OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 25. časť

25.03.2013 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1002×

10. kapitola

Nový smer

S hlbokým nádychom som vystúpila z auta. Vonku bolo cítiť jeseň. Vietor fúkal a strapatil mi vlasy. Obloha bola zatiahnutá a blížil sa dážď. Proste nanič deň.
Vošla som dovnútra, kde všetko žilo. Vyhrnula som si rukávy na košeli a vykročila ku skrinke.
„Ahoj,“ ozvalo sa spoza mňa. Od toľkého prekvapenia som až poskočila. Predo mnou sa ocitla Anette so svojou blonďavou hlavou.
Prižmúrila som oči. „Čo chceš?“
Naširoko sa usmiala. „ dnes o tretej máme tréning. Budeme v telocvični,“ oznámila.
Vzdychla som si. Na roztlieskávačský tréning som úplne zabudla. Ale... prečo mi to hovorí s úsmevom?
„Myslela som, že po tom incidente na plese ma už nechceš vidieť,“ podotkla som. Nechápavo na mňa pozrela a pokrútila nakulmovanými vlasmi.
„Čo?“ Mávla rukou. „To, že si nemala svojho frajera mi vôbec nevadí. Veď sa ponúkol Brian, tak čo?“
Ona si vážne nič nepamätá? Ako je to možné?
„Nestretli sme sa ešte potom?“ nabádala som ju.
Zachmúrila sa. „Nie. Veď po tanci si sa nám stratila. Hľadala som ťa, no už ťa nebolo.“
Hľadela som na ňu a rozmýšľala, ako sa to mohlo stať. Dokázal ju Alex prinútiť, aby zabudla? Ale ako? Upíry predsa žiadne také schopnosti nemajú.
„Aha.“ Jediné, čo ma zachránilo od trápneho ticha bol zvonček.
„Prepáč, ale ponáhľam sa na biológiu,“ vyhovárala som sa.
Chápavo na mňa pozrela. „Jasné. Ja idem na angličtinu.“ Otočila sa a rýchlo vybehla na poschodie. Ja som išla opačným smerom.
Profesorka vošla do triedy tesne za mnou. Bola vysmiata, až mi to prišlo divné. Sadla som si na svoje miesto a snažila sa sústrediť na hodinu. Cítila som na sebe Brianov pohľad, no neotočila som sa k nemu.
„Takže...chcela by som vám oznámiť, že v piatok nás čaká exkurzia do Rocky Mountains. Pôjdeme sa pozrieť do múzea...“
Profesorka sa rozhovorila a všetko mi zrazu znelo ako nekonečne dlhý monológ, ktorý nemal konca.
Keď zazvonil zvonček s úľavou som si vydýchla. Pri východe z triedy som sa zrazila s mojou sestrou. Krivo na mňa pozrela, no nepovedala mi ani slovo, len okolo mňa prešla.
Ďalšie dve hodiny mi zbehli našťastie rýchlo. Nestalo sa tam nič zaujímavé. Všetci sa po zvonení odobrali do jedálne. Ja som nemala vôbec nanič chuť a preto som šla dozadu na dvor.
Nikto tam nebol. Vyzeralo, že sa každú chvíľu rozprší. Bolo veľmi dusno a zatiahnuto.
Sadla som si na štadión. Znova ma úplne pohltili vlastné myšlienky. Prečo sa im prosto nedá ujsť?
„A čo je tu náš anjelik tak sám?“ ozvalo sa zdola.
Nemusela som sa ani pozrieť, kto to je. Alex behom pár sekúnd stál vedľa mňa. Nemala som náladu hádať sa, chcela som iba ticho.
„Čo chceš?“ vzdychla som si unavene.
Sadol si vedľa mňa. Tak tesná blízkosť, ktorá medzi nami nastala, bola príliš. Automaticky som sa odtiahla.
„Čo sa ti stalo? Si akási... smutná,“ rozmýšľal potichu a hľadel na mňa. Zahryzla som si do pery. Prečo je taký? O čo mu ide? Vážne si myslí, že ma oklame? Prehrabla som si vlasy.
„To nie je tvoja vec,“ odbila som ho a na sekundu naňho pozrela.
Tvár mu posmutnela a zachmúril sa. „Chápem, nechceš so mnou hovoriť. Je to preto, čím som?“
Pokrútila som hlavou. „To, že si upír mi je teraz jedno. Trápia ma iné veci. Nemysli si, že rozmýšľam len o tebe,“ podpichla som.
Zasmial sa. „ Prečo si padla? Musela si urobiť niečo vážne,“ začal sa zamýšľať. Prečo mi to robí? Prečo ho to zaujíma? Ale na druhej strane...
„Ja som neurobila dokopy nič. Vieš... bolo to dávno.“ Oblizla som si pery, oči mi už začínali slziť, tak som párkrát zaklipkala. „Som na svete už veľmi dlho. A... bol tu jeden muž, ktorého... ktorého som...“ Nedokázala som dokončiť. Stále to príliš bolí. Zacítila som, že sa mi po tvári kotúľa jedna horúca slza a rýchlo som pozrela preč.
„Zabila si ho?“ dokončil za mňa potichu.
Vytreštila som uslzené oči. „Nie! Preboha, už len to nie!“ Upokojila som sa. „Milovala som ho.“
„Tak čo sa stalo?“ vyzvedal stále, ale teraz už jemne.
„Zabili ho. Bol to anjel, tak ako my. Niekto, komu som verila. A ako to už býva, ja som sa chcela pomstiť.“
„Takže si ho zabila?“
Pokrútila som hlavou. „Chcela som, ale...“ nechala som vlasy, aby mi spadli do tváre, „nemohla som zabiť svoju sestru!“
Nastalo ticho. Veľmi dlhé, hrobové ticho. Alex mlčal. Bolo mi jasné, že aj jemu došli slová.
„Tak prečo si padla?“ spýtal sa.
Zasmiala som sa. „Z dôvodu, že som sa ju pokúsila zabiť,“ objasnila som prosto.
„A ona? Ako ju potrestali?“
„Padla so mnou. Obom nám odrezali krídla a vyhostili nás z neba.“ Ďalej som už nepokračovala. Nemusí vedieť, kto je moja sestra. Ani mu to nepoviem.
Alex pokrčil obočie. Niečo m tu nesedelo.
„Ale... prečo máš potom tie záchvaty? Tvoji rodičia... oni žijú, však? To znamená, že ide o niečo viac.“
Došľaka! Ako mu to mohlo dôjsť? Čo mu teraz poviem? Mám klamať? Pozrela som naňho. vyzeral chápavo. Vôbec ma nesúdil. To od neho bolo milé. Zhlboka som sa nadýchla a nahodila znova môj ľahostajný výraz.
„Myslím, že na jeden deň toho bolo dosť! Vieš o mne, ale viac ti už nič nepoviem,“ zarazila som ho a postavila sa. On tiež. Postavil sa mi do cesty. Teraz vyzeral naštvane, pobúrene.
„Prečo to ničíš?!“ obvinil ma.
Nechápavo som naňho hľadela. „Čo ničím?“
„Nás! Vždy keď sa snažím, tak ty všetko sabotuješ. Nedovolíš mi sa k tebe dostať!“
Prekrížila som si ruky na hrudi a s arogantným úsmevom na tvári sa naňho pozrela.
„Nás? Žiadne my nie je! Si upír. Mala som ťa zabiť, keď som mohla. Ja nie som ďalšie dievča so zbierky! Ja som iná! Vôbec ma nepoznáš! Nič o mne nevieš!“
Zasa som bola naštvaná. Priblížil sa ku mne ešte bližšie. Naše tváre sa skoro dotýkali.
„Poznám ťa. Si len ďalšie dievča, ktoré ľutuje svoj život a myslí si aký je ten svet neférový. Dbáš na svoje zákony, ale aj tak ich porušuješ. Nikoho k sebe nepustíš! Klameš samu seba. Ako s tým dokážeš žiť? A pokojne v noci spať?“ zašepkal obviňujúco.
Každé slovo, ktoré vypustil z úst, sa mi zarylo priamo do srdca a bodalo ho ako tá najostrejšia dýka.
Zaškrípala som zubami. Nie! Nedám mu najavo, čo mi spravil! Mám predsa hrdosť!
Zrazu sa rozpršalo. Spustil sa lejak, no my sme stáli ďalej.
„Myslíš si, že by o teba v nebi mali ešte záujem?“ pokračoval. Tak to už prehnal! Zaťala som ruku do päste a vrazila mu celou silou do nosa. Zapotácal sa dozadu, ale nespadol.
„My dvaja... sme skončili!“ precedila som a dala sa na odchod.
Celá som bola premočená skrz-naskrz. Slzy sa mi vo vodopáde rinuli po tvári. Takto som si to nepredstavovala. Mal to byť nový začiatok. Bez minulosti, bez bolesti... proste nový štart. A nie výlet do minulosti.
Prehrabla som si premočené vlasy a zastala. Na sekundu som sa otočila, aby som videla, či je Alex tam. No už bol preč. Ostala som sama.
Musím ísť na telesnú. Prebehlo mi hlavou a moje telo sa ihneď rozhýbalo. Keď som už prezlečená vošla do telocvične, zbadala som Alexa, Briana a moju sestru.
Tri osoby, ktoré ma určite nenávidia. Mala by som to vzdať?
Nie!
Zachytila som ich pohľady. Allia pozrela na moje a potom Alexove vlasy. Usmiala sa.
„Dnes si poslednýkrát zahráme volejbal,“ oznámil tréner.
No super! To bude zaujímavá hra. Pomyslela som si. Ďaleko od pravdy som ani nebola. Alex, Allia a Brian boli spolu v jednom tíme. Asi po prvý raz spolupracovali.
Chcela som to ukončiť čo najskôr, ale hodina bola neskutočne dlhá. Allia nahrala blondiačikovi na smeč a on... mieril na mňa. Lopta bola prudká a ja som nebola taká rýchla. Strelila ma do hlavy a ja som klesla k zemi. Tréner zapískal a moji spoluhráči sa ku mne vrhli.

„Zošalel si?! Spamätaj sa, Klais!“ kričal naňho jeden z môjho tímu, zatiaľ čo ďalší mi pomohol sadnúť si na lavičku. Oprela som sa.

„Ste v poriadku, Arwen?“ zaujímalo trénera.

Prikývla som. Na slová som sa nezmohla. V hrdle mi navrela hrča, ktorú som nedokázala preglgnúť.

„Choďte sa prezliecť a môžete ísť. Hodina aj tak o chvíľu končí,“ povedal.

Bez jediného slova som zamierila do šatne následne domov. Na jeden deň toho bolo viac ako dosť. Slzy mi stekali po tvári. Prídem domov a opijem sa, zaumienila som si. Potom to bude všetko lepšie.

Vošla som do haly a vyčerpane si vzdychla. Konečne doma. Moja jediná istota.

„Máš chvíľku?" ozvalo sa odo dverí do obývačky.

Pozrela som sa tým smerom a prekvapene vypleštila oči.

„Čo tu robíš? Čo odo mňa chceš?“

Sam sa môjmu údivu zasmial a prešiel bližšie. Prenikavo na mňa hľadel, až mi to bolo nepríjemné.

„Musím sa s tebou porozprávať, Arwen,“ začal.

„A o čom?“

Sklonil hlavu, ale vzápätí už bol vážny a nečitateľný.

„O Alliii. O tom, čo spravila. Potrebujem ťa,“ hlesol.

To ma vydesilo. On potrebuje mňa? A to odkedy? Nikdy sme si predsa neboli veľmi blízky. Stále som bola jeho posledná možnosť. Tak prečo tá náhla zmena? Kývla som rukou, aby ma nasledoval do obývačky. Sadol si do kresla a ja oproti nemu na gauč.

„Takže... čo spravila?“ zaujímalo ma.

„Zabila,“ šepol a v hlase mu znelo obrovské sklamanie. „Zabila anjelov, Arwen. Na vlastné oči som videl ich bezvládne telá. A ona bola tam.“

Zatajila som dych a vytreštila oči.

„Čože?! Ale... to nemôže byť pravda!“ krútila som hlavou. Sestra, nech ju akokoľvek nenávidím, by niečo také neurobila. „Sam, to nemohla byť ona. Určite by anjelov nezabila...“

„Hore som sa pýtal, na čo ich sem poslali. Mali preskúmať mesto a zistiť niečiu prítomnosť,“ skočil mi Sam do reči. „A zrazu sú všetci mŕtvy? Aby toho nebolo málo, boli zabití anjelskými zbraňami. Vieš mi to vysvetliť?“

Moja myseľ si to aj tak odmietala pripustiť. Poznám ju. Nikdy by len tak nezabila. A k tomu anjelov. Pre túto jednu vec by som za ňu dala aj ruku do ohňa.

„Boli to stopy po jej zbraniach. Musela to byť ona,“ hovoril ďalej, ale ja som sa zamýšľala nad niečím iným.

Zrazu som k nemu vystrela hlavu a pozrela mu do očí.

„Ty neveríš, že to bola ona. Viem to. Nevieš síce, kto to bol, ale sám tomu neveríš,“ rozmýšľala som.

Pokrútil hlavu a postavil sa z kresla.

„Neviem, čomu mám veriť! Vieš mi povedať anjela, ktorý by niečoho takého bol schopný?!“

Zhlboka som sa nadýchla. Tón jeho hlasu ma vytočil, ale musím byť pokojná. Tiež som sa postavila.

„Tak mi to pomôž zistiť,“ navrhla som odhodlane. „Žiadam ťa, ako Ochrancu, aby si mi pomohol nájsť pravého vraha, ktorý sa toho dopustil. Nechcem, aby si urobil nesprávne rozhodnutie a preto, ako Bojovníčka, budem stáť pri tebe a pomôžem ti. Nech to stojí, čo to stojí,“ rozprávala som s ním verejne. Ak chcem dohodu, musím byť konkrétna.

Sam stál a rozmýšľal, čo urobiť. Nevedel či mi môže veriť. Ale... porušila som niekedy svoje slovo?

Nakoniec prikývol a vystrel ku mne ruku. Ja tiež a obaja sme si potriasli.

„Takže výprava sa môže začať,“ usmiala som sa.

Tak čo hovoríte? Zaujíma ma váš názor na Arwen.

Zaslúžila si podľa vás to, čo jej Alex povedal? Máte ju radi, alebo ani nie?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 25. časť: