usmial sa na mňa Norton a prehliadal si ma.

„Ups,“ vypadlo zo mňa jediné slovo, na ktoré som sa zmohla. Potom som sa trochu sklonila.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo a chytil ma okolo pliec. Čistý džentlmen.

„Potrebujem ísť na vzduch,“ povedala som a snažila predstierať zlý stav. Ten ani veľmi nebol potrebný. Bola som nervozná a nasrané som mala až za ušami.

„Postaraj sa tu o ostatných, zoberiem ju na záhradu,“ povedal ponad svoje plece a podoprel ma.

„Norton, ty divoch. Kohože to dnes budeš klátiť?“ ozvalo sa od stola v puberťáckom smiechu. Teba, ty debilko.

„Zavri hubu, Gates,“ zavrčal Norton pobavene a bral ma na druhý koniec. K záhradám. Gates. Nevolal náhodou Boscotovej? Poznali sa?

Vyšli sme von na záhradu a pomohol mi posadiť sa na sedačku. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Čakala som na nejaké znamenie. Nevedela som, čo sa bude ďalej diať.

„Vieš, nechcem, aby si to bral zle, ale potrebujem ti niečo povedať,“ začala som nervózne a otvorila oči. Norton na mňa upieral neprítomný pohľad, čo ma dosť vykolajilo.Vtom som si všimla neznáme dievča. Objímala Nortona zo zadu a videla som jej úsmev. Potom so sebou trhla a Norton sa zosypal na zem. Nepohnute som na nich zízala. Dievča v ruke držalo nôž, ktorý bol od krvi.

„Umri,“ povedala ležiacemu Nortonovi a potom pozrela na mňa. Švihla nožom a znovu si ho založila do kabelky. Kývla mi a kráčala do záhrady. Hmlisto som počula, ako mi zvoní telefón v kabelke. Zízala som na Nortona na zemi a videla, ako mu oblek nasáva krv.

Trhane som sa nadýchla a vyskočila na nohy. Kľakla som si k nemu a potriasla som s ním jemne. Ani sa nepohol. Keď som sa postavila, cítila som, že mám mokrú ruku. Mala som ju od krvi. Mala som pocit, akoby ma niekto ovalil kladivom. Nebola som schopná rozmýšľať. Vedela som len, že je mŕtvy. A krv sa rýchlo rozlievala po kachličkách. Nohy som mala ako zo želatíny, keď som kráčala naspäť k boxom. Svet sa mi točil pred očami. Šla som okolo boxu jeho kamarátov a v ušiach mi hučala krv.

Ich kamarát je mŕtvy. A môžem za to ja. Pritackala som sa k stolu s poklepala jedného z nich chrbte.

„James ťa volá,“ povedala som traslavým hlasom a odrazila sa od stola. Vyšla som zo súkromných boxov a šla ako námesačná. Nebola som schopná fungovať. Mala som to stále pred očami. Ako padal k zemi. Jeho krv, ktorá mi zmáčala kraje šiat. Neviem, ako som sa dostala k Davidovi a ani neviem, ako sme sa dostali do auta. Sedela som nepohnute na mieste a nevnímala, čo sa okolo mňa deje.

Vďaka mne je ten chalan mŕtvy.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo David, ale neodpovedala som mu. Nemohla som. Bublalo to vo mne. Fotka s Royom. Moja úloha. Pomohla som Denise zabiť človeka. James Norton je mŕtvy. Mŕtvy. Leží na kachličkách vo svojej krvi. Zabila som ho. Štikútlo sa mi od potlačovaného plaču a strhla som si škrabošku z očí. Nesmiem plakať. Nesmiem sa vyzradiť.

Zakryla som si rukami tvár a zhlboka dýchala. Žalúdok sa mi búril a hlava mi šla vybuchnúť. Nemohla som za to ja. Nevedela som do čoho idem.

„Lea, komunikuj,“ zaznel podráždene David a chytil ma za ruku. Silou mi ju dal dole z tváre a zbledol. „Krvácaš?“ spýtal sa prekvapene a prešiel mi prstom po líci. Pozrela som na svoju ruku, ktorá bola ešte stále od krvi. Od jeho krvi. Z hrdla mi vyšiel hysterický vzlyk a začala som si zúrivo utierať ruku do šiat. Mala som na rukách jeho krv. Bola to moja vina. Je to moja vina, že je mŕtvy. Drala som si látku, ako som sa snažila dostať krv z ruky dole. Nevnímala som okolie. Chcela som mať len čisté ruky. Chcela som sa uistiť, že to nie je moja chyba. Jeho ruky prekryli tie moje a prinútil ma, aby som prestala. Pozrela som na neho s vytreštenými očami a videla ho, ako sedí pri mojich otvorených dverách a v očiach mal znepokojenie.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa a potiahol ma z auta. Bezvládne som na neho skĺzla a po tvári sa mi kotúľali obrovské slzy. Nebola som schopná rozprávať. Nevedela som, ako sa tvoria slová. Bola som vydesená. Bola som vinná. Snažila som udržať zatvorené ústa, ale cez to všetko zo mňa vyšiel hysterický vzlyk a ja som sa rozplakala. Vo vnútri ma to trhalo na časti a svet sa mi zahmlieval. Triasla som sa na celom tele. A potom ma obostrela tma.

Možno som odpadla. Možno som len prestala vnímať realitu. Precitla som sa a zistila, že som v posteli. Chcela som sa posadiť, ale telo ma neposlúchalo. Začula som hlasy. Pozrela som na hodinky a zistila, že sú dve hodiny ráno. Hlasy sa stupňovali. Niekto sa v obývačke hádal. Prinútila som sa postaviť a skoro padla na zem. Na vratkých nohách som prešla k dverám. Telo ma bolelo a mala som pocit, akoby som vypila celú fľašu vodky. Otvorila som dvere a oslepilo ma svetlo. Vyšla som von a oprela sa o dvere. Rozruch ustal a ja som po chvíli rozonala Davida a Amelle. Tá ma zočila a vykročila ku mne.

„Am!“ zhúkol David, ale bol pomalší. Videla som ako sa ku mne približuje a zrazu som dostala ranu do tváre. Zatmelo sa mi pred očami a klesla som k zemi. Zaostrila som znovu na ňu, keď ma vytiahla na nohy.

„Ty si ho zabila!“ zvrieskla na mňa zúrivo a chytila ma pod krk. Zalapala som po dychu a snažila sa ostať pri vedomí. David ju odo mňa odtrhol. Niečo na ňu kričal, ale ona bola zúrivá. Neudržala som sa na nohách a skĺzla po stene dolu na zem.

„Zabijem ťa, počuješ? Zabijem teba a potom Denise,“ vrieskala po mne a prepaľovala ma pohľadom. David ju držal zozadu za ruky a nepustil ju ku mne. Metala sa ako divá a ja som zacítila strach. Po strašne dlhom čase od Royovej návštevy v nemocnici som zacítila obrovský strach. Hnev a zúrivosť, ktorá z nej sálala bola cítiť na míle ďaleko. V očiach som jej po prvý raz mohla čítať. A videla som tam len jediné. Svoju smrť. Vedela som, že má pravdu. Roztriasla som sa a do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Ja som to nebola. Nevedela som, čo chystá. Nevedela som ani o tom druhom dievčati, ktoré ho zabilo,“ povedala som trhane a snažila sa dýchať. Bolesť v pere sa znásobovala. Na chvíľu sa prestala hýbať. Pozerala na mňa ľadovým pohľadom, ktorý spôsoboval bolesť.

„Aké dievča?“ spýtala sa pokojne.

„Bola som s ním na záhrade a panikárila som. Zrazu sa za ním zjavilo nejaké dievča a vrazila mu nôž do chrbta. Na mieste bol mŕtvy. Snažila som sa mu pomôcť, ale nedalo sa,“ vzlykla som znovu a zakvílila v plači. Nechcela som na to myslieť.

„Povedala som ti, že sa do toho nemáš zaťahovať, ty sprostá! A ty ma pusti,“ zasyčala Amelle a vytrhla sa Davidovi zo zovretia. Bez ďalšieho slova odišla a treskla za sebou dverami. Triasla som sa od všetkých pocitov. David ku mne podišiel a zobral ma na ruky. Myslela som si, že ma zoberie do postele, ale šiel do kúpeľne. Posadil ma na roh vane a prehraboval sa v poličke. Vytiahol vatu a namočil ju do alkoholu.

„Do čoho si to spadla?“ spýtal sa utrápene a pritisol mi vatu na ústa. Bodajúca bolesť ma prebrala z tranzu. Až teraz som si uvedomila, že mi zjavne rozbila ústa.

„Ja som nechcela,“ vyjachtala som zo seba trasľavo. „Vyhrážala sa mi, že sa na svetlo dostane niečo, čo nikdy nemalo byť odfotené. Ja som ho nemala zabiť.“ Na konci sa mi hlas roztriasol a znovu som sa rozrevala. Nebola som schopná normálne uvažovať. Vedela som, že Amelle mala pravdu. Varovala ma pred ňou. Ale neposlúchala som ju. Bola to moja vina, že James Norton je mŕtvy.

Bez slova ma zobral do postele a ľahol si ku mne. Ani jeden z nás nepovedal jedno slovo. Držala som sa ho ako kliesť a snažila sa upokojiť. Do rána som už nezaspala.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 25. kapitola: