OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 23. kapitola

15.01.2015 (17:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 692×

Zdalo sa mi, že sa čas na chvíľu zastavil. Nezmohla som sa ani na nejaký zvuk, ktorý by nasvedčoval tomu, že som prekvapená. Bola som prekvapená. Kurevsky vyvedená z miery.

„To ma nepozveš ani ďalej?“ spýtala sa Amelle a bez pozvania vkročila. Dokonale oblečená v priliehavých tmavých šatách a na poriadnych podpätkoch.

„Myslím, že sa tak už stalo,“ prehodil David rezignovane a zavrel dvere. „Čo potrebuješ?“ Amelle sa poobzerala dookola a ignorovala jeho otázku.

„Máš pekný byt,“ prehodila ľahostajne a nadýchla sa. „Mňam, raňajky. Snáď som vás nevyrušila v nejakej idylke,“ povedala pobavene a pozrela na mňa.

Musela som trochu zodvihnúť hlavu, keďže bola na topánkach vyššia a naježila sa ako mačka. Zrazu mi tu začala vadiť. Mala som sto chutí ju odtiaľto vykopať. Keď ma však začala röntgenovať tými očami, prebehla mnou triaška. Možno sa tvárila zaujato, ale jej oči boli stále nemenné. Znepokojilo ma to. Vedela som cez ne veľa vecí vyčítať, ale pri nej som sa cítila bezmocne. Jej oči boli mŕtve. Nepatrne som sa striasla a otočila sa smerom späť do kuchyne. Ľuďom sa predsa emócie odrážali v očiach. Bolo to prirodzené.

Čo to s tým dievčaťom je?

„Budeš jesť?“ spýtal sa ma David a ignoroval návštevu.

Potešilo ma to, že znovu upriamil pozornosť na mňa. Rada by som sa najedla, ale žalúdok som mala stiahnutý a z jej prítomnosti som bola nervózna. Len som pokrútila hlavou a zobrala si kávu. Počula som klopkanie topánok, ktoré zastali neďaleko mňa. Obzrela som sa znovu na to dievča, ktoré vyfúklo Nathaniela mojej najlepšej kamarátke. S takou ľahkosťou. Skúmala som ju tak isto ako ona mňa. Bola pekná, príťažlivá a štíhla. Bola všetkým, čo by každý chlapec chcel mať a čím dievča chcelo byť.

„A čo odo mňa potrebuješ?“ spýtala som sa odmerane a dopila kávu. Oprela sa o rám dverí a skoro nebadane sa usmiala.

„Bola som poslaná ako prašivý pes, aby som ťa priviedla na návštevu.“ Pokrčila plecami a ani sa nesnažila zakrývať otrávený tón. Prekvapene som zodvihla obočie a začula buchot od kuchynského ostrovčeka. Otočila som sa k Davidovi a prekvapene zbadala, ako sa opiera o barový pult a v očiach sa mu metali blesky.

„Zabudni, nepustím ju s tebou. Neublížiš jej,“ povedal hrozivým hlasom až som zalapala po dychu.

Amelle sa rozosmiala. „Snáď nežiarliš, že ti beriem dievča,“ povedala pobavene a s pozdvihnutým obočím ho sledovala.

Stála som medzi nimi a cítila to nepríjemné dusno a hnev. Poznali sa. A zjavne sa nemali v láske. Zrazu som mala potrebu vypadnúť a nezavadzať. Bol to boj gigantov. Dvoch silných osobností.

„Fajn, len sa oblečiem,“ zamrmlala som do toho ticha pred búrkou a snažila sa predísť zbytočným komplikáciám.

„Lea!“ zvolal neveriaco David a pozrel na mňa, akoby som prišla o rozum.

Čo som aj evidentne prišla. Naozaj idem niekam do neznáma s osobou, s ktorou by som nemala byť v kontakte? Mala by som ako správna kamarátka byť nenávistná a vrieskať po nej obvinenia. Mala by som zobrať tú stoličku a aspoň sa snažiť, omráčiť ju. Aby som sa tým mohla pochváliť Lane. Neboj sa, Lea všetko vyrieši.

Skusmo som sa pozrela na ňu a skonštatovala, že by mi to nevyšlo. Hoci bola v šatách a v podpätkoch, jej postoj bol vzpriamený a dravý zároveň. Nemohla som si pomôcť, ale to dievča ma proste fascinovalo už len tým, že existovala.

„Bude to ešte dnes?“ spýtala sa ma Amelle, aby ma vytrhla zo zízania.

„Nie, počkám, kým ti nabehnú prvé vrásky,“ zamrmlala som nevrlo a otočila sa k spálni. Kútikom oka som zachytila jej pobavený úškrn. Možno som trochu čakala, že začne jačať tak ako to robia dievčatá v jej postavení, ale nestalo sa tak. Vedela som to už od prvého stretnutia. Boscotová bola iná. Ale ako, to už som nevedela.

Navliekla som sa rýchlo do oblečenia a prišla som späť. Nechcela som ich dvoch nechať samých. Možno sa vo mne niekde rodila žiarlivosť a možno som sa len bála, aby nerozdrbali kuchyňu. Celou cestou ma sledoval Davidov nesúhlasný pohľad, ale bol ticho. Nebola som jeho dievča a on nemal právo, kecať mi do života. Aj keď to skúsil a bolo to od neho milé.

„Zavolaj mi, ak by ťa dostala do nejakého prúseru,“ zamrmlal medzi dverami.

Pozrela som na neho a chcela sa natiahnuť na špičky a pobozkať ho. Vtom som sa zarazila. To by bolo moc sladké. Tak som len mykla dverami a sledovala slečnu nebezpečnú. Nasadli sme do limuzíny.

„Toto je sen,“ zamrmlala som rozladene a pohodlne sa usadila v sedadle.

„Čo je sen?“ spýtala sa ma a naliala si niečo do pohára. Ponúkla slušne aj mne, ale odmietla som.

„To je jedno,“ odsekla som a vyhla sa jej pohľadu. Nemala som rada, keď sa mi dívala do očí. Nebol to príjemný pohľad. Nútil ma, aby som sa cítila nepríjemne a ťahal ma niekam do temnoty.

„Bojíš sa ma?“ spýtala sa ma pobavene a popíjala si z pohára. Zaujato ma sledovala.

Venovala som jej ironický pohľad, ale neodpovedala. Hnevalo ma, že mi nevadí s ňou komunikovať. Ona totiž nemala problém so mnou komunikovať. A to som nechcela. Nechcela som, aby sme sa dali do reči. Nechcela som o nej nič vedieť. Mala to byť moja nepriateľka.

Neviem, kam sme šli, ale po chvíli sme zastavili pri vysokej budove. Bez slova sme vystúpili a len som ju nasledovala. Minuli sme ochranku a nastúpili do výťahu. Badala som na nej, ako každou minútou bola viac zachmúrená. Nepáčilo sa mi to. Keď sme kráčali po chodbe k dverám, doslova vypľúvala jed všade okolo seba.

„Nech sa páči,“ zavrčala a bez klopania otvorila dvere. Lepšie povedané, máchla s nimi až sa rozleteli.

Udivene som na ňu pozrela a potom vstúpila do vnútra. Zbadala som Denise, ako sedí za stolom a niečo hovorí do telefónu. Zodvihnutím ruky mi naznačila, že musím chvíľu počkať.

„Nie sme charita. A nie sme ani stoka. Ak chcete špinavý prístup, budete ho mať, pán Norton,“ povedala chladne do telefónu a zložila. Zacítila som, ako sa vedľa mňa Amelle mykla a kútikom oka zaregistrovala, že zovrela kľúčku.

„Neučili ťa slušným spôsobom?“ spýtala sa zaujato Denise mojej spoločníčky a ukázala na kreslo oproti sebe.

„Mala by som podať sťažnosť na svojho vedúceho. Neporadil mi, že so slušnosťou sa udržím pri živote,“ povedala Amelle s mrazivým úsmevom  a treskla za sebou dverami. Ostala som tam sama a vytrhnutá z kontextu.

„Prepáč mi to, Lea. Amelle je strašne temperamentná,“ vzdychla si Denise a postavila sa. „Dáš si niečo na pitie?“

Pokrútila som hlavou a šla ku kreslu. Takže po mňa poslala Denise. A poslala Amelle. Preto je isté, že sa s Davidom poznajú. Ale odkiaľ sa poznala s Amelle? Otázky sa mi vynárali v hlave a nemal ich kto zodpovedať.

„Ako ste vedeli, že som tu?“ spýtala som sa zvedavo.

„Daniel,“ pretočila očami a naliala si minerálku. „Skoro som ohluchla, keď na mňa včera večer hulákal do telefónu, aby som ťa posadila na lietadlo a poslala späť domov.“

„Typické,“ odfrkla som si a založila si ruky na brucho.

„Je tvoj otec. Jasné, že sa bojí,“ pokrčila plecami a zasunula sa k stolu. „Prekvapila si ma. Nečakala som, že prídeš do Bostonu. Teda, myslela som si, že prídeš možno o pár mesiacov.“

„Chcem odpovede. Môj otec mi ich nedá, ale viem, že vy áno,“ povedala som rozhodne. Bola som rozhodnutá, že z nej vytiahnem všetko, čo sa len bude dať. Určite sa motala v kruhoch, do ktorých som nechcela strkať nos, ale potrebovala som len pár odpovedí.

Denise sa na mňa pozrela s pobaveným úsmevom, ktorý však nič nevykazoval. „Vieš, v našom fachu sa za informácie platí. Niečo za niečo. Nemôžem kvôli tebe urobiť výnimku,“ mykla plecami a oprela sa rukami o stôl. „Dostaneš nejaké odpovede, ak niečo pre to urobíš.“

„Čo také?“ spýtala som sa obozretne. Nepáčilo sa mi to. „Dobre, dajme tomu, že budem súhlasiť, ale aj ja chcem niečo a niečo. Nejaké informácie teraz a nejaké potom,“ podala som svoju verziu ponuky. Len tak sa nenechám využiť.

„Myslím, že sa na teba od otca niečo nalepilo, ale neviem či tvojej ponuke môžem vyhovieť,“ premýšľavo sa ozvala.

Zaťala som päste a zachovala pokojnú tvár. Cítila som, že som na tenkom ľade. Môj otec neklamal. Lenže ja som bola príliš blízko všetkého zmätku, ktorý sa spustil po Grantovom odchode, bola som blízko k otcovej minulosti a nechcela som sa toho vzdať a cúvnuť.

„Chcem len vedieť, čím sa môj otec živí a do čoho sa pustím, aby som získala odpovede.“ Nad tým už súhlasne prikývla.

„Myslím, že to je správna pripomienka. Myslím, že takto sa dohodnúť môžeme,“ povedala nakoniec a celý čas ma pozorovala.

„Tak von s tým. Čo je môj otec zač?“ spýtala som sa a snažila sa krotiť tú dychtivosť, ktorá so mnou lomcovala. Chvíľu na mňa len ticho hľadela a zrejme rozmýšľala, ako mi odpovie.

„Vieš, Lea,“ začala pokojne a oprela sa o kreslo, „naša práca je dosť nebezpečná. Tvoj otec bol z pochybnej štvrti a ja taktiež. Pred tým, ako som sa odsťahovala do Bostonu, sme boli susedia. Moja sestra bola staršia a preto ja, a Daniel sme sa dostávali do iných partií, a v škole sme boli uznávaní. Keďže pre kamarátov mojej sestry sme boli len decká, netrápilo ich, čo pred nami povedia. A my sme s Danielom boli zrazu uprostred všetkého. Vedeli sme veci, o ktorých sa v škole, len šepkalo. Vedeli sme fakty, ktoré iní nevedeli. A začali sme to využívať. Začali sme s informáciami obchodovať. A tam sme aj ostali. Sme informátori. A nepracujeme len pre políciu. Predávame informácie,“ dokončila svoj monológ, zatiaľ čo ja som hltala každé jej slovo. Nikdy som nevedela nič o otcovej minulosti. A veľmi ma zaujímala. Chcela som vedieť, ako sa moja mama dostala k otcovi.

„Takže predávate informácie všetkým stranám,“ povedala som po chvíli uvážlivo. Preto tie návštevy u nás doma. Preto som niekedy utekala z domu. Preto mal tie priečinky. Takže on nás sledoval. Alebo jeho ľudia. Zbieral informácie. „Takže je možné, že dostanete zákazku o niekom a vystopujete všetky informácie?“

„Áno a niekedy to ide, bohužiaľ, aj inými cestami ako len sledovaním.“ Z tej vety mi nabehli zimomriavky. Ošila som sa a snažila sa zbaviť tej zlej predtuchy.

„Robí to aj Boscotová?“ spýtala som sa zvedavo. Ako inak by sa s ňou poznala? A prečo to robí, keď je bohatá?

„Amelle je iná kapitola a tá nepatrí práve sem. Dohodli sme sa a ja som svoju dohodu splnila. Teraz je rad na tebe.“ Kývla mi hlavou a spokojne sa usmievala. Zhlboka som sa nadýchla.

„A čo mám urobiť? Sledovať niekoho? Nie som práve typ, ktorý trpezlivo sedí a pozerá dalekohľadom do okien druhým,“ snažila som sa odľahčiť tému, možno sa z toho nejako vyvliecť. Jej úsmev sa ešte rozšíril a pokrútila hlavou.

„Chcem jednu vec. Chcem, aby si šla zajtra na jeden charitatívny večierok a predala odkaz jednému človeku. Nič nebezpečné. Len odovzdať jeden odkaz,“ pokrčila nevinne plecami. Pozorovala som ju. Nespustila zo mňa pohľad a začínalo mi to byť nepríjemné. Niečo mi v duchu našepkávalo, že toto nebude zadarmo.

„Kde je háčik?“ spýtala som sa na rovinu. Nepotrebovala som drbať med okolo huby. Chcela som veriť, že nie je šialená a ani nebezpečná, ako hovoril otec. Nie pre mňa. To by si snáď proti môjmu otcovi nedovolila.

„Nikde. Môžeš tam ísť s Davidom. Alebo tam môžeš ísť s iným sprievodom. Ako sa len rozhodneš. Ale David by ti mohol kryť chrbát. Na toho je spoľahnutie. Kúp si šaty a budem ťa o všetkom informovať. V správny čas ti dám meno a aj odkaz.“

Podvedome som sa tomu vzpierala. Niečo na tom smrdelo a možno som si to len paranoidne nahovárala.

„Veľmi sa mi to nepáči,“ priznala som popravde.

„No, myslela som si, že je na teba väčšie spoľahnutie, ale asi potrebuješ motiváciu,“ povedala veselo a otvorila jeden šuplík.

„Ja si skôr pokladám otázku, prečo to nemôže urobiť jeden z vašich psov,“ odsekla som podráždene. Pocit utiahnutej slučky okolo krku sa stupňoval.

„Možno preto, že si neznáma tvár a ja rada ostávam originálna,“ povedala nezaujato a vytiahla jednu zložku.

Nevenovala som jej pozornosť až kým nevytiahla jednu fotku a nepoložila ju predo mňa. Zrak mi padol na fotku a skamenela som. Zacítila som, ako mi srdce bije až v krku a slučka sa stiahla. Pozerala som na fotku starú, minimálne dva roky, kde som objímala muža, ktorého som zo srdca nenávidela.

„Myslím, že si neodišla od mamy, pretože jej manžel bol magor. Možno to bolo kvôli tomu, že si nezniesla pocit krivdy a sklamania, že ťa tvoja prvá láska oklamala,“ povedala Denise vážne.

Neschopná pohybu a slova som pozerala na fotku, kde som objímala Roya.

„Odkiaľ to viete?“ spýtala som sa takmer nečujne. Hlava sa mi od šoku príliš krútila a krv mi hučala v sluchách.

„Si dcéra informátora a treba na teba dávať pozor. A okrem toho, ja som predsa informátor tiež,“ povedala Denise s takým tónom, akoby to bolo najjasnejšie pod slnkom.

Nevedela som či ma viac omráčil fakt, že ma od mala sledovali alebo o tom, že o tomto niekde existuje záznam.

„Vie to otec?“ vykoktala som zo seba nakoniec.

„Nie. Nie som predsa sadista, aby som Danielovi povedala, že Ward ťa využil a potom si zobral tvoju matku.“

Hnev sa vo mne vyburcoval až som zaťala psrty do podpierok pod ruky. Nevedela som či ma viac vytočila a zabolela táto prekliata spomienka alebo fakt, že mi práve teraz podrezáva konár pod nohami.

„Mám taký pocit, že je to vydieranie,“ zavrčala som útočne a zúrivo na ňu pozrela. Naozaj som nečakala ranu pod pás. Nie od nej.

„Chápeš to zle,“ prekvapene odpovedala a zobrala si fotku späť. „Nechcem ťa tým vydierať. Chcem ti navrhnúť obchod. Ward je problém, to je jasné každému. Chcela som ti pomôcť, aby sa od neho Mia dostala a ty mi na oplátku urobíš tiež službu. Nie je to výhodný obchod?“

Bez slova som na ňu civela. Nevedela som sa stále rozhodnúť či to mám brať ako vyhrážku alebo ako výhodnú ponuku. Vedela som jednu vec. Držala ma v šachu. Otec mal pravdu. Skočila som rovno do stredu pasce a ona si ma omotala okolo prstu ako bábku.

„Fajn,“ precedila som cez zuby a postavila sa.

Celkom som začala sympatizovať s Boscotovou a jej správaním k Denise. Bez pozdravu som odišla z jej kancelárie. Na chodbe som narazila na Boscotovú, ktorá ma evidentne čakala. Môj vytočený výraz ju pobavil.

„Poslíček dobrých správ,“ zamrmlala a vyviedla ma von do auta. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa, usporiadať si myšlienky. Nechcela som spomínať na minulosť. 

Prečo ma minulosť vždy dobehne?

„Chcem od teba jednu láskavosť,“ prehovorila som, keď sme vyrazili. Bola som rada, že sa z tej pekelnej diery rútime preč. Prekvapene na mňa pozrela.

„Ty odo mňa? A prečo čakáš, že ti ju splním?“ spýtala sa s pozdvihnutým obočím. Nahlas som si povzdychla. Rada by som tomu dievčaťu ublížila.

„Dneska už charitu nikto nerobí? Zober ma za svojim snúbencom, Grantová,“ povedala som sarkasticky. Chvíľu na mňa nepohnute pozerala a ja som sa preľakla, že som to prestrelila.

Naozaj. Nakoniec, po tejto návšteve u Davidovej „matky“ som začínala mať pochyby či je všetko tak, ako má byť. Možno ani Boscotová vtom nie je z vlastnej vôle. Má na ňu Denise niečo, čo ju núti ostať pri nej? Je to aj s Nathanielom? Preto je jeho zložka zaheslovaná?

Neodpovedala, len sa naklonila k okienku a niečo povedala šoférovi. Za chvíľu sme zmenili trasu. Do prdele, mne to vyšlo a ostala som živá.

„Čo po tebe chcela?“ spýtala sa nezaujato po chvíli.

„Samé výhody, čo chce po tebe?“ spýtala som sa na oplátku.

„Samé nevýhody,“ odfrkla a pozrela sa von z okna. Mala som neodbytnú túžbu spýtať sa, čo je medzi ňou a Davidom, no zahryzla som si do jazyka. Bola som príliš zvedavá a zistila, že mi nikto aj tak odpovede nedá.

„Nezahrávaj sa s informátormi, nedopadneš dobre,“ zamrmlala pochmúrne, keď sme zastavili pri jednom hoteli.

Skôr, než som sa stihla čokoľvek spýtať, vystúpila von. Usúdila som, že bude múdrejšie ostať ticho, keď som už dosiahla svoje.

Recepčná milo pozdravila Amelle a odkázala jej, že obed budú mať prichystaný v súkromnom salóne.

„A aby som nezabudla, slečna Boscotová, volal vám pán Gates,“ povedala recepčná a Amelle zastala v kráčaní.

Otočila sa zaujato k recepčnej a rukou jej naznačila, aby pokračovala. Tá neisto pozrela na mňa, ale Boscotová si to nevšímala.

„Dožadoval sa, aby ste sa mu ozvali a chcel vám nechať odkaz, ale moja kolegyňa, čo mala zmenu... trochu ju to šokovalo,“ dokončila opatrne a nervózne sa ošila.

„A to už prečo? Ako ho poznám, určite jej navrhol, aby s nami šla do trojky a sľúbil jej, že si ju za to vezme,“ odfrkla Amelle a ja som sa len opierala o pult a zvedavo ich pozorovala.

„Myslím, že niečo v takom znení,“ dala jej za pravdu recepčná a snažila sa usmiať, ale bola v rozpakoch.

„To na neho sedí,“ usmiala sa Boscotová a mne skoro padla sánka. Ona sa fakt usmiala. „Nabudúce, ak bude zas niečo chcieť, zavolajte na neho políciu,“ mávla rukou a pokračovala k výťahom.

„No, nie je rozkošná,“ prehodila som ironicky pri recepčnej a nasledovala ju.

Cesta výťahom prebehala v tichosti, ale mňa zvedavosť príliš pálila. Bola som trochu nervózna, ale zároveň zvedavá, čo sa bude diať. Najviac prevládalo vzrušenie, že som už len taký malý krôčik od všetkého. Nakoniec som nedokázala ostať ticho.

„Mám poslednú otázku,“ prehovorila som načo zareagovala podráždeným zavrčaním. Dobre, mala som ich milión. Napríklad aj to, kto je ten záhadný pán Gates. „Povedz mi, čiernovláska, aký je Grant v posteli?“ spýtala som sa vážne a pozrela na ňu.

Pozerala na mňa bez slova a cinknutie výťahu znel ako ohlušujúci rachot. Samozrejme, že som mala milión iných a dôležitejších otázok, ale musela som si rypnúť. Bez slova vystúpila z výťahu a kartou a otvorila dvere. Predtým, ako vošla sa na mňa ešte raz pozrela, ale tento krát jej na tvári nabiehal pobavený úškrn.

„Spýtaj sa svojej kamarátky, ona s ním spávala,“ povedala a otvorila mi dvere dokorán. Vošla som dnu, chystajúc sa protestovať, ale iná osoba zaujala moju pozornosť.

Páni a ctené dámy, dokázala som to. Nathaniel stál pri stolíku a nalieval si najdrahšiu značku vodky do pomarančového džúsu. Keď začul klapot topánok, nezaujato zodvihol zrak a keď ma zbadal, vyvalil oči a nalial si jej tam určite viac, ako chcel.

„Tak toto bolo najväčšie hanobenie vodky, čo som kedy videla,“ skonštatovala som znechutene a zaškerila sa. „Dlho sme sa nevideli, ty hajzel.“

Na zhrnutí pod NT pribudla fotka Denise a Davida.

Taktiež chcem len dať do pozornosti, že chystám nový príbeh. Na zhrnutí pod názvom Príbeh kráľov.

Dúfam, že ste si kapitolku užili dievčence a mám taký pocit, že pri jednom nemenovanom fakte pujdou oči z dulku :D

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 23. kapitola: