OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 49. časť

07.09.2013 (10:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1039×

19. kapitola

Bál

Pomaly som vydýchla a zahľadela sa na slonovinovo biely strop.  Dnes to príde. Dnes sa začne začiatok konca.

Nadýchla som sa ešte trikrát, kým som sa cítila dostatočne pokojne. Túto noc som odmietla stráviť s Brianom. Niežeby som nechcela, no potrebovala som byť sama. Musela som sa vyrovnať s tým, čo príde.

Predstava, že budem zabíjať svojich, sa mi hnusila. Vedela som, že to dokážem. Za celý život som nedokázala len málo vecí. A možno preto som sa bála.

V kúpeľni som vzhliadla na zrkadlo. Odraz v ňom som nespoznávala.

Žena v zrkadle mala oči tvrdé ani oceľ, črty ostrejšie rezané a sála z nej desivý chlad.

Kam sa podelo to dievča s rumencom v lícach? Kde je radostná žiara očí?

Ak zaútočia na Briana budem ho brániť. Tak ako som ho bránila aj pred sestrou. No koľko z tých, čo poznám, zabijem?

Odpoveď bola jasná. Veľmi veľa.

Zvrtla som sa a pustila horúcu sprchu. Medzi lopatkami som pocítila pálčivú bolesť. Privrela som oči.

Dúfam, že Sam nepríde. Ak by prišiel... nemala by som na výber. Tak ako on. Aj keby mi pomohol utiecť, čo neurobí, padne. A ja neutečiem. Nie som zbabelec. Ak Sama nezabijem ja, dostane ho iný.  No aj napriek všetkému mu smrť neželám. Predsa len, celých tritisíc rokov mi bol verným priateľom. Pomáhal mi, bránil ma...

Prosím, Bože, nedovoľ, aby prišiel.
S touto modlitbou som sa obliekla a došla k autu. Naštartovala som a šla opačne než zvyčajne. Dnešok je dôležitejší ako nejaká škola.

Dnešok sa zapíše do histórie.

Zastala som pred čiernou, železnou bránou, posiatou železnými ružami. Predo mnou sa týčil karmínovo-biely zámoček s troma vežičkami a terasou.

Natiahla som krk.  Raveni, Brian a personál lietali z miesta na miesto ako s posoleným zadkom. Netrpezlivo som zatrúbila.

Brian nahodil široký úsmev. Rozbehol sa ku mne a v mihu sedel na mieste spolujazdca.

„Ahoj, láska.“ Sladko ma pobozkal.

„Ahoj,“ odvetila som meravo, ledva hýbajúc perami. Zaradila som spiatočku a vycúvala.

„Zle si sa vyspala?“ hádal s úsmevom.

„Hej.“

Mrkla som naňho. Ešte nikdy som ho nevidela tak šťastného a ani tak vystresovaného.

Nohou si neustále podupkával a kým vošiel do auta, stihol vynadať dvom čašníkom.

„Prestaň s tým!“ oborila som sa naňho po pätnástich minútach.

„No tak, zlatko!“ Zasmial sa a chytil ma za ruku, „Mala by si sa tešiť. Dnes sa im pomstíme. Spolu.“

Jeho optimizmus bol nákazlivý. Nedalo mi neusmiať sa.

Uprela som oči na cestu a úsmev mi akoby primrzol na perách.  Tak prečo sa neteším?

***

Prudko som šliapla na brzdu.

„Idiot!“ uľavila som si a zadívala sa do spätného zrkadla na jasnočervený sedan.

Zastala som pred zámočkom a pomohla Brianovi so škatuľami, čo sme šli vyzdvihnúť.

Keď som vošla do haly, zalapala som po dychu. Kryštálové lustre spojené retiazkami kryštálu, strieborné svietniky, obrovské farebné gobelíny, zrkadlo zaberajúce štvrť steny so zlatým bohato tepaným rámom do tvaru brečtanu, biele mušelínové a karmínové hodvábne závesy, dokonale sa hodiace ku kvetom ruží a orchideí naoko rozsypaných po stoloch a vázach.

Každá parketa, každá farba sa jagala ako slnce a vytvárala dokonalú symfóniu.

„Páči sa ti to?“ Obtrel sa mi perami o ucho.

„Je to nádherné. Ale aj tak...“ Pozrela som mu do očí. „Je to naozaj nutné? Myslím...“ Ukázala som naokolo. „Všetok ten prepych.“

Zasmial sa. „Hej, máš pravdu. Chcel som to inak, ale ujali sa toho Alicia s Carlou, takže to hovorí samo za seba.“

Chápavo som prikývla. Keď sa tie dve spoja, tisícky dolárov sú v sekunde preč.

„Nechceš sa prejsť?“ spýtal sa po chvíli napäto.

„Rada.“ Chytili sme sa za ruky a zamierili na západný okraj záhrady k jazierku, plnému bielych lekien.

Naše pohľady sa stretli. V očiach mal obavy.

„Zvládneš to?“

Zrejme...  nie.

„Áno, samozrejme.“

„Určite? Niečo ťa trápi, All. Nechcem, aby si bola smutná.“ Donútil ma pozrieť naňho.

Vzdala som to.

„Zabiješ nevinných ľudí,“ šepla som a nedala mu šancu zareagovať. „Viem, že je to nutné. V každej vojne sú obete lenže... nemení to moje pocity.“

Chvíľu som bola ticho a cítila som, že už-už ma chce ovaliť ďalšími argumentmi, keď  som vybuchla.

„Som Ochrankyňa! Zaprisahala som sa chrániť nevinných a aj ich. Netušíš, aké to je!“ vrieskala som a bolo mi fuk, kto ma počuje.  Ach aký skvelý pocit vykričať sa.

„A dnes... nemáš ani poňatia, koho pošlú. Ja áno! Pošlú tých, na ktorých mi kedysi záležalo a ja ich budem musieť zabiť!“

Položil mi ruku na plece. Zhodila som ju a šla bližšie k jazeru. Voda bola pokojná a číra ako diamant. Čupla som si a pohladila najbližšie lekno. Zhlboka som dýchala. Trocha ma to upokojilo.

„Som s tebou, no chcem, aby si pochopil, čo to pre mňa znamená.“ Vstala som a  zabodla doň dlhý, kovový pohľad. „Vzdala som sa aj najmenšej nádeje na spásu. Zahodila som všetky putá aj s vlastnou sestrou. Iba kvôli tebe.“ Pristúpila som k nemu, neúprosne hľadiac do tých ónyxových očí, v ktorých sa zračila len bezodná priepasť. „Tak sa snaž, aby to vyšlo. Ako ich poznám, a poznám ich dosť dobre, ďalšiu šancu mať nebudeš. Ak dnes prehráš, zničia ťa!“

S tými slovami som zamierila k autu. Nemusela som sa otáčať. Vedela som, že ma sleduje. Jeho pohľad ma pálil na zátylku.

Sadla som za volant a vyštartovala.

Slnko pomaly klesalo za horizont. Obloha okolo neho bola neľútostne červená.

Nádherný deň na zabíjanie.

***

Na pery som naniesla svetlo-rúžový lesk. Jedným pohybom som ho rozotrela a kriticky sa obzerala v zrkadle. Mala som výraznú linku a oči mi žiarili ako ľad. Usmiala som sa. Ak majú anjeli ako posledné vidieť mňa, tak nech ten pohľad stojí za to.

Zhrabla som z postele kôl a pripevnila si ho k nohe, ak by tam náhodou zavítal Alex. Za to, že chcel s Arwen zabiť Briana, mi zaplatí. Nastriekala som na seba parfum s trochou svätenej vody.

Opäť som sa na svoj odraz a pozrela na hodinky. Najvyšší čas vyraziť.

Vyšla som z domu a kráčala po cestičke k bránke. Šaty mi šuštali vo vetre. Len čo som ju otvorila, predo mnou zaparkovalo Brianovo naleštené čierne maserati.

Vyvalil oči. Potom sa spamätal a pomohol mi nastúpiť.

„Vyzeráš prekrásne,“ vystrúhal mi poklonu.

„Tiež nevyzeráš najhoršie,“ vrátila som mu to a prebehla očami po jednoduchom čiernom smokingu s bielou košeľou.

Uškrnul sa.

Kým nastupoval, uhládzala som svoje tmavočervené šaty s trblietavým korzetom a s nazberanou širokou šerpou.

Po pár minútach sme spomaľovali. Vykukla som z okna. Zámok bol zaliaty zlatými svetlami, pozdĺž príjazdovej cesty boli zapichnuté horiace fakle a na stromoch boli biele girlandy.

Nadýchla som sa a hľadala známe tváre. Keďže skoro všetci mali masky, bolo to dosť ťažké. Nasadila som si svoju ohnivo červenú a chytila sa Brianovej ruky.

„Sú tu?“ šepol a skoro nehýbal perami.

„Nikoho nevidím. Zatiaľ.“

„Vieš aký je plán. O pol noci sa to začne.“

„Pokiaľ nezaútočia prví.“

„Pochybujem. Ľudí neohrozia.“ Nenútene zakýval spolužiakom a podal ruku niekoľkým mužom.

„Si si až priveľmi istý.“

Na sekundu ma prebodol varovným pohľadom, potom opäť začal vítať hostí.

„Ty si mi to povedala,“ odvetil, keď sa odtrhol od hostí a zamierili sme do haly.

„To áno, ale zmenili sa. Nepodceňuj ich.“

Bodro sa usmial a odišiel na opačný koniec miestnosti.

Začala som hliadkovať. Občas som s niekým prehodila zopár slov, ale oči si neustále premeriavali každého v miestnosti.  Sústredila som sa na čokoľvek. Aj pri najmenšom náznaku môjho ciťáku som bola pripravená zasiahnuť.

Dve hodiny zbehli ako voda. Zatiaľ sa mi podarilo spoznať len dvoch anjelov. Kedysi Arweniných kolegov.

Začal sa hrať valčík a Brian ma vyzval do tanca.

„Blondiak s chalanom v kvádri, s bielou maskou pri stole,“ šepla som nečujne. Otočil ma a venoval im letmý, no skúmavý pohľad.

„Ešte niekto?“

„Nie.“

Trocha zmraštil obočie. Asi si myslel, že ich spoznám viac.

Dotancovali sme a ja som sa potichu vytratila dozadu. Bolo načase, aby som spustila vlastný plán. Kým sa Brian spamätá, viac ako polovica ľudí bude preč. Hlavne mamičky s deťmi. Ostatných mu nechám.

V tom ma niekto strhol dozadu a sotil do prázdnej ponurej miestnosti.

Rozzúrene som sa obrátila a skôr ako som si to pomyslela, zvierala som v ruke meč.

Toto bola posledná časť z pohľadu Allie. Dúfam, že sa vám páčila a takisto dúfam, že sa vám páči aj samotná Alliina postava. Zvyšok príbehu dopovie Perla. Takže, čo myslíte? Kto je ten, kto Alliu odtiahol? Bude to súboj?

Chcela by som túto časť venovať vám všetkým, ktorý máte Alliu aspoň troška radi a takisto aj tým, ktorý našu poviedku čítate odzačiatku.

P.S. Allina výbava na bál. dfm, že sa páči. ;-)

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 49. časť: