OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 36.

14.05.2018 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 995×

Kapitola 36.

Zara

Dopadla na chrbát. Vyrazilo jej to dych. Na niekoľko krátkych okamihov.

Ale jej hnev to ani v najmenšom nezmiernilo.

Ak by teraz mala poruke meč a pred sebou toho prekliateho nie-Sachapa, s radosťou by ho pripravila o tú jeho šialenú hlavu. Celé telo jej brnelo z toho uhryznutia. Najskôr sa tvári ako ich záchranca. Potom im naplní hlavy nezmyslami. A namiesto toho, aby splnil slovo, dovolí svojim miláčikom premeniť ich na dezert a pošle ich...

Rozhliadla sa.

Nikde nevidela svojho chlpatého vytrvalého prenasledovateľa.

Jeho neprítomnosť jej začínala byť fyzicky nepríjemná. Preto sa sústredila na svoje okolie.

Kam ich to vlastne poslal? Do záhrobia?

Aj keď musela priznať, že Ọchiri jej to ani v najmenšom nepripomínalo. Tam vládli odtiene červenej, temnota a podivné ohne. Tu si pripadala ako niekde v pralese. Všetko zelené, svieže a nebezpečné. Cítila, ako jej čosi drieme pod pokožkou. Našepkávalo jej to, aby sa rozbehla medzi tie vysoké popínavé stromy. Ale mala sa vyhnúť ľavému brehy rieky, ktorej zurčanie k jej doliehalo. Ak niečo, tak to tušenie ešte viac naštartovalo jej dobre potlačovaný hnev.

„Bohovia, ja toho hada zabijem,“ zahrmela odkiaľsi Batu.

Čoskoro sa jej sestra vyvliekla z kríkov. Šúchala si hlavu.

Avšak Zaru nezaujali jej možné zranenia.

Boli to jej oči, ktoré si získali jej úplnú pozornosť.

„Tvoje oči. Vyzeráš akoby ten prekliaty plaz bol tvoj otec.“

Batu nereagovala. Vlastne sa pozerala na Zaru, akoby ju nikdy predtým nevidela.

„Ty máš čo hovoriť. Vyzeráš strašidelne. Zelená nie je tvoja farba.“

To bolo viac ako len podivné. Pery zovrela do tenkej linky. Sánku zatínala tak silno, až hrozilo, že jej ostane v doživotnom kŕči. Keďže už bola mŕtva, nevyzeralo to pre ňu práve nádejne. Otočila sa. Zamierila k vode. Ak si má uložiť myšlienky, musí nové vnemy spracovávať postupne.

Hladina bola pokojná. Voda hlboká. Lákala ju svojou azúrovou náručou. Miesto toho ju použila ako zrkadlo. Jej odraz bol skreslený. No v bledej tvári jej žiarili oči. Zrenice nesprávnej farby a tvaru. Stačilo by jej vyplaziť jazyk a hneď by vyzerala ako Sachapova milenka.

„Vyzerám ako príšera. Fakt úžasné. Naozaj.“ Podvedome chcela siahnuť po meči, ktorý opäť nemala. Nespomínala si, že by ho niekde pustila. „A to ten blázon ešte tvrdil, že nám chce pomôcť.“

Zara si uvedomila, že podobné reči im nijako nepomôžu.

Ale možno sa vďaka nim bude aspoň lepšie cítiť.

Cez nánosy hnevu sa v nej čosi prebúdzalo. Niečo iné. Snáď obava. Niekto sa k nim blížil. Veľká a ozrutná bytosť. Nebezpečná. Lenže nestihla nijako zareagovať. Príliš dlho sa zaoberala skúmaním vlastných pocitov.

Ozvalo sa šuchotanie. O niekoľko okamihov neskôr sa z lesíka za nimi niekto vynoril. Accai. Až na to, že nebol sám. Za ním sa vlieklo prerastené čosi. Spodná časť patrila hadovi, tá vrchná človeku. Jeho črty však aj naďalej pripomínali plaza. Žiadne vlasy, len šupiny. Tie mu obrastali aj nos a ústa. Nad perami vytvárali výbežky. Falošné zuby? Veľmi v to dúfala.

Naplno sa otočila, pripravená útočiť. Pred týmto ju jej vnútro varovalo.

Alebo sa o to aspoň pokúšalo.

„On nám naozaj pomohol, ale veľmi sme ho nepočúvali,“ reagoval Accai, akoby počul celý ich rozhovor.

A potom sa spomedzi stromov vynorili ďalší.

Zara si prezrela Accaia. Nevyzeral byť zranený. V podstate si celkom mierumilovne visel v zovretí toho hadieho stvorenia. Kalkulovala s ich možnosťami. Napočítala ich desať. Niečo v jej vnútri je hovorilo, že ich je viac. A navyše jeden z nich držal ich meče. Prižmúrila oči. Toto sa jej určite muselo snívať. Sústredila sa. No nech sa snažila akokoľvek chcela, neprebudila sa. Čo mohlo znamenať jediné.

Toto všetko bola skutočnosť. Aj keď to pôsobilo ako výjavy vystrihnuté z nočných môr.

„Za vssstup do posssvätného lesssa je sssmrť.“

Mala chuť sa zasmiať. Samozrejme, že musel syčať podobne ako ten šialený veľhad.

„Pozri, je síce pekné, že máte zákony a dodržiavate ich, ale my sme sa tu ocitli náhodou. Ani neviem, kde vlastne sme. Poslali nás sem. Poslal nás sem Sachap.“

Veľmi dúfala, že ich obmäkčí meno najväčšieho hada zo všetkých.

„Meno toho zzzradcu vám nepomôžžže.“

Tupo sa pozerala pred seba.

Samozrejme, že práve oni museli mať také šťastie.

„Pôjdete sss nami.“

S Batu sa na seba pozerali. Nepatrne kývli.

Sachap sa postaral o to, aby ich poštípali jeho hady. Vďaka tomu sa dostali na toto miesto. A takisto získali podivné schopnosti. Cítila ich hmýrenie pod kožou, keď dovolili tým vojakom, aby ich zajali. Za daných okolností nemali ani na výber. Ak by chceli, mohli ich v mihu oka zabiť. Oštepy, ktoré držali v rukách, boli napustené jedom. Nie hadím. Niečím oveľa silnejším. Substanciou schopnou bez milosti zabiť aj najjedovatejšieho hada na svete.

Skúmala ich nových nepriateľov.

Bez svojich mečov proti nim nemajú žiadnu šancu. Osobitne by nepredstavovali hrozbu. Boli to len obyčajní vojaci zvyknutí na príkazy. Okrem toho sa zdalo, že osobitne vlastne ani nedokázali fungovať. Akoby mali spojenú myseľ, ktorú ovládal niekto oveľa mocnejší. Keď sa lepšie zadívala, mohla by odprisahať, že videla jednotlivé vlákna miznúce niekde v diaľke.

Ak by získali meče a postavili sa im v boji, nevyhrali by. Pretože títo tu by sa jednoducho nevzdali. Bojovali by až do posledného dychu. Zare sa to síce veľmi nepáčilo, ale takého plánu sa zatiaľ museli zdržať. Sachap ich tam naozaj pre niečo poslal. Možno to bola skúška. Možno tam mali vyriešiť jeho osobné spory. Každopádne by táto ich skúsenosť mohla viesť až k získaniu prvej prísady potrebnej na vytvorenie toho kúzla.

Takže hoci sa jej to nepáčilo, nechala sa viesť svojimi dozorcami.

V jej vnútri bublal hnev. A jej oči sledovali okolie. Vysoké stromy a kríky všakovakého tvaru jej ničím nepripomínali Ambar. Vzduch tiež voňal úplne inak. Tak mokro, ťažko. Proti svojej vôli fascinovane otáčala hlavou. To prostredie bolo dychberúce. Nedotknuté prítomnosťou žiadneho človeka. Vetvy sa krútili v podivných uhloch a tvaroch. Ako zhypnotizovaná ich sledovala.

Najskôr tie pohyby boli nepatrné. Neskôr opatrné. Napokon úplne očividné. Plazili sa a krútili. Hadie telá rôznych tvarov, hrúbok a dĺžok. Pestrofarebne sfarbené, aj monotematické a na prvý pohľad nudné. Prepletali sa v korunách stromov, i na kmeňoch. Oni boli tými rastlinami. Tvorili celý les.

Zrazu ňou niekto potriasol.

Batu.

Zažmurkala. Keď sa pozrela znovu, les ostal nehybný. Len predstava. Nič viac. Až ju striaslo. Batu však do nej strčila znovu. Namosúrene sa otočila. Veď už dávala pozor, už sa... Zarazila sa. Na toto sa mala pozrieť. Cesta sa kľukatila v blízkosti malého jazierka. To vytváral vodopád, z ktorého sa liala voda podivnej červenkastej farby.

Dúfala, že ju tak nesfarbila krv nepriateľov týchto hadov.

V samotnom strede stála jediná skala. Okolo nej sa točilo ozrutné elegantné telo tmavomodrej farby zdobené žiarivo zafírovými obrazcami. Na brade viselo niekoľko výbežkov. Snáď... fúzy? Zara cítila, že práve stretli jedného z najstarších obyvateľov tohto sveta. Nepôsobil nebezpečne. Napriek svojim rozmerom. Skôr mierumilovne. Rozhodne. Že by...

„Toto je váš kráľ? To k nemu nás vediete?“ dožadovala sa odpovede Zara.

Batu s Accaiom pôsobili veľmi ticho. Možno až príliš.

Nikto sa k nej neotočil, ale napokon sa predsa len dočkala odpovede.

„To je ssstrážca minulosssti,“ vyslovil jeden z nich, akoby to bolo očividné.

Zara zagúľala očami. „No samozrejme, veď je na prvý pohľad jasné, že je to knihovník.“

Radšej sa opäť vrátila k pozorovaniu ich okolia. Bolo to oveľa menej náročné a nemusela si dávať pozor, aby bola v pokušení. Pri sledovaní využívala celú nervóznu energiu, ktorú v sebe nahromadila. Dokázal svoj hnev nejako zužitkovať. A ak bude pozorne sledovať ich okolie, možno sa jej podarí zbadať niečo dôležité. Ako napríklad únikovú cestu.

Hoci si nerobila plané nádeje.

Podľa všetkého tu bola len jediná cesta. Tú práve okupovali oni a ich únoscovia. Do lesa by sa nepúšťala. Stále ju striasalo, keď si spomenula na ten výjav s oživnutými konármi a koreňmi. Miesto únikovej cesty teda hľadala odpovede. Pôsobili ako národ. Toto bola ich krajina. Mali svoju minulosť, keď očividne mali niekoho, kto strážil staré tajomstvá. Mali zákony, takže aj panovníka, ktorý ich vytváral. A podľa všetkého mali aj svojich bohov.

Celé hodiny putovali od tej zátoky, až dorazili do veľkého mesta. Netušila, ako hadi bez nôh dokázali čokoľvek vytvoriť, ale očividne celkom zdatne opracovávali kamene. Namiesto brány tam stáli dve sochy. Obrovské súsošie oddelené len šírkou cesty.

Jedna časť tvorila ženu. Vysokú a najskôr krásnu, hoci jej tvár si nedokázala detailne prezrieť. Tá socha bola pomerne vysoká. Dlhé vlasy sa jej kľukatili a naznačovali, akoby do nich fúkal vietor. Spodná časť jej tela patrila hadovi. Ruku mala vystretú v odmietavom geste. Niekoho odháňala. Ten niekto bol najskôr tvor na druhej strane cesty.

Jeho telo patrilo plazovi, nebolo na ňom nič ľudské. Desivejšie ako to však bola istá podobnosť. Zdalo sa jej, akoby sa pozerala na Sachapa. Čo ale nemohlo byť možné. Sachap bol jediný svojho druhu a predpokladalo sa, že bol výtvorom niektorého z bohov. Ak by sa na to spýtala Accaia, určite by jej prezradil hneď niekoľko vierohodných teórií. Seriózne však začala uvažovať, či jedna z nich nehovorila o podivnom haďom národe a Sachapovom vyhnanstve.

Podľa všetkého ho totiž tá ženská postava vyhnala, za čo ju miestni oslavovali. Vyslúžila si obetiny v podobe kvetov, jedla a... To boli ľudské lebky? Výborne. Oni svojej bohyni, alebo ktokoľvek to bol, obetovali ľudí. Naprázdno prehltla. Zúrivejšie začala myslieť na útek. Čo jej nepomáhalo uskutočniť ho, ale odhodlanie je kľúčom k úspechu. Určite.

Celé mesto s svojimi širokými ulicami a obyčajnými kamennými domami sa zmenilo na rozmazanú šmuhu. Pokojne mohli kráčať po púšti. Rozdiel vlastne ani nevnímala. Ak niekoho stretli, takisto si to neuvedomila. Lámala si hlavu nad únikovými cestami. Veľmi sa jej ale nedarilo. A keď zastavili pred čímsi ako palácom, hlavu mala vyslovene prázdnu. Teda, nebol to vyslovene zámok alebo hrad, skôr sídlo. Alebo ani to nie.

Pri bližšom skúmaní si uvedomila, že jej to pripomína kmeň stromu. Veľmi hrubý a mohutný peň zakončený zubatým okrajom v úrovni niekoľkých metrov nad zemou. Okolo toho kedysi dreveného tela bol obtočený had. Pripadalo jej to, akoby ten plaz dokázal pôvodný strom stlačiť v zovretí tak mocne, až ho vlastne zrúbal. Najhoršie na tom ale bol vchod do toho očividne obývaného kusu starého dreva.

Kedysi si myslela, že Aghanská pevnosť so svojou bránou v tvare rozškľabeného Aghana bola dômyselná. Boh zožral svojich návštevníkov a niekedy o pár rokov ich vypľul. Potom však vstúpili do tela mŕtvej obrovskej korytnačky a teraz... sa zdalo, že budú musieť vstúpiť do rozovretej papule prerastenej beznohej jašterice, ktorá na nich gúľala očami a zo zubov jej odkvapkávalo niečo, čo mohla byť voda, ale pokojne aj smrteľný jed.

Bohovia ju očividne nenávideli. A nielen ju.

Prečo inak by ich stále nútili vstupovať dovnútra príšer?

Po prvý raz od začiatku ich putovania naprieč touto šialenou krajinou sa vzoprela svojim dozorcom. Skutočne sa o to pokúsila. Vyslúžila si však vycerené zuby a kopije zapichnuté v chrbte. Ako to, že ju to bolelo? Veď bola mŕtva! Ale očividne išlo o ďalší malicherný pokus o výsmech niektorého z bohov.

Začínala si voči nim pestovať celkom slušnú nenávisť.

Čo na tom, že keď ju tí nemysliaci tupí vojaci dostrkali ku vchodu, uvedomila si, že to všetko bola len veľmi dômyselná ilúzia. V skutočnosti nevstupovali dovnútra hada. Len prechádzali cez čosi, čo sa na hlavu jedného z nich podobalo. Ale podlaha pod jej nohami bola z kameňa. Jedové zuby z dreva. A typické plazie oči? Pravdepodobne ozdobný kameň.

Privítal ich zaujímavý pohľad. Tá sieň bola veľkolepá a určite dychberúca. Ak by namiesto stĺpov strop nepodopierali skamenené telá hadov všakovakých veľkostí. Napriamené, hrdé, ale aj pokorené a zlomené. Za posledných niekoľko minút videla viac plazov, než stretla po cestách pri plnení cisárovniných misií. Tieto zubaté otravné stvorenia ju čochvíľa začnú mátať aj v snoch.

Možno sa jej podarí urobiť nejakú dohodu s Nrọ.

Ak z nej robí túžba po príjemných snoch zbabelca, nech sa to slovo stane jej novým titulom.

Nezastavili sa na začiatku siene. Ich procesia pokračovala ďalej pomedzi stĺpy, až sa nakoniec dostali tam, kam zamýšľali. K trónu. Teda, to, čo trón najskôr malo predstavovať. Nebola to typická honosná stolička. V skutočnosti to bola hadia hlava s vyplazeným jazykom.

Veľmi výstredné.

Na temene hadej hlavy sedela ženská verzia vojakov, ktorí ich sem doplazili. S tým rozdielom, že namiesto plešiny jej lebku zdobili popínavé rastliny nahradzujúce vlasy. Okázalé. A potom tam bola koruna očividne vytvorená zo zubov minimálne niekoľkých obyvateľov tohto plazivého sveta.

Avšak Zaru upútala iná osoba. Čosi v jej vnútri ju nútilo venovať jej plnú pozornosť a klaňať sa jej. Čo bolo podivné, nakoľko daná osoba nebola osobou a podľa všetkého to bola slúžka. Sedela pri spodnej časti tela svojej kráľovnej. Nemohla povedať nohy, nakoľko panovníčka tohto sveta bola tiež zakončená chvostom a nie chodidlami.

Nejaká verná spoločníčka.

Odlišovala sa od stvorení, s ktorými sa doteraz stretli.

Najskôr ju upútali jej čierne vlasy a pery. Za nimi sa síce ukrývali ostré zuby, ale čo iné mohla čakať v takejto spoločnosti. Jeden vpredu jej však chýbal. Možno nejaký druh trestu. Kožu jej pokrývali šupiny, avšak jej zvláštnym spôsobom pristali. Smaragdové a neuveriteľne podmanivé. Na rozdiel od ostatných však mala zvláštne nohy. Akoby jej predkovia neboli skrížení s hadmi, ale s jaštericami. Ale takisto mala chvost. Vlastne tri. Okolo hlavy jej tvorili istý druh pohybujúcej sa ozdoby.

Sedela na najnižšom schode. Tvárila sa ako najmenšia zo všetkých.

A pritom mala hlavu vysoko zdvihnutú. Akoby jej tu všetko patrilo.

Ich sprievodcovia sa uklonili. K podobnému prejavu úcty prinútili aj Zaru, Accaia a Batu.

Nevzpierali sa veľmi.

„Týchto troch sssme našššli v posssvätnom háji.“

Kráľovná sa na nich pozerala, akoby boli len hmyzom.

„To je zločin, za ktorý stíhame hlavy.“ Zara si ihneď uvedomila, že jej zvrchované plazie Veličenstvo nesyčí, keď rozpráva. Podivné. „Ale dám vám možnosť vysvetliť mi to. Čo ste tam robili? Ako ste sa dostali do nášho sveta?“

Zara sa pozrela na Accaia a nepatrne kývla hlavou.

Vzhľadom na jej ťažko potlačovaný hnevu bude lepšie, aby s plazivými ľuďmi hovoril ich jediný diplomat. Accai síce nebol dokonalý, ale vždy sa zdalo, že svoje emócie ovláda lepšie ako všetci ostatní dokopy. Teda, ak nejaké city vôbec mal. Nakoľko väčšinou sa prejavoval ako chladný kameň.

Našťastie ihneď porozumel Zariným posunkom. Postúpil o krok dopredu. V ten moment si Zara konečne zblízka obzrela jeho oči. Aj tie jeho sa zmenili. Ale tam, kde Batu a Zara získali zelené dúhovky podobné hadím, tie jeho stmavli do tmavosivej až striebristej s rovnako úzkymi zrenicami. Len s tým rozdielom, že tie jeho boli horizontálne a nie vertikálne.

Opäť sa uklonil kráľovnej. „Vaše Veličenstvo, ospravedlňujeme sa, že sme len tak vpadli do vašej krajiny. Uisťujem vás, že to nebol náš zámer. V skutočnosti nás vyslali na veľmi dôležitú misiu a na tomto mieste a vo vašom posvätnom háji sme sa ocitli len vďaka Sachapovi. To on nás sem poslal, hoci nám nie je jasné, prečo to urobil.“

Vojaci zasyčali pri zmienke Sachapovho mena.

Očividne sa tu netešil veľkej obľube. Vzhľadom na jeho postavenie v ambarskej spoločnosti...

Bolo to naozaj nečakané.

„Ach, môj milovaný syn,“ povzdychla si kráľovná. „Viete, obyvatelia tejto zeme ho nemajú radi, pritom sa nikdy ničím neprevinil. Len tým, že sa narodil a nevyzeral správne. Pretože moji ľudia radi zabúdajú, že naši predkovia sa od neho výzorom veľmi neodlišovali.“ Vzápätí jej však tvár stvrdla do nepreniknuteľnej masky. „Bol vyhnaný. Nie je múdre oháňať sa jeho menom ako zárukou.“

Accai prikývol, akoby tým dával najavo, že uznáva to, čo hovorí.

Vedela, že bolo správne nechať ho rozprávať.

„Je nám ľúto, že v tejto krajine je obávaný a snáď aj nenávidený. V tej našej je považovaný takmer za boha. Jeho postavenie je vysoké a stabilné. Dokonca je mu zasvätený cech bojovníčok.“

Kráľovná sa zasmiala. „To je postavenie, ktoré by si môj márnotratný syn určite užil.“

Zara pri tých slovách spozornela. Kráľovná očividne počúva priania svojho národa. A vyhnala by svojho syna, ak by to znamenalo udržanie stability krajiny. Lenže jej reči sa nestotožňovali s tým, čo cítila. Nech do nich Sachap vložil čokoľvek, vďaka tomu dokázala vycítiť väzby medzi jednotlivými prítomnými.

Vedela, že myseľ vojakov je nejakým spôsobom spojená. Takisto teraz vedela, že tá, ktorá sedí na tróne, v skutočnosti Sachapa nenávidí. Nie, ona sa ho vlastne bojí. Čo bolo v priamom rozpore s jej slovami. Ale na druhej strane... Zadívala sa na slúžku krčiacu sa im pri nohách. Áno, ona ho milovala. Bezbrehou a slepou láskou. Cítila to na jazyku. Ten pocit mal vlastný pach.

Ozývala sa v nej tá naliehavosť.

Opäť jej pripomenula, že tá na zemi je dôležitejšia ako tá na tróne.

Úkosom sa pozrela na Batu a Accaia.

Tiež to cítili.

„Márnotratný alebo nie,“ pokračoval Accai, akoby sa nič nestalo, „pravdou ostáva, že nás sem naozaj poslal on. Snažil sa nám nejako pomôcť v plnení našej misie. Preto sme sa ocitli tu. Uisťujem vás, že neplánujeme vašu krajinu napadnúť. Na to je nás príliš málo. Sme len traja.“

Netušila, prečo Accai hladkal ego tomu prerastenému ľudskému hadovi.

Kráľovná sa postavila. Teda vzpriamila.

„Ako ma chceš presvedčiť o tom, že ťa skutočne posiela môj syn?“

Zara vycítila pravý význam tých slov. Áno, na určitej úrovni im najskôr verila. Lenže nemala dôkaz. Ak jej rýchlo nejaký neukážu, s veľkou radosťou ich zabije. Pohľadom vyhľadala ich meče. Boli mimo ich dosah, avšak verila tomu, že ak by veľmi chceli, mohli by sa k nim dostať.

No aj keby ich pozabíjali, nepomohlo by im to. Sachap ich sem kvôli niečomu poslal. Preniesol ich do neznámej krajiny k stvoreniam, o ktorých existencii nikto z nich netušil. Tu mali niečo nájsť. Niečo potrebné pre to kúzlo. Netušili o čo ide. Pretože ani stará legenda im to neprezradila.

Sústredila sa na to, čo cítila. Čo zažila.

Sachap im povedal, že nie sú hadi, aby vycítili silu, ktorá im má pomôcť. Potom ich nechal pohrýzť svojimi detičkami. V ich vnútri teraz koloval jed. Zmenil im nielen farbu očí, ale aj čosi iné. Ak hovoril pravdu, už celé veky nejestvovali žiadne skutočné sestry z cechu. Pretože v ich žilách nekoloval ten správny druh jedu. On to napravil a poslal ich sem. Vďaka jeho zásahu sa cítila inak. Hoci si nemyslela, že po smrti bude cítiť ešte niečo iné.

Nemalo byť fyzicky možné, aby sa jej telo mohlo vyvíjať.

A predsa tu stála so zelenými dúhovkami namiesto modrých a neurčitým pocitom, že jej niekto klame. Zadívala sa okolo seba. Vojaci. Tá slúžka. Kráľovná. Trón, ale ten bol mŕtvy. Rovnako ako tie stĺpy. A hlava, do ktorej útrob vlastne mali vstúpiť. Opäť to však bola tá postava učupená na zemi, ktorá k sebe lákala jej pozornosť. V jej vnútri bola sila. Oveľa väčšia ako v tele kráľovnej.

Jedine ak by...

Zadívala sa na Batu a Accaia. Ich pohľad bol otočený rovnakým smerom.

Zara prikročila k schúlenej postave. Jemne kývla hlavou.

„Neviem, čo by sme mohli urobiť, aby sme vás presvedčili. Vaše Veličenstvo.“

To najskôr boli tie správne slová. Nakoľko dovtedy usadená žena sa postavila do celej svojej krásy. Zaru prevyšovala o poriadny kus. Konečne pochopila, ako je možné, že okolo nej poletovala taká veľká sila. Ako kráľovná musela byť mocná. A navyše bola aj krásna. Takým podivným plazím spôsobom.

Akoby mimochodom podišla k náhradníčke a sňala jej z hlavy korunu.

Ihneď si ju posadila do hniezda vlastných vlasov.

Náhradná kráľovná sa jej uklonila a pridala sa k vojakom.

„Som rada, že ste nakoniec pochopili, aký dar vám dal môj syn predtým, než vás sem poslal.“ Zara zažmurkala. Ona snáď... „Neľakajte sa, ja som o vašom príchode vedela. Hoci je môj syn vo vyhnanstve vo vašej krajine, nikdy sme sa skutočne nerozišli. Viem všetko o tom, čo mu urobili vaši bohovia a čo sa z neho stalo.“ Zara si nemyslela, že by sa za niečo z toho mala ospravedlniť. Hoci kráľovná očividne zúrila. „Napriek tomu sa rozhodol prisľúbiť vám pomoc. Poslal vás sem. Ale ja som si musela byť istá tým, že jeho dar prijmete, aby ste si zaslúžili ten môj.“

Zara mala problém uveriť, že všetky tie hrozby boli plané.

Nepoľavovala v ostražitosti.

„Takže našou úlohou bolo dostať sa sem, aby sme... Čo vlastne? Aby sme tu dostali tú tajnú prísadu, ktorú potrebujeme na prelomenie kliatby?“ zamýšľal sa Accai.

Kráľovná sa však zasmiala. „Pekne si to zhrnul, mladý priateľ. Ale na niečo si zabudol.“

Zaru tieto hry už unavovali. „A na čo také zabudol? Že ak sa budeme usmievať, dostaneme sladkú odmenu?“

„Nie,“ otočila sa k nej kráľovná, zuby vycerené, „zabudli ste na to, že všetko si musíte zaslúžiť. Ak niečo chcete, ukážte mi najskôr, že ste toho hodní.“

V ten moment by tú slizkú kreatúru najradšej zabila.

Šťastie, že nemala poruke meč.

Kapitola 35. ¦ Kapitola 37.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 36.: