OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 27. časť 2/2

12.04.2013 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 840×

„Tak čo...“ začala som, keď ma to ticho ubíjalo. „Ako je to s tebou a Alliou?“

Sam sa skoro zadrhol, tak mu zabehlo. Začal kašľať ako o dušu a ja som sa z toho rozosmiala tak, ako už dlho nie.

Po chvíli sa zhlboka nadýchol. „Čo by malo byť?“

„No predsa ten váš vzťah, nie?“ Nadvihla som obočie a hneď som odložila spisy stranou. Nedočkavo som naňho hľadela.

„Preboha, Arwen. To naozaj nie je tvoja vec,“ snažil sa ma odbiť.

„Ale veď... chcem ti pomôcť, jasné? Vidím, že ťa asi má rada...“ Možno aj niečo viac... „Tak nechápem, čo to s vami je.“

Ochranca si vzdychol a došiel si pre ďalšie papiere. „Ide o to, Arwen, že tvoja sestra možno zabila ďalších anjelov. To vie pokaziť vzťah, nemyslíš?“

„Ale no tak... veď vieš, že to nebola ona.“

Keď mi už nič nepovedal, rozhodla som sa to vzdať. Nemá zmysel šprtať do osieho hniezda. Prešla som k ďalšej poličke a vybrala z nej škatuľu.

„Vieš, Sam... možno to vyzerá, že mi na nikom nezáleží, ale chcem, aby si našiel šťastie. A... keď tak rozmýšľam, vedela by som si ťa predstaviť s Alliou,“ hovorila som, ale bolo to myslené skôr pre mňa ako pre neho. Prosto nadišiel čas, kedy som si musela priznať, že minulosť je minulosť. Neodstane sa. Tak prečo sa ňou zapodievať, keď som tu a snažím sa vytvoriť si podmienky pre budúcnosť?

„To... to myslíš... vážne?“ hlesol tichým hlasom.

Prikývla som a odsunula jednu škatuľu. Niečo ale upútalo môj zrak. Škatuľa, na ktorej bolo napísané moje a sestrino meno. Okamžite som po nej siahla a vytiahla ju von.

„Čo, do čerta...“ mrmlala som.

Otvorila som ju a pozrela sa dovnútra. Boli tam samé spisy. Vytiahla som ich niekoľko a začala listovať. Medzitým bol už vedľa mňa Sam a so záujmom si to obzeral tiež.

„To nie je možné,“ šepla som neveriacky po prečítaní šiesteho spisu. Vyskočila som na nohy a začala sa prechádzať po miestnosti. Potrebovala som sa upokojiť. A to súrne.

„Čo tam bolo, Arwen?“ Chcel vedieť.

Pozrela som mu do očí.

„Chcú to na nás hodiť,“ vydýchla som.

Venoval mi nechápavý pohľad a začal zatvárať škatuľu. „Ako to myslíš?“

„Vy. Vy to na nás chcete zhodiť. Niekto z anjelov očividne nehrá fér a zabíja druhých. Už aj v minulom storočí!“ Ani som si neuvedomila kedy, a môj šepot prešiel do kriku. „V sedemdesiatych rokoch, v päťdesiatych... jednoducho vždy sa to dialo! Niekto tu zabíja anjelov a nikto s tým nič nerobí! Všetko dali do zložky k nám. Majú za to, že sme to urobili my.“ Musela som sa posadiť.

„A urobili?“ overoval si Sam.

„Prečo by som chcela zabiť anjela?“ No dych sa mi nespomalil. Niečo ma stále trápilo a on to vedel. Postavil sa predo mňa a kľakol si. Naše pohľady sa streli.

„Čo si sa tam ešte dočítala?“

Oči mi začínali zaplavovať slzy. „Toho podozrenia sa nestrasieme. Dve...“ už som vzlykala, „dve vraždy sa stali... v roku 1974. V Chicagu. A ja... ja som tam... vtedy naozaj bola. No nezabila som ich. Ale.. kto mi uverí, keď aj v zložke to pripísali mne?“

Bola som na dne. Celé tie roky, ktoré som si robila nádeje, že príde deň a ja dostanem druhú šancu... boli zbytočné. Teraz ma chcú zabiť a ja sa do neba už nedostanem. Ani do očistca.

Sam urobil niečo, čo som nečakala. Schytil ma a pritiahol si ma k sebe do náruče. Zovrel ma v tuhom objatí.

„To bude dobré. Spolu to vyriešime,“ šepkal mi a tíšil ma.

Vzdychla som si. Tak som mu chcela veriť, ale v hlave sa mi ozýval hlas, že toto už nikdy nebude dobré.

Nakoniec som sa od neho odtiahla a pozviechala sa.

„Mohol by si zistiť, ktorý Ochrancovia... živí Ochrancovia... majú podobnú zbraň tej Alliinej? Podľa toho by sme mohli nájsť útočníka,“ navrhla som predstierajúc, že mi je znova všetko jedno.

Prikývol. „Avšak ty tu musíš ostať. Bude tam príliš veľa anjelov. Bolo by to nebezpečné. Hneď, ako nájdem tie mená, prídem po teba a spolu sa premiestnime za naším cieľom. Dobre?“ Nastavil ruku a ja som si s ním potriasla. Takáto spolupráca sa mi začínala páčiť. Možno z toho predsa len niečo bude.

„Tak ja idem,“ povedal a v sekunde sa premiestnil preč. Ostala som sama. Ani sama neviem, ako dlho som naňho čakala. Ale bolo to veľmi dlho.

Pohľad Sama:

Mám to! Zvolal som v duchu od radosti. Okruh podozrivých sa nám riadne znížil a to presne na siedmych živých Ochrancov, ktorí by svojou zbraňou mohli spôsobiť také poranenia. Arwen bude mať radosť! Ale... čo ak mala pravdu a na očistu mena je aj tak neskoro?

Nie! Takto to nesmiem brať. Podstatné je, že už aj ja viem pravdu. Tie dve sú nevinné.

Papierik s menami som si zastrčil do zadného vrecka na rifliach a okamžite som vyšiel z kancelárie. Keď som tu, nesmú ma upodozrievať a preto musím odísť ako každý iný. Pôjdem niekde za roh a potom za Arwen.

Vyšiel som z budovy a poobzeral sa, či ma niekto nesleduje. Keď som zašiel za roh, ucítil som prudkú bolesť.

Otočil som sa a pozrel sa na útočníka.

„Ty?“ spýtal som sa slabo a zložil sa k zemi. Jediné, čo som cítil bolo, niečo teplé na hlave.

Moja krv.

Pohľad Arwen:

„Kde len môže byť?“ zamrmlala som už trocha rozrušene. Mal tu byť už dávno. Čo tam robí? Robí im šibenice, alebo čo?

Pozrela som na mobil. Bolo to už cez hodinu, čo je preč. Každú chvíľu sem niekto môže prísť a nájsť ma tu. Čo urobím potom? Ako im to vysvetlím? Buď ma na mieste zabijú, alebo zo mňa budú ťahať pravdu. A dosť pochybujem, že to pôjde slušnou cestou.

Pozrela som sa z okna. Jedno šťastie bolo, že výhľad som mala na malú uličku. Možno by som sa aj mohla dostať von.

Otvorila som ho a a naklonila sa von. Poriadne som preskúmala a zvážila všetky možnosti, ale ak by som vyšla, nemala by som sa čoho zachytiť.

„Do čerta!“ zanadávala som si. Samej sa mi nechcelo veriť, čo musím spraviť.

„Erin!“ ozvala som sa do hrobového ticha a myslela na ňu. Musí prísť a pomôcť mi. Veď je to kamarátka. Jediná, ktorá mi po tom všetkom ostala.

Nasledoval záblesk svetla a ona v ňom. Poobzerala sa po miestnosti a vytreštila na mňa oči.

„Arwen!“ zapišťala. „Čo tu robíš?! Ako si sa sem dostala?!“ pokračovala vyľakane so štipkou zlosti.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ priznala som. „Musíš ma dostať von. Nie na zem, ale pred budovu. Stačí mi zadný vchod,“ vysvetlila som rýchlo a sledovala jej reakciu.

Vytriešťala na mňa oči, ale neodpovedala. Založila si ruky vbok.

„Kto ťa sem dostal?“

Zahryzla som si do pery. Je to kamarátka, ale Sama prezradiť nemôžem. Čo ak to niekomu Erin povie?

Sklonila som hlavu. „Nemôžem. Ale asi je v nebezpečenstve. Prosím, pomôž mi. Dlžíš mi to.“

Keď som spomenula slovo dlh, Erin zamrzla. Jasne si spomínala na ten deň, keď nás poslali na Zem hľadať pár upírov. Ale jeden... sa dostal príliš blízko.

Schytil Erin a zahryzol jej do krku. Ja som zachovala chladnú hlavu a v sekunde som už mala v rukách moje zbrane. Nezaváhala som ani na sekundu. Vedela som, že jej musím pomôcť a tak som urobila, čo bolo nutné.

Prišiel o hlavu, ale Erin to prežila.

Teraz len pokrútila hlavou a vydýchla. „Tak fajn. Ale to je naposledy, čo tu si. Si v ohrození, Arwen.“

„Takže už vieš o tom, že by si ma mala zabiť?“ Nadvihla som obočie.

„Áno.“

„Tak prečo to neurobíš? Richarda si zabila a to ti bol milší ako ja. Tak prečo to neurobíš aj teraz?“

Sklonila hlavu a snažila sa zhlboka dýchať. Richard bol pre ňu veľmi citlivá téma, na ktorú sa nerada vyjadrovala.

„Chceš tú pomoc, alebo nie?“ Chladnými očami ma prebodávala. Schytila ma za zápästie a obe sme sa premiestnili.

Ako som povedala. Vyviedla ma len z budovy. Našťastie som vedela, kde mám hľadať Sama. Neviem ako, ale odrazu ma úplne pohltila panika. Čo ak ho chytili?

„Kam chceš ísť?“ zvolala za mnou.

„Musím ho nájsť!“ No nestihla som dôjsť ani na koniec ulice a tam...

Zbadala som krv. Tu krv nikdy len tak na chodníku nebola. Do riti, čo to má znamenať?

Sklonila som sa a utrela ju. Bola čerstvá.

„Sam,“ šepla som.

„Pomohol ti Sam?!“ neveriacky povedala Erin, ktorá stála za mnou. Vyskočila som na nohy.

„Áno. Ale nemôžeš to nikomu povedať. Pozri...“ ukázala som jej krv.

„Je jeho?“

Prikývla som. „Určite. Niekto mu niečo spravil a uniesol ho.“ Prešla som sa ďalej, ale tam už žiadna krv nebola.

„Isté je to, že niekto o nás vie.“ Prehrabla som si vlasy a nervózne som si začala hrýzť peru. „To nie je dobré.“ Prosebne som pozrela na Erin.

„Premiestniš ma domov, prosím? Musím niečo vymyslieť. Nejako mu pomôcť.“

Nadvihla obočie. „Ako mu chceš pomôcť? Už nie si anjel. Musím to oznámiť...“

„Nie!“ zarazila som ju. „Nemôžeš! Prišli by na to, že mi pomáhal!“ zasyčala som. „A to, že nie som anjel, mi na šikovnosti neuberá. Aj tak som jednotka, ako predtým,“ dodala som.

Erin pokrčila plecami. „A ja som až za tebou, nie?“

Musela som sa zasmiať. Aj keď je toto dosť napätá situácia, humor jej nechýba.

„Uvidíme. Možno si sa zlepšila.“

Vzdychla si, mávla rukou a premiestnila ma preč. Dýchala som zhlboka a snažila sa myslieť pozitívne. Ja ho nájdem.

Otvorila som oči a pozrela si známe prostredie mojej spálne, kde už mám nové okno.

„Ale ako?“ zamrmlal som si pod nos.

Vtom ma osvietilo. Je tu jedna osoba, ktorá vie viac ako ja. Niekto, kto by mi mohol pomôcť.

Allia.

S veľkou nechuťou som zobrala do ruky mobil a vyťukala jej číslo. Vedela som, že ju môžem potrebovať a preto som ho ukradla na sekretariáte.

„Prosím?“ ozvala sa.

„Musíme sa porozprávať, sestrička.“

Tak a teraz som zvedavá na vaše názory. Máte nejaký typ, kto je za tým? A... samozrejme... ďalšia časť tu pripubne o tri dni asi, lebo sme sa s Trischou zhodli, že by bolo dobré pridávať pravidelne.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 27. časť 2/2: