OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 13. časť

26.01.2013 (16:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1004×

Keď riaditeľka oznámila, že Arwen sa má pridať do tímu k roztlieskávačkám takmer som pukla od smiechu. Jej vypúlené oči, otvorené ústa... ach...! Pohľad na nezaplatenie!

Riaditeľka sa chcela vrátiť do školy, keď ma uvidela. Podišla ku mne.

„Bavíte sa slečna Wandorfová?“ prísne na mňa pozrela.

„A nemala by som?“  

„Nie, pretože aj vy budete mať povinnú mimoškolskú aktivitu. Budete mať na starosti prípravu školského plesu.“

Trocha som prižmúrila oči a usmiala sa.  

„Ja naňho nepôjdem, takže nevidím dôvod, aby som ho pripravovala.“

„Lenže ja vás o to nežiadam, ale oznamujem vám to. A buď ho pripravíte alebo ste vylúčená,“ povedala s výrazom, že je jej jedno akú možnosť si vyberiem. Naštvane som roztiahla pery do úsmevu a prekrížila si ruky na prsiach.

„A smiem vedieť, prečo ste sa tak rozhodli?“

„Pretože podľa mojich informácii ste to boli vy, kto vyprovokoval slečnu Brownovú. Takže sa snažte, inak vám nájdem niečo na celý rok.“

 „Kedy mám začať?“ zavrčala som.

„Výbor sa stretne dnes o pol štvrtej v jedálni,“ informovala ma a pobrala sa do školy.

Skvelé. Nemám nič iné na práci len sa zaoberať nejakým debilným plesom.

 Ale aj tak som na tom lepšie. Arwen má trest na celý rok plus tam bude mať tú otrasnú barbie, kým mne to zaberie iba týždeň. Odporoval mi hlas v mojej hlave. Musela som uznať, že z tejto stránky to neznelo tak zle, ba dokonca lákavo.

***

Kráčala som po prázdnej chodbe. Bez študentov to tu vyzeralo bezútešne a hrozivo. Sandále mi klopkali po podlahe a zdalo sa mi akoby ma niekto sledoval.

Kriste All! Si ako malé decko! Ozval sa hlas v mojej hlave. Dala som mu za pravdu. Prežila som dosť hrozných vecí. Vo viacerých mi šlo o život. Nemožné, aby sa znervózňovala obyčajná prázdna chodba. Ale to ticho bolo také nezvyčajné... Ako ticho pred búrkou. Nepáčilo sa mi to.

Zastala som pred jedálňou. Ozýval sa tam veselý smiech. Vošla som.

V strede pri stole sedeli dve dievčatá a dvaja chlapci. Jedno dievča som poznala. Tuším sa volala Lucy. Chodila som mnou na španielčinu.

„Ahoj,“ pozdravili ma len čo ma zbadali.

„Čaute.“

„Riaditeľka nám povedala, že prídeš. Vraj si naša nová šéfka,“ spustila červenovláska s opálenou pleťou, „toto je Mark, Lucy, Ray a ja som Sarah.“

„Allia.“ Potriasla som s nimi rukou, zložila som si kabelku zo sivej kože a sadla si. Takže nová šéfka? Je to lepšie ako som si predstavovala. Myslela som, že budem len pomáhať. Pekná mrcha tá riaditeľka.

„Tak čo, máte nejaké nápady na tému plesu?“ prešla som rovno k veci keď som sa trocha spamätala. Nechcelo sa mi tu trčať viac ako hodinu.

„No...“ vymenili si rozpačité pohľady, „ mysleli sme, že si niečo vymyslela ty.“

Vypúlila som oči. To snáď nemyslí vážne! 

„Prosím? Ak sa o tom pani riaditeľka nezmienila, tak ja som tu z donútenia a úprimne je mi fuk ako bude ten ples prebiehať.“

„Povedala, že si zaňho zodpovedná a máme na teba dozrieť, aby si to neodflákla,“ Ray sa na mňa pozrel trocha pobavene, „ okrem toho tiež tu nie som práve najdobrovoľnejšie,“ dodal.

Povzdychla som si. Nič sa nedá robiť. Najlepšie bude ak začneme inak tu stvrdnem dorána.

„Dobre. Povedzte mi aké sú zvyčajné témy nech sa neopakujeme.“

Vymenovali rôzne motívy ako sedemdesiate roky, štýl kasína v Las Vegas, osemdesiate roky, masky, country...

Sranda bola, že keď som sa spýtala čo by chceli oni, tak mlčali. Jediná Lucy navrhla niečo v romantickom štýle.

„Romantika... Tú navodíš hocikedy správnou piesňou, ale niečo na tom je... Hovorili ste o maskách.“ Otočila som sa Rayovi a Sarah. „ Čo keby sme to spravili nejako inak?“

„Na čo myslíš?“ nechápal Mark.

„Čo keby sme urobili stredovekú výzdobu. Ja neviem... svietniky, nejaký kryštálový luster namiesto disko gule, proste niečo stredoveké. Plus masky.“

„To nie je zlé...“pomaly prikyvovali ostatný.

Potom sa to rozbehlo. Ani som nevedela ako a prešli dve hodiny. Za ten čas sme však naplánovali výzdobu, ale bol to iba hrubý náčrt, pretože ples mal byť ako každý rok v telocvični, no tam práve nacvičovali roztlieskávačky takže sme tam nemohli ísť. Ďalej sa Mark spolu so Sarah podujali, že urobia letáky, na ktorých motívoch sme sa tiež dohodli a stihli sme aj spísať zoznam, čo je potrebné priniesť a kúpiť na robenie výzdoby.

„Takže zajtra v telocvični?“ lúčila som sa s nimi.

„Hej, ale nemohli by sme trocha skôr?“ požiadala Lucy a dvíhala stoličku.

Pokrčila som plecami.

„Mne je to jedno a vám?“

„V pohode,“ odvetili Mark a Sarah naraz. Ray len pokrčil plecami.

„OK. Môže byť o tretej? Vtedy mi končí vyučko.“

Lucy prikývla.

„Fajn. Majte sa!“

Vyšla som na chodbu a rýchlo kráčala von.

Slnko už zapadalo. To som si všimla ako prvé. Zapla som si tmavomodrý svetrík, aby som sa ochránila pred vetrom.

Ľutovala som, že som neprišla autom. Teraz musím šliapať. Čo už. Snažila som sa ísť rýchlo. Stále som mala nepríjemný pocit. Bude to zabíjať aj dnes?

Šla som skratkou cez park, keď som začula smiech. Spomalila som. Niečo mi šepkalo, aby som zostala nenápadná. Prikrčila som sa za hustý krík.

Na lavičke bola čiernovláska obkročmo sediaca na nejakom chalanovi.

„Vieš, čo mám rád?“ spýtal sa ten chalan tónom, z ktorého mi naskákali zimomriavky. Ešte horšie bolo, že ten hlas sa mi zdal povedomý, ale nedokázala som ho k nikomu priradiť.

„Čo?“ spýtala sa dychtivo a posunula sa trocha vyššie.

„Búšenie srdca v mojej dlani,“ povedal lačne a ja som cítila ako mi bruchom preletuje jeden kŕč za druhým a v hlave mi hučalo ako nikdy.

„Čože...?“ začala zmätene no v tom vydala pridusený výkrik a hneď na to sa ozvalo nechutné čvachtnutie a dievča spadlo na zem.

Na poodhalenej hrudi mala krvácajúcu dieru. Presne ako tá baba, ktorú som našla včera. So strachom, ale aj s veľkou zvedavosťou som pozrela na lavičku.

Sedel na nej tvor akého som za celý svoj život nikdy nevidela.

Oči mal úplne biele len s nepatrnými zreničkami, oveľa tenšími ako má mačka. Tá bieloba bola ako reflektor. Svietila do tmy. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak. Zaklonil hlavu a dokorán otvoril ústa. Boli asi trikrát väčšie od ľudských s niekoľkými radmi zašpicatených zubov do ktorých si vytláčal krv zo srdca toho dievčaťa.

Jeho ruky a celková postava boli ako kostra obalená v koži. Videla som každú kostičku, každú žilku v predĺžených rukách a prstoch. Striasla som sa. Nič strašidelnejšie som nevidela.

Sedel si tam rozvalený a mŕtvolu na zemi si absolútne nevšímal.

Vedela som, že musím vypadnúť. Všetko vo mne na mňa priam vrieskalo, ale ja som nebola schopná pohnúť sa. Strach ma absolútne ochromil.

Ten tvor náhle prestal a postavil sa. Jeho oči začali snoriť po okolí. Zalapala som po dychu a skrčila sa.

Teraz, keď sa postavil som ho spoznala. Tie lícne kosti, vlasy, hlas... Bol to on!

Brian!

Opatrne som ho pozorovala a pre istotu si pripravila meče a nespúšťala som ho z očí. Bola som pripravená brániť sa.

Zastal. Zdalo sa mi to, alebo naozaj ňuchal? Podišiel pár krokov dopredu.

Pevnejšie som zovrela rúčky mečov a ignorovala búšenie svojho srdca.

V tom sa zatváril pokojne a odhryzol si zo srdca. Stisla som pery a uhla pohľadom. Počula som ako sa vracia. Vzhliadla som. Bol otočený chrbtom ku mne a prezeral si to dievča.

Využila som to a kolenačky sa plazila čo najrýchlejšie preč. 

Keď som usúdila, že som už dosť ďaleko, postavila som sa a v behu sa krátko obzrela. Zdá sa, že sa rozhodol pokračovať vo večeri.

Bežala som ani nepomysliac na zastavenie. Beh ma upokojoval. No aj tak som sa nemohla zbaviť myšlienok na park. Znova a znova som videla to dievča padať. Stále som mala pred očami ako lačne jedol to srdce...

Zastala som a poobzerala sa. Nikto ma neprenasledoval. Vydýchla som si. Pokračovala som trocha pomalšie. Bolo mi jasné kam mám ísť. Ak je niekto v tomto meste, čo by mohol vedieť o tom čím Brian je a ako ho zabiť, tak je to ona. Zahryzla som si do pery. Toto nedopadne dobre. Už len to, že tam idem je šialenstvo.

Došla som na koniec mesta a pozrela na osamotený dom. Prečo ma neprekvapuje, že býva práve tu?

Nadýchla som sa a zazvonila. Búrila sa mi žlč, ale vedela som, že ak to vie, tak ju potrebujem. To ma privádzalo do šialenstva a maximálne vytáčalo.

Biele dvere sa otvorili a v nich stála moja milovaná sestrička.

Keď ma zbadala na okamih prestala dýchať. Potom precedila pomedzi zuby:

„Čo tu robíš?“

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 13. časť: