OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lovci hláv - 2. kapitola

21.09.2014 (15:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1431×

2. kapitola

„Povedz niečo,“ nabádala ma Kate.

Hlavu som mala zloženú v dlaniach a lakte som si oprela o stehná. Nemohla som uveriť, že ma matka chcela poslať do školy Lovcov, ktorí lovia „môj druh“.

Medzi mnou a Kate vládlo už dlhé ticho, prerušované len mojim nepravidelným dýchaním. Nakoniec som to nevydržala a vzkypel vo mne hnev. Prudko som sa postavila a začala pochodovať po miestnosti. „Ako ju vôbec niečo také napadlo?!“ skoro som na Kate zvýšila hlas.

„Mala ťa rada, tak ju to napadlo. Tento svet je pre teba príliš nebezpečný. Váš svet. Rosemary vedela, že tu nebude už ktovie ako dlho. Cítila to v kostiach, Scarlet. A tak sa pre teba snažila vybaviť lepší život, aký si mala doteraz. A ja sa priznám, že som jej s tým tak trochu pomohla.“

Jej slová ma zastavili uprostred miestnosti a tak som sa znovu posadila na posteľ a rozhodla sa ju vypočuť. V duchu som si hovorila, že bude musieť z rukávu vytiahnuť dosť adekvátne dôvody na toto šialenstvo.

„Vieš, že na celom svete existuje hneď niekoľko veľkých rodín s „čistou krvou“. A preto nebolo ťažké vytvoriť ti druhú identitu a nový život. Podľa nej si Scarlet Hoechlinová. Napoly Holanďanka, napoly Amričanka. Obaja tvoji rodičia sú súkromný Lovci pochádzajúci z veľmi starého rodu, ktorí bohužiaľ padli pri vykonávaní svojej práce. Vychovávala som ťa ja, kamarátka tvojej mami. Vyštudovala si strednú školu a potom si sa rozhodla ísť na Akadémiu. Všetko bolo napísané v tvojom životopise tak, aby ťa bez zaváhania prijali. Tvoje výsledky zo strednej školy boli bravúrne, dokonca si pochytila už aj základy v lovení. A keďže nemáš rodičov a predsa pochádzaš z takého významného rodu, nemali problém vyhovieť tvojej žiadosti.“

„Uvedomuješ si, že v tom úžasnom príbehu je pár nedostatkov? Za prvé, som strednú školu nikdy poriadne ani nezačala. A za druhé, si človek. A ľuďom sa nesmie hovoriť o svete tieňov, dokonca je na to vydaný zákon, “ poznamenala som. Kate zavrtela hlavou.

„Som polovičný hunter, ktorý si vybral cestu ľudí. Ale to je len vedľajšie, hlavné je, že ťa prijali. Myslia si o tebe, že si dokonalý hunter, ktorý sa chce stať Lovcom hláv, len s trochu smutným príbehom. Ak by si ťa aj chceli preklepnúť cez vládu, o všetko som sa postarala. Vyzerá to tak, že žiješ už osemnásť rokov. Párkrát si bola v nemocnici kvôli menším poraneniam, máš vlastný mail aj priateľov na facebooku z tvojej starej školy. Každý ťa pozná ako Scarlet Hoechlinovú. Dievča, ktoré miluje párty a dobrú zábavu.“

„Lenže ja nie som na facebooku a mám devätnásť.“

„Tak teraz si o rok mladšia. Pochop, nejde o to, či si na facebooku alebo koľko máš v skutočnosti rokov. Podstatné je, že teraz si už Scarlet Hoechlinová, čistokrvná, a nie Scarlet Pierceová, terč,“ usmiala sa teta Kate a ja som si musela povzdychnúť. Na to, že zložila prísahu chrániť Ameriku svojim vlastným životom, celkom často porušovala kvôli mne a mame zákony.

„Aj tak tam nepôjdem. Sú to v podstate cvičení zabijaci. Odhalia ma skôr, ako stihnem urobiť prvý krok cez bránu.“

Ešte viac sa jej rozšírili pery v úsmeve. „To sa nestane. Vyzeráš ako prvotriedna sexy lovkyňa. Nevidno ti zuby, nemáš sivú pleť a môžeš chodiť po slnku. Pokiaľ to nebudeš veľmi preháňať so svojou rýchlosťou a silou a, samozrejme, nebudeš piť krv, ale jesť obyčajné ľudské jedlo, nič sa ti nestane, drahá.“

Pozerala som sa na Kate s vypúlenými očami. Skutočne tomu verila, dokonca jej fakty pomaly presviedčali aj mňa, ale nič z toho nebolo podstatné. Dôležité bolo presvedčiť ostatných na Akadémii sv. Richella, že som jednou z nich a nie nejaká beštia, hoci aj polovičná.

„Premyslím si to,“ povedala som nakoniec. Kate prikývla. Zatiaľ jej to muselo stačiť.

Ešte v ten istý deň tesne pred zotmením sme sa presunuli do ďalšieho mesta kvôli mojej ochrane. Ubytovali sme sa v malom hoteli ďalej od centra a keď Kate v noci zaspala, ja som ostala opäť sama so svojimi myšlienkami. A rozhodne som mala o čom premýšľať.

Ísť na Akadémiu sv. Richella bol môj celoživotný sen. Hlavne preto, že tam kedysi študovala moja mama a ja som si celým svojim bytím priala byť ako ona. A teraz ešte viac, keď umrela. V tej škole sa nachádzali jej spomienky a ja som mala pocit, že by som sa s ňou mohla týmto spôsobom ešte viac zblížiť. Konečne by som videla, aké to je niekam patriť. Aké by to bolo byť jednou z hunterov a neskôr možno aj Lovkyňou hláv. Bolo síce hlúpe premýšľať tri roky dopredu, ale nemohla som si pomôcť. Na jednej strane som to tak veľmi chcela, že som sa už videla ako preberám diplom a na strane druhej mi bolo jasné, že tak ďaleko sa bez prezradenia nikdy nedostanem.

Bola som polovičný upír. To som nemohla popierať ani v tom najsmelšom sne. Nepatrila som medzi hunterov a tým pádom sa nikdy nemohlo stať, že by som sa niekedy stala Lovkyňou hláv. Viac bolo pravdepodobné, že ma taký Lovec zabije. Už dávno som si na ten fakt zvykla, no Kate mi dnes dala novú nádej, ktorej som sa nedokázala zbaviť.

Môj život bol v nebezpečenstve. Už od môjho splodenia, keď som sa ešte nachádzala v maminom bruchu, po mne Lovci a tým pádom aj hunteri išli. A neskôr, keď matka začala opäť loviť beštie, pripísali sa do toho zoznamu aj ostatné druhy. Upíri, vlkolaci, meniči, čarodejnice, wendigo... To všetko boli druhy, s ktorými som sa už stretla. Ale bolo ich omnoho viac, takže nebezpečenstvo bolo slabé slovo. Niekedy, v slabej chvíli, ma dokonca udivovalo, že som ešte stále živá. Beštie mali predsa už toľko príležitostí zniesť ma zo sveta. Občas som mala chuť sa za to od hrdosti pobúchať po pleci, ale nikdy som to neurobila. Hlavne preto, že ma vždy chránila moja mama. Tá úžasná osoba, ktorej som bola dlžná úplne za všetko, čo sa mi kedy v živote dostalo. Vždy pre mňa chcela len to najlepšie a rovnako tomu bolo určite aj teraz.

Chcela ma ochrániť. Nikdy jej nezáležalo na ničom, len na mne. Vždy vedela, čo robí a ja som nechcela spochybňovať jej úsudok, aj keď sa mi ten nápad zdal totálne šialený. Ale vlastne to bolo celé úplne jedno. Nebezpečenstvo mi hrozilo tu, aj za bránami Akadémie. Nebolo to o mojom úplnom bezpečí, ale o tom, aby som nemusela vždy, keď sa niekde presťahujem na zem pri dverách aj oknách kresliť ochranné znaky, alebo sa obzerať pri ceste autom, či ma niekto nesleduje. Život na úteku bol totálne šialenstvo. Rosemary to vedela - ja som to vedela. A tak ma chcela dostať do Akadémie, ktorá je chránená pred beštiami a je tam len jeden z mojich druhov. Vždy som bola viac hunter ako upír – tú druhú stránku som sa snažila čo najviac potlačiť – a tak zvolila zjavne to najlepšie riešenie aké sa jej ponúkalo.

Neskôr v noci som zaspala s pocitom, že ma mama milovala ešte viac, ako som si kedy myslela. A so slabým rozhodnutím, že splním jej posledné želanie a pôjdem na Akadémiu sv. Richella. Buď ma to zabije alebo prežijem. Percentá sa pohybovali niekde uprostred. Každopádne, to isté ma čakalo aj tu vonku.

•••

Keď som o pár dní na to oznámila Kate svoje rozhodnutie, skoro ma prevalila od šťastia. Bola z toho dokonca viac nadšená než ja, čo som vôbec nechápala. Niekedy som závidela, že je človekom, aj keď som ľudí nemala práve v láske. Do toho víkendu zmizli všetky moje záznamy a ja som prestala existovať ako Scarlet Piercová a prijala som to otrasné holandské priezvisko Hoechlinová. Lámal sa mi jazyk, už len keď som sa ho pokúšala zapamätať si.

Potom som dostala nový občiansky, pas aj vodičák a nechali sme spraviť môjho doškriabaného Forda Mustang. Obom bolo jasné, že si ho na školu nemôžem zobrať, ale vymysleli sme únikový plán, ktorý zahrňoval auto v blízkosti areálu - ak sa niečo pokašle. Ďalej som dostala nevystopovateľný mobil, ktorým som mohla kontaktovať Kate, nové oblečenie a dokonca aj manikúru. Keď som na Kate zodvihla obočie a pozerala sa pohľadom čo-máš-proti-mojim-ohryzeným-nechtom, odvetila:

„Si zo starého rodu, máš čistú krv a čo je dôležité, ešte nikdy si nelovila. Musíš vyzerať, že viac sedíš za knihami alebo chodíš na extra večierky.“

Zamračila som sa. „Lenže ja knihy nenávidím a na žiadnom večierku som nikdy nebola. Prečo nemôžem vyzerať viac ako vojak, keď presne to som?“

Kate sa posadila do kresla vedľa mňa a nevšímala si začudovaný pohľad ženy, ktorá sa mi práve starala o nechty. Náš rozhovor ju musel desiť – pousmiala som sa.

„Pretože musíš vyzerať viac zraniteľne, Scarlet. Viem, že to nechceš, no ak budeš príliš dobrá v tréningoch, alebo sa budeš nejako inak líšiť od ostatných deciek, ktoré práve doštudovali strednú a v podstate sú to bábiky z večierkov, staneš sa podozrivou. A nechceš predsa, aby ťa odhalili.“

Zase tie jej trefné argumenty, ktoré som nemohla nijako vyvrátiť. A tak som jej dovolila, nech zo mňa urobí načančanú bábiku z večierkou. Kvôli nej som si nechala upraviť obočie, nalakovala si nechty a nechala urobiť regeneračný balzam na vlasy. Ale keď už prišlo na môj šatník a ona mi chcela obliecť ružovú šatku, bolo to už príliš.

V nedeľu poobede sme konečne vyrazili na internát do Akadémie sv. Richella. Sedela som v jej služobnom Jeepe s dvomi taškami v kufri, oblečená do obtiahnutých jenov, bieleho trička a úžasnej koženej bundy. V nej som si konečne pripadla ako „vojak“ a budúci Lovec. No to bolo jediné plus. Inak sa ma už po prvých míľach zmocnil strach a párkrát som si v zrkadle skontrolovala svoje zuby. Dva očné tesáky neboli také ostré ako u upírov, ale ja som mala stále príšernú predstavu, že práve oni ma prezradia.

Keď sme dorazili do štátu Idaho, no mali pred sebou ešte stále asi sto kilometrov, Kate ma chytila za ruku, ktorá sa mi chvela. „Budeš v poriadku,“ usmiala sa na mňa. Kiež by to tak bolo. „Neboj sa a radšej mi povedz, kto vlastne si.“

Nadýchla som sa a spustila naspamäť svoj falošný životopis, ktorý mi vtĺkala do hlavy posledných pár dní.

„Volám sa Scarlet Hoechlinová a narodila som sa 27. augusta tisícdeväťsto deväťdesiat jeden v hlavnom meste Holandska, Amsterdame. Môj otec sa volal Brynjar a pochádzal skoro z vymretého rodu. Mama bola Američanka, Vanessa Rothová. Obaja pracovali ako Lovci pre zahraničnú pobočku, kým pred rokmi nezomreli. Odvtedy si ma vychovávala ty, Kate Mathewsová vo svete ľudí. Bola si matkynou najlepšou priateľkou a si polovičný hunter, ktorý sa však nikdy nezaradil do sveta tieňov.“ Na okamih som zastavila, aby som sa nadýchla a prehltla hrču v hrdle. „Žila som s tebou v Atlante a Washinghtone. Strednú som vyštudovala striedavo tam aj tam s jednotkami a dvojkami. Moje obľúbené jedlo sú lievance s jahodami a obľúbený šport je beh. Vieš o tom, že behanie nenávidím?“

Kate na moju poznámku nereagovala a len sa ďalej venovala šoférovaniu. „Prečo ideš prvýkrát do školy až teraz?“

Unavene som sa nadýchla. „Pretože sme liezli po horách v Aspene, kde som si dolámala obe nohy a musela mesiac ležať na posteli.“

„Len jednu,“ opravila ma.

„Nie je to jedno? Aj tak si o mne vďaka tomuto klamstvu budú všetci myslieť, že som neschopná. A keď im nebudem môcť predviesť ani svoje bojové umenie, budem za totálnu chuderu.“

Kate zrazu pribrzdila, až som skoro narazila hlavou o prístrojovú dosku, a vážne sa na mňa pozrela. „Chceš byť teda radšej mŕtva chudera ako živá?“ zvýšila hlas

Odtiahla som sa. Tie slová boli kruté, ale v podstate mala pravdu. Moje sťažovanie sa bolo hlúpe a detinské. Išlo mi o život, čo tam po tom, čo si o mne ostatný budú myslieť. „Rozhodne živá,“ odvetila som Kate a ona si ťažko vydýchla. Keď znovu naštartovala, pozrela som sa radšej von oknom.

Pomaly zapadalo slnko a ja som mala možnosť vidieť Skalnaté hory v celej svojej kráse. O štáte Idaho som toho veľa nevedela. Nikdy som ho nenavštívila, s matkou sme vždy išli iba okolo - súviselo to práve s tým, že tu sídlila Akadémia sv. Richella. Ale zo základných znalostí zemepisu som vedela, že Idaho je dosť nehostinná krajina práve vďaka Skalnatým horám a prežívajúcim pôvodným obyvateľom Ameriky. Ale krajina v tomto omnoho viedla. Autom sme už asi po stí raz zabočili hlbšie do lesa, prešli sme horskou cestou po vrchole až sme konečne zastavili pred bránou školy.

Bola vyššia než prízemný dom a možno práve vďaka tomu vyzerala tak hrozivo. Inak to boli len tyčky a ornamenty, pripomínajúce ochranné znaky. Brána stála uprostred kamenných pilierov s malými vežičkami. A za nimi pokračovalo hrdzavé pletivo zakopané hlboko do zeme, na vrchu s ostnatým drôtom. Zaostrila som svoj zrak na červenú tabuľku, kde bolo varovanie – POD NAPÄTÍM.

„Pekné uvítanie,“ pokrčila som nosom.

„To áno. Mala by si ísť,“ odvetila Kate a kývla hlavou smerom k bráne. Predtým som si ich nevšimla, alebo tam možno neboli. Ale teraz sa brána pomaly otvárala a z areálu vystúpili taja muži. Mali na sebe čierne kožené kabáty a ich postoj pripomínal vojakov. Na okamih som sa vydesila, pri pohľade do ich drsných tvárí, ktoré boli úplne bez emócii, zjavne pripravení na všetko. Ale potom som si uvedomila, že Kate do školy volala pred naším odchodom. A ja som vlastne čakala všetko, len nie súkromnú eskortu.

„Stále myslíš, že ťa so mnou nepustia?“ mimovoľne som vypustila z úst.

„Pustia, ale potom prídu na to, čo sme obe zač, drahá. Pozri, keď to bude bezpečné, tak sa znovu uvidíme a zatiaľ sa snaž v škole, nech mi nenarobíš hanbu.“ Zasmiala sa a ja som sa k nej na oko pripojila. Jej vtip ako vždy aj teraz odľahčil situáciu.

Rozlúčila som sa s Kate a vystúpila z auta. Ovanul ma chladný vzduch, ktorý sa mi predral až do morku kostí. Striasla som sa a vytiahla si z kufra svoje tašky. Jednu som si prehodila cez plece a druhú pevne vzala do rúk, až sa mi popruh zarezával do prstov. Myslieť na bolesť bolo lepšie, než na svoj strach. Kate sa potom otočila a odišla. Nepozrela som sa na jej odchádzajúce svetlá, aby som nestratila odvahu. Miesto toho som podišla k bráne na pár krokov a pozrela sa so zdvihnutou bradou do tváre toho najdesivejšieho chlapa, akého som kedy videla.

Bol vysoký vyše dvoch metrov, svalnatý ale aj tak chudý. Mal biele vlasy ako sneh rovnako, ako tvár. Oči mal farby oblohy, ale ich pohľad nebol jemný ani krásny. Bol desivý, akoby všetko videli a vedeli. Tvár mu naprieč pravou stranou pretínala biela jazva, ktorá sa ťahala od čela, pretínala obočie a líce, kde sa lámala na dva blesky. Jeden siahal skoro až k úzkym perám a ten druhý ku krku.

„Dobrý večer. Som Scarlet Hoechlinová, nová študentka,“ povedala som tým najpevnejším hlasom, aký som v sebe v ten okamih našla. Muž si ma prezrel od hlavy po päty a potom ešte rýchlo oskenoval okolie. Následne prikývol.

„Vítam ťa v Akadémii sv. Richella. Som Nicholas Darki, riaditeľ školy. Poď za mnou.“ Otočil sa a už kráčal preč zatiaľ, čo ja som stále prekvapene stála na mieste. Prišiel ma privítať samotný riaditeľ, páni!

Rýchlo som ho dobehla aj s mojim malým nákladom a brána za nami sa s ťažkým buchnutím zatvorila. Kráčal rýchlo a ja som mala čo robiť, aby som mu stačila. Ruky mal zopäté za chrbtom.

Išli sme po vydupanej ceste medzi vysokými smrekmi. Na cestu nám svietilo iba niekoľko lámp v príliš veľkom rozostupe, aby som videla na každý krok dopredu. Ale mne ako polovičnej upírke to nevadilo. A zdalo sa, že riaditeľ Darki tú cestu pozná naspamäť.

Dvaja muži, ktorí predtým stáli pri bráne sa niekam vyparili skôr, než sme dorazili ku škole. Za stromami nás privítal otvorený priestor. Bol tu čerstvo pokosený trávnik, niekoľko lavičiek a ďalšie lampy, ktoré osvetľovali Akadémiu. Tá bola rozdelená na dve časti. Hlavná budova mala tvar písmena L a k nej priliehala druhá. Obe boli postavené v rovnakom gotickom štýle s malými akcentmi renesancie a modernej doby. Mali tri poschodia a určite poriadne vysokú povalu. Ale zatiaľ, čo bola hlavná budova úplne tichá a tmavá, tá druhá svietila ako vianočný stromček a aj z diaľky bolo počuť hovor. A práve k nej sme mierili.

„Už som informoval ostaných profesorov, že ste prišli, slečna Hoechlinová,“ nečakane spustil riaditeľ, ale v rýchlom kroku nepoľavoval. „Začnete tam, kde sú teraz ostatní, no budete to musieť dobrať. Tak, ako učivo aj tréningy. Tie sa pre Nováčikov začínajú o siedmej ráno v telocvični takže príďte včas. Vyučovanie je do druhej s prestávkou na obed a pol tretej máte ďalší tréning. Zákaz vychádzania platí od ôsmej do piatej ráno. Takže v tejto dobe neopúšťajte internát. Areál je strážený, aby nič nepreniklo dnu ani von, rozumiete?“

„Ja... áno,“ zakoktala som. Kútikom oka som zazrela na bielu tvár poznačenú jazvou. Otvoril dvojkrídlové ťažké dvere a my sme vošli do vstupnej miestnosti. Zo zariadenia som spoznala, že ide o spoločenskú miestnosť aj keď tu žiadny študent práve nebol – čo bolo čudné. Viac som si nemohla obzrieť, keďže riaditeľ Darki zamieril k schodom a už bol skoro v polovici, kým som si ho všimla.

Schody nás zaviedli do dlhej chodby predelenej dvomi dverami. Nemala som tušenie, čo je za tými druhými, pretože my sme sa hneď vydali naľavo.

„Internát je rozdelený na chlapčenskú a dievčenskú časť. Chlapci nemajú povolení vstup na vašu chodbu, vy zas na ich. Stretávať sa môžete len v spoločenskej miestnosti dole alebo v internátnej študovni. Keďže ste prišli neskoro na školu, všetky izby s čistokrvnými sú už plné. Preto sa musíte nasťahovať k miešanke, Aniji Petrovovej. Izba trinásť,“ vyhlásil a zastavili sme pred obyčajnými dverami.

Keď sa na mňa znovu pozrel, po tvári mu prešiel tieň. Skrčil obočie, až mu jazva ešte viac vybledla, a zaťal sánku.

„Nech sa vám dobre spí,“ poprial mi a odišiel. Bolo to také rýchle, ako sa len dalo. Vydýchla som si, keď sa mi jeho príliš rovný chrbát stratil z dohľadu a pozrela sa znovu na dvere. Zo susedných izieb ku mne doliehal smiech a hudba, no z týchto nič. Bojovala som s chvíľkovým nutkaním zapojiť svoj ostrých sluch, aby som spoznala, či je niekto vo vnútri a proste som zaklopala.

Vo dverách sa objavilo nízke dievča s oblejšími tvarmi. Mala dlhé havranie vlasy, hrubé obočie a hnedé oči. S ostrými rysmi tváre jej kontrastovala alabastrová pokožka, ružové líca a tvár vyrezávaná do tvaru srdca.

Anija si ma prezerala rovnako, ako ja ju. Najskôr jej už došlo, že som jej nová spolubývajúca, no jej pohľad prezrádzal aj čosi viac. Strach a nervozita. Niečoho sa bála a ja som desivú predstavu, že som to ja.

Natiahla som ruku pred seba. „Ahoj, ja som Scarlet Hoechlinová. Tvoja nová spolubývajúca,“ povedala som s úsmevom. Dievča sa mi pozrelo na ruku a potom znovu na mňa.

„Anija Petrovová,“ predstavila sa. Krátko mi potriasla rukou a následne odstúpila odo dverí, aby som mohla vojsť dnu.

Izba bola útulne zariadená, no iba na jednej strane. Biele steny boli oblepené plagátmi starých skupín a rôznymi kvetmi a mašľami. Posteľ pri stene mala ružovú obliečku – rozhodne domácu – a na nej bol veľký červený medveď. Na nočnom stolíku bolo položených niekoľko kníh rovnako, ako aj na poličke nad posteľou a na jej pracovnom stole. Podlahu zdobil medový koberec s hebkými chlpmi.

Položila som si veci na matrac s bielou plachtou a otočila sa späť na svoju spolubývajúcu. Stála čo najďalej odo mňa a neustále si poťahovala rukávy.

„Pekný sveter,“ povedala som, aby som zničila napätie medzi nami. Líca jej zružoveli. Posadila som sa na posteľ a skúsila to znovu. „Takže, o čo som vlastne prišla? Aká je táto škola?“

Anija pokrčila ramenami. Prešla ku svojej posteli a tiež sa posadila. „Je fajn. Taká, ako tie ľudské školy.“

Nadvihla som obočie. „Ty si mala v ľudskej škole bojové umenia?“

„Nie. To nie,“ rýchlo pokrútila hlavou. „Chcela som povedať, že je to tu naozaj fajn. Rýchlo si zvykneš. A ak máš rada bojové umenie, tak ešte rýchlejšie. Býva to ráno. O siedmej. Profesor Warren je dosť prísny, ale vravia, že je najlepší. Hovorila som už, kedy je tá hodina?“

„Áno, vravela,“ usmiala som sa.

„Aha. Tak by si mala ísť asi čo najskôr spať, aby si vstala. Ja som sa práve chytala do postele, takže...“

„Samozrejme, prepáč. Nejdem ťa rušiť. Niečo si vybalím a pôjdem spať aj ja. No, mohla by si mi prosím ťa povedať, kde sú sprchy?“

„Na konci chodby.“

„Ďakujem,“ prikývla som a pustila sa do vybaľovania. Anija si zatiaľ ľahla do postele a zhasla lampu. Svoju som nezapaľovala, na jednu stranu som to nepotrebovala a na druhú som ju nechcela rušiť. Keď som sa dostala z izby, musela som si povzdychnúť. Moja nová spolubývajúca bola zo mňa nervózna a ja som nemala potuchy prečo. Nič som jej predsa neurobila, nezahryzla som sa jej do krku alebo také niečo. Teda aspoň zatiaľ nie.

S myšlienkou, že to bude viac náročné ako som sprvu myslela, som vošla do spŕch. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovci hláv - 2. kapitola: