OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Klamlivý svet - 4.kapitola



Klamlivý svet - 4.kapitolaVečer s poznávacou prednáškou. A raňajší budíček s prekročením všetkého, čo kedy poznala, priamo do neznámych hlbín piesku - resp. Piesočného okruhu. A, samozrejme, spolu s tým i ďalšia tlačenica o obruč. Vyhrá ju tentokrát Raiana?

Slnko už v diaľke zapadalo za budovami a ja som len-len držala oči otvorené. Keď tá ženská pred nami začala klesať i s teryxom dole, v duchu som jasala. Ako sme sa s Taty blížili k zemi, začala som rozoznávať, kde sme. Pod nami sa týčil vysočizný drôtený plot, zhora dokonca chránený tŕním, takže som predpokladala, že sme na hranici medzi Prvým okruhom a Piesočným. Končila tu i kľukatá asfaltová cesta, ale za plotom som už nevidela nič. V diaľke som nevidela obrysy žiadnych budov, bolo tam iba pusto. Možno trochu zelených kríkov, ktoré narozdiel od kvetináčov, aké sme mali doma, vyrastali priamo zo zeme, čo mi bolo divné. Žiadna cesta ani diaľnica, na čo som bola doteraz zvyknutá, len samý prach a piesok. 

Hm... asi preto sa ten okruh volá Piesočný.

Ženská ani trochu nezaváhala a okamžite letela za plot. Zosadla z teryxa a začala vybaľovať, akoby sa nechumelilo. Súdila som z toho, že je to jazdkyňa z druhého okruhu. Dostala sa na vlastné územie, domov, preto si bola taká istá.

Ja som s Taty ešte chvíľku krúžila vo vzduchu, ale nakoniec sme pristáli. Pred plotom - ešte jednu noc som chcela stráviť v Prvom okruhu, doma. A ten plot nás skvelo oddeľoval, ak by sa tá ženská chcela o niečo pokúsiť. Napríklad ma v spánku okradnúť.

Zosadla som z Taty a zložila som jej vak z chrbta. Hneď nato tá veľká potvorka únavne zapriadla a unavene sa zložila na zem. Zasmiala som sa, loviac z batohu potrebné veci.

Vytiahla som z neho spacák, ktorý síce veľmi pohodlne nevyzeral, ale mal udržiavať teplo. Žalúdok žobral o sústo už niekoľko hodín - začali sa mi zbiehať slinky, iba čo som vybalila pár tyčiniek a chleba. No a zatiaľ čo ja som sa napchávala tyčinkami, Taty sa zobákom hrabala v tráve. Dbala som na ocovu radu, šetrila som ako sa dalo, takže kým si Taty mohla nájsť jedlo v prírode, nechala som ju. Už som sa začala schovávať do studeného spacáku, keď ešte Taty útočila na nevinný hmyz a myši v tráve. 



Zo spánku ma vytrhla Taty, ktorá z ničoho nič začala vrčať. Poplašene som vstala a obzerala som sa, čo sa deje. Lenže bola čierno-čierna noc, nevidela som absolútne nič. A okrem Tatynho vrčania ani nepočula. No vlastne...

Klesla som na kolená a hľadala vedľa spacáku baterku, ktorú som si tam odložila. Len čo som ju nahmatala, prekryla som žiarovku rukávom bundy a zapla spínač. Slabé svetlo osvietilo spacák a Tatynu hlavu, ktorú ku mne natŕčala. Ticho som podišla k plotu, snažiac sa dávať pozor, aby som nestúpila na niečo, čo by na mňa upútalo pozornosť a počúvala. Spoza mriežok plota som videla malý ohníček, v ktorého tieni sa rysovali postavy tej ženskej aj jej teryxa. Žena bola v pozore, v ruke držala dýku a červený teryx obozretne natŕčal hlavu k riedkym kríkom, z ktorých bolo počuť to šušťanie.

„Zimir?“ ozvala sa žena a pevnejšie stisla dýku. „To si ty? Sakra, ozvi sa!“ Kríky znovu zašušťali a v tom sa z nich vynoril vysoký chlap s tvárou prekrytou kapucňou a za oťaž za sebou viedol svojho teryxa.

„Danaile? Konečne! Hľadám ťa celú noc!“ ozval sa hrubým, unaveným hlasom. Danaile spustila dýku na zem a rozbehla sa k mužovi, ovinúc mu ruky pevne okolo krku. Stiahla mu dole kapucňu... a pobozkala ho na pery.

„Tak som sa bála! Že sa ti niečo stalo! Kde si toľko bol? Veď sme sa predsa dohodli, kde sa stretneme!“ Z uvoľneného tónu prešla na naštvaný. Muž–Zimir zhodil z chrbta vak na zem a objal zježenú Danaile.

„Toto je tvoj okruh, nie môj. Nevyznám sa tu, doteraz som blúdil v okolí. Ale som rád, že som ťa našiel.“

„Aj ja,“ rezignovala Danaile. „Poď sa aj s teryxom zahriať, mám tu oheň, v púšti je v noci zima, i keď sme na hranici.“ Muž prikývol a obaja spolu prešli k ohňu. A ja som zostala len zarazene stáť. Oni sú z odlišných okruhov? Ako to, že sú spolu?

Bežní ľudia nemôžu cestovať z okruhu do okruhu, na to sú zákony. Kvôli bezpečnosti každého okruhu, zníženia kriminality a bla, bla. To vedel každý. Cestovať medzi krajmi mohli len oprávnení obchodníci a samotní správcovia okruhov. A ešte my. 

Jazdci sú jediný obyčajný ľudia, ktorý uvidia aj iný okruh, ako ten svoj. Uvidia vlastne všetky okruhy. Prvý, Piesočný, Jantárový, Snežný, Zrkadlový i Posledný. Veľké závody sa každý rok uskutočňujú preto, aby sa udržal mier medzi okruhmi. A okruhy majú počas závodov pomáhať jazdcom. Nielen svojim, ale aj cudzím. I keď, ako som z otcových slov vyrozumela, nie všetky okruhy to tak robia. V šiestom okruhu ti nedajú ani vodu...

Každý vie, že závody sú ťažké, ale ak chce človek niečo vidieť, je odhodlaný a odvážny a – samozrejme vie jazdiť na teryxovi - tak sa závodov môže zúčastniť. Pretože všetko, čo bežní ľudia vedia o ostatných okruhoch, je len z rozprávania jazdcov – i to je dôvod závodov. Dozvedieť sa viac. I keď s každým rozprávaním sa šíria i klebety,

Každý rok sa Veľkých závodov zúčastňujú noví jazdci, žiaden nejazdil dvakrát. Môj otec sa stal víťazom Veľkých závodov pred asi dvadsiatimi troma rokmi. Odvtedy učí jazdiť nováčikov na teryxoch. Už nikdy sa nedostal za hranice. Ja sa za ne dostanem zajtra a len čo skončia závody, prídem zase domov a nikdy neuvidím nič spoza plota ohraničujúceho Prvý okruh. No budem o tom rozprávať tím, čo v televízory doteraz videli maximálne len záber na obruče a nič viac.

Vŕtalo mi však hlavou, ako je možné, že sa dvaja ľudia z dvoch rozdielnych okruhov vôbec poznajú a k tomu tak dlho, aby mohli byť partnermi? S ničím takým som sa ešte nestretla. Ani o ničom podobnom nepočula.

„Tak toto je tvoj okruh. Je trochu... pustý,“ prehovoril znovu Zimir a ja som sa až nalepila na plot, aby mi neušlo ani jediné slovo.

„Je to púšť, čo by si chcel? Tá má byť pustá,“ zasmiala sa Danaile.

„Áno, ale vieš, ja som nikdy nič také nevidel. Je tu len samý piesok.“

„Ale aj púšť ukrýva svoje čaro, i keď uznávam, tvoj okruh je krajší,“ pripustila. Obaja si sadli k ohňu, opreli sa ramenami o seba a Danaile podala Zimirovi misku polievky, z ktorej vône mi okamžite začalo škvŕkať v žalúdku. Jej sa ľahko míňa jedlo, keď jej zajtra jej rodáci dajú nové zásoby. My z Prvého a Posledného okruhu sme v tomto mali proste smolu.

„To je pravda. Ale to, čo si videla, nie je nič v porovnaní s tým, čo uvidíš. Jantárový okruh je nádherný. Samá zeleň, kríky, tráva, polia, všade malé zvieratká ako veveričky, líšky, vtáčiky štebotajúc na konároch stromov...“ hovoril muž, s obrovskou láskou ku svojmu okruhu.

Ani som nedýchala, keď sa ho žena spýtala ako taká veverička vyzerá. Zimir jej so zanietením vysvetľoval, čo sú to jelene, medvede a aké farebné vtáky v Jantárových lesoch majú. Ja i Danaile sme viseli na každom jeho slove, hlavy zaplnené predstavami zvierat, aké sme obe ešte nikdy nevideli. U nás v Prvom okruhu som nepoznala nič iné, len cesty, diaľnice, železnice, paneláky, mrakodrapy a podobne. Nemali sme žiadnu „zeleň“ ako to nazval Zimir. A tak som pozorne načúvala, až kým Zimir neprestal rozprávať, lebo si všimol, že Danaila zíva.

„Veď onedlho uvidíš, o čom som hovoril. Teraz poďme spať, obaja sme unavení,“ uzavrel rozprávanie a Danaile sa k nemu len privinula a okamžite zaspala. Zato ja som od spánku mala ďaleko. Moja fantázia pracovala na plné obrátky, hlavou mi pobehovali kuny, sovy, mravce, o ktorých Zimir hovoril. Ale len čo som sa dostala od plotu k spacáku, podcenila som túžbu po odpočinku. No Zimirove rozprávanie ma prenasledovalo i v spánku. Celú noc sa mi snívalo ako som pobehovala po lúkach a pomedzi stromy...



Na rameni som pocítila niečo tvrdé. Štuchlo to do mňa. A znova. Zdvihla som druhú ruku a pošúchala si boľavé rameno. 

„Taty, prosím, jemnejšie sa to nedalo?“ Znovu do mňa strčila zobákom, ignorujúc moju predchádzajúcu prosbu. Nadvihla som hlavu a všimla si, že Danaile i Zimir za plotom už sú v pohybe. Vzdychla som si, odopla spacák a zbalila ho do obalu. Na to, že bolo skoré ráno, svietilo slnko ako na poludnie a smažilo všetko, čo sa dalo. Vyzliekla som si nateraz bundu a dala sa do prípravy raňajok – obyčajnej konzervy. Taty si znovu lovila myši v tráve, ale i tak som jej dala trochu mäsa z jej balíčku.

Moje škŕkanie v bruchu sa nemalo šancu porovnávať s tým jej. 

Moje bolo ako demolácia bytovky. 

To jej ako výbuch atómovky.

A bol len druhý deň závodov. Vo vaku som mala neuveriteľne málo jedla. Zhltla som raňajky a pripravila Taty k letu. Obe sme sa ešte poriadne napili a nakoniec som jej vysadla na chrbát. 

Spoza plota som videla, že hrdličky sa tiež chystajú vzlietnuť. Práve sa lúčili. Ale keby aspoň podišli pár krokov ďalej, za toho Zimirovho teryxa, nežiadala by som tak veľa, nie?



Keď konečne vzlietli, chvíľu som počkala a potom vyrazila za nimi. Nebolo možné, aby si ma nevšimli, ale ignorovali ma, nesnažili sa ma striasť, zhodiť na zem, ani nič podobné. Proste leteli ďalej.

Včera večer som nemyslela len na jelene. Pod tlmeným svetlom baterky som rozmýšľala nad ďalším krokom.

Dnes musím prejsť druhou obručou – obručou Piesočného okruhu. Okruh je Danaileinou domovinou, vyzná sa tu a zrejme vie, kde obruč je, zatiaľ čo ja nemám ani najmenšiu predstavu. Takže ich jednoducho budem nasledovať až k obruči, ale pritom budem pre istotu sledovať aj mapu, takže ak by náhodou odbočili, proste sa od nich odpojím.

Slnko mi spaľovalo chrbát. Trochu ma smädilo, ale nechcela som míňať vodu, pokiaľ by to nebolo veľmi nutné.

Prinútila som Taty pristáť, až keď sa mi začala krútiť hlava, zo všetkej tej oranžovej pod nami. Bola to naozajstná púšť. Pustá a opustená. Cestovali sme väčšinu dňa a ja som na zemi videla za celú tú dobu, len jednu jedinú malú machuľu, nejakého osamoteného chudáka, ktorý sa cez duny plahočil na jednom neuveriteľne divnom zvierati. Bolo podobne oranžové ako piesok všade okolo a malo to na chrbte dva veľké hrbole. No z tej výšky som to i tak dobre nevidela, takže sa mi to možno len zdalo. Zosadla som z Taty dala jej trochu napiť a aj sebe, keď sa to stalo. 

V diaľke z ľavej strany som zbadala prvého. Len čo som zaostrila a presvedčila sa, že to, čo vidím je pravda, z druhej strany som na oblohe uvidela ďalší tmavý bod. Poplašene som zbalila horúcu vodu do vakov a vyskočila Tatyane do sedla. Okamžite sme vyrazili do vzduchu. 

Tmavé body sa približovali a ja som s Taty rýchlo doháňala Danaile. Keď som po chvíľke na oblohe zaregistrovala až sedem jazdcov, bolo mi jasné, že sa blížime k obruči. Poháňala som Taty dopredu a tá, posilnená vodou z fliaš, letela vetrom ako strela. Boli sme Danaile a Zimirovi tesne v pätách. Všimla som si, že Zimir nie je taký dobrý letec, ako jeho partnerka a zaostával za ňou. Poľahky som ho predbehla a zaradila sa za Danaile.

A vtedy sa pod nami začala rysovať prvá civilizácia, s ktorou som sa v Piesočnom okruhu stretla. Pozerala som dole v nemom úžase. Ľudia z druhého okruhu tu mali divné príbytky – vôbec nie murované, ako my v Prvom kraji. Mali ich pozliepané z rôznych druhov látok a materiálov - malé jednoduché domčeky, chudobných, jednoduchých ľudí. Všetci chodili so zahalenými hlavami a celým telom i napriek horúčave, ktorá mi škvarila upotenú bundu. A všetci zaujato pozerali hore, na jazdcov, ktorý sa prišli biť o obruč.

S Tatyou sme sa šikovne dostali vedľa Danaile, ktorá na nás škaredo blysla pohľadom, a ktorý som jej hrdo oplatila. Pred nami som konečne zbadala obruč. 

Bola vyššie ako tá v Prvom okruhu, oveľa vyššie. A postavená uprostred dlhej rieky, ktorá sa hadila pozdĺž celého mesta. Potiahla som Taty za uzdu a vyleteli sme spolu vyššie. S Danaile sme leteli tesne vedľa seba. Ani jedna sa nechcela vzdať, obe sme zrýchľovali, s cieľom dostať sa cez obruč prvé. Ale tentoraz som mala v pláne prejsť obručou pred ňou ..

Hnala som Taty dopredu, obruč sa nebezpečne približovala, vedela som, že jedna bude musieť nakoniec cúvnuť, pretože by sme do obruče narazili obe. Ani jedna sa však nechystala prenechať obruč tej druhej. Raz bola vpredu ona, raz ja. Predbehovali sme sa, no ani jedna neviedla, boli sme rovnako rýchle. Pochopila som to rýchlo – bol to závod guráže. 

Ostával už len asi kilometer. Predbehla ma, ale Taty sa nevzdala a zrýchlila a znovu sa vedľa nej zarovnala. Pol kilometra. Chcela som ju odtlačiť z cesty, no nepodarilo sa mi to, Danaile i s jej teryxom stále leteli popri mne. Jedna z nás musí okamžite preč. Musí to vzdať. Skončíme obe rozmliaždené na okrajoch obruče, ak niektorá nespomalí!

Nespomaľovala som.

Ani ona.

Už len pár metrov. A ja som pred sebou namiesto voľného priestoru obruče videla jeho kraj, pretože Danaile ma odstrkovala z cesty.

Len malý kúsok a narazíme. Obe.

Nespomalila som.

Danaile áno.

V posledných sekundách i so svojím teryxom zastavila a ja som sa prešmykla popred ňu, do stredu kruhu a... prešla obručou prvá. Bez toho, aby som sa ja, či Taty dotkla obruče. Nemohla som ani dýchať od adrenalínu, ktorý sa mi stále horúčkovito prelieval krvou, keď som si uvedomila, ako som riskovala. Ale asi to za to stálo. Som prvá! Ja vediem! Už v druhom okruhu! Síce sa s Danaile, podľa počtu bodov o prvé miesto delím, ale i tak. Taty podo mnou nespokojne zamrnčala a ja som sa musela poopraviť.

MY vedieme! Mala som chuť skákať, výskať a jašiť ako malé dieťa. 

Dnes sme to zvládli Taty! A úžasne, prehovorila som k nej. A tiež som vedela, že ocko sa tam niekde v Prvom okruhu teraz rovnako teší spolu so mnou. I Thay s mamkou. A vlastne celý Prvý okruh.

 



Bola by som vďačná za komentáre, ešte viac za nejakú tú kritiku - objektívnu, typu: čo by som mohla zmeniť, čo je tam úplne zle, alebo ešte lepšie - chyby :D


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Klamlivý svet - 4.kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!