OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 23. časť

15.03.2013 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 960×

9. kapitola

Spojenectvá?

Prehadzovala som sa na posteli. Nebola som schopná zaspať, nech som sa akokoľvek snažila. Bolo to márne. No čo už.

Postavila som sa a prešla do kúpeľne. Rifle, ktoré boli úplne zničené som vyhodila a ja som sa postavila pod horúcu sprchu. Moje telo bolo zrazu oveľa krehšie. Voda ma pálila na pokožke, no ja som len zaťala zuby a nechala ju, nech mi zmáča tvár.

Na chvíľu som úplne vypla. Nemusela som rozmýšľať nad ničím. Jediné, čo moja myseľ vnímala bola teplota vody, ktorej som sa pomaly prispôsobila.

Po hodnej chvíli som ale vyšla von. Rýchlo som na seba hodila nejaké šaty, obula som si červené lodičky a zbehla dole po schodoch. V hale na stole som mala položenú kabelku a v nej mobil. Musím zavolať, aby mi prišli dať nové okno. Vytočila som ich číslo a už som rozmýšľala, čo poviem, že sa mi stalo s oknom.

No skvelé, pomyslela som si, keď som zložila. Okno mi prídu opraviť až v pondelok. Tak to je vážne úžasné!

Pomaly, nikam sa neponáhľajúc som vyšla do záhrady a začala odpratávať všetko to rozbité sklo zo včerajška. Ešte teraz na niektorých úlomkoch bola zaschnutá krv. Pri spomienke na to všetko ma striaslo. A, samozrejme, donútilo ma to spomenúť si na... Alexa!

Preboha, čo len urobím s ním? Ako vyriešim ten problém? Čo mám urobiť? Pokúsiť sa ho znova zabiť? Veď ma zachránil. Ale prečo? Bože, toľko otázok, na ktoré neviem odpoveď. Dúfam, že ho tak skoro nestretnem. Nedokázala by som sa mu pozrieť do očí bez napätia. Alebo áno?

Pokrútila som hlavou, zobrala zmeták so sklom a šla ho vyhodiť. Tak a mám pokoj. Celý krásny deň je predo mnou.

Niečo sa za mnou ale pohlo. V ruke sa mi automaticky zjavila dýka a ja som sa otočila, prikladajúc dýku na srdce útočníka. Zdvihla som zrak a pozrela sa na neho.

„Alex?“ zachripela som. „Čo tu, do čerta, robíš?!“

Usmieval sa. Vyzeral v pohode a nebojácne.

„Musíme sa porozprávať. Chcem odpovede.“

Nad tým som sa musela samoľúbo usmiať.

„Tak na to môžeš zabudnúť, blondiačik.“

Chvíľu sme len tak stáli a pozerali na seba. Bolo zvláštne, aký bol pokojný.

„Nebojíš sa, že ti ublížim?“ zaujímalo ma.

„Ty mi ale neublížiš,“ odvetil pevne.

Prižmúrila som oči. Ako si môže byť taký istý?

„Naozaj? Viem, čo si. Už som sa ťa pokúsila zabiť a teraz mi v tom nič nebráni.“

„Ale aj tak to neurobíš. Viem to.“ Jeho slová boli pevné, ale zároveň znel... tak pobavene. Naozaj si myslel, že blufujem.

Jedným rýchlim ťahom som mu roztrhla tričko a trocha ho poškriabala na mieste, kde mal srdce. Alex sa ani nepohol. Stál na mieste a hľadel mi tými svojimi modrými očami do mojich. Nenapadlo ma nič, čo by som mohla teraz urobiť.

„Ani teraz nemáš strach?“ zaujímala som sa.

Pevne pokrútil hlavou. „Nie.“

O krok som pred ním ustúpila. Vedela som, že je to zbytočné. Dnes ho nezabijem. Možno raz áno, ale teraz určite nie. A prečo? Nuž... to je dobrá otázka.

„Ak odídeš, nechám ťa na pokoji.“ Aby mi uveril, dýka sa okamžite vytratila a ja som od neho ustúpila. Aspoň som mohla odvrátiť pohľad.

„Ja ale neodídem. Ja sa chcem rozprávať.“ Chytil ma za ruku a pritiahol ma k sebe. Doslova mnou trhol. Donútil ma pozrieť sa naňho.

„Čo si zač? Upír nie si, tak čo teda?“

Zaťala som zuby. „Nemusím ti hovoriť nič!“ zasyčala som naštvane a snažila sa z toho nejako vykrútiť. On je avšak upír a preto to bolo k ničomu.

Dlaň mi priložil na pás. Stuhla som a on ňou šiel pomaly vyššie a vyššie. Zrazu sa zastavil. Automaticky mi došlo, čo to robil. Teraz už vie, kto som. Určite cítil miesta, odkiaľ mi kedysi vyrastali krásne krídla. Teraz už to je len jedna veľká jazva, ktorá vytvára pocit, akoby som tam stále niečo mala.

Využila som príležitosť a odtiahla sa od neho. Alex ma pustil. Vyzeral, že o niečom tuho rozmýšľa. Potom na mňa pozrel a začal sa prechádzať po hale.

„Možno tak pred sto dvadsiatimi rokmi... som počul legendu. O anjeloch,“ začal rozprávať pomaly. „Bolo mi povedané, že naozaj existujú. Ja som tomu neveril, ale ty... ty ním si.“

Preglgla som. Čo ďalšie o mne vlastne vie?

„A najlepšie na tom je, že sa mi tomu ani teraz nechce veriť. Ako je možné, že ešte žijem? Keby si bola anjelom, nezniesol by som predsa blízkosť pri božej bytosti. Iba ak...“ Premeral si ma. „Padla si,“ hlesol.

Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela sa von. Prišiel na to. Vie o mne. Tak čo mu mám povedať? Mám klamať? Alebo mu všetko vysvetliť? A prečo vlastne?

Zaškrípala som zubami a vydýchla. Snažila som sa ostať pokojná.

„Mal by si už ísť. My sa nemáme o čom baviť,“ precedila som pomedzi zuby.

Víťazne sa usmial.

„Čo si urobila? Prečo si tu?“ neprestával. Provokoval ma ďalej.

„To nie je tvoja vec!“ okríkla som ho. „Vypadni odtiaľto!“ Prudko som sa otočila. Možno dokonca prudšie, ako som chcela. Alex stál hneď za mnou. Okamžite som sa chcela odtiahnuť, no zapotácala som sa. Automaticky som sa chytila Alexa za tričko. Ten to ale nečakal, a preto sme sa k zemi zrútili obaja.

On dopadol na mňa. Zatajila som dych.

Blondiačik mi pozeral do očí a ani sa nepohol. Vyzeral, že nemá v pláne zo mňa zliesť. A ja som ho zas nebola schopná zo seba zhodiť. Môj hnev vyprchal.

„Takže čo? Ešte stále mám odísť?“ spýtal sa po chvíli s lišiackym úsmevom na perách. Musela som preglgnúť.

„Áno,“ odvetila som zťažka.

„Vážne?“ Nadvihol obočie. „Zabudla si už na ten večer?“

Vydýchla som. Čo teraz poviem? Jasné, že som nezabudla. Celý čas, keď som uvažovala či ho zabijem, som mala ten moment pred očami.

„Áno,“ zaklamala som. „Bola to chyba.“

Jeho tvár posmutnela, ale rýchlo to zakryl.

„Môžem ti dokázať, že sa mýliš,“ šepol odrazu a začal sa ku mne približovať. Nebola som schopná pohybu. Nedokázala som urobiť nič. Len som tam na zemi ležala.

Jeho pery sa zrazu nalepili na tie moje. Najprv jemne, čakajúc na odozvu. Keď zaregistroval spoluprácu, vložil sa do toho viac. Pomaly skĺzol perami na môj krk, ktorý zasypával jemnými bozkami a potom sa naspäť vrátil k perám.

„Alex...“ hlesla som, neschopná zo seba vysúkať jednu súvislú vetu.

Vtom sa ale tvorili dvere. Blondiačik ma prestal bozkávať a naklonil hlavu, aby sa pozrel na našu spoločnosť.

O môj bože! zvrieskla som v duchu, keď som zbadala Toma nechápavo stáť vo dverách.

„Tom. Ahoj.“ Usmiala som sa a zvalila Alexa zo seba. Ten sa rýchlo postavil a hľadel na môjho... čo vlastne? Kamarát či priateľ?

„Arwen... čo... čo to bolo?“ spýtal sa zachrípnuto.

No skvelé. A čo poviem jemu?

„Vysvetlím ti to, ale..." pozrela som na Alexa, „v súkromí.“

Usmial sa tým svojím krásnym úsmevom, ktorý ma hneď v prvý deň odrovnal.

„V pohode. Môžem ísť do obývačky,“ navrhol.

Prepálila som ho pohľadom. „Ak ti je život milý, tak odíď,“ dostala som zo seba pomedzi stisnuté zuby. Chcel mi oponovať, ale môj pohľad ho zastavil.

„Tak ahoj. Ešte sa ale uvidíme.“ Usmial sa na mňa vo dverách. Vôbec mu nevadila Tomova prítomnosť.

Ostala som tu len ja a on.

„Takže... kde by som mala začať?“ rozmýšľala som nahlas.

„Čo tak od začiatku?“ Podišiel ku mne bližšie. „Kto to vlastne je?“

Po prvýkrát po dlhej dobe som cítila výčitky svedomia. A prečo vlastne? Veď to on ma pobozkal! Vzdychla som si. Prečo som taká rozrušená? Nemalo to pre mňa nič znamenať. Tak čo vlastne teraz cítim? Som zmätená?

Áno! kričal na mňa hlas v mojej hlave. Nahodila som nezaujatý výraz.

„Volá sa Alex. Je to upír,“ vysvetlila som.

Tomovi som vždy všetko hovorila. Vždy. Vie o mne úplne všetko. Samozrejme, na to sme sa musela dosť dobre spoznať, aby som vedela či mu môžem dôverovať. Bol mojím doktorom, ktorý mi vždy pomohol.

„To... to naozaj?“ vykoktal zo seba nakoniec.

Prikývla som.

„Áno. Chcela som ho zabiť, ale skoro som zomrela ja. Zachránil ma,“ dokočnila som. Nič viac mu nepoviem. A prečo aj? On je v tejto chvíli tá posledná osoba, s ktorou sa o tom môžem rozprávať.

Jeho tvár sa hneď vyjasnila. Pochopil ma.

„Prepáč mi to. Myslel som, že...“ Nebol schopný to dokončiť.

„Nevadí. Viem, ako to muselo vyzerať.“

Určite si myslel, že som si našla nejakú náhradu. Niekoho približne v mojom veku. Chytil ma a stiahol k sebe do objatia. Vydýchol si.

„Som rád, že si v poriadku,“ šepol.

Usmiala som sa a čosi ma zahrialo pri srdci. Možno to bolo vedomie, že na svete je niekto, komu na mne záleží.

Viem, nie je to nič extra, ale aj tak dúfam, že sa bude aspoň trocha páčiť. Prosím vás o komentáriky, dúfajúc, že na mňa a Trishu ste, naše čitateľky, nezabudli.

ďalšie kapitoly budú znova pribúdať rýchlejšie

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 23. časť: