OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 28. časť



Hra Padlých - Nenávisť - 28. časťAllia prichádza k Arwen. Pomôže jej alebo nie?

Tresla som dverami na aute a naštvane kráčala k domu. Zazvonila som. Dvere sa o pár sekúnd otvorili. Nečakala som kým ma vpustí. Pretiahla som sa popri nej a zastala až v strede obývačky.

„Tak čo bolo také súrne?“ prešla som rovno k veci.

V rýchlosti si ma premerala. „Vyskytol sa tu menší problém...“

„Vážne? A aký?“

„Mám problém, s ktorým mi pomáhal Sam.“ Keď som začula jeho meno, prekrížila som si ruky na prsiach. „Zmizol. A od teba potrebujem, aby si mi ho pomohla nájsť, pretože je dosť možné, že sa mu niečo stalo,“ vychrlila zo seba najrýchlejšie, ako to šlo.

„Aha,“ povedala som pomaly. „A prečo by som vám mala pomôcť? Nepovedz, že vám odrazu chýbam.“

„Ani nie, ale keďže si bola Ochrankyňa a Sama dobre poznáš, hádam mu neodmietneš pomoc.“

Sarkasticky som sa usmiala. Myslela som si, že ho poznám. Pozrela som na ňu. Zaujímavé, že jej pomáha, ale kde bol, keď som ja potrebovala jeho dôveru?

Arwen si zrejme všimla pocity, ktoré sa ma na pár sekúnd zmocnili.

„Počúvaj, chápem, že ten váš vzťah je komplikovaný, ale toto je otázka života a smrti. A nemyslím len jeho. Lebo my dve, sestrička,“ do môjho oslovenia dala všetku iróniu, „my budeme hneď za ním.“

Pozrela som jej do očí. Boli úplne vážne.

„Prečo?“

Prehrabla si vlasy. „Lebo nás má niekto tak veľmi rád, že za posledné storočie nám pripísali okolo dvadsať neobjasnených úmrtí. A vždy to bolo v meste, kde sme naozaj boli. Podobá sa to na náš štýl, až na to, že im niekto najprv podrezal krk. Takže sa ťa pýtam znova. Pomôžeš mi ho nájsť tak, aby keď ho nájdeme, nám neprišili aj jeho vraždu?“

Pri jej slovách som úplne zamrzla. Tak preto si myslel, že som to bola ja! Niekto to na mňa chcel hodiť. A ja, že to bola len zhoda náhod!

Na druhej strane, potešilo ma vedomie, že o tom vie. Teraz by mi mohol dať druhú šancu...

Ale čo Brian? pripomenul mi hlások v hlave. K nemu tiež niečo cítiš.

Zavrtela som hlavou. Sam mi je prednejší.

„Tak dobre,“ súhlasila som. „Máš nejaký plán?“

Samoľúbo sa usmiala. „Ja ho mám vždy.“

„Ako inak,“ poznamenala som. „Vieš, kde ho väznia?“

 „Nie.“

„A predpokladám, že ani to, kto je za tým.“

„To viem!“ ozvala ihneď.

„Som samé ucho.“

„Sú to anjeli. To je jasné...“

„Čože?“ prižmúrila som oči a v tej chvíli ako som to vyslovila mi to doplo. „No jasné, zasa výlet!“ Vykrivila som pery.

Prikývla a radšej to nekomentovala.

„Museli to byť Ochrancovia. Keď som za ním potom išla, našla som krv tam, kde majú prístup len oni...“

„No aj tak si tam bola ty,“ skočila som jej do reči. Kedy sa naučí dodržiavať pravidlá?

Stisla pery. „Ja som proste ja.“ Na krátko sa odmlčala a potom na mňa spýtavo pozrela.

„Nenapadá ti niekto, kto by to mohol urobiť?“

 „Čo ja viem? Nehovoril mi veľa...“

Zamyslela som sa. Sam predsa s každým vychádzal. Nikto by sa mu nechcel pomstiť... počkať!

„ Myslím...“ začala som, „ myslím, že jeden by sa predsa len našiel. Volá sa Timael. Sam mu zarazil chodenie na Zem.“

„Prečo?“ zamračila sa, no v očiach jej blysla nádej.

„Viedol tam druhý život. Pracoval tam, mal byt... skrátka nevenoval sa svojej anjelskej práci,“ vysvetlila som.

„A nemohli by ho držať v tom byte?“ chytila sa toho.

„To by mohli.“ Prikývla som.

„Vieš, kde to je?“

„Fúha...“ vzdychla som a snažila si spomenúť, „asi... malo by to byť v Salt Lake city. Zdá sa mi, že hneď na začiatku mesta, v štvrti, kde je málo ľudí. Nechcel, aby ho videli.“

Usmiala sa. „Šoférujem!“ A už sa hnala vonku.

Neostávalo mi nič iné, len ju nasledovať.

„Budeme tam tak za dve hodiny.“

„Viem,“ odvrkla som. „Myslíš si, že tam chodíš iba ty?“

Ignorovala ma. Naštartovala a dupla na plyn.

Krajší večer som si ani nemohla želať!

Asi hodinu sme boli ticho. Bolo počuť len pradenie motora. Šlo mi to riadne na nervy.

„Tak čo,“ nadhodila asi o dve minúty, „ako dlho chceš byť v meste?“

„Kým nezmaturujem,“ odvetila som. „A ty?“

„Vyzerá to, že sa uvidíme na odovzdávaní diplomov,“ poznamenala.

„Plánuješ ísť na výšku?“

Pokrčila plecami. „Uvidím.“ Letmo na mňa pozrela, ale hneď sa sústredila na cestu. Akoby sa ma chcela niečo spýtať, ale... niečo jej v tom bránilo.

„Čo máš na srdci?“ ozvala som sa, keď som to napätie už nemohla vydržať.

Vzdychla si a zahryzla si do pery. „Ľutuješ to?“ Pozrela mi do očí, aby videla moju prvú reakciu. Ja som ale uhla pohľadom.

Vedela som kam mieri. A takmer ma striaslo, keď som si prv, ako som to mohla zastaviť, pomyslela odpoveď.

„Fakt to chceš rozoberať práve teraz? Nemali by sme sa sústrediť na to, čo urobíme až tam prídeme?“

„Máme dosť času. A myslím, že po tých rokoch by si mi mohla povedať pravdu.“

Zahľadela som sa na oblohu. Hviezdy jasne žiarili. Povzdychla som si. Bolo mi jasné, že nemám šancu.

„Áno,“ šepla som a sklopila oči. „ale je to tvoja vina.“

„Čože?“ vytreštila oči a neveriacky na mňa na sekundu pozrela. „Ja? Tak ty si tá, ktorú som našla nad jeho telom a s mečom od krvi, ale ja? Naozaj?“ Smiala sa, ale mne bolo jasné, že začína nad tým uvažovať. Preto som pokračovala: „Keby ste mi to povedali skôr a obaja,“ naschvál som to slovo zdôraznila, „ mohlo to celé dopadnúť inak. Pretože jediné, čo ma skutočne serie je to, že ja som ti o ňom básnila príbehy a ty si nemala štipku odvahy nato, aby si mi povedala, že v skutočnosti je tvoj!“ Sledovala som jej výraz. Naoko vyzerala totálne ľahostajne, ale poznala som ju dosť dobre, aby som vedela, že sa snaží zakryť svoje skutočné pocity.

„Vieš ja...“ snažila som sa nájsť tie správne slová. Toto je príležitosť raz a navždy jej to vykričať, „ neštve ma, že si vybral teba. To bolo druhoradé. Ale nečakala som, že moje najmilovanejšie osoby mi budú tak surovo klamať! A zvlášť ty!“ Pozrela som na ňu. „Verila som ti ako nikomu! Dala by som za teba aj život a čoho som sa dočkala? Klamstiev!“

Zhlboka som dýchala. Cítila som ako sa mi uľavilo. Po toľkých rokoch som to zo seba konečne dostala. Mala som pocit, akoby zo mňa spadli tony záťaže.

Arwen mlčala. Vlastne je to tak lepšie. Teraz nepotrebujeme hádky. Odvrátila som sa a zahľadela von oknom.

Takto sme zostali dokým sme nezastavili.

Vystúpili sme a vošli do vchodu. Rýchlo sme vyšli na druhé poschodie. Chvíľu sme počúvali za dverami. Nič sme nepočuli. Stačil jediný pohľad a hneď sme si pripravili zbrane. Potichu sme otvorili dvere a vošli.

Prehľadali sme celý byt, ale nikde nič. Bola som v spálni, keď som začula ako ma volá.

„Našla si niečo?“ spýtala som sa dychtivo.

 Stála pri poličke v obývačke. Podala mi fotku nejakej chaty.

„Poznám ten les. Je na konci mesta.“

„Myslíš si, že sú tam?“

„Určite. Je to odľahlé miesto.“

„Tak na čo čakáme?!“ zvolala som a vyšla von. Na chodbe som sa snažila sústrediť. Ak sa na Sama dokážem zamerať budem vedieť kedy si máme švihnúť.

Oprela som sa o stenu a zatvorila oči. Pravidelne som dýchala. Arwen sa tiež oprela. Došlo jej, čo robím, preto ma nechala na pokoji. Po chvíli som začala cítiť napätie. Sústredila som sa ešte viac. Srdce mi začalo splašene tĺcť. 

Tuhšie som privrela oči. Viac som už necítila.

Uvoľnila som sa a otvorila oči.

„Je v poriadku,“ vydýchla som. Doteraz som si neuvedomila, ako veľmi som sa oňho bála.

Prikývla a spoločne sme nastúpili do auta.

Vyviezli sme sa až k lesu. Ďalej sme šli pešky.

„Vieš určiť smer?“ spýtala sa ma.

„A ja, že poznáš cestu,“ rypla som jedovato.

„Veď aj poznám, no napadlo ma, že sa do toho chceš viac zaangažovať,“ vysvetlila prosto a vyčarila úsmev, ktorý ma vždy tak štval. Plný jej sarkazmu.

„Nechám to na teba, sestrička,“ vytisla som zo seba.

Pozorne sa zahľadela do neznáma. Akoby sa snažila rozoznať každý detail, čo tu bol. Po chvíli sa vydala naprieč lesom a ja som ju len v tichosti nasledovala. Zahĺbila som sa do seba a znova sa zamerala na Sama. Keďže môj dar ma k osobe v problémoch vždy priťahoval, kontrolovala som aj či ideme správne. Našťastie sme šli. 

Arwen zrazu prudko zastala. Podišla som k nej. Pred nami bol malý zrub. Poskočilo mi srdce. Vydrž Sam!

Arwen sa ku mne otočila a pozrela mi do očí.

„Ďalej už so mnou nemusíš ísť. Splnila si, o čom som ťa poprosila. Ďakujem ti, ale ďalej to už zvládnem sama.“

Nadvihla som obočie. Naozaj sa mi poďakovala? 

„Fakt si myslíš, že sa ma teraz zbavíš? Na to zabudni!“

Vzdychla si.

„Vo vnútri sú anjeli. Ochrancovia. Si si istá, že ich dokážeš zabiť, ak si to okolnosti budú vyžadovať?“

Ľadovo som na ňu pozrela. „Pre Sama urobím čokoľvek.“

Jej sa na tvári rozhostil lišiacky úsmev. „Takže sa váš vzťah posúva o jednu úroveň vyššie,“ zamrmlala a zasmiala sa.

Mala som chuť niečo povedať, no bola som ticho.

Obe sme si pripravili zbrane.

Potichu sme sa zakrádali k oknu. Sam sedel vo vedľajšej izbe. Jeden strážca sa prechádzal po chodbe. Pozrel von oknom. Len o chlp si nás nevšimol.

Arwen prešla ku kľučke. Ja som ostala na druhej strane dverí. Pozrela na mňa a ja som jej dala znamenie, že som pripravená. Jedným šmahom otvorila dvere a obe sme vbehli dovnútra.

Ja som sa zamerala hneď na toho prvého, Arwen sa rozbehla do druhej izby k Samovi. No jasné. Rýchlo som to ukončila a šla jej pomôcť. Vo vnútri boli ešte dvaja. Bleskovo som sa vrhla na toho, čo ju chcel zasiahnuť zboku.

Odvrátila som jeho šabľu a vrazila mu do nosa. Zapotácal sa a ja som to využila. Zabodla som mu meč do brucha. V tej istej chvíli padol aj Arwenin protivník.

Keďže bola bližšie pri Samovi šla ho rozviazať.

„Vďaka,“ objal ju, keď už vstal.

„Niet zač,“ usmiala sa. 

Dívala som sa na nich a hruď mi zvieralo. Držal ju už dosť dlho.

Jeho oči našli moje. Pustil Arwen a šiel ku mne. Pery sa mi rozťahovali do úsmevu, tak ako aj jeho ruky, pripravené objať ma. Vtom sa však zarazil. Vyzeral akoby sa spamätal a potom mi podal ruku.

„Ďakujem,“ povedal vďačne, no s podtónom akejsi formálnosti.

Neveriacky som civela na jeho ruku. To mi povie len toto?! A podá mi ruku?! Nič viac?!

Vtedy mi to došlo. Pozrela som na Arwen a späť na Sama. 

„Aj nabudúce,“ podarilo sa mi trasľavo odvetiť. Zvrtla som sa a odišla. Vedela som, že o chvíľu budem plakať, preto som pridala do kroku. Takže takto to je? Zas ma chlap opustí kvôli sestre?

Predierala som sa lesom a nevnímala drsné konáre na tvári.

Ale... prečo mi potom povedala, že sa náš vzťah posúva vyššie? Nechápala som.

Asi... asi ešte nevníma, že ju chce. To bola jediná možná odpoveď.

Šla som ďalej a nezastavovala sa. Po rukách mi tiekla krv, čo som tak zatínala päste. Prídem ho zachrániť, vie že ma krivo obvinil a povie iba ďakujem? A čo tak: Prepáč bol som idiot?! Ale nie! On sa hneď vrhne k Arwen!

Dočerta myslel to vôbec úprimne, keď mi povedal: Milujem ťa? Iba tá myšlienka mi spôsobovala muky.

Možno myslel... no nemení to fakt na tom, ako rýchlo si našiel náhradu.

Vtedy sa mi v hlave ozval vyčítavý hlások: Ale aj ty si našla náhradu. Briana.

To nie je náhrada. On bol iba... rozptýlenie.

Ale niečo k nemu cítiš. To nemôžeš poprieť!

Nie, to som nemohla. Tie dni s Brianom boli úžasné. Pri ňom sa proste cítim slobodne a milovaná...

 Musela som sa cez tie slzy usmiať. Aj keď mi srdce krvácalo, cítila som lásku. Akurát nie k tomu, o kom som posledných sedemdesiat rokov snívala. 

Predo mnou sa už začínali črtať budovy a Arwenine auto.

Rozbehla som sa dolu kopcom . Keby som tak mohla utiecť od toho všetkého...!

Šla som ulicami, až som si pristavila taxík. Zastavil až pri Arweninom dome. Odľahlo mi, keď som videla, že ešte nie je doma. Nasadla som do svojho autíčka a vyštartovala.

Celou cestou ma prenasledovali obrazy Sama a Arwen. Videla som ich ako sa bozkávajú, smejú... Ako jej vyznáva lásku... Zavzlykala som a v poslednej chvíli stočila auta, inak by som nabúrala do značky.

Zaparkovala som pred tmavým domom. Zazvonila som a čakala. Dvere sa takmer vzápätí otvorili. Brian vyzeral unavene, ale keď ma zbadal ihneď zvážnel a nechápavo si ma premeral.

„Alli...! Čo... prečo plačeš?“ pýtal sa ustarostene, kým ja som sa mu okamžite vrhla do náručia.

„Povedz mi, že ma neopustíš,“ vzlykala som mu do trička.

„To by som predsa nedokázal,“ šepol mi do ucha a silno si ma privinul, „pretože si mi ukradla srdce.“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 28. časť:

3. Trisha přispěvatel
15.04.2013 [19:23]

Trishamima33: Som rada, že sa ti All páči o troška viac. Sam je proste pako no. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ale vysvetlí sa to.
Ivana: v ďalšej kapitole to asi nebude

2. Ivana
15.04.2013 [15:00]

Dúfam, že v ďalšej kapitole Arwen Samovi vytmaví ako idiotsky sa správal :)

1. mima33 admin
15.04.2013 [14:42]

mima33No, musím povedať, že po tejto kapitole si All získala viac mojich sympatií. A naozaj ju ľutujem...a keď na celú tú vec okolo Daria pozerám z jej pohľadu tak ju aj chápem Emoticon
A sam ma naštval, ale poriadne. Toto bolo od neho veľmi škaredé a zaujímalo by ma, čo také sa mu preháňalo hlavou, keď sa tak idiotsky správal Emoticon
Inak skvelá časť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!