OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 28.



Gambit bohov - Kapitola 28.Tajní neprajníci, ale aj dobrodinci

 

Kapitola 28.

Zara

Púštne mestá nikdy neponúkali nič fascinujúce. Pamätala si to ešte z čias, keď sa tu pravidelne zastavovala, lebo plnila cisárovnine misie. Nikdy nevedela, prečo presne chodila tu. Vždy len doniesla nové rozkazy jednému z miestnych a potom odišla. Bez toho, by si ju niekto všimol na dlhšie ako niekoľko okamihov. Akoby zámerne odvracali zrak a predstierali, že nejestvuje.

Kiež by ju aj tentoraz poctili rovnakou nevšímavosťou.

Mesto Ọka v skutočnosti nebolo väčšie ako priemerná osada. Keď sa dívala na tých niekoľko obrovských stanov v neveľkom kruhu, myslela na to, či sú tam všetci príbuzní. V minulých misiách to miesto nikdy nenavštívila, ani žiadna z jej sestier, čo nakoniec rozhodlo o tom, že sa tam na chvíľu zastavia.

Snažili sa postupovať čo najnenápadnejšie.

Keď sa rozlúčili s ostatnými, vykročili popri povodí rieky Imiri a neskôr na sever, až narazili na tú zabudnutú dedinku. Napriek nepriaznivými podmienkam a faktu, že im pri jedle pod zubami neustále škrípal piesok, tam žili ústretoví ľudia. Keď prejavili záujem nakupovať, pohltili ich oči pohľady na nádherné látky, zdobené vázy a smrtonosné zbrane. Tie stany teda patrili obchodníkom.

Neprejavili sklamanie, keď odmietli ich očividne kvalitný a drahý sortiment a siahli po vakoch s vodou, sušenom jedle a šatkách, ktoré ich mali chrániť pred náporom prudkého púštneho vetra. Hocikto, kto by tadiaľ prechádzal, by tunajších ľudí označil za milých. Ochotných a slušných, dokonca čestných v tom, ako výnimočne dobre ocenili troch očividne vojnou zocelených žrebcov.

Preto sa Zara nedokázala uvoľniť.

Kvôli ich prehnanej ochote.

Nestalo sa jej častokrát, aby jej niekto takýmto spôsobom vyšiel v ústrety. Dobiedzal do nej pocit neistoty. Niečo jej našepkávalo, aby odtiaľ čo najskôr odišli. Stačilo len prejsť hlbšie do púšte, kde Batu zamýšľala chytiť jọkwu, jedno z púštnych zvierat.

Obrovského predátora, ktorého kožu vlastne tvorí kamenný pancier chrániaci ho pred pražením vyčerpávajúceho slnka. Zara nikdy žiadne z tých stvorení nevidela zblízka, čo bolo rozhodne dobre, nakoľko sa povrávalo, že tie stvorenie útočili bez vyzvania. Niečo ako obranná stratégia. A Batu dúfala, že si jedného z nich osedlajú, pretože ich cez púšť prenesie rýchlejšie ako kone.

Zara sa zdráhala veriť jej úsudku, no Batu bola záhadná vo svojich tvrdeniach.

Ak hovorila, že stačí, aby toho tvora porazila a on im za to bude slúžiť, verila jej.

Čo ale neznamenalo, že sa tešila na moment, keď sa do tej púšte vyberú a niečo mnohonásobne silnejšie ako oni na nich zaútočí. Myšlienky na nadchádzajúci boj však v sebe čo najviac potláčala. Miesto toho pokračovala v prehľadávaní tábora ich príliš ochotných hostiteľov. Predtým s nimi jednala vo svojej fyzickej podobe. Jednoduchšie, než snažiť sa im vysvetliť, prečo majú dvaja pútnici tri kone a ďalšie stvorenie navyše.

Už tak bolo náročné presvedčiť nového domáceho miláčika, aby ostal ukrytý za skalami pri rieke.

Zara aj na takú diaľku cítila jeho nepokoj.

Keď sa ponorila do svojej neviditeľnosti, ten tiesnivý pocit sa ešte zintenzívnil.

Snorila vo veciach obyvateľov tej osady. Nedôverovala im, čo by nebol dostatočný dôvod na takéto porušenie ich súkromia. Vedela, že niečo chystajú. Len netušila, čo presne. Lenže ten pocit bol rovnako nástojčivý ako vtedy v sne, keď mala rozlíšiť, či jej klame väzenkyňa alebo jej žalárnik. Aj vtedy sa spoľahla na inštinkt. Teraz to robila podobne.

Myseľ rozpínala do všetkých kútov púštnych obydlí. Vracal sa k nej len vzdialený šepot. Najsilnejšie sa ozýval z miest, kde boli porozkladané lôžka. Nerozumela tomu. Ale nezaoberala sa tým.

Nakoniec skončila v stane, ktorý pôsobil ako hlavný. Bol väčší a vo vnútri zariadený omnoho honosnejšie. Napríklad tam boli poukladané skutočné kresielka vystlané mäkučkými vankúšmi. Osem z desiatich miest bolo obsadených. Púštni obyvatelia si prestali zakrývať tváre, čím len potvrdili jej domnienku, že išlo o uzamknutú rodinu. Takisto si však teraz všimla, čo ďalšie ich voľné šaty ukryli – zbrane. Už predtým si všimla, že majú meče a dýky, ale nerátala s výstrojom pre armádu. A podľa všetkého sa práve hádali o tom, či by ich mali použiť.

Nastražila uši, no ich slová jej spočiatku nedávali zmysel. Keď sa však zadívala na stolík v ich strede, pochopila. Oni sa hádali o ich osude. Pretože medzi nimi ležali pomerne verné podobizne všetkých členov ich malej skupiny. Iste, neboli úplne presné, ale dostatočne sa im podobali na to, aby ich ktokoľvek dokázal spoznať.

Zaru však prekvapilo niečo iné.

Nezahliadla Accaiovu kresbu, ale práve teraz sa na ňu z otrhaného kusu papiera vyškierala jej vlastná tvár. Cisárovná za ich dolapenie ponúkala veľmi peknú odmenu. Žiadala však, aby boli nezranení a živí, keď ich dopravia k nej do paláca.

Netušila, čo ju rozčuľovalo viac.

Či to, ako rýchlo sa ich misia prevalila alebo to, že cisárovná nejakým spôsobom vedela aj o Zare a jej návrate do sveta živých. V tomto hľadaní mal prsty ešte niekto. No nechcela vysloviť to obvinenie nahlas, kým si ním nebude absolútne istá. Musela sa veľmi ovládať. V jej vnútri sa prebúdzal hnev, pri ktorom aj Kaciino predchádzajúce vyčíňanie vyzeralo ako trucovitosť dieťaťa. Zatínala päste, aby ovládla túžbu siahnuť po meči.

Nie, musí byť pokojná.

Dýchať.

Premýšľať.

Aby sa dozvedela viac.

„A prečo by sme nejakej cisárovnej mali chytať jej vlastných zbehov? Nie sme predsa jej otroci!“ skríkol jeden z prítomných mužov a rukou mával vo vzduchu.

Jeho prehlásenie Zaru prinútilo aspoň na chvíľu sa sústrediť na niečo iné, než na jej vlastný hnev.

„Ale predstav si, ako kráľovsky by nám za to zaplatila!“ oponoval mu druhý.

Podľa všetkého sa nevedeli dohodnúť na tom, čo s nimi urobia.

Teda, ešte stále sa na tom nevedeli dohodnúť.

„Nemali by sme sa miešať do politiky!“ skríkla niektorá zo žien.

Tie postávali nastúpené pri stene stanu, akoby dávali svojim druhom možnosť na všetkom sa dohodnúť. No podľa všetkého ženy a muži mali rovnaké právo vyjadrovať sa k tomu, čo sa dialo. Ich slovo malo rovnakú váhu.

„Tu nejde o žiadnu politiku. Cisárovná chce späť svoje drahocenné bábky.“

Jeden z nich, postávajúci akosi v strede, však nekričal. Prekvapivo si zachovával pokoj.

To prinútilo Zaru venovať mu najviac pozornosti.

„Ak nám ide len o tú odmenu, navrhujem iné riešenie. Také, ktoré bude výhodné pre nás a bezpečné pre naše rodiny,“ pokračoval muž ďalej a všetci ho počúvali. „Cisárovná ich možno hľadá, ale my nevieme čo a som si istý, že na tom nikomu z nás ani nezáleží. Prečo teda nepresunúť zodpovednosť za ich osud na niekoho iného.“

„Chceš ich predať?“ uisťovala sa jedna zo žien.

Zara by prisahala, že sa jej potešením leskli oči.

„Púštny kráľ zaplatí veľa, aby do svojej zbierky konečne pridal cechovníčky.“

Púštny kráľ?

Ak to nebolo najväčšie klišé, aké za posledný čas počula, tak netušila, čo iné by ním mohlo byť.

Jedna zo žien sa zasmiala. „A čo tá s tou palicou? Nevyzerá ako bežná cechovníčka.“

„To ani tá druhá,“ doplnil ju niekto iný.

„Ten muž zase nie je hľadaný. Jeho by sme si predsa mohli nechať.“

„Nie,“ namietol muž, ktorý pôsobil, akoby o všetkom rozhodoval, „nenecháme si ho. Cestuje s nimi, takže určite vie, že ich hľadajú. Bolo to jeho rozhodnutie. Navyše nemôžeme riskovať, že sa obráti proti nám.“

Tým bolo rozhodovanie v podstate ukončené a začali plánovať. Zara ich počúvala len okrajovo. Pomery ich síl boli nevyvážené, no napriek tomu by mali šancu vyhrať. Majú lepší výcvik a navyše podceňovali Accaia, a to sa naozaj nevypláca. No všetky tieto istoty jej vypŕchli z hlavy v momente, keď sa plachta zakrývajúca akýsi vchod odchýlila a odhalila pohľad na zahaleného muža.

So všetkými sa zvítal ako starý priateľ.

Znepokojilo ju to.

Keď nazrela von, vedela prečo. Neprišiel totiž sám. Nie, privliekol so sebou malú armádu. Proti týmto nemajú šancu. Navyše neutečú. Majú ich kone. Cítila, ako sa v nej prebúdza hnev. Zatínala päste. Škrípala zubami. Nič nepomáhalo. Keby tak mohla... Čo keby mohla? Je prakticky bezmocná!

To ju rozohnilo ešte viac.

A navyše tu bol ešte ten šepot... Stále jej znel v ušiach. Otravoval ju. Dobiedzal. Nútil ju k niečomu. Lenže ona tomu nerozumela. Topila sa. V myšlienkach. Vo vnemoch. Chcela len, aby to prestalo! Na jediný okamih. Aby mohla premýšľať. Plánovať. Útočiť.

Zažmúrila oči.

Dych sa jej zrýchlil.

Chcela, aby stíchli. Všetci. Aspoň na chvíľu. Za viečkami jej tancovali farby. Pestrofarebné kúsočky akýchsi vedomí. Otierali sa o ňu. To oni šepkali. Dobiedzali do nej. Hovorili o tajomstvách. Začínala im rozumieť. Najtajnejší strach tých entít lahodil jej rozorvanej podstate.

Natiahla ruku. Sotva letmým dotykom špičky prstov počastovala každú osobitosť z toho davu. Prenikala do ich vnútra. Chápala ich obavy. Tešila sa z ich hrôz. Plnili ju radosťou. A potom zbadala nádeje. Z nich sa jej chcelo smiať. A zrazu, rovnako nevtieravo ako predtým, si uvedomovala niečo iné.

Začínala byť unavená.

Vyčerpaná tým, ako sa ich dotýkala. Keby aspoň na chvíľu stíchli. Zaspali... Tak veľmi po tom túžila. Zatínala zuby námahou. Nechty sa jej zarývali do dlaní. Nevšímala si to. Len keby sa všetko zastavilo. Otvorila ústa. Chcela kričať. Vrieskať. Dať svojej nespokojnosti dych. Slová pre nenávisť.

Miesto toho z nej vyšlo niečo iné.

Sila. Kúzlo. Niečo.

Zadosťučinenie bez pevnej podstaty. Uspokojenie. Priadla by, ak by mohla. Rozpínala sa. Dýchala zhlboka. Konečne. Vychutnávala si. A keď otvorila oči, chcelo sa jej smiať. Potom však zaostrila pohľad. Tí, ktorí dovtedy plánovali, teraz ležali na zemi. Neboli mŕtvi. Dokonca ostali nezranení. No viečka mali spustené a telá uvoľnené.

Takmer akoby... spali.

Spánkom vinných. Nepokojným. Plným nočných môr.

V kúte zazrela pestrofarebný tieň. Ahụhụ? Áno, tak sa volal. Usmieval sa na ňu. Akoby niečo také absurdné bolo možné. Dokonca sa uklonil. Vzápätí sa vyparil. Stál tam vôbec niekedy? Netušila. Nemienila ale strácať čas. Nech sa stalo čokoľvek, určite v tom mala prsty Nrọ. Spánok, sny – to patrilo k jej atribútom. Dávala im šancu utiecť. Tým zvyškom sa bude zaoberať neskôr.

Napríklad aj tým, ako bolo možné, že tak presne vedela určiť, čo sa komu z nich snívalo.

Trvalo jej len niekoľko krátkych okamihov, kým sa dostala do malého stanu, ktorý im požičali na noc. Aj tak jej pripadalo, že je príliš pomalá. Keď sa vrútila dovnútra, bola úplne viditeľná a dychčala námahou. Accai ani Batu nespali. Skôr pôsobili, akoby sa práve pripravovali na odchod.

„Musíme odísť. Hneď. Plánujú nás predať,“ vyhŕkla Zara ešte predtým, než sa ostatní stihli nadýchnuť.

Accai prikývol a postavil sa. „Domysleli sme si to. Videli sme tie oznamy.“

Na jej veľké prekvapenie vytiahli poskladané podobizne, ktoré si predtým medzi sebou podávali púštni ľudia. Nepýtala sa, kde ich zobrali.

Nemali na to čas.

„Musím ísť,“ naliehala.

„Radi by sme,“ prisvedčil Accai, „ale nemôžeme odtiaľto len tak odísť. Všimnú si to. Pôjdu za nami. Musíme počkať, kým zaspia.“

„Už spia,“ pretisla pomedzi silno zaťaté zuby.

Námahou sa jej zahmlievalo pred očami. Netušila, prečo tomu tak bolo. Hmýrila sa v nej nepokojná energia. Avšak kde sa brala, to netušila. Nepatrila jej. Nie úplne. Akoby ju do nej niekto vkladal. Na oplátku si brali jej silu. Desiatky jednotlivcov ju ovplyvňovali svojimi snami. Ničomu z toho nerozumela. No nemala čas zaoberať sa tým.

„Ako to, že spia?“

Zara rozhodila rukami. „Nie je to jedno?! Nemám čas uvažovať nad tým. Musíme odísť!“

Tentoraz už skutočne kričala.

Nezdržovali sa rozprávaním. Nikto nežiadal vysvetlenie. Len si v tichosti pozbierali aj zvyšok vecí. Keď vyšli von, Zaru prepadlo rozorvanie. Chcela čo najskôr utiecť. Lenže potom tu bolo to jej zvieratko. Nemôže ho len tak opustiť. Bolela ju už len samotná myšlienka.

Prekvapilo ju, keď sa len tak vynorilo z tmy.

Akoby čakalo vedľa stanu, pripravené utiecť.

Najskôr to zariadila Batu, kým ona sledovala ich hostiteľov.

Jemnou srsťou sa jej obtierala o ruku. Podvedome sa uvoľnila. Niečo z jej napätia sa rozplynulo. Dokonca sa mierne usmiala. No potom si spomenula, kde presne sa nachádza, a výraz v tvári jej zvážnel. Stvrdol. Nakrčila čelo.

Accai ich viedol.

Nasledovali ho. Potichu. Bez protestov. Zara však zaostávala. Nohy mala ťažké. Len s námahou napredovala. V istom bode ju ktosi podoprel. Teda čosi. S vďakou zaborila ruku do hrejivej opory. Lenže nestačilo to. Cítila, ako sa čoraz častejšie potkýna. Na hladkom piesku. V hlave jej búšilo. Tisícky obrazov. Desivých. Krvavých. Krutých. Plne prepadla ich moci.

Nie! Nepatrili jej predsa! Nechce ich bolesť! Nechce ich strach!

Odháňala od seba tie predstavy. Kričala na ne. Nadávala im. Lákala ich k inej koristi. Všetko v duchu. Všetko s rovnakou vervou. Urobila by čokoľvek, aby to všetko skončilo. Jej prianie sa plnilo. Jej telo sa neochotne vracalo do jej vlastnej moci. Zrýchlila. Kroky sa jej predĺžili. Stávali sa istejšími. A drobné svetielka, prítomnosť všetkých tých spáčov, začínali zhasínať.

„Prebúdzajú sa!“ zakričala čo najhlasnejšie.

Zrýchlili. No nebude to stačiť.

Zara vnímala ich pohyb. Ako drobný hmyz, ktorému ničia príbytok. Pripravení zaútočiť. Vedela, že najskôr zamierili k ich stanu. Ak si niekto z nich spomínal na ten krátky spánok, nič k tomu nepovedal. Tma ich chránila pred zvedavými pohľadmi. Nezakryla však všetko. Akoby tam bola s nimi. Cítila ich nepokoj a túžbu obohatiť ich už tak chudobnú rodinu. Predstavila si ich nespokojné výkriky. A potom... si všimli stopy v piesku. Vydali sa po nich.

Na koňoch.

Čoskoro k nim doľahla ozvena búšenia konských kopýt.

Bohovia, to bol nápad utekať po vlastných!

Dohonili ich. Bez väčšej námahy.

Nakoniec zastavila. Nevedela, či Batu s Accaiom u robili to isté. Predpokladala však, že áno. Určite si uvedomili, že nemali šancu utiecť. Jednoduchšie bude postaviť sa im v boji. Hoci tá presila ich rozmliaždi. Ich misia skončí ešte skôr, ako vôbec začala.

Kvôli tomu sa v nej hromadil hnev.

V rukách zvierala meč. Strácala kvôli tomu výhodu neviditeľnosti, ale tá jej šťastie aj tak neprinesie. Skôr to dokáže zvieratko po jej boku. Hrdelne vrčalo, pripravené útočiť. Z tmy sa však najskôr vyrútili šíp. Zbabelci! Zasyčala, keď jej za siahol rameno. Rana ju pálila. No nevenovala jej pozornosť. Nemohla ju ohroziť.

Veď už bola mŕtva.

Čo si odmietal uvedomiť jej verný prenasledovateľ.

S napol vyšteknutím a napol zavrčaním sa tá chlpatá guča vrhla do miest, odkiaľ šíp vystrelil.

Priestor naplnili výkriky plné bolesti i prekvapenia. Príkazy. Lietali ďalšie šípy, no míňali ich. Akoby strelci nemierili. Spoliehali sa na šťastie? Možno preto tak kričali. A potom sa do tej kakofónie pridalo zaskučanie. Zara vykríkla.

Aj ju to bolelo.

Niekto z nich mal šťastie a trafil toho chlpáča.

Chcela sa tam vrhnúť. Pomôcť tomu stvoreniu. No nemohla. Bránila jej v tom tma, ktorá ich síce chránila, no taktiež ich znevýhodňovala. Nevidela v nej o nič lepšie ako ich prenasledovatelia. Hoci všetci mali fakle, poskytovali len minimum svetla. Navyše ju začal páliť jeden bok. Keď sa chlpáč priplazil späť, bolestne kňučal. A rebrá mu zdobil krvavý škrabanec. Presne na tom istom mieste, kde Zara pociťovala pichanie.

„Čo urobíme?“ pýtala sa Batu, jej hlas znel znepokojene.

„Musíme bojovať,“ navrhla Zara, „ale bude to tesné.“

V skutočnosti nemali šancu vyhrať. Veď sa nevideli ani navzájom.

„Nejaký plán?“ pýtala sa Zara. Ani netušila, koho vlastne.

Odpoveďou jej bolo letmé pohladenie. Avšak nebola to ruka, ktorá sa jej dotkla. Bol to vetrí škrabúci prítomnosťou zrniečok piesku. Nevidela, čo presne sa stalo. Fakle jej síce neposkytovali veľa svetla, no aj tak si všimla veľkú pieskovú masu, ktorá sa okolo nich vzniesla.

Prudký poryv vetra ich pripravil aj o to malú viditeľnosť. Vnímala akési šušťanie, ale nerozumela mu. Akoby snáď... Zasyčala, keď jej oči zasiahlo náhle jasné svetlo. Accai práve zapálil fakľu. Najskôr na to použil mágiu. Rovnako ako začaroval piesok v ich okolí, aby vytvoril vysokú stenu medzi nimi a púštnym národom.

„Ako dlho to takto vydržíš?“ spýtala sa ho Zara.

Zdalo sa jej, že v tvári je nápadne bledý. „Dlho nie, takže by sme mali vyraziť.“

„Pôjdu za nami tak či tak.“

Vtedy sa do toho zamiešala Batu. „Nepôjdu. Pretože nemôžu. Púštni ľudia svoje mestá nezakladajú na okraji N’Efụ len tak pre nič za nič. Nemôžu vkročiť do stredu púšte. Pretože to územie im nepatrí. Ak sa poponáhľame, možno sa dostaneme až za hranicu ich vplyvu.“

„A potom sa budeme musieť vyhnúť všetkým ostatným kmeňom,“ skonštatoval Zara na záver. „Zdá sa totiž, že naša misia je prezradená. Aj keď nie celá.“ Otočila sa ak Accaiovi. „Tvoj plagát nemali.“

„Ak nechceme, aby ho získali, mali by sme sa pohnúť,“ zavrčal Accai.

Zara mu nepovedala, že púštnych ľudí tá piesková stena zneistila. Netušili, že stoja proti bojovému mágovi. Ale aj keby to vedeli, na takýto útok by sa nemohli pripraviť. Pokiaľ si spomínala, živelná mágia patrila k veľmi starým a už nepraktizujúcim technikám. Čo ju nútilo pýtať sa, čo presne to Accai študoval v tej knižnici.

No nič z toho nevyslovila nahlas.

Miesto toho sa odvrátila od steny, za ktorou cítila prítomnosť desiatok nespokojných jedincov.

Nedúfala, že by znovu zaspali.

„Ale prečo hľadajú mňa? Som predsa mŕtva. Cisárovná by to tiež mala vedieť.“

Batu pokrútila hlavou. „Nie, keď sme odchádzali, stále ťa hľadali. Nemyslím si, že ťa prehlásili za mŕtvu. Ešte nie.“

Jej slová boli logické. Za normálnych okolností by im plne dôverovala.

Ale nie dnes.

„Obávaš sa, že cisárovná počúva Ọnwụ.“

Pohodila plecom nad Accaiovým komentárom. „Počul si predsa, čo povedal Navid. Ọnwụ súperila s otcom o ochranu cisárskeho rodu. Ak nejestvuje jediná zmienka o jej otcovi, najskôr to znamená, že uspela.“

„Hoci ma táto vaša debata fascinuje, mali by sme sa pohnúť,“ zastavila ich Batu.

Zara len kývla hlavou a pridala sa k nim. Takmer bok po boku vykročili vpred. Nechali za sebou pieskovú stenu a dúfali, že čoskoro aj vytrvalých neprajníkov. Púšť rozhodne nebola oveľa bezpečnejšia, ale Zaru to miesto upokojovalo. Akoby jej dodávalo stratenú silu.

Nazdávala sa, že sa s ňou Nrọ nejakým spôsobom spojila a pomohla im.

Len ona mohla uspať toľkých ľudí naraz. Ale ako to videla vo svojej vízii pred vstupom do Navidovho sveta, bohovia nič nerobili zadarmo. Ani nemohli. Ich láskavosti boli vlastne nikdy nekončiacim výmenným obchodom. Čo by vysvetľovalo, prečo sa tí ľudia začali budiť v momente, keď sa Zara vzoprela proti svojej unikajúcej sile.

Nepredpokladala, že by sa podobný zázrak mohol opakovať.

Nikto z nich nehovoril, len napredovali. Cítila však, že ich spája rovnaké napätie a únava. Stále boli v podstate na začiatku a už im niekto usiloval o život. Ak toto nebolo znamenie, že by sa na to mali vykašlať, tak už netušila, čo by ním mohlo byť. Pokúšali sa o ňu pochybnosti.

Musia sa odtiaľ čo najskôr dostať. Inak naozaj prepadne nutkaniu vzdať to.

Kde bola tá jọkwa, keď ju potrebovali? 

Kapitola 27. ¦ Kapitola 29.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 28.:

2. LiliDarknight webmaster
24.03.2018 [23:43]

LiliDarknightSunShines, máš pravdu, že Zara toho dokáže viac, než si sama myslí, ale to sa ukáže až časom. Emoticon
Čo sa týka tých iných pohľadov - ja som vlastne tie postavy rozdelila do tých tímov aj z iných strategických dôvodov. Aby som mohla sledovať rôzne miesta naraz bez toho, aby som musela liezť do hláv zbytočne veľa postavám. Už takto ma to dosť mätie. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Sunshines
23.03.2018 [23:19]

Opäť raz to bolo geniálne. Emoticon Žeby toho Zara dokázala viac ako sama tuší?
A stále ma zaujíma, čo zač je to zvieratko.
Inak planuješ tú cestu čisto z ich pohľadu, teda ich skupiny alebo aj ostatných?
Tešiiiiiiim sa na ďalšiu kapitolu! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!