OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavá budúcnosť 2

21.01.2015 (17:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 606×

Stál tam Harryho pravnuk, jeho presná kópia.

Blonďavé vlasy mu padali do očí modrej farby. Na perách mu hral nezbedný úsmev.

„Pretože tu chcem byť sama?“ odpovedala som mu protiotázkou.

Posadil sa ku mne a nalial si z mojej whiskey.

„Som Skye. Harrold Skye Howard. Ale volaj ma Skye.“ Pozrel na mňa so žiarivým úsmevom.

„Bond. James Bond.“

Skoro sa zadusil mojou whiskey. Smial sa až tak, že skoro spadol z barovej stoličky.

„Rád ťa spoznávam, James Bond. Si tu nová ? Ešte som ťa tu nevidel.“

„Nie, nie som tu nová. Väčšinou pijem doma, ale dnes je môj dom obsadený idiotom a jeho verným psom a akosi mi došli zásoby vodky a whiskey. Tak som sa rozhodla isť do baru s nádejou, že si narazím dákeho chlapa na jednorazový sex a poriadne sa opijem.“

Na jeho tvári sa usadila grimasa, ktorá pravdepodobne značila to, že rozmýšľa.

„Ten sex neviem či ti môžem splniť, aj keď by som nebol proti. Opiť sa môžeš so mnou, keďže moji kamaráti ma tu nechali.“

„A ráno sa zobudím v cele, obvinená zo zneužívania maloletých osôb. O to nestojím. A ešte, aby som nezabudla, pravdepodobne ma obvinia aj z toho, že tu kradneš moju whiskey a piješ ju. Takže sa k zneužívaniu pridá aj podávanie alkoholu maloletým.“

Naliala som si zvyšok whisky do pohára a na dvakrát som ju vypila.

„Hej, náhodou mám devätnásť. A ty tiež nevyzeráš najstaršie. Pravdepodobne nemáš ani osemnásť.“ Urazene na mňa pozeral.

„Mám dvadsať pre tvoju informáciu.“

Kývla som na barmana, aby mi doniesol ešte jednu fľašu. Zobrala som fľašu a aj pohárik a odišla som od baru k boxom na sedenie. Usadila som sa do najvzdialenejšieho kúta, aký som našla. Položila som tam fľašu, pohár a bundu. Odišla som na parket nájsť nejakú vhodnú obeť, z ktorej by som sa mohla nakŕmiť .

Tancovala som do rytmu pre mňa neznámej pesničky, keď sa ku mne pritackal nejaký chlap. Otočila som sa k nemu a začala s ním tancovať.

Po pár minútach som ho chytila za ruku a ťahala ho na záchody. Našťastie boli prázdne. Pritisla som ho ku stene a zahryzla mu do krku. Ten úžasný pocit, keď vám dolu krkom tečie čerstvá krv priamo zo žíl. Nič lepšie na svete neexistuje.

Lenže ten úžasný pocit bol preč v momente, keď sa za mnou ozval mužský hlas.

„Robiť to takto na verejnosti. Že sa nehanbíš, Cam.“

Odtrhla som sa od svojej obete a pozrela som sa do tváre muža, ktorého by som najradšej nikdy znovu nestretla.

„Dominico. Aké nemilé prekvapenie.“

Prešla som popri ňom. Z boxu na sedenie som si zobrala svoju bundu a fľašu a vyšla som pred bar.

„To je všetko, čo mi povieš? Vidíš ma po sedemdesiatich rokoch a ani na mňa nepozrieš. Takto sa vítajú starí priatelia?“ Dominico ma dobehol.

„A čo ti mám povedať? Podrazil si ma. Zbabelo si zdrhol, keď som ťa najviac potrebovala. Takže, ak čakáš vrelé objatia a bozky, choď do bordelu a zaplať si za to. Objatí a bozkov sa ti potom dostane veľa.“

Zabočila som do postrannej uličky a pomocou požiarneho rebríka som vyliezla na strechu. Dominico mi bol celý čas v pätách. Našťastie bol potichu. Aj keď v jeho prípade ticho neveštilo nič dobré, momentálne mi to bolo jedno.

Potrebovala som sa dostať od ruchu mesta čo najďalej a v pokoji sa opiť. Nakoniec sa mi to podarilo. Hodinovú prechádzku po londýnskych strechách som ukončila na streche opustenej továrne.

Posadila som sa na kraj a spustila som nohy dolu. Dominico si sadol vedľa mňa a potichu si odpíjal zo svojej fľaše, ktorú si vytiahol z bundy.

„Takže, budeme tu potichu sedieť alebo sa dostaneš k pointe?“ spýtala som sa ho po chvíli.

Nieže by ma zaujímalo prečo ma vyhľadal po tak dlhej dobe, ale fakt ma to zaujímalo.

Dominico sa rozosmial.

„Nezmenila si sa. Som tu kvôli rovnakej veci ako ty. Vieš, Londýn ma vždy lákal. A hlavne po tom, ako si mi ho opísala ty. Smradľavá stoka, v ktorej nič nie je. To som musel vidieť.“

Odpila som si z fľašky.

„Už sa proste dostaň k pointe, lebo tie tvoje omáčky okolo všetkého ma netrápia.“

„Rovnako netrpezlivá ako vždy. Mocnosti, podľa tvojej reakcie usudzujem, že to nepočuješ prvýkrát, ale teraz k veci. Do uší sa mi dostalo pár vecí, ktoré ma fakt prekvapili. Mocnosti, to meno mi bolo známe, bol som si istý, že som ho už niekde počul. Ako som tak nad tým rozmýšľal, spomenul som si na teba. Raz si mi spomínala, že si pracovala na výskume pre ľudí, ktorí sa nazývali Mocnosti. A tak som začal pátrať. Neuveríš, na čo som prišiel. Nikdy neexistoval spolok, ktorý si hovoril Mocnosti.“

Dominico by možno pokračoval ďalej, ak by som ho neprerušila.

„Bola to tajná spoločnosť, ktorá pracovala na výskumoch. Vedel o nej málokto a nikde sa o nej nezmieňovalo. Výlučne do nej patrili muži, teda až na mňa. Ja som nikdy nepatrila do kruhu. Ani som nevedela, kto v ňom je. Jediné, čo som vedela bolo to, že kruh sa skladá z piatich mužov, ktorí rozhodovali o všetkom. Pokiaľ niečo neprikázali, nič sa nerobilo. Mali pod palcom činnosť celého spolku. A jedno viem určite. Nikdy neboli nadšení tým, že ma Lord Howard zasvätil do toho výskumu. Viac k tomu nemám čo povedať.“

Dominico naklonil hlavu a premýšľal. Pripomenul mi, ako som sa dostala k tomu výskumu. Harry bojoval vo vojne a ja som všetok svoj čas trávila s Teom. Boli to krušné časy.

Matka ma odmietala pustiť z domu a odmietala pustiť do domu aj Tea. Tvrdila, že ako zasnúbená žena sa nesmiem stretávať so slobodnými mužmi. Najviac sa jej odpor k môjmu stretávaniu s Teom prejavil, keď odmietol bojovať vo vojne a verejne prehlásil, že si nezoberie Mínu, ženu, ktorú mu vybrali rodičia.

Lenže ja som nikdy nepatrila k poslušným deťom a vždy, keď matka zaspala, vykradla som sa za ním. Vedela som, že Harrymu to vadiť nebude pretože vedel, že Teovi sa nepáčia ženy.

Boli to presne tri mesiace po Harryho odchode na východný front a ja som sa ako každý deň vykrádala za Teom. Vyskočila som z okna, ale skôr, ako som dopadla na zem, ma niekto chytil okolo pása. Pozrela som sa na toho dotyčného, pripravená mu vynadať, ale nevydala som ani hlásku. Moje pery boli totižto zamestnané Harrym. Vtedy som nevedela, že sa nevrátil kvôli mne, ale na príkaz Mocností.

V ten deň ma požiadal, aby som s ním odišla do Rumunska. Vraj som jediná, ktorá dokáže prísť na to, ako ten vírus funguje. Súhlasila som, ale chcela som, aby so mnou išiel Teo. Lenže Harry to zamietol s tým, že čím menej ľudí to vie, tým lepšie.

Súhlasila som, bola to pre mňa výzva a predstava, že by som tým mohla pomôcť ukončiť vojnu, ma napĺňala zvláštnym pocitom. V tej dobe by som pre Harryho urobila všetko. Lenže vtedy som nevedela, ako mi to rozhodnutie zmení život.

Z môjho spomínania ma prerušil Dominico.

„Už svitá, mali by sme ísť.“

Mal pravdu, obloha už chytala červenkastý nádych.

„Ešte stále nemáš talizman? Budeš si ho musieť zohnať, v pondelok totiž nastupujeme do školy.“

„V pondelok, čo?“ Pozeral na mňa, akoby som mu práve oznámila, že je v skutočnosti žena a nie muž.

„Ideme do školy. Ty, ja a Teo.“

Nedala som mu šancu namietať, pretože som sa hneď rozbehla smerom domov. Po ceste mi tiež nič nepovedal, teda ak sa nerátajú talianske nadávky. A tie sa nerátajú, lebo po taliansky neviem. Teda, nadávkam rozumiem, pretože som s Dominicom bývala dosť dlho na to, aby som pochopila, čo tie slová znamenajú. 

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá budúcnosť 2: