OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 20. časť



Hra Padlých - Nenávisť - 20. časťDeň po plese.
Arwen premýšľa. Má zabiť Alexa, alebo ho nechať žiť? Je predsa Bojovníčka... tak čo má urobiť?
Dve návštevy. Jedna horšia a druhá ešte viac. Kto od nej čo chce? Príde sa na ňu pozrieť niekto známi?

8. kapitola

City

 

Prudko som sa posadila na posteli. Bola som celá spotená a zadychčaná, akoby som práve dobehla maratón.

Čo... čo to má znamenať? Rozmýšľala som v duchu.

Na stole vedľa mňa boli položené moje dýky. Čo? Ale... Rýchlo som mávla rukou, aby zmizli. Mysľou mi prebehlo jedno vysvetlenie. Dôvod, prečo sa to mohlo stať.

Moje podvedomie sa už rozhodlo. Musím konať svoju povinnosť, ktorá mi bola daná.

Postavila som sa a šla si opláchnuť tvár. Musím sa upokojiť. Až potom môžem znova rozmýšľať, čo spravím.

„Nemôžem ho zabiť!“ povedala som sprudka pri pohľade na seba do zrkadla. Čo mi to len napadlo? Veď je to predsa chlapec, ktorého poznám! Stále ma vytáča, ale žeby som ho mala zabiť? Nebolo by to odo mňa kruté?

Ale veď si Bojovníčka! Je tvojou povinnosťou zničiť to zviera! Okríkol ma hlas v mojej hlave.

Pokrútila som hlavou a prehrabla si vlasy. Bola som zúfalá. Čo mám urobiť? Kto mi s tým pomôže? Cestu poznám... ale chcem ňou ísť?

Zavrela som oči a zhlboka dýchala. Jeden hlas na mňa kričal to a druhý to. Musím sa rozhodnúť sama. A čím skôr. Keď sa mi pred očami vybavila Alex spolu s Anette, prudko som otvorila oči.

Rozhodnutie padlo. Vydýchla som.

Alex za svoje činy zaplatí. Musí zomrieť. Ktovie, čo urobil s Anette? Čo ak už je mŕtva? Koľko nevinných ľudí už tak bez mihnutia oka zabil? A koľko ich možno premenil?

Zrazu niekto zaklopal. Vystrela som sa a pokrčila obočie. Kto to môže byť? Veď nikto nevie, kde bývam.

Rýchlo som zbehla dole schodmi a prešla otvoriť dvere. Predo mnou stál sám diablov posol.

„Ahoj, Arwen,“ pozdravila ma a najradšej by ma už pohľadom zabila.

„Čo tu chceš, Allia?“ Prešla som rovno k veci.

„Niečo pre teba mám,“ oznámila a strelila mi po tvári.

Celá prekvapená som zaspätkovala a ona medzitým vošla do domu.

„Takže si bola na návšteve doma, čo?“ vytisla zo seba predtým, než mi vrazila ďalšiu. Rýchlo som sa snažila nájsť rovnováhu.

„Čo do čerta...“ Ruku som si pridŕžala na nose, z ktorého mi už tiekla krv. „Čo to stváraš?! Nemôžeš len tak napochodovať ku mne a rozbiť mi nos?!“ skríkla som po nej.

Založila si ruky vbok. „A prečo nie? Prišla som k tebe a povedala ti o Brianovi. A čo si urobila ty?! Hneď potom si vyhľadala Sama a donútila ho, aby ťa dostal hore. Jeho si, samozrejme, poslala, aby ma rozptýlil. Tvoj plán utajiť to predo mnou by vyšiel. Ale nepočítala si s tým, že mi to Sam povie. Či?“

Naklonila hlavu na bok a prebodávala ma pohľadom.

Začala som sa smiať. „Tak on ti to povedal. A povedal ti aj, čo som sa dozvedela?“ Nedozvedela som sa toho veľa, ale ona to predsa netuší. A predsa... keď mi rozbila nos, neodíde len tak.

Jej pohľad bol plný hnevu.

„Predpokladám, že mi to len tak nepovieš,“ typovala cez zaťaté zuby.

Škodoradostne som sa usmiala.

„Typuješ správne, sestrička.“

V ruke sa jej objavil meč. Zapálila ho. Ja som zas pomyslela na dýky a už som ich držala. Usmiala som sa na ňu. Ak sa chce biť, tak sa pôjdeme biť.

Hneď zaútočila. Urobila krok vpred a chcela ma poškrabať na ruke. No ja som sa jej šikovne vyhla a podkosila ju. Podlomili sa jej kolená a spadla. Naštvane na mňa pozrela, odrazila sa nohami od zeme a už znova stála.

To už som ale útočila ja. Chcela som jej zabudnúť dýku do ruky, no ona mi skrížila cestu svojím mečom a odrazila útok. Urobila otočku a lakťom mi vrazila. Zapotácala som sa dozadu a jedna dýka mi spadla. Allia ma ešte rýchlo kopla nohou do brucha. Ta rana bola silná a odhodila ma o pár metrov dozadu. Pokrútila som hlavou. Pevnejšie som zovrela dýku. Rýchlosťou blesku som sa hodila na podlahu a prešla popri nej. Samozrejme, dýkou som jej poškrabala nohu. Nie veľmi hlboko, ale ani nie veľmi slabo. Veď si to zaslúži.

Allia zasipela a otočila sa.

Zrazu sa miestnosťou roznieslo svetlo a z neho po chvíli vyšiel Sam. Obe sme naňho civeli.

„Tak dosť! To by snáď stačilo! Veď sa zabijete!“ povedal naštvane a postavil sa medzi nás.

Potiahla som nosom a ešte stále som cítila krv. Robilo sa mi z tej chute zle, ale bolo mi to jedno.

„Veď o to nám aj išlo!“ obvinila som ho. „Prečo si jej to povedal?!“

Vzdychol si. „Nechcel som jej klamať, Arwen. Veď ak vieš niečo ty, prečo by nemohla ona?“

Prekrížila som si ruky na hrudi a dýky zmizli.

„Takže si jej to povedal?“

Pokrútil hlavou. „Ja sám toho veľa neviem. Ravenmi sa nezaoberám,“ vysvetlil.

Pozrela som na svoje tričko. „Tak teda...“ vydýchla som. „Je na čase, aby ste odišli. Dnes ťa nezabijem, sestrička. Je vidieť, že niekto nad tebou drží ochrannú ruku,“ oznámila som kyslo.

„Ja nepotrebujem nikoho, kto by ma ochránil!“ skríkla po mne a možno by aj znova zaútočila, kebyže ju Sam nezadržal.

„Poď, Allia. Odveziem ťa domov.“ Chytil ju do svojho objatia a už boli preč.

Naštvane som hľadela na podlahu, na ktorú kvapkala moja krv. Rýchlim krokom som vybehla do kúpeľne. Zhodila som zo seba krvavé tričko a hodila ho do rovno do koša. Aj tak by už nepustilo. Umyla som si tvár. Celé umývadlo bolo od krvi. Ale mne to bolo jedno. Upratala som všetko a na seba hodila len biele tielko a namiesto teplákov kraťasy. Veď tu mám teplo.

Niekto zazvonil.

Čože? Kto to môže byť? Veď len Allia vie... Hneď mi bolo všetko jasné. Znova je tu. Mrcha. Tak teraz už budem pripravená.

Dole schodmi som zbehla ako víchor a už som mierila k dverám. Mám si prichystať rovno dýky, alebo jej tiež strelím do nosa? Ťažké rozhodovanie.

Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.

„Ak si myslíš, že...“ V strede vety som sa zasekla. Do môjho domu vkĺzol Alex a chytil ma za líce. Pritiahol si moju tvár k svojej a vášnivo ma pobozkal. Ostala som úplne zaskočená a nemala som čas ani na reakciu. Po chvíli sa odtiahol a pozrel mi do očí. Ja som ničomu nechápala.

„Arwen,“ hlesol. „To, čo sa stalo včera...“ A znova ma pobozkal. Tentokrát som už chápala. A chcela som to. Bozkávať ho bolo... neopísateľné. Zavrel za sebou dvere a hneď sme ustúpili ďalej do haly. Vyložil ma na stolík a stále ma bozkával. Obtočila som sa mu nohami okolo pásu a držala sa ho. Rukou som mu zašla do vlasov a pritiahla si ho bližšie. Jemný bozkami som obletovala jeho krk, a tak som sa znova vrátila k jeho perám.

„Izba je hore,“ šepla som a už sme boli v pohybe.

Schody vybehol veľmi rýchlo a do izby bez problémov trafil. Hodil ma na posteľ. Svojim telom ma priľahol a roztúžene mi okamžite vyzliekol tielko. Bozkával mi brucho a ja som sa pod jeho dotykmi chvela. Zobrala som jeho tvár do dlaní a pritiahla si ho k perám. Rukami som skĺzla na jeho hruď a cez tričko skúmala svaly. No chcela som sa ich dotknúť. Vyzliekla som mu ho a odhodila ho niekde do kúta izby. Keď som zbadala to dokonalé telo... bola som bez slov. Nijako som to nedokázala vyjadriť. Tie svaly... musel na nich dosť dlho pracovať.

Vtedy som sa spamätala. Na tom určite nepracoval! Veď je upír! Všetka vášeň bola ako mávnutím ruky preč. Cítila som jeho pery na mojom krku. Zavzdychala som, a keď som začula jemný náznak samoľúbeho smiechu, vedela som, že je správna chvíľa.

V ruke sa mi objavila dýka. Ani na chvíľu som nezaváhala a zapichla mu ju do brucha.

Alex zadržal dych. Posadil sa a pozrel na svoje brucho. Kopla som ho a zhodila ho zo seba. V ruke som už mala druhú dýku, ktorú som doňho chcela zabodnúť tiež. Chytil mi ale pravé zápästie a silno mi ho zovrel. Počula som prašťanie kostí a následne na to som preletela ponad posteľ. Vytiahol si dýku z tela.

„Kto si?“ spýtal sa ma.

Postavila som sa. „Tvoja smrť.“  To zápästie neskutočne bolelo, ale bolo mi ukradnuté. Zahojí sa. Teraz mám prácu. Hodil po mne moju zbraň. Šikovne som ju chytila. Rana sa mu hneď zatvorila a vyliečila. Došlo mi, že potrebujem kolík. Do riti! Ale kde som ich dala?

Alex prekvapene stál. Vrhla som sa naňho. Chcela som ho podkosiť, ale s ním to ani nepohlo. Vyhodila som dýku do vzduchu, chytila ju opačnou stranou a snažila som sa mu ju zabodnúť zozadu do krku. Chytil mi lakeť a nechcel ma pustiť.

„Daj to preč, než si ublížiš,“ navrhol.

„Očividne si o mne ešte nepočul,“ usmiala som sa. „Tak sa predstavím,“ zamrmlala som sotva počuteľne. Hlavou som mu vrazila do nosa. Vyviedlo ho to z rovnováhy a pustil ma. Rýchlo som sa otočila a urobila mu priečne cez hruď hlboký škrabanec.

Alex zasyčal a silno do mňa strčil. Cítila som, ako strácam rovnováhu a som vydaná napospas gravitácii. Na chrbte som zacítila pálčivú bolesť a následne už len poobedňajší vetrík.  

Preletela som oknom a mierila na zem. Rozbité sklo bolo všade okolo mňa. Zrazu to bolo. Prudký náraz. Hlasitý výkrik ozývajúci sa mŕtvym tichom. Spoznala som ho ako svoj. Do chrbta sa mi zaryli malé aj veľké úlomky skla. Niektoré na mňa ešte dopadli. Vôbec som si necítila nohy. Nedokázala som nimi pohnúť a ťažko sa mi dýchalo.

Z posledných síl som nadvihla hlavu. Veľký kus skla som mala zarytý na mieste, kde sa nachádza srdce. Krvácala som. A dosť.

Oči sa mi zatvárali. Tak takto to teda je? Smrť je taká bolestivá?  V diaľke som začula kričanie, ale nechcela som ho vnímať. Rozhodla som sa poddať čierňave.


 

Otvorila som oči. Nič ma nebolelo. Poobzerala som sa okolo seba. Kde to som? Veď to predsa nie je moja záhrada pod oknom.

„Arwen,“ začula som za sebou ženský hlas. Prišiel mi tak známy.

Otočila som sa a mala som slzy v očiach.

„Mami?“ zachripela som a vybehla jej v ústrety. Hodila som sa do jej náruče. Pevne si ma privinula k sebe a objala ma.

„Dcérka moja...“ šepkala mi do ucha. Po chvíli som sa od nej odtiahla.

„Takže som mŕtva?“

Aj ona mala červené oči. Mlčala, len chabo prikývla. To ma dorazilo ešte viac. Rozplakala som sa a kolená sa mi podlomili.

„Čo... čo bude teraz?“ Pozrela som mame do očí.

„Je mi to tak ľúto, Arwen... Ale vieš, čo ťa čaká.“ Jej oči zrazu boli tvrdé a prísne.

Prikývla som. „Mami?“ Potiahla som nosom. „Môžem ešte jednu otázku? Predtým... než ma pošleš na moje miesto?“

Po lícach sa jej skotúľali slzy. „Samozrejme, pokladík.“

Postavila som sa na pevné nohy.

„Keď ma vyhnali z neba... milovala si ma aj naďalej?“ Jej tvár bola tak nečitateľná. Ale keď uhla pohľadom, už mi bolo všetko jasné.

Niečo... niečo sa zrazu stalo. Pred očami sa mi začalo všetko rozmazávať. Vytvorila sa predo mnou akási hmla a hlava ma začala bolieť.

„Čo... čo sa to deje?“ skríkla som zrazu plná strachu.

„Neviem,“ odvetila mama a len tam tak stála. Pozerala sa na mňa a čakala, čo sa bude diať ďalej.

Zavrela som oči a poddávala sa tomu všetkému. Neodporovala som. Veď aký by to malo zmysel? Splynúť bolo ľahšie.

Otvorila som oči a sprudka sa nadýchla. Okolo mňa bolo svetlo. Denné svetlo.

„Arwen!“ Rozoznávala som jasne Alexov hlas.

Počkať... ja nie som mŕtva? Snažila som sa postaviť, ale nešlo to. Telo ma neposlúchalo. Bolo slabé.

Na perách som mala chuť krvi.

„Napi sa. Potrebuješ to. Inak sa z toho nedostaneš,“ chlácholil ma Alex a pozrel mi do očí. Nebola v nich nenávisť. Len nechápavosť a fascinovanie.

„Ty... ty si ma... zachránil?“ pošepkala som slabo.

Prikývol a priložil svoje zápästie k mojim ústam. Bolo jasné, že mi chce pomôcť. Nechala som ho. Ešte nechcem zomrieť.


Veľmi vás s Trishou prosíme o komentáre. Páčila sa vám táto časť?

Ďalšia časť bude z Alexovho pohľadu. Ako vníma on to, čo sa dozvedel? Prečo vlastne Arwen zachránil život? Mohol ju nechať umrieť... prečo sa rozhodol inak?

No a túto časť by som rada venovala Lolstories. Vôbec som nevedela, že číta túto poviedku, pokiaľ som si nevšimla, že aj za nás hlasovala, a potom sme našli jej koment. Veľmi nás potešilo, že máme viac čitateľov a dúfame, že vás nesklameme.


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 20. časť:

5. Perla přispěvatel
20.02.2013 [15:22]

PerlaLOLstories: veľmi pekne ti ďakujeme. Sme rady, že sa ti naša tvorba páči.

4. LOLstories přispěvatel
20.02.2013 [15:09]

LOLstoriesVážně? Já mám věnování? Jupí! Tuhle povídku čtu pravidelně. Emoticon Emoticon Emoticon Patří mezi moje nejoblíbenější. Jste úžasné autorky.

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Ani nevíš jak sem se bále, že Arwen umřela. Ale pak se tam objeví princ Alex a zachrání jí. Jak romantické. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
18.02.2013 [12:23]

Perlaveľmi pekne ďakujem.
mima33: tak teraz si ma rozosmiala. Normálne si ma donútila zamyslieť sa nad tým, čo by sa stalo, kebyže hl.postava zomrie. No neviem... podľa mňa budeš poriadne prekvapená v závere príbehu.
Channina: no tak po ďalšej časti ho budeš milovať ešte viac. Emoticon

2. Channina přispěvatel
18.02.2013 [9:05]

ChanninaJa... milujem... Alexa!

1. mima33 admin
18.02.2013 [8:30]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Ani nevieš ako ma to vydesilo, ale na druhej strane som sa chlácholila tým, ž Arwen je hlavná postava, tak by bola blbosť keby zomrela Emoticon Emoticon A som rada, že ju Alex zachránil, takže on asi teda nebude ten zlý Emoticon Tak teraz dúfam, že Arwen upustí od plánu zabiť ho Emoticon A rýchlo ďalšiu, prosím Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!