Gambit bohov - Kapitola 77. • OurStories.cz ~ naše povídky

Nemalo by to byť také ľahké

26.02.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 690×

Kapitola 77.

Zara

Nemohla sa zbaviť pocitu, že sa niečo deje.

Neustále sa otáčala, pretože očakávala útok. Ọnwụ nebola známa tým, že by sa len tak vzdávala a určite nie v prípade, že by sa náhodná skupina smrteľníkov pokúšala zničiť jej stáročnú nadvládu. Lenže nič také sa nestalo. Nečakali na nich mágovia, ani cechovníčky. Dokonca ani sama bohyňa. Nikto sa im nepostavil do cesty, keď Zara mysľou vyhľadala ich starú známu jọkwu a poprosila ju o pomoc.

Nielen Zare to však prišlo zvláštne.

Všimla si, že aj Accai sa neustále obzeral, akoby očakával útok, ktorý stále neprichádzal. V Zare to prebúdzalo nepokoj a kvôli tomu bola nevrlejšia než obyčajne. Takisto sa jej nedarilo využiť jej nové božské schopnosti. To, že niekto pomenoval jej momentálne stav, jej ešte stále neuľahčovalo život. Netušila, čo všetko sa v nej skrývalo a tým pádom nevedela, v čom všetkom by im tá sila mohla pomôcť.

Jej staré stopárske schopnosti, ktoré tak často používala pri misiách pre cech, pripomínali skôr naučenú šikovnosť než skutočné magické nadania. Dokázala v rukách udržať svoj starý meč, ale ten im veľmi nepomôže. Nemala ho totiž voči komu použiť. Takže medzitým, ako sa snažila všetko toto pochopiť, podvedome pátrala po skrytých hrozbách, čo z nej nerobilo najlepšiu spoločníčku.

Temujin radšej mlčal a dohliadal na Batu a jej nkitu.

Čo Zaru podvedome tiež rozčuľovalo.

Ich skupinka sa začínala rozrastať. Keď boli len traja s prídavkom jej osobného prenasledovateľa, neboli až takí nápadní. Ale toľko veľa chlpatých podivných stvorení v sprievode ľudí, ktorí neboli tak celkom obyčajní? Niekto by si ich mal všimnúť. Ale nestalo sa tak. Čo Zaru ešte viac rozladilo. Keď nakoniec dorazili až na kraj púšte a k Nkọche im ostával necelý deň chôdze, mala chuť niečo zabiť a bola si istá, že ak by sa im do cesty postavil napríklad aj strom, s radosťou by ho premenila na popol.

„Toto je divné,“ mumlala si sama pre seba a ani si neuvedomovala, že hovorí dosť hlasno na to, aby ju začuli ostatní.

„Máš pravdu,“ súhlasil Accai, čím ju prekvapil, ale snažila sa to nedať najavo, „naozaj je to podivné. Teraz na nás mal niekto útočiť. Bohyňa alebo jej poskokovia, možno niekto, koho vyslala na Ọnwụin príkaz cisárovná. Ale okrem púštnych zverov ním cestu nič neskrížilo,“ skonštatoval.

Zara sa zamračila a podvedome sa za dívala na ich okolie.

„Rozumiem tomu, prečo nám jọkwy dali pokoj. Pre nich nepredstavujeme hrozbu, dokonca ani nkity. Ale púštni ľudia? Mágovia? Cechovníčky? Tí všetci by nás na príkaz bohyne alebo cisárovnej s radosťou a bez otázok rozsekali. Ale nikto z nich tu nie je.“

Podľa toho, ako sa na ňu Accai pozrel si uvedomila, že aj on si to uvedomil.

Ale jej myšlienkam dal hlas až Temujin: „Kráčame do pasce, to sa práve teraz deje. Tá vaša bohyňa na nás nikde nestriehla, pretože nás nechce zastaviť. Pravdepodobne vie, kam práve teraz zamierite a bude tam na vás čakať.“

Zara prikývla. Nemohla inak, len s ním súhlasiť.

Čo však neznamenalo, že sa jej to muselo páčiť.

„Lenže ako by presne vedela, kam zamierime?“ uvažovala nahlas Zara.

Podvedome niekoho podozrievala zo zrady. Čo bolo smiešne.

Temujin by niečo také neurobil, pretože by vďaka tomu nadobro stratil Batu.

Nuž a Accai... ten by také niečo neurobil skrátka preto, že to nemal v povahe.

„Nevie to,“ oponoval jej Accai, „len sa domnieva. Vie, čo je náplňou našej misie. Preto sa objavila v púšti a chcela nám zabrániť, aby sme sa dostali k Sachopovi, čím by nás vlastne zastavila a nikdy by sme nedorazili do Nkity. Lenže sa jej to nepodarilo. Takže sa rozhodla, že nás nebude naháňať, ale počká na nás.“

„Myslíš si, že bude v blízkosti Nkọchy,“ dokončila zaňho Zara.

Accai prikývol. „Vie, že chcem oslobodiť bohov. Tí sú zakliati niekde v tých miestach, hoci nevieme kde presne. Prečo by nás teda mala naháňať? Radšej na nás počká s celou armádou a zabráni nám pokračovať.“

Zara o jeho slovách tuho premýšľala. Ale niečo jej predsa len nesedelo.

„Myslíš si, že tuší o našom zámere oživiť Batu?“ oslovila ho pochybovačne.

„Teoreticky by o tom nemusela vedieť,“ súhlasil váhavo Accai. „Síce obrala Batu o dušu a nezabila ju pri tom, ale nemohla tušiť, že jej telo nespálime, aby sme jej dopriali pokoj. Nemohla tušiť, že sa rozhodneš Batu priviesť domov.“

Accai sa na Zaru uškŕňal po celý čas, ako rozprával. Strávili spolu naozaj veľa času a hoci boli obaja vo svojej podstate úplne iní, naučili sa uvažovať veľmi podobne. Teda, skôr už vedeli určiť, akým smerom sa uberali myšlienky toho druhého. Takže si isté záležitosti už nemuseli vysvetľovať. Čo sa však nedalo povedať o Temujinovi, ktorý sa tváril nanajvýš zmätene.

„Som si istý, že za tou otázkou sa skrýva zámer, ale stále neviem aký,“ priznal napokon.

Zara pokynula Accaiovi. Jemu išlo vysvetľovanie aj tak lepšie.

„Ọnwụ predpokladala, že keď získame to, po čo sme sa do Nkity vybrali, vyberieme sa k Nkọche, aby sme sa tam stretli s ostatnými a aby sme vyslobodili bohov. Možno dokonca dokáže aj vycítiť, keď získame ďalšiu časť kúzla,“ dodal Accai a Zara prikývla. Bolo to logické. „Ale tým, že teraz nejdeme vyslobodiť bohov, ale zachrániť Batu, sme možno získali pred Ọnwụ náskok. Možno ešte nevie, že sme na ceste.“

Keď to vysvetlil nahlas, znelo to oveľa viac zúfalo, ako si Zara predstavovala v mysli.

Akoby hľadali čokoľvek, čo by ich v danej situácii dokázalo aspoň čiastočne upokojiť.

Lenže Temujin vážne prikývol, akoby vďaka Accaiovým slovám nadobudol rovnaký názor.

„A čo Zarine božské schopnosti?“ vyzvedal.

Zara sa zamračila. Nepozdávalo sa jej, ako mimochodom o nich hovoril. Ona si na ne ešte celkom nezvykla. Možno aj preto netušila, prečo ich vlastne spomínal. Áno, mala schodnosti a teoreticky ich vedela používať, ale nie veľmi presne. Domnievala sa, že zatiaľ boli pevne zviazané s jej náladami a čím zúrivejšia zároveň zúfalejšia bola, tým ľahšie sa jej útočilo a bránilo. Čo pre túto situáciu neplatilo. Zatiaľ. Hoci sa to mohlo čochvíľa zmeniť, hlavne ak sa jeden všetečný chlapík neprestane vypytovať.

Napriek rastúcej rozladenosti mu vcelku pokojne odvetila: „A čo je s nimi?“

Temujin niekoľkokrát sotva badateľne prikývol. Akoby v duchu Zare pokladal nejakú otázku a ona mu na ňu nevedomky odpovedala. Ak si niekedy myslela, že je Batu občas čudná, nedalo sa to ani len porovnať s jej druhom. Možno to mali v krvi. Alebo to súvislo s ich spôsobom života.

„Bohovia dokážu navzájom vycítiť svoje schopnosti,“ spresnil, čo ju prinútilo nepríjemne sa myknúť. O neičo takom by predsa musela vedieť... Alebo nie? „To nás naučil Eze ešte predtým, než sa stratil z tohto sveta. Bohovia, hoci si navzájom dôverovali, potrebovali mať túto dôveru niečím... podloženú. Preto keď niektorí boh použil schopnosti, ostatní to vycítili. Preto je zrada, ktorej sa dopustila Ọnwụ taká vážna – pretože dokázala ostatných oklamať a zamlčať pred nimi svoje plány dosť dlho na to, aby ich to stálo život.“

Najskôr ju to malo prekvapiť. Ale v skutočnosti vďaka tým slovám dokázala pochopiť, čo sa stalo vtedy v púšti a predtým pri knižnici. Keď ich našli. Ona ich vlastne prilákala. Bohovia, akoby potrebovala ešte niečo, čo by si mohla vyčítať. Batuina smrť bola skutočne len jej chybou.

„Ak je to tak,“ prehovorila úplne duto Zara, za čo si vyslúžila Accaiov podozrievavý pohľad, „potom Ọnwụ vie, že sme boli v Nkite. Potom pred ňou nemáme žiadnu výhodu. Dokonca ani len tú teoretickú.“

Temujin však pokrútil hlavou. „Skôr, ako Eze nadobro odišiel, všeličo nám venoval. Jeden z jeho posledných darov bola ochrana. Ọnwụ nedokáže prísť na naše územie, pretože jej to Eze nedovolí. Vďaka tomu nevie, čo sa deje. Keď si teda použila schopnosti vtedy v prístave, určite to nemohla cítiť.“

Tým jej nepriamo vnukol iný, pravdepodobne oveľa nebezpečnejší nápad.

„Takže Ọnwụ možno ani len nevie, že viem o svojich schopnostiach. Nevie, že viem, kým som,“ mrmlala si skôr pre seba Zara. „Čiže máme ešte inú výhodu – moje schopnosti. Môžem ich proti nej použiť. A proti komukoľvek, koho nám postaví do cesty.“

Accai sa tváril váhavo, no nevyzeral, že chce protestovať. Najskôr sa nechcel spoliehať na schopnosti, o ktorých Zara veľa nevedela a pri ktorých bolo tak trochu otázne, či ich dokáže použiť. Naproti tomu sa Temujin nesúhlasne mračil, akoby bola dieťa, ktoré práve porušilo zákazy svojich rodičov.

Pokrútil hlavou. „Asi toho nevieš veľa o božských schopnostiach.“

Niečo také neočakávala.

Prižmúrila oči. „O tom, že sú tie schopnosti božské, viem len chvíľu. Tak prepáč, že som ešte nestihla absolvovať výlet do knižnice, kde by som celé dni trávila hľadaním a následným čítaním všetkých kníh o bohoch, ktoré by sa mi dostali do rúk.“

Na jej prekvapenie sa zasmial. Čo v nej prebudilo ešte divokejší hnev.

„Tak to by si hľadala veľmi dlho a aj márne, nakoľko také knihy nejestvujú,“ vysvetlil jej. Čo ju zarazilo. Niečo predsa muselo... Veď Accai o tom vedel tak veľa! „Nikdy vlastne neboli napísané. Postaral sa o to Eze. Nechcel dať ľuďom zbraň, ktorou by sa mohli pozabíjať. Pretože ak by ľudia vedeli o tom, ako fungujú božské schopnosti, naši by aj spôsob, ako ich využiť vo svoj prospech.“

„Ale to nie je možné,“ oponoval Accai. „Knihy o bohoch som predsa čítal. Iste, nikdy ich nebolo veľa, ale dozvedel som sa s nich aspoň základné poznatky o tom, akými nadaniami vládli božské bytosti.“

Accaiove slová Zaru aspoň čiastočne upokojili.

Dávali jej nádej, že sa o sebe predsa len niečo dozvie.

Temujin prikývol. „Áno, knihy boli napísané, ale ak boli napísané pisárom známym ako Navid...“ Pokrčil plecami, akoby to snáď malo byť očividné. „Nuž, určite už aj sám vieš, kto je Navid. Ak sa ti do rúk dostali niektoré z jeho prác, bol v tom účel. V podstate ťa celý tvoj život pripravoval práve na túto úlohu.“

Ak by sa Zara dozvedela, že v čase, keď pátrala po spôsoboch, ako vysvetliť, čo sa stalo jej sestre – kvôli čomu obetovala nielen svoj život, schopnosti, ale aj nádejnú vojenskú kariéru –, ju vlastne len nejaké božstvo využívalo a tlačilo do nej pre bohov prospešné poznatky... asi by sa rozčúlila. Ale Accai takého niečoho nebol schopný. Ten sa tváril zamyslene, akoby teraz v jeho živote všetko dávalo zázračne zmysel.

„Dozvedel som sa však len toľko, že božské schopnosti majú obmedzenia,“ priznal napokon zamyslene Accai.

Zara pevne zovrela pery. Vo svojom hneve opäť ostala sama.

Tak sa ho radšej vzdala. Aspoň pre túto chvíľu.

„To je to podstatné,“ prisvedčil Temujin.

Accai sa zadíval na Zaru. O tomto už spolu hovorili a obaja mali nejasnú predstavu, ako to všetko funguje. Lenže zdalo sa, že Temujin im dokázal objasniť oveľa viac. Takže na Accaia len kývla. Nech Temujin rozpráva. Možno im to bude niečo platné. Hoci ju unavovalo stále sa rozprávať o tom istom a stále v tom nenachádzať zmysel.

Temujin sa na ňu pozrel. „Božská moc je síce nesmierna, ale zväzujú ju pevné pravidlá. Nie je ich veľa, no vďaka nim bohovia prakticky nemôžu zasahovať do ľudských životov.“ Zare pripadalo, že to bola nesmierne hlúpa zásada. Ktorý boh by sa zaoberal životom smrteľníkov? Veď ich bolo príliš veľa!

„Eze si uvedomil, že s výtvorom ľudstva pre bohov otvoril aj možnosti, ako ich využiť vo svoj prospech. Hoci vtedy žijúci bohovia by nikdy nič podobné neurobili, vedel, že sa raz možno narodí taký, kto nebude ctiť jeho zákazy. Preto sa rozhodol, že božskú moc obmedzí – ak by chceli príliš zasiahnuť do životov ľudí, museli by za to zaplatiť. Ak by napríklad chceli vyvraždiť celé mesto, lebo vodca miestnych ľudí niekoho urazil, takisto by prišli o niečo, čo im bolo drahé. Aby tak bola zachovaná rovnováha.“

S podivnou rozladenosťou si uvedomila, že to vlastne dávalo zmysel. Bohovia boli mocní, ale ani oni nemohli rozhodovať o všetkom a všetkých. Vtedy, keď videla Ọnwụ a jej matku ako sa doťahujú a ako sa nakoniec jedna obetovala, aby tá druhá nemohla vyhrať... Zaplatila jej matka vlastným životom aj preto, že Ọnwụ by vo svojich plánoch ohrozila aj ľudstvo? Možno by vyvraždila a... Zara sa zarazila. Pretože až vtedy si uvedomila, že to, čo urobila v prístave, bolo dosť podobné. Mohla niečo také vlastne urobiť?

Odkašlala si. „V tom prístave som...“ Potriasla hlavou. „Mám teda očakávať, že...“ ... všetkých, ktorých milujem teraz zomrú, pretože sa nevedela ovládať? dokončila v mysli. No aj keď to nevyslovila nahlas, stále to bola hmotná a veľmi reálna hrozba.

Temujin pokrčil plecami. „Ak sa doteraz nič nestalo, už sa ani nestane. Si v bezpečí.“

To ju neupokojilo. „Prepáč, ale tvoje domnienky neznejú veľmi upokojujúco. Ja som vyvraždila celú armádu a tebe to pripadá normálne.“

„Ale bola to armáda Ȧudobského kráľovstva. To je iné.“

Zara na neho vypleštila oči. Takú hlúposť už dávno nepočula. Podvedome sa pozrela na Accaia. Očakávala, že ju podporí vo výsmechu Temijinovej chabej výhovorky. Lenže Accai jej nevenoval pozornosť. Namiesto toho vyzeral, akoby práve v mysli listoval veľkou knihou a hľadal tam napol zabudnuté poznatky, ktoré by im teraz mohli pomôcť. O tom, že našiel presne to, čo hľadal, vypovedalo náhle zodvihnutie obočia a široký úsmev pretínajúci jeho tvár.

„Zóna vplyvu!“ vypľul triumfálne, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

Zara pretočila očami. „To, že budeme okolo seba kričať náhodné slová nevyriešia našu situáciu. Aha – prírodná katastrofa! Vidíš, nič sa tým nezmenilo!“ okríkla ho netrpezlivo.

On však jej nepriateľstvo nevnímal. „Nie, ty nerozumieš. Zóna vplyvu je územie, ktoré bohovia môžu ovládať. Náš panteón je síce mocný a kedysi spravoval celý náš svet, ale ľudia v priebehu vekov začali veriť v iných bohov. Tým sa moc našich bohov obmedzila len na cisárstvo, ostrovy a možno čiastočne Nkitu. Ich schopnosti mali chrániť predovšetkým ľudí, ktorí žili na týchto územiach a o ostatných sa až tak veľmi nestarali.“

„Chceš povedať, že iných krajinách nebudem mať takú veľkú moc, lebo sa tam neklaňajú bohom, z ktorých som sa zrodila?“ hádala pochybovačne.

Jeho nadšenie jej ešte stále nedávalo zmysel.

„Nie,“ pokrútil hlavou, „takto som to nemyslel. Iste, v iných krajinách ako v cisárstve môže byť tvoja moc oslabená, ale stále ju budeš vedieť používať.“ Zara vedela, že práve táto informácia bude pre ňu neskôr kľúčová. „Ide skôr o to, že v iných krajinách tvoja moc nie je ničím obmedzená. Pretože Ezeho staré kúzla chránia tých, ktorí v neho veria a tým pádom aj v bohov, ktorým kedysi vládol.“

Zara sa zachmúrila. „To nebolo práve najlepšie kúzlo.“

Prikývol. „No v čase, keď ho vytvoril, dávalo zmysel, pretože v nich veril celý svet. Až postupne sa to zmenilo a on asi nikdy necítil potrebu svoju ochranu nejako rozšíriť. Išlo mu predovšetkým o blaho jeho ľudu, ostatní ho až tak veľmi nezaujímali.“

Tie slová ju mali najskôr upokojiť, ale stal sa pravý opak. Uvedomovala si totiž, že ak ona videla príležitosť správať sa nezodpovedne, určite si ju všimla aj Ọnwụ. Nejakým spôsobom sa jej podarilo obísť všetky kúzla a kliatby tak, aby nikto netušil, čo presne vyvádzala. Tak prekvapila bohov.

Svoju moc používala hlavne v krajoch, kde mali ľudia iných bohov, ktorým sa klaňali.

Možno išla k Ȧudobčanom.

Čo by vysvetľovalo to, čo jej tvrdila Femi – že medzi vyslancami z ich kráľovstvá vtedy spoznala niekoho, o kom si myslela, že zomrel. Zara ešte stále nedokázala pospájať všetky nitky, aby jej z toho všetkého vznikol jediný celistvý gobelín. A pritom vedela, že vysvetlenie má na dosah ruky. Ale nevedela, ako veľmi sa má nakloniť, aby ho konečne zovrela medzi prstami.

„Čo sa teda snažíš povedať?“ pobádal ho k ďalšiemu vysvetleniu Temujin. „Keďže Ȧudobské kráľovstvo je mimo zóny jej vplyvu, tak môže slobodne vyvraždiť celú armádu a nikto jej to nebude vyčítať?“

Na jej veľké prekvapenie Accai takmer až nonšalantne prikývol.

„V podstate je to pravda. Tým, že zabila tých vojakov, vlastne nespáchala žiadny zločin, tak zaň nebude potrestaná. Ak by to ale boli ambarskí vojaci, stalo by sa niečo také hrozné, ako si pred chvíľou opisoval ty,“ dodal nakoniec Accai.

Zara tak prudko vyvrátila oči dohora, až jej z toho agresívne klipkali viečka.

„To je dosť hlúpe, povedala by som. Prakticky môžem vyvraždiť polovicu sveta a nikto mi to nebude vyčítať.“ Neveriacky pokrútila hlavou. „Teda, neviem na čo Eze myslel, ale mal myslieť o čosi dlhšie.“

Accai sa zasmial. Zare pripadal ten zvuk nanajvýš nevhodne.

„Ešte stále za to môžeš byť súdená,“ ozrejmi jej, čím čiastočne schladil jej hnev. „Presnejšie by ti to vysvetlil sám Eze, ale podstatou je, že síce nemáš obmedzenia a môžeš svoje schopnosti používať podľa ľubovôle, ale ak bude tvoj prešľap príliš veľký, môžu ťa za to ostatní bohovia súdiť a následne aj odsúdiť, hoci už neviem, aký trest by si mohla dostať.“

Zara bola stále presvedčená o tom, že to bolo hlúpe. Hoci ako teoretickej bohyni jej to predsa malo takto vyhovovať. Mohla používať svoju mágiu bez obmedzení, stačilo sa len presunúť na druhý koniec sveta. Hoci však bola bohyňou, svoj nový status si uvedomila len nedávno, takže stále premýšľala ako smrteľník.

Zásady naučené za života ju stále ovplyvňovali a predpokladala, že aj budú aj naďalej. Preto jej neprišlo správne, že jej schopnosti mali pomyslené svedomie len na území cisárstva, ale kdekoľvek inde odumieralo. To bol pravdepodobne aj dôvod, prečo sa Ọnwụ vymkla spod kontroly. Pretože skrátka mohla. Lebo na svete bolo dosť zákutí, v ktorých sa mohla ukryť a používať svoje nadania podľa ľubovôle a bez toho, aby jej ktokoľvek dal po prstoch.

O to sa vlastne postarala, keď zvyšných bohov zakliala, takže ju vlastne ani nemal kto súdiť za prešľapy. Neupokojovala ju ani myšlienka, že Eze svoju pôvodnú naivitu už oľutoval. Veď prečo iné by tak svedomito plánoval, aby Ọnwụ nakoniec potrestal?

Zara si povzdychla. „Takže ak na nás budú čakať cisárovnine vojská, nemala by som ich zabíjať. Teda, ak nechcem, aby sa nejaká stará kliatba nerozhodla, že v rámci zachovania rovnováhy by mala zabiť vás dvoch a kohokoľvek, koho považujem za spojenca alebo priateľa.“ Prižmúrila oči a zadívala sa na Accaia. „Rozumiem tomu správne?“

„Áno,“ kývol hlavou.

„Výborne,“ skonštatovala, „tak poďme.“

Jej chlpáč najskôr vycítil, že nebola v správnom rozpoložení a zvyšok cesty sa držal po jej boku. Čo ju čiastočne upokojovalo, ale nie dostatočne na to, aby prestala škrípať zubami, alebo aby svedomito nesledovala svoje okolie. Očakávala nejaký útok, ale necítia žiadnu neželanú prítomnosť. To ju len presvedčilo, že uvažovali správne – Ọnwụ už unavilo ich naháňať, a preto sa rozhodla počkať.

Skôr alebo neskôr sa museli vrátiť na to isté miesto.

Nezáležalo jej už na tom, že sa dozvedia pravdu.

Kto by veril malej skupinke rebelov, ktorú tvorili cechovníčky, stroskotaný bojový mág premenený na mnícha, duch mŕtvoly, bojovník z neznámej krajiny a niekoľko chlpatých oblúd. Ľudia by ich skôr lynčovali, než by im uverili. Čo bol problém, s ktorým sa ešte len budú musieť vyrovnať. Potešenie vysvetľovania ale s radosťou pre nechá Ezemu. Aj tak je toto všetko jeho vina.

Povzdychla si. Jej myšlienky boli také rozčúlené a občas chaotické, že vlastne aj zabudla vnímať svoje okolie. Vedela, že napredujú, ale netušila ako rýchlo. Preto ju prekvapilo, keď ju zrazu niekto potiahol za ruku a prinútil ju prikrčiť sa za náhodnou hromádkou kameňov, nakoľko v blízkosti Nkọchy naozaj nič nerástlo a takmer nič ani nežilo. Teda, až na tých niekoľko desiatok bojových mágov, ktorí si tu práve rozkladali tábor.

„Zdá sa, že nás predsa prebehli,“ vyhŕkol Temujin, akoby cítil potrebu sa im vysmievať za ich predchádzajúcu naivitu – keď sa domnievali, že by mohli mať predsa len nejakú výhodu.

„Zara?“ pobádal ju Accai.

Vedela, že jej nič nevyčítal. Len akoby sa jej pýtal, čo bude ďalej. Čo ona mohla urobiť, aby sa posunuli ďalej. Sústredila sa. Okrem bojových mágov sa sem blížili aj ďalší. V diaľke dokonca zacítila niečo známe, ale potrasením hlavy sa zbavila tej nádejnej predstavy. Musí sa sústrediť na tu a teraz.

„Je ich tu veľa,“ pošepla sústredene, „ale to by nemal byť problém. Dokážem ich všetkých uspať, hoci ich nemôžem zabiť. Dokázal by som ich držať v zajatí snov aj niekoľko dní a možno aj dlhšie. Ale keď odtiaľto odídeme, nakoniec sa všetci prebudia. Takže keď sa vrátime, budú tu na nás čakať a s nimi najskôr aj Ọnwụ, keďže najskôr vycíti, že používam schopnosti.“

„Naozaj ich dokážeš všetkých uspať?“ uisťoval sa Temujin.

Smutne sa usmiala. „To je to jediné, čo naozaj viem urobiť.“

Viac už nepovedala. Len sa na nich dívala, očakávala ich reakcie. Accai pomerne rýchlo prikývol. Už videl, ako jej snové schopnosti fungovali. Hoci ešte nikdy predtým ich nepoužila v takom veľkom meradle. Temujin bol o čosi skeptickejší pri rozhodovaní, ale nakoniec predsa len mierne kývol bradou. Ak si cestu nechceli prebojovať, aj tak nemali na výber.

Zara sa sústredila na mysle, ktoré ju obklopovali.

S ľahkosťou, akoby len luskla prstami, všetci naraz stuhli, aby vzápätí padli na zem. Nestrácala čas. Ešte ani nestihli dopadnúť a už bežala smerom k vchodu do Nkọchy. Vedela, že bolo otázkou niekoľkých okamihov, kým sa objaví Ọnwụ. Predtým jej to rozhodne netrvalo dlho. Podvedome sa pripravovala na útok. Ten nakoniec neprišiel. A Zara sa nemohla zbaviť pocitu, že to bolo až príliš ľahké.

Takže na nich čakala nejaká pasca.

Kapitola 76. ¦ Kapitola 78.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování