OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 3.

30.09.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 779×

Kapitola 3.

Zara

Udrela rukami do zeme. Opäť sa jej nedarilo. Zúrivo škrípala zubami. Nepomáhalo jej, že nad ňou stála jej osobná nočná mora. Pomyslela by si, že v smrti skončí aj jej nekonečný výcvik. Ale niektorý z bohov mal iný názor. Aby sa mohla pripraviť na ďalší život, musela najskôr ukončiť tento.

V cisárstve však žilo veľmi málo mágiou pobozkaných jedincov, ktorí by dokázali počuť jej volanie. Ako jej vysvetľovala Sadiki, jej osobná kňažka a trýzniteľka v jednom, buď to bude niektorá kňažka, alebo jeden z veliteľov bojových mágov. Osobne jej nezáležalo na tom, kto ju vypočuje.

Už tu strávila príliš veľa času.

Začínala zabúdať. Vlastne si nedokázala spomenúť. Nemohla ani nikomu povedať, ako presne zomrela. Ako nájdu jej telo? Lenže tým sa bude zaoberať neskôr. Najskôr v sebe musí objaviť schopnosti, ktoré nikdy nemala.

Nedarilo sa jej. Rozčuľovalo ju to. Naplno sa prejavovala jej výbušná povaha. Niektoré jej sestry si z nej uťahovali. Iné sa jej báli. Po cechu kolovali historky o jej divokých výbuchoch. Potom sa naučila ovládať. Aspoň sčasti. Z príbehov sa časom stali takmer legendy.

Možno sa práve rozhodli ožiť.

„Musíš sa snažiť. No ty sa vzdávaš! Ako ti mám pomôcť, keď to ty sama nechceš?!“ okríkla ju kňažka. Podľa všetkého aj ona strácala trpezlivosť.

Zadívala sa na ňu. Nebola to tá istá kňažka, ktorá sa ju snažila previesť na druhú stranu. Tá mala iné povinnosti. Toto bola kňažka strážkyňa. Žena, ktorá dozerala na výcvik ostatných kňažiek učníc. Zara sa snažila porozumieť tomu, ako fungovala celá ich spoločnosť. No nedarilo sa jej.

Cech bol pre ňu pochopiteľnejší. Tam postavenie získavali podľa vybojovaných zručností. Podľa víťazstiev. A niekedy aj prehier. No kňažky medzi sebou nesúperili. Najvyššie postavenie získala tá, ktorá v sebe ukrývala najväčšiu mágiu.

Podľa toho, čo jej hovorila Sadiki, kňažky verili, že po narodení tie predurčené pobozká samotná Ọnwụ. Prenesie tak na nich časť svojej vlastnej moci. Aby jej mohli pomáhať s mŕtvymi. Sadiki dostala najviac moci vo svojej generácii. Keby bola Zara kňažka, spoznala by to podľa nápadne bielych vlasov, ktoré sa absolútne nehodili k jej tmavej pokožke. Takisto mala okrem obrazcov na čele aj perlovú ozdobu. Ale to asi bolo súčasťou jej kultúry. Patrila k púštnym ľuďom. Alebo k tomu, čo z nich ostalo.

Zara sa zhlboka nadýchla. „Nemám v sebe toľko mágie, aby som mohla niekoho len tak zavolať. Myslíš si, že ma môžeš vycvičiť ako svoje kňažky, ale ja nie som jedna z nich. Neviem sa takto na niekoho napojiť.“

„Nesnažíš sa!“ skríkla kňažka.

Cítila, ako sa jej začína variť krv v žilách. Čo bolo nemožné.

Nemala predsa telo, ktoré by dokázalo prejavovať svoju nespokojnosť.

„Možno ty nie si dobrá učiteľka!“

Gánili na seba. Zara si vedela predstaviť, že jej pohľad vyzeral rovnako ako kňažkin. Oči jej metali blesky. Nos mala zvraštený od zlosti. Vedela, že zatína päste. Ak by teraz stála zoči-voči niektorej svojej sestre, zvážila by aj útok. Niekedy je najlepšie riešenie zbaviť sa nadbytočnej zlosti práve útokom.

Ako prvá sa vzdala kňažka. Nie však preto, že by na to nemala odvahu.

Pôsobila ako niekto, kto už niekoľko dní poriadne nespal.

Pretrela si tvár. „Ja viem, že je to náročné. O toto všetko sa mali postarať kňažky. Ale ty im teraz musíš pomôcť. Si z cechu, vieš, ako sa rozprávať s inými bez toho, aby ste všetci museli byť na jednom mieste.“

Zo Zary pomaly opadávalo rozčúlenie.

„Som súčasťou sesterstva. No teraz už sa nemôžem s nikým spojiť. Som totiž mŕtva!“

„Nedarí sa ti, pretože sa chceš spojiť s jednou zo svojich sestier!“ skríkla prenikavo, až sa jej hlas odrazil od okolitých stien. Potom si Zara uvedomila, že ešte stále boli uprostred planiny. Stáli v strede obradného kruhu. Fakle sa začali knísať do rytmu neznámej veternej piesne.

Kňažka jej práve ukazovala svoju pravú moc.

„Chce sa spojiť so svojimi sestrami, pretože ony ako jediné by ma mohli počuť.“ Jej hlas bol tichý, akoby bola matka, ktorá nechce zobudiť svoje spiace dieťa. „Len tie, ktoré vypili odvar pri záverečnej skúške, získajú spojenie s ostatnými sestrami. Preto je cech taký súdržný.“

„Možno si len naivne nahováraš, že nikto iný nevie o vašich tajomstvách.“

Zara zanovito zodvihla bradu. „To, o čom hovoríš, je zrada.“ Zásady, ktoré jej vtĺkali do hlavy, sa teraz drali na povrch.

Kňažka sa natiahla a chytila Zaru za bradu. Prekvapilo ju to. Bola predsa duch. Duša. Esencia. Akokoľvek by to nazvala, popisovala by to isté – entitu, ktorá bola neviditeľná. Aspoň pre väčšinu bežných smrteľníkov. Lenže Sadiki bola kňažka. Mŕtvi sa s ňou spájali. A ona s nimi. Zara cítila pálenie. Šírilo sa od miesta spojenia. Najskôr hrejivé. Neskôr nepríjemné. Akoby stála uprostred vyhasínajúcej pahreby. No niekto ju oblial olejom.

Horela a pritom nevidela plamene.

Vytrhla sa z jej zovretia. Dýchala zrýchlene.

„Prestaň premýšľať ako jedna zo sestier cechu. Sachapov cech už nie je tvojím domovom. Teraz si v Ọchiri. Ak tu nechceš tráviť svoju večnosť, začni ma počúvať. V cisárstve aj mimo neho žije veľa ľudí. Niektorí majú moc, o ktorej sa ti ani nesnívalo. Niektorí majú zase k tejto moci prístup. A tí vytrvalí odhalia aj tajomstvá, ktoré im nepatria.“

Zara prehltla. Zvyk, o ktorý ju neobrala ani smrť.

„Ak by to bola pravda, musela by som prehľadať celý známy svet.“ Len tá predstava ju unavovala.

„Myslela som si, že si súčasťou cechu. Učia vás nemožnému. Chceš sa vari vzdať?“

Akoby sa opäť ocitla v učení. Dlhé roky po tom, ako prešla obradom Určenia, odmietala prijať to, kým bola. No postupne zistila, že to bol jej osud. Učenie bolo naplňujúce. Výcvik vyčerpávajúci. Ak nechcela každý deň jesť prach arény, musela vytrvať. Zoceliť sa. Naučiť sa disciplíne. Siahnuť na dno svojich síl. Vydolovať tam odhodlanie, ktoré jej už chýbalo.

Vďaka tomu sa stala sestrou. Keď vypila odvar, mohla sa vzdať. Podvoliť sa bolesti. Zabudnúť na všetko. Vytratiť sa zo sveta. Jej Ifụra by mierumilovne vykvitla. Lenže ona to nevzdala. Aj keď to znamenalo objať tú trýzeň a privinúť si ju ako milenku.

Ani v smrti by nemala zabúdať na to, čo je dôležité.

„Čo mám teda urobiť?“

Sadiki ocenila jej odhodlanie miernym prikývnutím. „Prestaň hľadať toho, komu správu pošleš. Najskôr tu správu napíš. Svojimi spomienkami. Tým, kto si.“

„Spomienkami?“ začudovala sa.

Nebola proti tej myšlienke. Zaskočilo ju však, že Sadiki vie tak veľa o fungovaní pút medzi sestrami cechu. Premeriavala si ju pohľadom. Lenže potom sa zahriakla. Kňažka tu bola, aby jej pomohla. Ponúkla sa sama. Nie preto, lebo jej to niekto prikázal. Nemala by pochybovať o jej úmysloch. Takisto by nemala hľadať prízraky tam, kde neboli.

Smrť z nej urobila strachopuda.

„Ukáž im, ako si zomrela a kde. Keď dokážeš vytvoriť dostatočne silnú víziu, sama si nájde toho, komu je určená.“

„A čo ak mi ten, kto tu správu uvidí, nebude chcieť pomôcť?“

Sadiki jej prstom zaťukala na čelo. „Tak ho presvedč, že ti chce pomôcť.“

Zara odvrátila pohľad. „Ale ako to mám urobiť? Ja si nespomínam na to, ako som zomrela. Neviem, čo sa stalo. Snažila som sa nájsť odpovede, ale nevidím ich. Neviem, kde ich mám hľadať.“

Bolo pre ňu nesmierne náročné priznať pravdu. Akoby kňažke odhalila hrdlo a vložila jej do ruky dýku. Rovnako mohla aj kľaknúť na koleno a čakať na ďalšiu smrť. Stálo ju veľa zapierania, aby tie slová vyslovila. Dúfala, že neriskuje príliš. Niečo ju však poháňalo. Niečo iné ako odhodlanie. Možno túžba? Netušila. Odpoveď ešte nenašla.

Sadiki si ju dlho premeriavala pohľadom.

Zara tam stála, pohľad síce odvracala, ale hlavu držala vysoko. Akoby opäť stála na cvičisku a čakala na ortieľ z veliteľkiných pier. Znovu prežívala tie osudné okamihy, keď ostatní rozhodovali o jej osude. Očakávala slová odmietnutia, hoci dúfala v prijatie. Najhoršie na tom bolo, že si ani nebola istá tým, ako by sa mala správať. Strácala samu seba v temnote. Čím dlhšie tu bola, tým viac zabúdala na to, kým bola. Iste, spomínala si. No celkom rovnako by mohla sledovať aj príbeh niekoho iného.

Bytostne sa jej nedotýkal.

„Poď za mnou,“ vyzvala ju Sadiki náhle. Zare trvalo niekoľko okamihov, kým sa spamätala.

To už bola Sadiki niekoľko krokov pred ňou a mierila späť k vysokým múrom pevnosti, do ktorej mohli vstúpiť len kňažky. Mŕtvych to miesto veľmi nezaujalo. Tí sa odtiaľto chceli čo najskôr dostať preč. Ochotne mierili ku kruhom. Ako nočné motýle, ktorých očarilo lákavé svetlo plameňa. A potom zistili, že oheň vie aj páliť.

V Zare sa prebúdzala zvedavosť.

Čas tu plynul pomaly, ale aj ona vedela, že tu bola minimálne niekoľko dní. Ọchiri bola pustina. Jej skúmanie nezabralo veľa času. Sústreďovala sa len na vysokú budovu pred nimi. Hoci sa však na ňu pozerala, nevedela ju opísať. Bola obrovská. Kamenná. Na stenách boli obrazce vytvorené z Ifụr. Pri bližšom pohľade si uvedomila, že sú to vyobrazenia bohyne Ọnwụ. Aj to však vedela len preto, lebo ju videla na vlastné oči.

Tie obrazy boli jej históriou.

Minulosťou, ktorá sa s ňou spájala.

Nekonečné množstvo malých i veľkých výjavov. Dôležitých, pretože inak by ich tu muselo byť ešte viac. Pozastavila sa len nad prvým zo všetkých vyobrazení. Alebo bolo posledné? Nie, muselo predstavovať počiatok toho všetkého. Aj keď to bola veľmi prekrútená podoba toho, ako to všetko bolo. Veď Ọnwụ sa zrodila rovnako ako všetci bohovia – v hviezdach. Ich mágia bola taká mocná, že ich dokázala zhmotniť do skutočného sveta. Tak im to rozprávali od malička. Lenže tu autor kresby naznačoval, že Ọnwụ... sa narodila. Ako smrteľník.

Lenže...

Zara sa zamračila. Nad čím to premýšľala? Zarazila sa. Zastala na mieste a pozerala na holú stenu. Nebola ničím výnimočná. Len kamenný múr. Oveľa viac ju lákalo to, čo bolo vo vnútri. Lenže na jej veľké prekvapenie tam nezamierili. Sadiki ju viedla okolo hradieb. Po drevenom moste. Až sa nakoniec vynorili v niečom, čo pripomínalo záhradu.

Aj keď táto bola pustá.

Bez rastlín.

V skutočnosti to bolo len prázdne priestranstvo. Jeho stredu dominovala studňa. Vlastne nie, bola to fontána. Zara na ňu v úžase hľadela. Ifụra zvečnená v kameni. No aj tak pôsobila akoby len pred okamihom vykvitla. Šírilo sa okolo nej tlmené modro-fialové svetlo. Zo samotného srdca rastliny vytekala prúdom voda a zachytávala sa v miske, ktorú tvorili okvetné lístky.

To miesto pretkávala mágia.

Zara cítila, ako jej strapatí vlasy. Ako ju hladká po tvári. Privítanie v Ọchiri, ktoré očakávala.

Zmätene sa zadívala na Sadiki. „Chceš, aby som sa umyla?“

Sadiki neotŕhala pohľad od fontány. „Toto miesto je určené pre kňažky, ktoré sa stratia. Dokonca aj my, ktoré sme sa pre toto všetko zrodili,“ rozhodila rukami, akoby poukazovala na celé Ọchiri, „si musíme dávať pozor. Ak tu strávime priveľa času, ak si nedáme pozor... môžeme zabudnúť na to, kým sme a odkiaľ sme sem prišli. Keď kňažka predsa len zabudne, ostatné ju odvedú do tejto záhrady. Vo vode uvidí viac ako svoj odraz.“

Zara ihneď pochopila. „Chceš, aby som sa tam pozrela.“

Kňažka sa jej zadívala do očí. V tej jej bolo čosi zvláštne. Nie ľútosť, skôr opatrnosť.

Možno dokonca zvedavosť.

„Potrebuješ si spomenúť. Nielen na to, ako si zomrela. Ty sa strácaš. Prestávaš byť tým, kým si bola predtým, než si sem prišla.“ Prstom sčeria pokojnú hladinu vody v jednom z okvetných lístkov. Namiesto miernych vĺn na hladine prebleslo... čosi iné. Snáď obraz. Výjav. Zaru to prekvapilo. Neuskočila len vďaka vlastnému sebazapreniu. Sadiki pokračovala, akoby si nič nevšimla. „Ty nie si ako my, nepoznáš našu mágiu. Aby si si spomenula, musíš sa tejto vody napiť a potom sa zadívať do jej hĺbok.“

Zara sa dívala len na fontánu. Hľadala akýkoľvek náznak toho, že toto všetko je len nejaký klam. Zábavka kňažiek. Obeť ich vtipov. Aj službu bohyni Ọnwụ si museli nejako spríjemňovať. S dušami mŕtvych asi nebola ktovieaká zábava. A teraz mali jednu vydanú im na milosť.

Sadiki uhádla, nad čím Zara premýšľa.

„Neboj sa, nechcem ti ublížiť. Okrem toho, čo by sa ti mohlo stať? Už si mŕtva. V tomto stave ti už nič nemôže ublížiť. Dokonca ani ja.“

Neupokojilo ju to. Skôr ju to nútilo premýšľať o tom všetkom, čo nie je v jej moci.

Nútila sa sústrediť. Toto bola jej šanca. V celom Sachapovom cechu by sa nenašla jediná sestra, majsterka alebo učnica, ktorá by mohla tvrdiť, že Zara bola niekedy zbabelá. Práve naopak. Až s prehnanou odvahou sa vrhala do neprehľadných situácií. Neraz ju to takmer stálo život. Ak by mala hádať, ako naozaj zomrela, určite to bolo kvôli nedostatku zdržanlivosti v kľúčovom momente.

Lenže s istotou to nebude vedieť, až kým sa z tej vody nenapije.

„Podaj mi pohár,“ vyzvala Sadiki.

Obe sa tvárili, že nepočuli, aký má zachrípnutý hlas.

V úplnej tichosti Sadiki odniekiaľ vyčarovala nádobu. Keď sa Zara napila tej údajne zázračnej vody, nič necítila. Dokonca nemala ani dobrý pocit niekoho, kto zahnal smäd. Ona totiž nepociťovala nič, čo sa spájalo s telom. Pretože žiadne nemala. Napriek tomu sa v nej prebudila ťažoba v okamihu, keď jej Sadiki otočila tvár k pokojnej hladine. Nevidela tam odraz svojej tváre. Hoci nakoniec sa tam objavila aj ona.

A bola v pohybe.

***

Zara vychovala svojho žrebca od žriebäťa. Bez námahy vždy vedel, čo Zara sama potrebuje. Teraz sa tryskom rútil vpred. Za ňou v závese cválali na svojich kobylách dve jej sestry. Wen a Rae. Kacia a Batu ostali v sídle cechu. Femi sa rozhodla navštíviť vzdialený Agụin kláštor, aby tam predstavenému odovzdala správu.

Zara vedela, že Femi nikdy netúžila byť poslom. Femi si uvedomovala, že Zara vie o jej skrytých úmysloch. Ani jedna z nich nič nepovedala. Zara cítila, že Femi potrebuje tú cestu. Nechcela poznať detaily. Wen a Rae si ako spoločníčky vybrala preto, lebo s ňou už neraz putovali na podobný druh misie.

Cisárovná bola vo svojich požiadavkách špecifická. Niektoré sestry sa stali špiónkami. Iné vrahyňami. A niektoré boli svojim spôsobom poslami. Len s tým rozdielom, že miesta, kam sa mali vybrať, nikto nenavštevoval. Nie dobrovoľne. Ony tri však bez zaváhania prekročili hranicu, ktorá oddeľovala cisárstvo od skazeného srdca celého kraja – od Mŕtveho lesa.

Nikto nevedel, ako sa v ich krajine objavil. Prosto tam bol. Zara sa nezaujímala o históriu. Pre ňu bola dôležitá len jej úloha. Odniesť správu od cisárovnej entite, ktorá dokázala žiť len v miestach, kde vyhorel sám život. Wen a Rae tam neboli len kvôli odvahe. Boli najlepšími lukostrelkyňami. To nadanie zdieľali, ako mnohé v živote. Ony jediné boli skutočnými sestrami. Vlastne boli dvojičky.

Skutočne spomalili až v momente, keď prekročili hranicu lesa. Aj to len preto, lebo sa rozhodli kone nechať uviazané na lúke neďaleko prvého stromu, ktorý ich vítal. Vlastným nepriateľským spôsobom. Zare sa vždy tajil dych, keď sa na to miesto pozerala. Kedysi to musel byť nádherný háj. Podobný Orodským lesom pod úpätím Orodských hôr. Dúhové stromy týčiace sa až po samotné nebo boli obrovské. Už ako dvojročné ich ani človek s najdlhšími rukami nedokázal obopnúť.

No po majestátnom lesnom útočisku ostal len hrôzostrašný pohľad na vyschnuté konáre. Stromy boli aj naďalej vysoké, no nebol na nich jediný lístok. Ťaživé ticho bolo strašidelné. S ozvenou sa k nim vracal len zvuk ich vlastných krokov. Ak na tom mieste niečo žilo, bolo to rovnako desivé ako prostredie, v ktorom sa to rozhodlo žiť. Len skazenosť dokáže prežiť v mŕtvom háji.

Už len kedysi nádherné dúhače boli dostatočne odstrašujúce. Tam sa však skaza nezastavila. Zelené svetlo sa šírilo odkiaľsi spomedzi ich koreňov. Akoby dávalo na známosť, že tento kus zeme plný života ovládla zhubná sila a nehodlá ho len tak navrátiť ostatným. Keď tu Zara prvýkrát zavítala, po niekoľkých minútach ušla. Až neskôr sa dozvedela, že tam v skutočnosti bola takmer tri dni. Vtedy bola len učnica, nerozumela tomu, že jej útek nebol zlyhaním. Pretože vydržala viac, ako všetci ostatní.

Keď ten prvýkrát stála pred cisárovnou, očakávala trest. Ten však neprišiel.

Pamätala si, že ňou vtedy bola očarená. Myslela si, že na zem zostúpila jedna z bohýň. Vysoká a štíhla žena s láskavou tvárou akoby vytesanou najnadanejšími sochármi. Bordové vlasy mala pretkané zlatými prameňmi, čo ju už na prvý pohľad určovalo za členku cisárskeho rodu. Za dedičku trónu.

O jej práve vypovedala aj kvetná koruna, ktorá začínala v tvare jednoduchej čelenky s visiacimi krištáľmi. Tie lemovali cisárovnine oči a pokrývali jej čelo. Nad hlavou vytŕčalo niekoľko zlatavých kruhov. Imitovali lúče slnka. Na sluchách sa koruna rozširovala, pretože tam ju zdobili biele kvety. Symbolizovali minulé cisárovné. Ich prostredníctvom panovníčka sľubovala, že bude naslúchať chybám i úspechom svojich predchodkýň. Na plecia jej klesali vlasce. Na tých viseli zvláštne kamienky, ktoré ani po rokoch nevedela pomenovať. Vedela len, že keď cisárovná kráčala, cinkali vo vetre.

Zara to vtedy netušila, no cisárovná si ju v ten deň vybrala ako tú, ktorá bude poverená putovaním do Mŕtveho lesa. Nerozumela tomu o nič viac ani teraz, no spomienka na to prvé stretnutie s jej paňou ju posilňovalo. Vďaka nemu sa nerozhliadala okolo seba až kým nedorazili na miesto.

Do samého srdca toho miesta.

Tam stál, v pomere k ostatným, veľmi nízky strom. Napriek tomu mal mohutný kmeň, no jeho vetvy boli pokrútené do špirál. Nebol tým, čím sa zdal na prvý pohľad. Pretože v skutočnosti sa pozerala na živého tvora. Strašidelného i mocného zároveň. Aj keď netušila, ako na to prišla.

Vetvičky a konáre tvorili jeho telo. Pospletali ho tisíckami uzlov, stmelili ho machom. Ozdobili ho svetlom hviezd. Zara nevedela, kde má oči. Keby to aj vedela, nechcela by sa do nich pozerať. Radšej sa mu klaňala a hľadela pri tom do zeme. Ten tvor nebol škaredý. Bol dychberúci a nádherný. Dokonca desivý. Bol zosobnením lesa okolo nich. Bol totiž jeho pánom. To, čo ostalo z boha menom Ọsis. Teraz ostal už len Pánom lesa.

Cisárovná sa s ním nerozprávala. Vlastne to nerobil nikto. No z nejakého dôvodu teraz chcela, aby mu odovzdali správu. Práve jemu. Čo sa stalo po prvý raz. Zara hádala, že aj predchádzajúce odkazy, ktoré sem za roky doniesla, boli určené práve Pánovi lesa. Nikdy mu ich však nemusela osobne odovzdať do rúk.

Nevedela, čo sa stalo po tom. Na tomto mieste sa neocitla preto, aby sa to dozvedela.

Tá myšlienka ju prekvapila. Pretože patrila jej a zároveň jej bola vzdialená.

Potom sa prebudila...

***

Stále sa pozerala do fontány. Teraz naozaj videla len svoj odraz. A ešte čosi. Niečo, čo sa ukrývalo hlboko v nej. Akési vedomie jej samotnej. Tisícky zábleskov z minulosti, ktoré nič neznamenali. Podobizne milovaných i neznámych. Hlasy. Rozkazy. Myslela, že sa jej rozskočí hlava. No nad to všetko znelo čosi ešte hlasnejšie – jej posledná spomienka. Vedela, že bola v Mŕtvom lese. Nedokázala však určiť, či tam aj naozaj zomrela.

Otočila sa na Sadiki. Ústa mala dokorán otvorené.

Vtedy Zara pochopila, že kňažka sa zúčastnila toho výletu do minulosti.

„Áno, je to všetko pravda,“ ubezpečila ju, hoci sama potrebovala uistenie.

„Nkọcha...“ zašepkala Sadiki. Zare chvíľu trvalo, kým si uvedomila, o čom kňažka hovorí. To slovo nikdy predtým nepočula. Videla len jeho podobu. Znelo však oveľa hrdelnejšie, než si predstavovala. Ak sa ale nemýlila, išlo o najstaršie slovné označenie toho miesta.

„Áno, bol to Mŕtvy les.“

Sadiki neveriacky krútila hlavou. Tvár mala užasnutú. Zara neočakávala, že ten výraz uvidí v tvári niekoho s takou obrovskou mocou.

„Ešte nikdy som nepočula o nikom, kto by na to miesto vstúpil a vrátil sa živý.“

„A pred tebou práve stojí niekto, kto si tú cestu zopakoval hneď niekoľkokrát.“ Zara sa naplno otočila ku kňažke. Cítila, že nejde len o poverčivý strach z neznámeho. „Ty si nehovorila len o tom lese.“

Kňažka krútila hlavou. Nedokázala tomu všetkému uveriť. „Počula som zvesti o Pánovi lesa. O tom, ako sa zrodil ako boh a potom padol a stalo sa z neho monštrum. Všetci sme tie príbehy počuli. Žili sme nimi. A teraz som videla tvoju minulosť. On naozaj jestvuje.“ Vraštila bledé obočie. Teraz ešte viac vystupovalo z jej tváre. „Ale prečo by mu cisárovná posielala správy?“

Zara sa napriamila. „To, prečo s ním chcela hovoriť, sa nikdy nedozvieme. Vlastne len hovoriť o tom, že by sa niečo také mohlo stať, je zrada. Keby som bola živá a boli by sme v našom svete, musela by som ťa zabiť. Buď to, alebo by si sa musela pridať k cechu.“

Poslednú vetu dodala len kvôli kňažkinmu pokojnému spánku. Cisárovná spojenie s Pánom lesa popierala. Až tak veľmi, že o tom všetkom vedelo len niekoľko sestier. Zara nevedela, prečo sa jej dostalo takej cti. No pravda bola, že ak by sa o ich výletoch do Mŕtveho lesa dopočula niektorá sestra, museli by ju umlčať.

Cisárovná bola vo svojich podmienkach neúprosná.

Sadiki pomaly prikývla. Pôsobila roztrasene. „Ty vieš o našej fontáne. Ja viem o tom, že cisárovná sa radí s lesnou obludou. Obe budeme mlčať a predstierať, že sme sa niečo podobné nikdy nedozvedeli.“

Zara súhlasila. Bol to sľub, ktorý dokázala dodržať – predsa zomrela. Nikomu živému o tajnej záhrade, ktorá nebola záhradou, v Ọchiri nepovie. A tí, ktorí by ju aj počuli, sa o to nebudú zaujímať. Ak sa však rozhodne rozprávať Sadiki, jej osud bude o niečo drastickejší. Zara však vedela, že to nijako neovplyvní. Nemá dosah na nič a už vôbec nie na kňažkinu schopnosť držať jazyk za zubami.

„Neviem však, čo znamená to, čo ti ukázala voda,“ zmenila tému vždy praktická Sadiki. „Buď si zomrela už v tom lese, alebo sa tam stalo niečo, čo s tvojou smrťou súvisí. Alebo to mohla spôsobiť tá správa od cisárovnej. Hádam, že mi asi neprezradíš, o čo presne išlo.“

Neprezradila by jej to. Nikdy. Zrazu si však uvedomila, že jej nemá ani čo prezradiť.

Odpovede na tie otázky nepoznala.

Vyčítavo sa zadívala na nádhernú fontánu. „Nepoznám odpovede. Videla som to, čo si videla ty. Keď som sa však chcela dozvedieť viac, prebudila som sa.“

„Ak ti voda ukázala ten les, už si z neho najskôr nevyšla.“

Sadikinej odpovedi chýbala bezpodmienečná istota.

Zaru to nepresvedčilo. No nemala na výber. Viac sa nedozvedela.

A potom si niečo uvedomila. Prekvapene rozhodila rukami. „Wen a Rae! Obe tam boli so mnou! Ak sa mi niečo stalo, aj ony sú v nebezpečenstve! Musím čo najskôr poslať tú víziu niekomu mocnému. Nie kvôli môjmu telu, ale kvôli nim!“

„Ani jedna z nich nie je mŕtva,“ snažila sa ju upokojiť Sadiki.

Zúrivo krútila hlavou. „To ešte nemusí znamenať, že sú v bezpečí!“

Kňažka prikývla. Akoby presne takú odpoveď očakávala.

„Teraz už aspoň vieš, kde si bola predtým, ako si zomrela. Ak niekto bude dostatočne mocný na to, aby ťa počul aj vo svete živých, bude dostatočne mocný na to, aby zastavil nebezpečenstvo, ktoré by mohlo hroziť tvojim sestrám.“

Zara súhlasila s každým slovom. Pretože nemala na výber. Ochotne nasledovala Sadiki späť k ich kruhu moci. Keďže tam trávili tak veľa času, pripadalo jej, že má naň nárok. Cesta späť k nemu bola až prekvapivo rýchla. Sotva sa stihla nadýchnuť, už stála uprostred toho všetkého.

Opäť počúvala kňažkine pokyny. Snažila sa ich nielen pochopiť, ale aj precítiť. Mala sa naučiť pracovať s mágiou, ktorá jej bola cudzia. V jej krvi bolo len málo čarovného nadania. Aspoň takého, ktoré by z nej dokázalo urobiť kňažku. To odhalilo Určenie. Jej čary boli odlišné od všetkého, čo sa kedy zrodilo v cisárstve. Upratať ju do cechu muselo byť jedno z najlepších riešení, ako sa jej zbaviť bez toho, aby ju museli skutočne zabiť.

Žeby to bol dôvod, prečo si ju cisárovná vybrala? Odpoveď nenachádzala.

To, čo sa jej zjavovalo v mysli, bolo príliš zložité.

Potlačila to do úzadia. Musí sa spoľahnúť na to, čo pozná. Na schopnosti, ktoré sa k nej dostali vďaka cechu. Rozprávať sa so sestrami aj keď boli v iných kútoch svojej krajiny. Alebo celého sveta. Dať tvar zhluku predstáv. Znelo to tak jednoducho. Malo to byť jednoduché. Robila to predsa toľkokrát. No napriek tomu sa jej nedarilo. Celý výjav z toho lesa sa k nej vracal späť. Akoby nejaký posmievačný fantóm zatúžil pomstiť sa jej. Skúšala to. Opakovala.

Vždy s rovnakým výsledkom. Tá vízia ostávala jej vlastná.

Rukami si vošla do vlasov. Napínala všetky svoje sily. Nepomáhalo, ako sa na ňu Sadiki s očakávaním pozerala. Teraz ešte mala pocit, že ju nesmie sklamať. Zara, členka Sachapovho cechu, by sa nikdy nevzdala. Nepokorila by sa. Nie pred kňažkou. Pred nikým. Dokázala by im, že je hodna ich dôvery. Pretože to ako sestra robila.

Ukazovala im svoju oddanosť.

Lenže komu ju má ukázať tu?

Všetci, ktorí sa spoliehali na jej rozhodnutia, boli na opačnej strane.

Oni boli nažive. Ona už nie.

Je to len sen...

Ozvena niečích slov s jej votrela do vedomia. Zneli ako jej vlastné. Nespomínala si však, že by ich niekedy vyslovila. Nezáležalo však na tom. Upäla sa k nim. Sny... Tak málo ľudí im venovalo skutočnú pozornosť. Pritom pred smrteľníkmi otvárali dvere do iných svetov. Prepožičiavali im silu. Viedli ich. No nevážili si ich. To, čo sa objavilo miesto snov, bolo len ozvenou sladkého cinkania potenciálu spánkových kráľovstiev. Zara to vedela. Aj keď jej nebolo jasné, ako presne. Vedela však, že ak sa chce s niekým spojiť, sny predstavujú ideálny nástroj.

A tak zmenila spôsob, akým pripravovala svoju správu. Miesto zložitých obrazcov siahla po jednoduchosti. Ticho, nevtieravo blúdila po cisárstve. Ako ľahučký dym z čerstvo zahaseného ohňa. Výrazný, no dosť jemný na to, aby putoval na krídlach Strážcu snov. Ahụhụ. Stvorenie vytvorené z dúhy. Ani vážka, ani kôň a ani motýľ. Spojenie toho všetkého. Zara ho nikdy predtým nevidela. Predsa ho poznala. Dôverne. Ako najlepšieho priateľa. Ako časť samej seba.

Cestovala na vlnách spánku. Všetkých ich videla. Malých i veľkých. Dúfajúcich i zúfajúcich. Boli ako nekonečný pestro prestretý stôl. A ona hladovala. Bažila po teple ich snov. Túžila po sile ich predstáv. Natiahla sa. Vzápätí sa zarazila. Objavil sa. Koniec hodovej siene. Za vrchom toho ozrutného stola sedela jediná bytosť. Žiarila viac, ako všetky ostatné. Lákala ju k sebe. Svojou silou. Nádherou. Nádejami, ktoré v sebe stále živila. Napriek všetkým sklamaniam.

Videla ten potenciál. Cítila ho.

Áno, toto bola duša, ktorú hľadala.

Usmiala sa. Natiahla sa. Jej prsty zapadli do objatia ruky toho neznámeho, akoby tam patrili odjakživa. S prvým skutočným dotykom sa jej myseľ vyprázdnila. Sen práve ožil v spiacej mysli jej možného spojenca. Jeho pokojný spánok sa plnil hrôzostrašnými predstavami. Úmorne tomu sa jej telo plnilo nádejou.

Ešte nie je neskoro. Teraz vedela, že hlas v jej hlave nepatrí jej.

Ak ale nie jej, tak komu?

Kapitola 2. ¦ Kapitola 4.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 3.: