OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 48. časť

01.09.2013 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 768×

Stála som a hľadela do prázdna.

Bolo mi jedno, že prší, nezaujímalo ma to. Jediné, na čom záležalo boli slová. Jej slová, ktoré vypustila z úst.

Ranili ma až do hĺbky a ja som proti nim nedokázala bojovať. Jediná moja obrana bola ľahostajnosť, ale aj tá bola predstieraná. Zničila posledné zrnko nádeje, ktoré som do nej vkladala.

Nie! Pomyslela som si rozhodne a prehrabla som si mokré vlasy. Nedovolím nikomu, aby ma zhodil a už vonkoncom nie nejakému monštru bez srdca! Ukážem mu, kto sa má komu vyhýbať!

Pozrela som Allii priamo do očí. Ona sa len otočila a zamierila dovnútra školy. To som už ja schádzala schody a posledné štyri som preskočila, aby som zbytočne nestrácala čas. Ja som ešte neskončila. Kým som došla dovnútra, bola som premoknutá skrz naskrz a zazvonilo práve na prestávku.

Fakt, že z každej učebne sa hrnulo množstvo študentov mi skazil pokus nájsť Alliu, no niekoho som predsa len našla.

Briana. Tie jeho obsidiánové oči ma hneď prilákali a ja som len zaškrípala zubami. Všetky dôvody, prečo by som sa mala držať ďalej ma odrazu netrápili. Bola som len ja a on. Nikto iný.

Vydala som sa smerom k nemu a ostatní, keď si ma všimli, radšej len v tichosti ustúpili a začali si niečo šepkať. Bolo mi to ukradnuté.

Zaťala som ruku do päste a celou silou som mu strelila skôr, ako mi stihol niečo povedať. Niektorí naokolo zhíkli a Raven sa zapotácal dozadu. Udržal sa na nohách a z nosa mu okamžite začala tiecť krv.

„To máš za mňa, ty bastard!“ zasipela som potichu a len čo sa ku mne priblížil, strelila som mu ďalšiu.

„To je za moju sestru!“ precedila som pomedzi zuby.

„Zabijem ťa,“ usmial sa krvavým úsmevom a v očiach mu blčali plamene.

Napriahla som sa na ďalšiu ránu, ale niekto mi ruku zachytil a odsotil ma na bok.

„Ako si dovoľuješ?!“ zrúkla po mne moja sestra.

Udrela som sa do steny a s prižmúrenými očami ju sledovala. Poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela, že po tomto príde útok.

A nemýlila som sa.

Vykopla nohu a chcela ma kopnúť, ale ja som sa stihla presunúť na kraj, takže jej opätok nikomu neublížil.

„Takže ma chceš zastaviť?“ odfrkla som si.

„To si píš!“ zasyčala a uštedrila mi svoj ľavý hák, ktorý nebol práve najhorší. Trocha ma to odhodilo, no nie je veľmi. Nechcela som ju zmlátiť, lenže ona si o to jednoducho koledovala.

Vrhla som sa k nej, no tesne predtým, než mi stihla vraziť som sa sklonila a vďaka klzkej podlahe som sa dostala za ňu. Bleskurýchlo som sa postavila a potiahla ju za vlasy tak silno dozadu, až sa zapotácala a skoro by spadla, kebyže nevystrie ruky, vďaka ktorým sa znova vyhupla hore.

„Arwen!“ dostal sa ku mne čísi hlas. Snažila som sa ho nevnímať, ale odrazu ma zdrapili silné ruky.

„Zasa?“ vzdychol si Alex a pevne ma zovrel, aby som sa z toho nedostala.

„Pusti ma!“ zavrčala som. „Ešte som s nimi neskončila!“

„Čo sa to tu deje?!“ ozvalo sa z diaľky.

Všetci študenti, čo boli okolo nás okamžite ustúpili a vytvorili voľný priestor pre riaditeľku, ktorá nás musela počuť.

Pozrela sa na nás a zhíkla.

„Bože dobrotivý, potratili ste rozum?!“ okríkla nás a pritom nespúšťala zrak z Brianovho nosa. Hneď ale prešla pohľadom po sestre, Alexovi a nakoniec sa pristavila pri mne. Prehliadla si moje mokré oblečenie, vlasy a samozrejme aj na sčervenané miesto po Alliinej pästi.

„Vy štyria...“ ukázala na nás. „Budete dnes po škole!“

„Čože?“ vyhŕkla Allia.

„A spolu,“ dodala riaditeľka, ignorujúc jej poznámku.

„To nemôžete myslieť vážne!“ ohradila som sa tento raz ja.

„Ale môžem!“ zarazila ma. „A aj myslím, slečna Brownová! Musím povedať, že toto som od vás nečakala. Takže vás všetkých o druhej čakám v knižnici...“

„Pani riaditeľka, ale ja mám poobede tréning!“ namietala som znova a ona ma len prepálila pohľadom.

„Nebojte sa, ja to Anette vysvetlím,“ uistila ma.

Stisla som pery.

„Som rada, že s tým nemáte problém,“ neodpustila som si a keď zazvonilo na hodinu, nečakala som, kým nám riaditeľka dovolí odísť, proste som sa zobrala a šla som kade ľahšie.

Zdalo sa mi, že by som mala mať chémiu a tak som zamierila na druhé poschodie, bez hocakej knižky v ruke.

Snažila som sa sústrediť na všetko, čo ma ešte čakalo, ale nedokázala som. Všetci v triede na mňa neustále zízali a rozprávali sa o tom, ako som vrazila Brianovi. Podľa niektorých som bola konečne prvá, ktorá to urobila a tí druhí zas tvrdili, že som bola dostatočne sprostá, aby som si ho znepriatelila. Akoby sme predtým boli najlepší kamaráti!

Konečne odzvonila posledná hodina a ja som sa mohla premiestniť do knižnice. Vykračovala som si pomaly a nikam sa nenáhlila. Veď načo?

„Arwen!“ začula som za sebou Alexov hlas, no ani ma nenapadlo spomaliť. Nevidela som dôvod, prečo by som to mala urobiť.

Nanešťastie ma dosť rýchlo dobehol a zatarasil mi cestu. Jeho súdiaci pohľad hovoril všetko, čo som čakala.

„Zbláznila si sa?!“ vybuchol po pár sekundách. „Prečo si mu vrazila?“

Pokrčila som nezaujato plecami.

„Chcela som mu rozbiť hubu, no akosi sa mi to nepodarilo,“ objasnila som.

„Arwen! Ale... prečo? Myslel som, že si mi niečo povedala!“

Žiarivo som sa na neho usmiala.

„To bolo včera, keď som bola príliš slabá na to, aby som mu vrazila. Dnes som celkom vo forme,“ vysvetlila som a obišla ho.

Nemala som záujem počúvať jeho nekonečnú prednášku. Aj tak ešte musím zniesť hodinu v prítomnosti mojej sestry a chlapa, ktorého by som najradšej uškrtila vlastnými rukami.

„Bolo na čase, slečna Brownová!“ zhodnotila riaditeľka hneď, ako ma videla.

„Idú mi pozadu hodinky,“ vyhovorila som sa a sadla si k najbližšiemu stolu. Hneď za mnou otvoril dvere Alex, avšak na jeho adresu sa nijako veľmi nevyjadrovala.

„Ako inak, však, pán Klais? Hoci... prekvapuje ma, že ste sem vôbec prišli.“

Vyčaril úsmev na tvári.

„Nemohol by som bez vás prežiť, madam.“

Ja som sa uchechtal a radšej som si hneď dala ruku na ústa, pretože to, ako jej stúpla červeň do líc ma rozosmievalo ešte viac.

„Takže...“ otočila sa k nám všetkým.

Allia s Brianom tu už boli a sedeli spolu pri vedľajšom stole bez jediného slova.

„Všetky tieto knihy chcem vidieť na svojom mieste,“ prikázala. „A keď to dorobíte, počkáte do tretej a potom môžete ísť! Samozrejme, zavoláte ma to tu skontrolovať. Budem u seba v kancelárii,“ rozdala pokyny a bez slov odišla.

Ja som len pozrela na tú hordu kníh. Toto sa za hodinu stihnúť nedá.

„Kvôli tej suke tu teraz budem hodinu sedieť,“ začula som Briana.

Už-už som sa chcela postaviť, keď vtom ma chytili Alexove ruky a udržali ma na stoličke. Začal ma masírovať.

„Pokoj, Arwen,“ šepkal mi do ucha. „Nenechaj sa vyprovokovať.“

Zatínala som ruka do pästí a snažila som sa upokojiť, no nefungovalo to. Prudko som sa zdvihla zo stoličky.

„Pusť ma naňho!“ kričala som, keď ma objímali jeho ruky.

Brian sa tiež postavil a podišiel bližšie.

„No tak, Al Al, pusti ju, uvidíme, čo spraví,“ smial sa. Allia sa postavila a pobrala sa odpratávať knihy. Nijako sa do toho neplietla. Jeden bod pre ňu.

„Neprovokuj, lebo to naozaj urobím!“ varoval ho upír.

Prižmúrila som oči a keď som videla, ako chce, aby som zaútočila, prešlo ma to. Veď čo ho viac naštve ako chladná hlava?

„Alex, prosím, pusti ma,“ požiadala som slušne a prestala sa vzpierať. Upír mi pozrel do očí a ja som prikývla. Videl, že mi môže veriť a jeho zovretie naozaj povolilo.

Prikrčila som k Brianovi.

„Nebudem sa s tebou biť. To by bolo príliš jednoduché. Ale stav sa, že keď to budeš najmenej čakať... ja budem pri tebe,“ prisľúbila som mu vážne.

Prebodol ma pohľadom.

„Už sa na to teším.“

Zhnusene som sa od neho odtiahla a prešla na opačnú stranu knižnice ku knihám, ktoré boli nahádzané na jednej obrovskej kope.

„Nečakal som, že sa ovládneš,“ poznamenal Alex a zobral si jednu knihu.

Samoľúbo som sa usmiala.

„Ani ja, ale potom som si uvedomila, že aj keby som mu urvala hlavu, tak si ju asi prilepí naspäť so sekundovým lepidlom. A načo sa budem zbytočne namáhať?“ nadvihla som obočie.

„Takže si myslela na seba,“ kontroloval si.

„Máš postreh, blondiačik.“

Pretočil očami a šiel odniesť knihu Búrlivé výšiny na svoje miesto. Ja som zobrala do rúk nejaký historický thriller a šla ho dať na opačný koniec. Alliu a Briana som nevidela a musela som sa priznať, že takto to bolo najlepšie. Koľko provokácie som schopná zniesť skôr, ako niekomu vážne ublížim?

„Arwen,“ zašepkal niekto moje meno. Okamžite som sa otočila a vytriešťala som pred seba oči.

„Sam?“ hlesla som takmer nečujne. „Čo tu...“ zasekla som sa a poobzerala sa, či nás niekto vidí. Nemôžem tu s ním byť. Nie, ak je tu Allia, ktorá si všetko môže vyložiť zle.

Schytila som ho za košeľu a štuchla do neho, nech ide dozadu, pretože hneď za ním boli dvere, kde mali upratovačky saponáty a vedrá. Otvorila som rýchlo dvere a obaja sme vošli dovnútra.

Bolo tam veľmi málo priestoru a tak sa naše telá dotýkali. Dýchali sme synchrónne a keď som sa k nemu posunula viac, aby som zavrela dvere, skoro spadol do jedného vedra.

„Pozor!“ upozornila som šeptom.

„Aha, jasné,“ prikývol.

Chvíľu sme na seba takto mlčky hľadeli a ani jeden z nás sa nemal k slovu.

„Prečo si prišiel?“ začala som nakoniec ja.

„Chcela si, aby som prišiel,“ ozrejmil.

Prižmúrila som oči.

„Naozaj?“

„Áno, zašepkala si moje meno, preto som sem došiel až teraz.... vlastne... počul som ťa už na tom štadióne, no nechcel som sa ukázať v škole.“

Hneď som si vybavila situáciu, ktorá sa stala ešte prednedávnom a musela som mu dať za pravdu. Chcela som sa s niekým rozprávať a zamrmlala som si, že keby to bol Sam, bola by som rada.

„Už viem,“ prikývla som a jemne som sa na neho usmiala.

Opatrne dvihol ruku a ohrnul mi ešte trocha mokré vlasy z tváre. Skúmavo na mňa hľadel.

„Čo si chcela?“

Oblizla som si pery, nevediac, či mu povedať pravdu. Veď už len to, že som chcela práve jeho bolo dosť zvláštne na to, že sme nikdy neboli veľkými kamarátmi.

„Chcela som sa porozprávať. Ja... čo ti hovorí slovo Fatarra?“ nadvihla som obočie a čakala na jeho reakciu.

Nakrčil čelo a vyzeral, že tuho uvažuje.

„Fatarra?“ zamyslel sa. „Netuším, nikdy som o niečom takom nepočul. Je to nejaká zbraň?“

„Je to osoba,“ tlmene som sa zasmiala. „No je... nadprirodzená.“

„Ako to myslíš?“ nechápal.

„Myslím to tak, že keď ma prišla navštíviť, nevidela som rozdiel medzi ňou a Alexom. Dokáže sa premieňať na hocikoho a to myslím doslova. Ani nie pre pár hodinami oproti mne stálo moje dvojča, moja kópia a presne vedela, ako sa cítim, Sam! Ako to je možné?“

Anjel prekvapivo hľadel a nenachádzal slová. S takým niečím sa nestretol ešte ani jeden z nás. Vlastne... nikto. Tak prečo mi tá Fatarra povedala, že viem, kde hľadať odpovede? Keď nemala na mysli Sama, tak koho potom? Alebo... čo ak ona o Samovi nič nevie?

„O čom rozmýšľaš?“ spýtal sa ma a jemne mnou zatriasol.

„Ja len... povedala mi, že viem, kde by som našla odpovede a myslela som, že naráža na teba,“ priznala som.

„Takže som bol prvý, kto ti napadol?“ usmial sa naširoko a ja som ho štuchla.

„Prestaň! Áno, bol si prvý. Veď koho iného som ešte zhora zneužila?“

„Au,“ zatváril sa ranene. „To je viaczmyselné,“ nadhodil potom.

Pretočila som nad ním očami.

„Som rád, že už si v poriadku,“ povedal mi po chvíli.

Stisla som pery do úzkej linky, pretože som sa obávala toho, čo bude nasledovať.

„Prečo si tam bola? Chcela si ho zachrániť? Dobre vieš, že upíri si to nezaslúžia,“ obvinil ma hneď. Ako inak.

Zhlboka som sa nadýchla, no nič z mojich úst nevyšlo. Nenapadalo ma správne ospravedlnenie.

„Zachránil mi môj život. Dlhovala som mu to,“ bránila som sa potichu, pretože to nebola úplne pravda. Zachránil ma hneď potom, čo ma vyhodil z okna.

„To na faktoch nič nemení,“ trval na svojom. „Rozmýšľala si vôbec, čo by to bolo, keby si zomrela?“

„Myslela som, že ho zvládnem. Veď to je len jeden Raven...“

„Raven, ktorého netušíš, ako zabiť!“ dokončil za mňa.

Samozrejme, že vždy si musel dokázať, že má pravdu! To by ináč asi nebol on.

„A čo ti tá Fatarra povedala? Len tak k tebe prišla a povedala ti, kto je?“

„Nie, povedala, že mám ísť na Brianov bál, čo bude v piatok...“

„Nie!“ skočil mi odrazu do reči. „Na ten bál nemôžeš ísť!“

Nad jeho tónom som až vytrieštila oči, znelo to tak... zvláštne.

„Prečo nie?“

Anjel si zahryzol do pery.

„Nemal by som ti to hovoriť, ale v piatok... anjeli plánujú na tom bále udrieť!“

„Čože?!“ zapišťala som. „Ale... bude tam celé mesto!“

„To ich nezaujíma. Vo vojne sú nutné aj obete, to predsa vieš.“

Naštvane som zaškrípala zubami.

„Tak potom tam musím ísť!“

Sam ma chytil za ruky na potriasol mnou.

„Nie, Arwen! To je práve dôvod, aby si sa držala bokom!“ naliehal. „Prosím ťa o to. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

Odvracala som od neho pohľad a nedokázala som mu pozrieť do tých hnedých očí, ktoré na mňa tlačili.

„Musím už ísť. Bude to všetkým podozrivé,“ zahovorila som to, no on ma stále pevne držal.

„Prosím! Sľúb mi to!“

Keď sa naše pohľady stretli a ja som musela čeliť jeho úprimným očiam, ktorým nikdy nešlo o nič zlé, nemohla som ináč.

„Sľubujem.“

Usmial sa, vtisol mi jemný bozk do vlasov, a nechal ma ísť.

Rýchlo som vyšla von a tvárila som sa, akoby sa nič nestalo aj napriek tomu, že sa stalo všetko. A to, čo mi povedal Sam ma v mojom pláne vôbec neodradilo.

Aj tak tam pôjdem. Pomyslela som si rozhodne. Bude tam Allia. Nenechám ju zomrieť! Alebo... aspoň ju varujem a bude to na nej, koho si vyberie. Ak to bude Brian, zomrie a ja sa zbavím povinnosti, ktorou som sa kedysi zaviazala.

To, že som mu klamala ma netešilo, no nemala som na výber. Ináč by bol schopný ma aj poviazať, hoci z toho by som sa asi dostala. Mám predsa dýky.... ale aj tak. Musí si myslieť, že som doma. Čo nebude vedieť, to ho nerozptýli.

„Arwen?“ vyrušil ma Alex a ja som sa mykla.

Pokrútila som rýchlo hlavou a snažila sa vrátiť do prítomnosti.

„Kde si bola?“ zaujímalo ho.

„Ehm... šla som na záchod. To hádam môžem, nie?“ nadvihla som obočie.

„Jasné, ja len že... o chvíľu môžeme ísť a tak ma napadlo...“ podišiel bližšie ku mne. Ja som cúvla, no polica s knihami ma už ďalej nepustila. Alex sa oprel a zahľadel sa mi do očí. „Mohol by som zastaviť cestou domou...“

Stisla som pery a usmiala sa na neho.

„To by bolo skvelé,“ prisvedčila som. „Myslím ale, že potrebujem byť teraz chvíľu sama,“ vysvetlila som nakoniec. „Stalo sa toho veľa a chcela by som v pokoji pouvažovať.“

Sklonil hlavu.

„Chápem.“

Chytila som ho za líce a jemne ho pohladila.

„Ale ak by som sa večer nudila, zavolám ti,“ uistila som ho a jemu sa znova rozžiarila tvár.

„Tak večer, hej?“

Prikývla som.

„Jednoznačne.“

Vošla som do domu a zabuchla za sebou dvere. Vyzula som sa z nepohodlných topánok a prešla som hneď do kuchyne spraviť si niečo na jedenie. Aj napriek tomu, že môj žalúdok už dosť dlho nejedol, akosi sa mu do toho ani nechcelo.

Odrazu sa však miestnosť zaplnila svetlom a v ňom sa zjavila Erin.

„Arwen, ty žiješ!“ vrhla sa mi do náruče a tak tuho ma objala, až som hneď začala lapať po dychu.

„Erin...“ šepla som takmer nečujne.

„Aha, prepáč,“ zasmiala sa a odstúpila. „Ja len... chcela som za tebou prísť už včera, no nevedela som, či nie si s tým blondiakom....“

Skoro mi zabehlo pri pohľade na jej lišiacky úsmev.

„Čože?“

Mávla nad tým len rukou.

„Ale no tak, myslíš si, že nevidím? Viem, že si ho neznášala, ale tiež viem, že nenávisť a láska k sebe majú blízko...“

„Láska?“ skočila som jej do reči a zasmiala som sa. „Prosím ťa!“

„Arwen,“ zhlboka sa nadýchla. „Budeš si myslieť, že som nenormálna, ale poznám to, čo prežívaš. Zažila som to. S Richardom...“

Hneď, ako spomenula toho upíra, pichlo ma pri srdci a musela som odvrátiť pohľad, nakoľko som pred očami mala chvíľu, keď moja dýka preťala jeho chladné srdce.

Sadla si na stoličku a zadívala sa do neznáma.

„No ty máš šťastie, že Alex žije,“ šepla slabo. „Mne ho zabili a ešte teraz neviem, kto to bol,“ pozrela na mňa odhodlane. „Keby som ho našla, ver mi, že by som mu to vrátila!“

Mala som chuť sa zasmiať, ale radšej som mlčala.

„Erin, ale... Richard bol upír. Presne ako Alex, to priznávam... ale ja ho nem...“ nedokázala som to vysloviť. Všetko spojené so slovom milujem pre mňa bola bolestivá spomienka na Daria. Iba jeho som milovala.

„Miluješ ho a to nemôžeš zatajiť!“ ohradila sa. „Ináč by si za ním nešla do toho kostola. Mohla si ho nechať umrieť a zbaviť sa ho. Urobiť to tak, ako anjel. Avšak ty si tam šla.“

Bezmocne som si vzdychla a sadla si oproti nej.

„Keď ja neviem, čo cítim!“ priznala som. „Jediný, koho som milovala bol dobrý a preto keď ho porovnám s blondiačikom... je to akoby som porovnávala bielu a čiernu,“ zdôverila som sa kamarátke.

Chápavo sa na mňa usmiala.

„A čo keby si ho prestala s niekým porovnávať? Skús sa sústrediť na to, čo máš a nie na to, čo si stratila.“

„Vďaka za radu.“

Erin sa postavila zo stoličky.

„Nit začo. Aj nabudúce. Mala by som už ísť. Mám sa totiž pripraviť na... niečo,“ opravila sa a mne to hneď prišlo podozrivé.

„Jasné, choď,“ uistila som ju s predstieraným úsmevom.

Vytratila sa preč a ja som naozaj ostala sama. Bolo mi však jasné, čo sa mi snažila zatajiť. Určite to, o čom mi Sam povedal.

Aj ona bude v piatok tu v meste s ostatnými Bojovníkmi zabíjať nevinných ľudí a medzitým aj iných. Ale... ak tu naozaj prídu, znamená to, že aj Brian musí mať svoju armádu Ravenov tu v meste!

Oprela som si hlavu o stôl a vyčerpane som zatvorila oči. Aj keď som nechcela, spánok si po mňa prišiel nesmierne rýchlo. 

Takže... dúfam, že sa vám kapitola páčila. Táto bola posledná "pokojná" časť. Ďalšia časť sa bude odohrávať už v piatok, v deň našeho bálu a uvidíme, ako to všetko dopadne. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 48. časť: