OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 11. časť

21.01.2013 (15:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 996×

Práve som dopísala poslednú vetu z domácej úlohy z matiky. Konečne. Odložila som všetky učebnice a pozrela som sa na hodinky. Bolo päť a už sa začínalo stmievať. V článkoch sa písalo, že všetky obete zomreli po zotmení alebo neskoro v noci. Takže toto je ideálny čas začať pátrať. Obliekla som sa do tmavých vecí, aby som splynula s prostredím a vlasy zopla do chvosta. Avšak ešte predtým som chcela zájsť do knižnice, či tam niečo neobjavím. No nešla som tam iba preto. Miesta kde sa telá nachádzali boli odľahlé a knižnica k takým miestam patrila. Pred rokom tam našli jedného chalana a aj preto som sa tam chcela ísť pozrieť.

Šla som pešky a snažila sa vnímať čo najviac detailov. Celý čas som striehla či na mňa nejde môj “ciťák“ ako to kedysi nazvala Arwen. Pery sa mi svojvoľne vykrútili do úsmevu.

Vtedy ešte Darius neexistoval a ja s Arwen sme boli nerozlučné duo. Kamkoľvek sme šli stále sme boli spolu a nikdy sme sa nehádali. Chránili sme jedna druhú, pomáhali si... kým neprišiel on. Spomínam si ako sme sa spoznali. Povýšili ma a ja som šla oslavovať spolu s Arwen, Samom a ďalšími. Bola som najmladšia Ochrankyňa, ktorá sa za päť rokov od ukončenia výcviku dostala pod Najvyššieho Ochrancu. To bol neobyčajný úspech a zároveň veľká pocta.

Vtedy k nám prišiel... Vysoký s plavými vlasmi a očami ako topás. Niesol sa ladne a s takou obratnosťou... Vyzval ma do tanca... A tak sa to začalo. Zamilovala som sa doňho a bola som šťastná, keď sa spriatelil s Arwen. Trávil s ňou veľa času. Netuším ako som mohla byť taká hlúpa a nevidieť čo sa to deje. Možno som to vedela, ale Arwen som verila. Zverila by som jej aj vlastný život. A Darius. Hm.. milovala som ho. Čo viac k tomu dodať? Veď ak niekoho milujeme, tak mu automaticky aj veríme, nie?

Vošla som do knižnice a podišla k staršej, veľmi milo sa tváriacej pani v bielom svetri.

„Dobrý, chcela by som sa opýtať; máte tu knihy s mestskými legendami?“

„Musíte ísť úplne dozadu a na pravej strane máte všetky knihy.“

„Ďakujem.“ 

Šla som tam kde ma nasmerovala. V knižnici bolo málo ľudí. Zopár dievčat a traja chalani. Prešla som očami po obaloch. Prelistovala som zopár, no nič som nenašla.

Vyšla som z knižnice a obišla ju. O pár metrov sa už začínal les, ale pri stene stál veľký zelený kontajner s veľkou priehlbinou uprostred. Spôsobila to hlava obete, ktorú tam to zviera muselo nejako tlačiť. Najskôr tak, že na ňu skočilo. Ten náraz podľa článkov tomu chalanovi spôsobil silný otras mozgu.

Pristúpila som bližšie a otvorila veko. Hrúbka kontajnera bola nezvyčajná. Takmer tri až štyri centimetre hrubé železo. To zviera musí byť veľmi silné, pomyslela som si. Nezvyčajne silné...

Z ničoho nič ma striaslo. Na chrbte mi naskákali zimomriavky.Bolo to tu. Môj ciťák! Poobzerala som sa okolo seba. Vrátila som sa ku vchodu do knižnice. Niečo ma ťahalo ďalej. Bez rozmýšľania som vykročila. Zachádzala som do centra mesta a zatiaľ som kráčala stále rovno. Srdce mi začínalo tĺcť a odrazu som vedela, že najbližšie musím zahnúť doprava. Niečo som počula. Nejaké stony. Rozbehla som sa. V slepej uličke bol nejaký chlap a žena. Muž žene pritískal ruku na tvár a snažil sa z nej strhnúť oblečenie. Žena sa pokúšala striasť sa ho, ale zdalo sa, že jemu to sa len páči.

„Hej!“ zvolala som rozzúrene. Toto nebolo to, čo som hľadala. Muž sa otočil a zachechtal sa odporným smiechom.

„Vypadni, malá, tu nemáš čo robiť!“

Malá? To ma vytočilo ešte viac.

„Pustite ju a vypadnite,“ povedala som autoritatívne a trocha prižmúrila oči.

Uprel na mňa malé prefíkané oči a otvorene sa mi vysmial do tváre.

„Ale čo? A čo mi urobíš bábika?“ Odtrhol sa o tej ženy a pobavene na mňa pozrel. Pošúchal sa po strnisku na brade. Žena pri múre sa snažila zapnúť si blúzku a ticho vzlykala. Chlap sa ku mne približoval a ja som ho znechutene sledovala. Prezeral si ma, ako by som bola zákusok. „ Alebo vieš čo? Trocha počkaj a pohrám sa aj s tebou.“ Zdvihol sa mi žalúdok. Teraz som ho videla lepšie. Mal mastné vlasy, otrhané oblečenie a razil z neho tvrdý alkohol.

Chcel sa ma dotknúť, ale ja som mu bleskovo zovrela zápästie, prešmykla sa ponad jeho pazuchu a potiahla rukou nahor a dopredu. Začula som uspokojivé hlasné prasknutie. Chlap zreval a ja som ho odhodila. Odporné prasa. Podišla som k žene, ktorá sa mňa ohromene civela.

„Ste v poriadku?“

„A-áno,“ prikývla roztrasene a dovolila mi, aby som jej pomohla vstať. Muž sa zatiaľ pozbieral a s krikom sa mňa vrhol. Vyskočila som a kopla ho do hlavy. Narazil do bočnej steny a zvalil sa na zem. Nevenovala som mu pozornosť.

Odprevadila som ženu na najbližšiu lavičku.

„Nie je vám nič?“

„N-nie.“

„Naozaj? Máte šok. Potrebujete sa niečoho napiť.“

„Nie, naozaj... nemusíte sa strachovať...“ Umlčala som ju pohľadom.

„Zbehnem niečo kúpiť naproti, dobre?“ Kývla som hlavou smerom k reštike oproti. „O chvíľku som späť.“ Vystrašene sa pozrela na mňa, potom na reštiku a nakoniec tam odkiaľ sme prišli.

„Bude to len pár minút," ubezpečila som ju. „Nebojte on už nepríde.“

Mykla sa.

Rýchlo som prešla na druhú stranu a kúpila prvú minerálku, čo mi padla do oka.

Vrátila som sa k žene. Napäto ma čakala. Jej vystrašené oči sledovali každý kút. Bolo mi jasné, že stačí jeden prudký pohyb a zosype sa.

„Napite sa,“ povedala som jemne a podávala jej fľašu. Roztrasene sa napila. Chvíľku tak ticho sedela a pila. Po pár minútach sa prestala triasť a upokojila sa.

„Lepšie?“

„Áno, ďakujem.“ Vďačne na mňa pozrela. Jej oči... na okamih som mala pocit akoby boli mamine. Pichlo ma pri srdci a odvrátila som sa.

„Zavolám vám taxík,“ zamrmlala som a postavila. Ako na zavolanie jeden šiel okolo. Zastavila som ho a pomohla jej nastúpiť.

„Ďakujem!“ zvolala sa mnou keď som zavrela dvere a odchádzala. Obzrela som a nepatrne prikývla.

Ako náhle som stratila taxík z dohľadu začala som sa bezcieľne prechádzať. Bola som trocha sklamaná, že som nič nenašla. Na druhej strane ma však hrialo vedomie, že až také zbytočné to nebolo. Pripomenulo mi to ako rada som robila svoju prácu. Nič iné ma tak nedokázalo potešiť ako pocit, že som niekomu ušetrila život alebo nepríjemné spomienky... Dnes sa kúsok z tohto pocitu opäť dostal na povrch. Konečne som si pripadala aj trocha užitočná.

Práve som prechádzala okolo jednej kaviarne, keď som to znova zacítila. Prišlo to náhle. Takmer mi to vybilo dych a zahmlilo sa mi pred očami. Musela som zastať a oprieť sa o stenu. Cítila som, že to bude ono. Srdce mi splašene tĺklo a striasalo ma. Toto sa dialo vždy pri veľkých veciach.

Nechala som sa viesť. Bežala som a veľakrát zahla. Po pár minútach som sa ocitla znova pred lesom. Viedlo ma to ďalej. Dovnútra. To som sa už začínala báť aj ja. Les bol hustý a úplne tmavý, no nemala som na výber. Potlačila som triašku a nadýchla sa. Zovrela som pravú ruku a okamžite som v nej mala svoj meč. Pustila som sa dobehu. Počula som hrôzostrašný výkrik, ktorý preťal tmu ako bič. Pridala som a čoraz viac mi začínalo byť zle. Cítila som ako to vrcholí. Točila sa mi hlava a skoro som nemohla dýchať. Žalúdok sa mi začal zvierať a dostávala som neznesiteľné kŕče. Vedela som, čo to znamená. Snažila som sa pridať, no v tom všetko ustalo. Zdalo sa mi, že aj les potmnel. Akoby vedel o tom, čo začínalo dochádzať aj mne.

Nie! Už som blízko..! Predo mnou sa začala črtať nejaká svetlá budova pridala som, no uvedomovala som si, že idem neskoro.

 Haluze mi pod nohami praskali, no ja som to nevnímala. Už len pár krokov... Adrenalín sa mi valil žilami. Možno to ešte neodišlo. Musí sa to ešte kŕmiť. Hučalo mi v hlave.

Vyskočila som von z lesa s pripraveným mečom. Obzerala som sa, ale nič som nevidela okrem bezvládneho tela, ležiaceho asi desať metrov odo mňa. Rozbehla som sa k nemu a pozorne som načúvala či to nie je za mnou. Nič som nepočula ani necítila. Je to preč.

Len čo som bola dosť blízko pri tele spoznala som to dievča. Hrala so mnou na telesnej proti Arwen.

Brunetka ležala na zemi s končatinami v divných uhloch a s otvorenými ústami, v ktorých jej chýbal jazyk. Všade bolo plno krvi. Musela som si dať pozor, aby som na ňu nestúpala. Napriek odporu a smradu som podišla bližšie.

Brucho mala rozorvané akoby ho trhali pazúry, ktorých stopy boli miestami dosť viditeľné. Črevá boli na okolí a obsah žalúdka tiež. Niekde som dokonca mohla vidieť aj zvyšky jedla. Myslela som si, že hodím tyčku. No aj tak som sa odhodlala ísť ešte bližšie.

Jasne som videla, že jej chýba pečeň a ľadviny. Zdvihla som oči a pozrela na hruď. Bola tam diera. Striaslo ma. Pre istotu som všetko prezrela. Nič som nevidela. Nech to bolo čokoľvek už to bolo preč.

Odvrátila som sa. Hľadala som nejaké stopy, možno odtlačky. Nie je možné, aby to nezanechalo ani jednu stopu. Tomu jedinému som z článkov neverila. Muselo to stúpiť do krvi. Alebo možno zachytená srsť... Niečo tu musí byť!

 Áno! zvolala som v duchu po pár minútach. Našla som to! No len čo som sa lepšie prizrela vytreštila som oči a ostala som ako primrznutá. Zovrelo mi hrdlo.

Bol to odtlačok botasky! 

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 11. časť: